„Ty ma nemiluješ, však?“ opýtal sa ma a ja som opäť chcela prikývnuť. Hovoril mi to môj mozog. Takto to bude jednoduchšie, šepkal...
6. podmienka
– Do deja musí zasiahnuť tajomstvo z minulosti jedného z hlavých
hrdinov a najlepší kamarát/kamarátka jedného z hlavných hrdinov.
Po baseballe, kde som len nemo
pozorovala obrovskú silu a rýchlosť všetkých Masenovcov, som sa konečne
odhodlala ísť za Edwardom. Na tvári mal pokojný výraz, dokonca sa mi zdalo, že
ma očakával. Sedel na verande a čiernymi očami pozoroval príliv. Neisto
som si prisadla k nemu a utrela si spotené ruky do šiat. Nervózne som
si hrýzla peru a nevedela, ako začať.
„Viem, čo sa ma chceš
spýtať,“ začal po chvíli Edward a ušetril ma tej najťažšej časti. Alebo
nie? „Videla si našu rýchlosť pri baseballe,“ šepol. Prikývla som, ale nič
nepovedala. Počkala som, kým bude pokračovať: „My nie sme ľudia, Bella. Sme
upíri,“ prehlásil. Čakala som, že sa zasmeje. Že o stotinu na mňa vybafne
so slovami, to bol fór, ale nič také sa nestalo.
„Upíri?“ zopakovala som
trasľavým hlasom.
„Neveríš mi?“ konečne pozrel
na mňa. Tie dve čierne studničky ma úplne pohltili. Boli také krásne.
A zároveň také strašidelné. „Tak sa pozeraj.“ Vstal a pozrel na pláž.
Pár lúčov slnka, ktoré sa dostali cez oblaky, dopadalo na drobný piesok.
A Edward si to zamieril priamo tam. Postavil sa do lúča a ja som
v tom okamihu zalapala po dychu. Jeho pokožka bola posiata miliónmi malých
diamantov, ktoré svojim ligotom okolo neho vytvorili bielu žiaru. Zdvihla som
sa a behom sekundy stála vedľa neho. Prižmúrila som oči a opäť ich
tvorila. Nie, zrak som mala v poriadku. Načiahla som ruku a opatrne
sa mu dotkla tváre. Bola stále rovnako mramorová ako predtým.
„To je krása,“ šepla som.
Edward mi schytil ruku a vtisol jemný bozk na dlaň.
„Takže sa ma nebojíš?“
opýtal sa. Zavrtela som hlavou, aj keď som si to možno mala trochu premyslieť.
Ale na môj veľký údiv, som sa ho nebála. Veľmi dobre som totiž vedela, že by mi
neublížil. A ak by mi chcel vysať krv, urobil by to už dávno. Mal na to
predsa celú noc.
„Vieš, že ťa milujem?“ ozval
sa znovu. Aj na to som prikývla. Vedela som to veľmi dobre. Ale to si už
nemohla priznať. Pretože ja sama som nevedela, čo k tomuto sexi upírovi
cítim. Pri ňom som bola vždy celá rozrušená, v bruchu mi lietali motýle a
srdce mi išlo vybuchnúť. A aj keď som sa veľmi snažila zastaviť to,
nemohla som. Sklopila som pohľad a stiahla ruku. „Ty ma nemiluješ, však?“
opýtal sa ma a ja som opäť chcela prikývnuť. Hovoril mi to môj mozog. Takto to bude jednoduchšie, šepkal. On je upír, ty si človek, už to je dosť
veľký rozdiel. Máš vlastný život, Bella, tak prečo si ho kaziť? Všetko si mala
vždy dopredu naplánované a on do tvojich plánov nezapadá. Práve naopak –
úplne vybočuje z tvojho stereotypu. No tak, preber sa, určite je to len
románik na pár dní. Preboha, veď je to upír, môže mať každú. Tak prečo by chcel
teba? Obyčajné, ani nie tak krásne, dievča zo Seattlu? Doteraz si nikdy
nedovolila citom, aby konali namiesto teba. Tak prečo v takomto dôležitom
rozhodnutí váhaš? Je to rpedsa nad slnko jasnejšie... A koniec koncov, máš
predsa priateľa. Jake je určite strachom celý bez seba...
Po tých slovách sa mi do očí
nahrnuli slzy, ale stiahla som ich. Vyprázdnila som si myseľ a hľadiac
stále do zeme odvetila: „Nie, nemilujem ťa. A mohol by si ma zaviesť späť
na pevninu? Musím ísť za Jakeom.“ Veľmi som sa snažila, aby sa mi nezlomil
hlas. A zároveň dúfala, že mi to Edward nespraví ešte ťažším a nechá
ma odísť. Aj keď jedna moja polovica a ja som nevedela aká presne veľká
chcela, aby ma nepustil. Aby mi nedovolil odísť a donútil ma zostať
s ním. Ale to sa nestalo. Edward si ťažko vzdychol. Chvíľu sa nehýbal
a potom ma vzal za ruku.
„Tak dobre, poď,“ povedal
chladným hlasom, bez emócií. Prekvapene som mu pozrela do tváre. Mal na nej
ľahostajný výraz, akoby sa všetko toto okolo dialo mimo neho, akoby sa ho to
netýkalo. Nie, toto nebol Edward. Toto bol ten upír v jeho vnútri.
Ťahal ma za ruku až
k mólu. Tam ma vtisol do člna a odmotal laná. Mala som poslednú
príležitosť zastaviť ho. Ale ja som len nemo hľadela, ako sa ten pokojný ostrov
vzďaľuje. A nemohla som si odpustiť, čo by sa stalo, keby mu poviem áno,
aj ja k tebe niečo cítim. Nie, zavrtela som hlavou. Zamkla som si
myšlienky a sadla si. Pohľad som zabodla do tmavej vody. Nemohla som sa
pozerať na Edwarda ani na ostrov, lebo som sa bála, že si to ešte rozmyslím.
Keď prišlo na lúčenie, moje
srdce zaplesalo. So skrývanou radosťou som zistila, že ma odprevadí až
k hotelu. Argumentoval to slovami, že by som sa určite stratila
a nepochybne mal pravdu. Držal ma za ruku a ťahal do centra mesta.
A ja som si užívala každú sekundu, čo som sa ho mohla dotýkať, aj keď bol
ku mne chladný a celou cestou neprehovoril ani slovo. Ak by sme sa
nedržali, jeden by myslel, že sme len náhodní okoloidúci.
Asi po polhodine, ktorá sa
mi však zdala neskutočne krátkou, sme zastavili pred hotelom. Edward sa na mňa
otočil, ale jeho čierne oči neprezrádzali žiadny z jeho pocitov. Aj jeho to tak bolí ako mňa? Tak prečo ma
nezastaví? Je upír, má to predsa v moci – alebo sa mýlim?
Zastav ma, kričala som vo
vnútri, až sa mi točila hlava a ja som sa prichytila tesne pred pádom jeho
ramena. Áno, to som bola presne ja. V tých najhorších situáciách som
dokázala vždy skolabovať. Ale tentokrát som bola za to neskutočne vďačná.
Pretože Edwardove ruky pristáli na mojich bokoch, až sa mi zachvelo srdce.
Pozrela som mu späť do tváre. Na okamih sa mi zdalo, že tam vidím svojho
Edwarda, s tým nežným a starostlivým pohľadom. Ale potom sa tam opäť
objavil ten chladnokrvný výraz, až mi nabehla husia koža.
„Odprevadím ťa radšej
k dverám,“ povedal pevným hlasom a vzal ma na ruky. Nikdy som nebola
šťastnejšia. Takže predsa mu na mne záležalo. Zaborila som tvár do jeho ramena,
aby som skryla úsmev. Vnímala som len jeho pomalý dych a plnými dúškami
som vdychoval jeho sladkú vôňu. Bože, ako som ho chcela. A zároveň ako
veľmi som sa bála, že to bude len románik na jednu noc. Priam ma to desilo.
„Prajem ti šťastný život,
Bella,“ zašepkal sucho vo výťahu. Otvorila som oči a on ma zložil. Bolestne
som si narovnala šaty a upravila účes. Keď som sa končekmi prstov nechtiac
dotkla štichov, zasyčala som. Keď výťah cinkol, chcela som dať Edwardovi ešte
posledné zbohom. Bolestne som však pozrela na párik na chodbe. Náruživo sa bozkávali
a opierali o stenu. Ale moment...
Dvere sa začali zatvárať, no
ja som tam vložila ruku. Ten párik som predsa poznala. V úžase som stála
ako prikované k zemi a s vyvalenými očami, ústami až dokorán ich
sledovala. Nie, to je predsa hlúposť, nahovárala som si. Lenže keď ten chlap
natočil tvár sem, ja som neomylne spoznala Jakea a Nessie. Ani som sa
nenadýchla, keď ju pohladil po chrbte a ruku pritlačil na jej zadok. Krv
vo mne vykypela skôr, ako vriaca voda v hrnci. Zaťala som päste
a zaklapla sánku. Dočerta, tak ja som odmietla Edwarda len preto, lebo som
myslela na Jakea a on sa tu bozkával s inou? Tak to nie.
Vyšla som z výťahu
a ruky skrížila na prsiach. Chcela
som vedieť, aké to bude mať pokračovanie. Možno som bola tak trochu masochista,
lebo som tým trápila len svoje, už aj tak dosť zlomené srdce. Jeke ju ešte raz
pobozkal a začal ju ťahať k dverám. Nemotal sa, takže nebol opitý
a na druhú stranu, ani to by ho neospravedlňovalo. Nervózne otváral dvere a ja som nemusela
byť génius, aby som vedela, čo bude pokračovať. Pristúpila som bližšie
a zvolala:
„Jake?!“ V tom jedinom
slove sa odrážali všetky moje pocity – hnev, zlosť, sklamanie, bolesť, ale aj
posledné stopy našej lásky. Ak to vôbec niekedy bola láska.
Jake sa prekvapene otočil
a s ním aj Nessie. Videla som, ako sa im obom menia žiadostivé tváre
na prekvapivé, až ohromené. Chvíľu len tak stáli, čumeli na mňa, akoby som bola
božstvo, ktoré sa každú chvíľu rozplynie. A možno presne tak som sa aj
tvárila – ako boh pomsty.
Prvý sa spamätal Jake.
„Bella?“ opýtal sa a hlas sa mu zlomil. Ako vinnému tesne pred popravou.
„Edward?“ zvolala však Nessie
prekvapením aj šťastím zároveň. To ma už úplne ochromilo. Moment... Pozrela som
za seba. Asi krok odo mňa stál Edward a tiež bol ohromený ako všetci
zúčastnený. Oni dvaja sa poznajú? Pýtala som sa samej seba. Skákala som očami
z jednej tváre na druhú a nevedela som, kto sa tváril prekvapenejšie.
Samozrejme, že sa poznajú, boli predsa susedia, hovoril mi hlas. Lenže aj slepý
musel vidieť to, čo ja. Oni dvaja neboli len známi. Boli niečo viac. V tej
sekunde som sa chcela otočiť a ujsť. Nechcela som vedieť, čo medzi nimi
bol alebo ešte stále je, aby mi to ešte viac neublížilo. Ale nohy som mala ešte
stále prikované.
„Čo tu ty robíš?“ zvýskla
Nessie a celá šťastná sa vrhla na Edwarda. Hodila sa mu okolo krku, až sa
zatackal dozadu.
„A ty? Býval som tu,“ kývol
hlavou na dvere, ktoré som tak dobre poznala. Nessino ohromenie stúplo.
„To nemyslíš vážne. Ja bývam presne oproti. Bože, to je ale náhoda.
Tak rada ťa vidím,“ smiala sa a vtisla mu letmý bozk na pery. Zmučene som
na nich hľadela. Chcela som umrieť. Nepozerať sa na to. Ale žiadny vyšší zásah
z neba mi nepomohol. A tak som len s bolestnou grimasou
sledovala situáciu.
„Môžete mi to vysvetliť?“
spýtala som sa po chvíli. Edward pustil Ness na zem a so zaľúbeným
pohľadom sa otočil na mňa. Na tvári mal ten najkrajší úsmev, aký som kedy
videla.
„S Nessie som kedysi chodil.
Dokonca sme boli aj zasnúbený, ale potom sme sa rozišli,“ hovoril, akoby
komentoval počasie. Ak som niekedy tvrdila, že mám zlomené srdce, tak to bol
len slabý odvar toho, čo sa v mojej hrudi dialo teraz. Vedci by to možno
prirovnali k Veľkému tresku, keď sa všetko rozletelo na milión malých
častí. Už som vedela, ako sa musel cítiť granát.
Do očí sa mi hrnuli slzy,
a ja som dúfala, že odpadnem. Celkom by mi to aj pomohlo. Ale práve ja som
musela mať tú smolu, že si to pretrpím celé. Nasala som čerstvý vzduch
a mimovoľne sa pridržala steny. Čakala ma posledná otázka. „Kedysi? Ako
dlho je to pre teba?“ Hlas sa mi zlomil. Edward veľmi dobre vedel, na čo
narážam. Pozrel za mňa na Jakea a ja som sa tiež trochu otočila.
Jake stál bez pohnutia stále
pri dverách. Bolo to čudné. Očakávala by som, že ma príde objať, ale on tam len
tak stál. Vyzeral skôr ako pozorovateľ, nie aktér. Pozrela som späť na Edwarda
a pohľad mu znežnel. Nebodaj konečne prišiel na to, ako sa cítim? Bravó,
v duchu som mu tlieskala. A možno práve preto mi nechcel odpovedať.
Nessie to však vyriešila za neho.
„Aha, tak ty o tom už
vieš?“ šepla mi a veľavýznamne sa na mňa pozrela. „No, ak mám pravdu
povedať, s Edom sa poznám už odmalička, čo je zhruba asi päťdesiat rokov.
Vieš, som poloupírka. Ale začali sme spolu randiť až okolo sedemdesiatych rokov.
Spolu sme boli asi... Myslím, že to bolo tých dvadsaťpäť rokov, keď sme sa
rozišli. Aj keď ma stále občas vzrušuje. Bože, nemôžem uveriť, že sme bývali
tak blízko seba a ani sme si to nevšimli,“ posledná veta patrila
Edwardovi. Ale jeho pohľad nepatril jej, ale mne. Ďakovala som Ness, že aspoň
ona našla tú odvahu a v duchu som lapala po dychu. Dvadsať päť rokov, to je dosť. Nie, je to
sakra veľa aj na upíra. A určite ani Edwardovi nie je Ness ľahostajná.
Videla som mu to na očiach. Ligotali sa láskou.
Tak vidíš, varoval som ťa,
opäť sa ozval ten dotieravý hlas a ja som mu musela dať za pravdu. Upír
a človek to nešlo dokopy. Možno len ako románik na jednu noc. Ale lev sa
nikdy nemohol zamilovať do jahňaťa. Bolo to proste nemysliteľné. Ako povedal
Edward, bol to osud. A mojim osudom je nebyť šťastná. Mojim osudom bolo
ísť s Jakeom do Ria, aby som spoznala jeho vernosť. Mojím osudom bolo
presne na tejto chodbe stretnúť Edwarda, aby som ho potom mohla priviesť
k Nessie. Bola to len moja hlúposť, ktorá sa do neho zamilovala. Nič viac.
„Bella, ja...“ začal Edward.
Už som však nechcela nič počuť. Chcela som sa zavrieť do izby a zabudnúť.
A v najlepšom prípade sa s Edwardom, Nessie ani Jakeom už nikdy
nestretnúť.
Odtrhla som sa od steny
a z posledných síl som sa usmiala na Edwarda. „Prajem ti šťastný
život, Edward,“ povedala som tak hlasno, ako to len išlo. Slzy sa mi už dávno
preliali cez okraj a bolo ich počuť aj v mojom hlase. Posledný krát
som si prezrela jeho dokonalú tvár, krásne čierne oči, bledú pokožku, dokonalé
pery a telo, ako stvorené na milovanie. Potom som sa otočila a pevným
krokom vošla do izby. Myslela som, že sa rozpadnem. Že už vyletím do vzduchu
celá, nie len moje srdce. Ale tie dôležité slová, ktoré by odpálili poslednú
strelu , neprišli.
„Bella,“ šepol ktosi za
mojim chrbtom. Cez vzlyky som ledva dokázala rozpoznať hlas. Otočila som sa na
päte v márnej nádeji, že to bude Edward. Stál tam však Jacob. Tvár mal
zničenú bolesťou. Konečne si uvedomil, čo vlastne urobil.
„Prepáč mi to. Bol som taký
zničený, myslel som, že som ťa stratil. A Nessie...“ Zdvihla som ruku
a nedovolila mu pokračovať. Veľmi dobre som si dokázala predstaviť, ako sa
to medzi nimi začalo.
Jake bol zronený
a odrazu prišla Nessie ako utešiteľka. To bol starý scenár, starší, než socha
Ježiša Krista nad Riom. Odfrkla som. „Volala som ti.“ Jacob pošmátral vo
vreckách a vytiahol mobil. Nemohla som uveriť, že si ani nevypočul odkazy.
Dal telefón k uchu a počúval, kým som ho prebodávala pohľadom.
Keď sa môj monológ
z telefónu konečne skončil, Jake ho sklapol a pozrel na mňa. „Bella
ja, nenapadlo ma to.“ Zaklonila som hlavu a zasmiala sa. No samozrejme.
Hlavne, že si si užil, Jake. Opäť som na neho pozrela. Bolo to čudné. Nevedela
som prečo, ale jedna vec mi bola jasné. Toto lúčenie bude bolieť menej ako
lúčenie s Edwardom. Možno práve preto, že už som nemala srdce, ktoré by
mohol zlomiť.
Podišla som k nemu
a objala ho. Medzitým som si zložila krásny zásnubný prsteň, ktorý mi
kedysi dal a s úsmevom mu ho podala. „Myslím, že ťa nemilujem.
A zjavne ani ty mňa. Nechcem sa rozísť v zlom. Mám ťa rada, aj
napriek tomu všetkému, ale len ako priateľa. Daj ho žene s ktorou si budeš
vedieť dokázať predstaviť zvyšok života.“ Chcel niečo povedať na svoju obranu.
Preto som mu položila prst na ústa a pokrútila hlavou. Slová už boli
zbytočné. Pochopil to. Bože, ako ľahko to išlo. Odtrhla som sa od neho a vošla
do izby. Zrútila som sa k zemi. Hlavu som oprela o posteľ
a vzdychla. Bola som unavená. Akoby som bežala maratón. Ešte ma však
čakala posledná vec. Bolo načase zbaliť sa.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára