Otvorila som ústa. Oblohu však osvetlil blesk a moje slová sa stratili v hrome. Tento bol taký hlasný, až mi srdce na chvíľu zamrelo. Schúlila som sa k Edwardovi, zakryla si uši a tvár ponorila do jeho mramorovej hrude. Okolo pásu som zacítila jeho chladné ruky a nad sebou som začula smiech...
4. podmienka
- Tajomný návštevník
Pripadalo mi to ako sen.
Vznášala som sa na vlnách, pohojdávala sa a počúvala to šeptanie. Hlas,
tak tichý, že som nedokázala rozoznať slová, ma volal k sebe. Chcela som
otvoriť oči, ale predo mnou sa objavila len čierna tma. Telom mi prenikol prúd
bolesti. Padala som do prázdna a cítila sa ako motýľ bez krídel. Nikdy som
si takto nepredstavovala svoju smrť. Bolo to strašné aj krásne zároveň. Pretože
som sa nikdy necítila tak voľná ako teraz. Do nosa sa mi dostal čerstvý vzduch,
zmiešaný zo soľou. Predstavovala som si, ako stojím na pláži, hľadím na západ
slnka a chladné more mi obmýva nohy. Vlasy mi previal vietor, ktorý ku mne
doniesol aj kvapky vody. Olizla som si peru – bola osviežujúca. Mala som sto
chutí vrhnúť sa do mora. A prečo aj nie?
Vyšla som na skaly, ostré
ako britva, posiate zlatistými lúčmi zapadajúceho slnka a pozrela do
priezračného odlivu. Ten odhaľoval svoje podmorské krásy. Neváhala som
a skočila. Zabudla som na nádych a do pľúc sa mi dostala voda.
V panike som zahrabla rukami okolo seba, ale bolo to, akoby som sa snažila
zachytiť vzduchu. Oči ma štípali a hrdlo pálilo. Nevidela som hladinu,
všetko odrazu stmavlo. More začínalo hustnúť a o chvíľu som sa topila
v dobre urobenom kréme. Zalapala som po dychu.
„To je dobre, len sa
nadýchni,“ hovoril na mňa krásny, ženský hlas. Otvorila som oči, prevalila sa
na bok a rozkašľala sa. Skoro som si vykašľala pľúca, kým som zo seba dostala
všetku vodu. Nadýchla som sa a prevalila sa na chrbát. V hlave mi
hučalo. Nad sebou som videla tmavú oblohu, posiatu mrakmi. Trochu ma nadhodilo
a ja som sa preľaknuto obzrela.
Ležala som na doskách
v starom člne, ktorý sa plnou rýchlosťou blížil k malému ostrovu. Pláž
s bielym domom už bola na dohľad, no mne sa všetko akosi rozmazávalo.
Chytila som si hlavu. Okolo čela som si nahmatala obväz, cez ktorý presakovala
akási tekutina. Pozrela som na ruku – bola to moja krv, karmínovo červená.
„Neboj sa, budeš
v poriadku, už sme skoro tam,“ upokojoval ma hlas. Hľadala som osobu,
ktorá ku mne hovorila, videla som však len rozmazanú postavu pri kormidle.
Chcela som vedieť, kam ideme, no z úst mi vyšlo iba nepríjemné chrčanie.
Zavrela som znovu oči a ponorila sa do tmy.
***
„Bude v poriadku?“
známi hlas ma prebudil. Pomrvila som sa, vzdychla si, ale oči som neotvorila.
„Určite. Mala obrovské
šťastie. Ešte pár hodín v tej vode a nemala by šancu. Buď by ju odliv
zaniesol veľmi ďaleko na more, kde by ju dostal žralok, alebo by sa utopila.“
Ďalší mužský hlas, ktorý ma trochu vystrašil svojimi rečami. Chcela som si
spomenúť, čo sa mi stalo, no moje myšlienky boli prehádzané. Ako keď spadne na
jeseň lístie zo stromu a zafúka silný vietor. Zdvihla som ruku
k hlave. Ešte stále som na nej mala ten obväz. Tentokrát som však už
necítila žiadne vlny ani morskú soľ. Do uší sa mi dostával len vzdialený šum mora a duniaceho vetra. Stiahla
som ruku späť k telu, no ktosi mi ju zachytil. Chladné prsty mi merali
pulz. Potvorila som oči.
Predo mnou sa zjavili dve
tváre. Jednu z nich som poznala. Tá druhá, aj napriek veľkej podobnosti,
mi bola cudzia.
Blond vlasy mal strapaté
a neposlušne mu padali do tváre. Vôbec sa to nehodilo k jeho bledej,
vážnej tvári a zlatým očiam. Stál trochu stroho, akoby mu čosi vadilo.
Pozrela som späť na Edwarda.
Usmieval sa, aj keď na čele sa mu od predošlého mračenia objavila malá vráska.
Ruky mal voľne padnuté k telu, ktoré tiež stálo stroho, ako skala. Na
okamih sa mi zazdalo že ani nedýcha, no potom sa jeho hruď zase zodvihla
a ja som si vydýchla.
„Bella, počuješ ma?“ Moja
pozornosť sa obrátila späť na muža so strapatými vlasmi. Nepatrne som prikývla.
„Pozrieš sa na chvíľu tým smerom?“ ukázal na Edwarda a ja som ho poslušne
poslúchla. Svet sa mi trochu zatočil, ako som znova pohla hlavou, ale potom sa
všetko vrátilo späť do normálu. Sledovala som Edwrada, ktorý nepohnute stál
a snažila som sa nevšímať si to svetlo, ktorým mi tu pán „doktor“ svietil
do očí. „Je to dobré. Dám ti ešte niečo proti bolesti hlavy. Štichy zastavili
krvácanie, ale ten obväz ti tam nechám, aby sa ti do rany nedostala infekcia.“
Ruka mi opäť vystrelila
k hlave, no „doktor“ mi ju zachytil. „Neboj sa. Nie je to taká veľká rana.
Pravdepodobne si si narazila hlavu o skalu. Teraz by si mala odpočívať. Aj
tak sa nemôžeš vrátiť späť na pevninu, blíži sa búrka.“ Neznámi sa usmial
a potom odišiel.
Skala? Zopakovala som ako v tranze. Pomaly sa mi to začalo
všetko vracať. Všetky dieliky odrazu zapadli do jednoduchej skladačky. Pamätala
som si, ako som sa pokúšala prejsť cez plytkú more. Porezala som si ruku
o kameň a potom stratila rovnováhu. Šmykla sa mi noha a spadla
som do vody, ktorá odrazu nebola vôbec tak plytká. Všade okolo bola voda,
zmiešaná s mojou krvou. Srdce mi vynechalo úder.
Edward sa odrazu ocitol pri
mne a sadol si na roh postele. „Ako sa ti to stalo?“ chcel vedieť. Oči mal
čierne a ja som mala pocit, že nimi vidí až do môjho vnútra. Povedala som
mu teda všetko, na čo som si spomenula a popritom zaznelo aj Jacobovo
meno.
„Ach, dočerta,“ zanadávala
som a chcela sa zodvihnúť. No Edwardove silné ruky ma okamžite zatlačili
späť na posteľ.
„Čo sa deje? Čo je
s tvojim priateľom?“
Chytila som sa za hlavu
a zamraučala. Nechcela som mu to povedať, ale nemala som na výber. Chudák
Jake, nechcela som radšej vedieť, čo teraz robí. Ako sa o mňa bojí.
„Ja, boli sme spolu na
obede. Zaspal a ja som sa vtedy išla prejsť k moru. Určite nevie, čo
sa mi stalo a teraz sa ide zblázniť. Musím mu aspoň zavolať.“ Edward
rýchlo prikývol, vstal a zmizol kdesi za dverami. Neprešlo ani pár sekúnd
a bol späť aj s mobilom. Podal mi ho a ja som okamžite vytočila
Jakeove číslo. Priložila som si telefón k uchu a napäto čakala na
jeho hlas. Chvíľu bolo ticho, keď sa ozval ženský hlas:
„Práve nie je v dosahu,
po zaznení signálu, zanechajte odkaz.“ Ozvalo sa pípnutie a ja som sa
rozhovorila:
„Jake, to som ja, Bella. Som
v poriadku. Udrela som sa do hlavy a teraz som na akomsi
ostrove. Nemôžem sa však vrátiť späť na pevninu, lebo sa blíži búrka. Prosím,
zavolaj mi, keď si to-“ ozvalo sa pípnutie, ktoré ma prerušilo. Bola som rada,
že som stihla povedať aspoň tú podstatnú časť a zároveň som dúfala, že mi
čo najskôr zavolá. Ešte som telefón chvíľu podržala v ruke, akoby mal hneď
zazvoniť a potom ho podala Edwardovi.
„Asi ho veľmi miluješ,
však?“ opýtal sa ma. Sklopila som zrak, pred jeho prenikavým pohľadom
a pozrela si na ruky. „Alebo sa mýlim?“
„Ja neviem,“ priznala som
a hneď som aj dodala: „Ale ak by som ho nemala aspoň trochu rad, neboli by
sme zasnúbený, nie?“ Pozrela som na Edwarda. Chcela som, aby niečo povedal, no
on iba sklopil pohľad. Zjavne mu to bolo ľúto. A mňa to z akéhosi
dôvodu mrzelo viac, ako fakt, že neviem, čo k Jakeovi vlastne cítim.
„Dobre, nechám ťa. Oddýchni
si. Uvidíme sa potom,“ povedal neurčito a ja som mala pocit, že chce znovu
odísť kamsi preč z ostrova, aby mi „neubližoval“. Nič som na to však
nepovedala, len som prikývla a nechala ho. Edward za sebou zavrel dvere
a ja som osamela. Hlava ma stále bolela, no to som vnímala už len
okrajovo. Zavrela som oči a pokúšala sa zaspať. Ani neviem, koľko hodín
som sa robila, že spím a nič ma netrápi, keď mnou myklo zadunenie
hromu.
Prudko som otvorila oči
a pozrela von oknom. Videla som palmy, ako sa ohýbajú pod náporom vetra
a počula som, ako vlny narážajú o skaly. Prebehol mnou mráz. Vstala
som a na okamih sa pridržala postele, kým sa mi prestala krútiť
hlava. Ozval sa ďalší hrom, na čo som skoro vyletela z kože. Búrky som
priam nenávidela. Dosť ironické, keď zvážime, že som bývala v Seattli, kde
svietilo slnko asi raz za pol roka. Ale to bolo iné. Chlad a vlhkosť mi
nevadila, horšie to bolo s bleskami a hromami.
Potiahla som kľučkou
a ocitla sa v malej chodbe. Boli tu ďalšie dvere, no tie som
neotvárala. Predsa len som bola v cudzom dome a nechcela som byť
obvinená zo špehovania alebo niečoho podobného. Radšej som išla do obývačky.
Obzrela som sa. Vyzerala veľmi luxusne. Ale to mi bolo v tomto okamihu
jedno. Na verande stála známa postava. Síce to bolo posledné miesto, kam by som
teraz chcela ísť – von, medzi blesky - ale potrebovala som mať niekoho pri
sebe, aby som sa nezbláznila. Prebehla som cez obývačku a nakukla cez
otvorené dvere.
„Edward?“ zamraučala som.
Polovica jeho mena sa stratila v poslednom hrome. Nadhodilo ma a ani
som nevedela ako, odrazu som už stála pri gauči a nervózne si hrýzla spodnú
peru. Edward si ma začudovane prezrel a behom sekundy bol pri mne.
„SI v poriadku? Stalo
sa niečo?“ Dotkol sa mi čela.
Otvorila som ústa. Oblohu
však osvetlil blesk a moje slová sa stratili v hrome. Tento bol taký
hlasný, až mi srdce na chvíľu zamrelo. Schúlila som sa k Edwardovi,
zakryla si uši a tvár ponorila do jeho mramorovej hrude. Okolo pásu som
zacítila jeho chladné ruky a nad sebou som začula smiech.
„Prestaň, to naozaj nie je
vtipné,“ zahriakla som ho, ale do tváre som mu nepozrela. Pritlačila som si
ruky na ušiach a prižmúrila ešte viac oči. Už som nechcela počuť to
dunenie a bolo mi úplne jedno, ako vyzerám pred Edwardom. Ovládal ma
strach a ja som dúfala, že to pochopí. A podľa jeho pevného zovretie
to, zdá sa, aj chápal.
Len mimovoľne som si
uvedomila, že ma zodvihol zo zeme a niesol kamsi preč. Všimla som si to až
vo chvíli, keď sa odtiahol. Pozrela som, kde je. Stál pri dverách
a odomykal ich. Potom ma vzal späť do náruče a niesol dole po
schodoch. Kam to ideme, chcela som sa
spýtať, no on ma predbehol.
„Toto je dom mojej mamy,
Esmé. Kúpil jej ho Carlisle, jej manžel – ten muž, čo ťa ošetroval, spolu
s celým ostrovom. A tu vytvoril tajnú miestnosť.“Zaklipkala som očami do
tmy. Videla som len pár nesúvislých tvarov, ktoré sa objavovali v krátkych
zábleskoch jasného svetla cez malé okienko.
Edward ma uložil na gauč asi
v stred miestnosti a potom zapálil lamu na stolíku. Opäť som sa
obzrela po miestnosti. Vyzerala podobne ako obývačka. Pred gaučom ako
z orientu bol sklenený stolík a veľká plazmová televízia. Steny tvorili
police s knihami, CD-čkami a DVD-čkami. V jednom rohu bol starý
gramofón s platňami. A za mnou bol kuchynský pult, z ktorého mi
Edward priniesol pohár s vodou. Poďakovala som sa a napila.
„Takže, ty sa bojíš búrok?“
opýtal sa ma a snažil sa skryť pobavenie. Prevrátila som oči v strop
a dala mu päsťou po ramene. Zdalo sa mi však, že mňa to bolelo viac, než
jeho. Zasmial sa. „Prepáč. Ale nerozumiem tomu.“
Nadvihla som obočie. „Čomu
ako nerozumieš?“
Sadol si vedľa mňa
a s úsmevom začal: „No, keď som ťa prvý krát uvidel v tej
osuške,“ do líc mi stúpila červeň, „bola si taká zraniteľná, ako laň
a potom v tom bare. Ukázala si sa ako poriadna bojovníčka
a teraz si mi ukázala svoju slabinu. Nerozumiem tomu. Vôbec neviem
odhadnúť tvoje chovanie. A to väčšinou v ľuďoch čítam, ako
v otvorenej knihe.“
Nad jeho úprimnosťou som sa
usmiala, no v duchu som premýšľala, prečo vo mne nevie tak čítať. Hádam som iná ako ostatný ľudia? Je vo mne
snáď nejaká chyba, ktorá mu bráni lepšie ma odhadnúť? Spoznať?
„Nad čím premýšľaš?“ chcel
vedieť. A ja som mu bez premýšľania odvetila:
„Že mám v sebe asi
nejakú chybu. Preto do mňa nevidíš,“ povedala som zamyslene. A aj keď by
som možno mala byť tomu celkom aj rada, nebola som.
„Ale nie, chyba nie je
v tebe. Si úplne normálna, prisahám. Možno je to osud. Asi som potreboval
konečne stretnúť niekoho, kto by bol pre mňa záhadou, aby som sa do neho mohol
zamilovať.“
Zaklipkala som očami.
„Čože?“ vyhŕklo zo mňa. Chcela som sa uistiť, že som dobre počula. No Edward mi
neodpovedal. Vzal mi tvár do dlaní a pobozkal ma. Jeho sladká vôňa mi opäť
opantala zmysli a presvedčila ma, že som počula dobre.
Neviem, ako dlho náš bozk
trval, keď náš zrazu vyrušilo klopanie. Edward si čosi zamrmlal popod nos,
odtiahol sa odo mňa, vstal a podišiel k dverám. „Bells, niekto sa na
teba prišiel pozrieť.“ Otvoril dvere a dnu vletela malá elfka.
Bolo nízka, dokonca nižšia
než ja. Krátke vlasy mala strapaté a zlaté oči jej žiarili ešte viac než
ústa. Pribehla ku mne a objala ma, akoby sme boli najlepšie kamarátky.
„Alice!“ hrozivo zavrčal Edward. Moment...
On vrčí? Neznáma elfka sa na to odtiahla a ustúpila odo mňa
o krok.
„Bella,“ otočila sa na mňa
Edward, „toto je moja sestra Alice. To ona ťa zachránila a-“
Sestra ho nenechala
dohovoriť. „Plávala si na hladine, pár míľ od pobrežia. Tak som ťa vzala na loď
a zistila som, že našťastie ešte žiješ. Tak som ťa vzala sem, potrebovala
si rýchlo pomoc a ostrov bol bližšie než pobrežie,“ vysvetľovala.
„Áno, spomínam si na teba,
aj na ten čln,“ priznala som. Bola to však dosť zahmlená spomienka a mňa
z nej rozbolela hlava. „
„Alice, myslím, že by si už
mala ísť,“ presviedčal ju Edward a snažil sa ju vytlačiť späť na schody.
Ona sa mu však vyšmykla a ešte raz am pribehla objať.
„Prepáč, Ed, ja som vás
naozaj nechcela rušiť, ale, no, veď vieš. Mimochodom, Bella, raz budeme veľmi
dobré kamarátky,“ hovorila s istotou. Už som mala na jazyku otázku, keď sa
odtiahla a pošepkala mi do ucha: „Pekne voniaš.“ To ma už úplne dorazilo.
„Alice!“ ešte raz skríkol
Edward. Jeho hlas znel teraz podobne, ako burácanie hromu, ktoré tu však nebolo
počuť. Alice po ňom vrhla nepekný pohľad, usmiala sa na mňa a vytratila sa
z miestnosti. Edward za ňou starostlivo zavrel dvere a posadil sa
späť ku mne. „Prepáč jej to. Niekedy nevie, kedy dosť. Tak, kde sme to
prestali?“ Chytil ma za bradu a chcel znovu pobozkať. A aj, keď sa mi
na jazyk hrnulo množstvo otázok, ohľadne jeho sestry, ktorá sa sem dovalila ako
víchor, nechala som to tak a oveľa radšej som prijala jeho nežné pery.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára