Ísť
na rande s Kráľom Temných démonov.
Ísť
na rande s čiernovlasým levom.
Ísť na rande s Acheronom.
„Profesorka,
vnímate ma?“
Zaklipkám
viečkami na pobledlú Ciar sediacu pred mojim stolom. S nadvihnutým obočím
čaká na moju odpoveď. Na chvíľu som stratila niť myšlienok a prestala
vnímať jej slová. Začervenám sa, mimovoľne sa narovnám a ospravedlním sa
jej.
„Zdá
sa, že som prišla nevhod. Dnes ste akási nesvoja. Ak chcete, môžem sa vrátiť
neskôr, keď to pre vás bude vhodnejšie.“
Pomaly
vstáva, no ja ju na polceste k dverám zastavím, už skoro plne
koncentrovaná na jej prítomnosť. Na moju výzvu zapadne späť do kresla.
Jej
zjav ma pri príchode do kancelárie skoro ani neprekvapil. Stála ležérne opretá
o okenný rám oproti mojim dverám a skúmavo sledovala tmavnúcu oblohu.
Na môj príchod nereagovala. Zo zadumania ju prebralo, až keď som ju oslovila.
Ciar
Tyreková prišla pripravená a neoblomná ako vždy. Odkedy som ju posledný
raz vyhrešila prešiel už nejaký ten deň, no mne to pripadá ako pred sto rokmi –
tak veľa sa medzitým stalo. Avšak ona akoby stále uvažovala len nad tým jediným
– ako ovládnuť Potomka? Na jej
rozsiahlu štúdiu si ešte dobre spomínam. Aj to ma predsa prednedávnom doviedlo
k nápadu zaobstarať si psa. S jej ďalším nápadom však už tak
stotožnená nie som.
„Slečna
Tyreková, poviem vám to ešte raz a naposledy. Neželám si, aby ste sa
miešali do tejto záležitosti. A už vôbec si neželám, aby ste o mojich
krokoch informovali riaditeľa. Viete vôbec, že sa mi tu teraz vyhrážate?“
Ciar
sčervenie ako čili paprička. Ani ona zjavne z tejto situácie nie je
dvakrát nadšená. Ale prečo to potom robí? Čo tým chce dosiahnuť?
„Prepáčte,
pani profesorka. Nikdy by som tak ďaleko nezašla, keby ste s mojou pomocou
súhlasili už na prvýkrát. No vy ste taká...“ zastaví sa, stisne pery, no potom
to slovo i tak vypustí z úst: „tvrdohlavá! Obdivujem vás za to, aká
ste, lenže ja vám chcem vážne pomôcť. Pozrite, keď ste sem prišli, zachránili
ste mi život. To vám nikdy nezabudnem a preto vám to musím nejako oplatiť.
To, že vám chcem pomôcť, je len maličkosť. Tak prečo mi to nedovolíte?“
„Áno,
je to maličkosť, ktorá by vás mohla stáť život, slečna. Snažím sa vás ušetriť,
tak to prijmite. A váš obdiv si vážim, no je neopodstatnený. Nezachránila
som vás.“
Ciar
si ťažko povzdychne. „Vidíte? Presne o tomto hovorím. Ste tvrdohlavá.
Neznesiete pomoc od nikoho.“
Zamračím
sa. Príde mi to ako déjà vu. Zdá sa, že sa na mňa dnes s Acheronom
dohodla.
„Slečna,
nerozumiete mi. Toto nie je o mojej tvrdohlavosti, ale o mojej
zodpovednosti za vás. Ak by som ohrozila váš život, nikdy by som si to nemohla
odpustiť.“ Moja odpoveď je logická, tak prečo to Ciar nechápe?
Chvíľu
nad tým pouvažuje, kým odvetí: „Tak to neberte z tohto ohľadu. Na rozdiel
od vás som už dospelá a viem sa o seba postarať. Takže to berme...
Ako to len tí ľudia nazývajú? Že si budeme navzájom kryť chrbát. Koniec koncov,
všetko by malo byť len teoretické, nie? Nie je dôvod, aby ste sa obávali
o môj život, profesorka. A keď stále nesúhlasíte, mohla by som sa ísť
naozaj spýtať na názor priamo riaditeľa.“
Zaškrípem
zubami. Vedenie školy sa za tie tri roky, čo som tu nebola, zjavne zmenilo.
Teraz zo študentov evidentne vychovávajú arogantných delikventov, ktorí sa
pripravujú na prácu výpalníctva.
Privriem
oči, nevšímajúc si urážku, ktorou ma počastovala a s predstieraným pokojom
jej odvetím.
Dohodnúť
sa so Ciar Tyrekovou nebolo jednoduché. Z utiahnutej dievčiny, ktorej pokožka
väčšinou vyzerá až nezdravo bledo, sa vykľula búrlivá rieka, ktorá bola schopná
podmaniť si všetko, čo jej stálo v ceste. Po krátkej hádke som musela
usúdiť, že má na vrch. Dnes som si proti sebe už poštvala Johna Ericka
a Acheron... Aj Acherona. I keď jeho reakcia nebola práve taká, akú
by som mohla predpokladať so všetkými premennými, ak by sa dozvedeli – obaja,
pretože bez jedného nefunguje to druhé – o mojich plánoch
s Potomkami, len ťažko by mi už potom dovolili opustiť čo i len vlastnú
kajutu.
Aj
keď som spočiatku plánovala požiadať o pomoc Acherona, jeho flirtovanie
s dievčatami ma tak naštvalo, že mi to neskôr úplne vyfučalo z hlavy.
No teraz som i rada. Hm, jeho
flirtovanie.
Zakloním
hlavu a opriem si ju o opierku kresla. Pošúcham si boľavé oči, ktoré
ma začínajú rezať od únavy. Vonku je už tma, kanceláriu mi osvetľuje stolová
lampa. Tiene môjho vlastného tela sa pohybujú na strope a vytvárajú
zvláštne obrazce. Neúplné a možno i trochu desivé. Zahrám sa prstami
vo vzduchu.
„Som
ďalšou?“
V spomienkach
sa vrátim k tým niekoľkým dievčatám, ktoré som s Acheronom videla.
Nebolo ich veľa, no moje oči určite tiež nevideli všetko. Strieda jednu za
druhou, akoby to boli hračky, ktoré si chodí vymieňať do obchodu. Som teda len
ďalšou?
Hlava
mi neberie predstavu, že by v tom mohlo byť niečo viac. I keď ma jeho
pozvanie na rande trápi, vážne o ňom ešte uvažujem, zdravý rozum mi
hovorí, aby som si stála za svojim prvotným názorom a nenechala sa
obalamutiť svojimi zmiešanými pocitmi.
Áno,
Acheron vyzerá dobre. Občas sa i správa dobre. Avšak presne tam to končí.
„Ďalej,“
odvetím na klopanie, ktoré počujem sotva na pol ucha. Dvere do kancelárie
otvorí Rais, dnu však vstúpi Acheron. Vystrie ma na stoličke, akoby do mňa
niekto udrel pravítkom. „Spomeň čerta-“
„Výborne,
takže si nezaspala,“ preruší ma. Zvalí sa na kreslo proti môjmu stolu ani doma.
Nohy si vyloží na kraj stola, pohodlne sa oprie a Rais zvonku zatvorí
dvere. Tesne predtým mu však venujem káravý pohľad, že mi ho sem priviedol.
„Je
neskoro. Potrebuješ niečo?“ spýtam sa už úplne prebratá.
„Máš
pravdu, je neskoro. Tak prečo si ešte tu? Už by si mala spať.“
Obočie
mi vyletí do stredu čela. Spať?
Ručičky sa svorne držia na jednej hodine a piatej minúte. Nie je to až tak
neskoro. „Takže teraz si mojimi osobnými hodinami?“ spýtam sa sarkasticky. Prejde
to bez povšimnutia a obzrie sa po kancelárii.
„Máš
tu bordel. Všetky tie papiere sú tvoje mučiace nástroje pre študentov?“
Nakloním
hlavu. Jeho slovám nerozumiem.
„Testy.
Sú to všetko testy?“ spýta sa presnejšie.
Pozriem
dookola. Skutočne je tu viac kníh než obyčajne, no ani jedna z nich
nesúvisí s tým, čo učím. A rozhodne to nie sú mučiace nástroje pre
študentov. Acheron a tie jeho fantázie!
„Ešte
raz sa ťa spýtam – potrebuješ niečo?“ zopakujem svoju otázku.
„Áno,
teba.“
Acheronova
odpoveď zo mňa vyrazí všetky myšlienky aj môjho vlastného ducha. Mňa? Čože? Počujem správne? Nie, muselo sa mi to zdať. Alebo...
Prečistím si hrdlo. „Čože to?“
Zloží
si nohy a nahne sa s úsmevom k stolu. „Si veľmi zlatá, Sophia,
vieš o tom? Stačí, keď len naznačím niečo romantické a ty už
červenieš ako zrelá jahôdka. Je to vlastne veľmi vtipné.“
Zahanbím
sa. Červeň v tvári som si neuvedomila. Dvihnem ruky a prikryjem si
dlaňami obe líca. Prekliaty Acheron.
„Nerob
to. S červenými lícami vyzeráš veľmi pekne, Sophia.“
Teraz
by som sa už najradšej schovala pod stôl. Alebo vyliezla oknom. Do líc mi náhle
vstúpi taká páľava, až sa mi začne ťažko dýchať. Potrebujem otvoriť okno,
priviesť dnu chladný nočný vzduch, no priči sa mi urobiť mu ešte väčšiu radosť.
Po bedrách mi stečie kvapôčka potu.
„Čo
sa ti to dnes porobilo, Acheron? Dal si si zlú krv, preto sa správaš tak divne?“
zaujíma ma. Doposiaľ bol voči mne taký otvorený len raz – keď sme umierali. Aj
to z donútenia.
„Nič
také. Len som pochopil, že zbytočne vyčkávať mi v tomto ohľade neprinesie
žiadne ovocie. Stále máš toľko práce a starostí, že by si si nevšimla za-“
zastaví sa. Slová mu uviaznu na končeku jazyka. Pokrúti hlavou. „To nič. Ber to
tak, že takýto som už nejakú chvíľu, len si si to poriadne nevšimla.“
Nevšimla? Ak by sa predtým správal ako
blázon a nie ako Kráľ Temných démonov, určite by som si to všimla. Taká
hlúpa predsa nie som. No nie?
„Neviem
presne aké ovocie čakáš, ale moja odpoveď je stále rovnaká, ak si sem prišiel
kvôli tomu. Nepôjdem s tebou na
rande, Acheron. Ani dnes, ani zajtra.“
„Keď
ti napadlo, že som prišiel kvôli tomu, zjavne o tom dosť premýšľaš, čo?“
uchechtne sa. Košeľa sa mi rýchlejšie začne lepiť na chrbát. „Povedal som, že
ti dám čas. Ešte som si neprišiel po tvoju odpoveď, Sophia. Naozaj som sa len
zaujímal, kde si tak dlho. A na čom pracuješ. Na čom vlastne pracuješ?“
Nahne
sa cez stôl a vezme medzi prsty jeden z papierov s mojim výskumom.
V chvate mu tresnem po ruke ako matka malému dieťaťu, ktoré sa načiahne po
sušienku pred obedom. Urobím to skôr, než si to premyslím, čo v Acheronovi
okamžite vyvolá úplne novú vlnu zvedavosti.
„Čo to máš za papiere?“ spýta sa znovu.
„To
ťa nemusí zaujímať. Je to moja
kancelária.“
Pri
mojich posledných slovách ním mykne. Chvíľu sa na mňa bez slov díva, potom sa
postaví, obíde stôl a behom sekundy ma vyzdvihne z kresla. Keď znovu padám
dole, dosadnem na jeho kolená. Od prekvapenia zjojknem.
„Keď
mi to nechceš povedať, pozriem sa sám, ak dovolíš.“
„Acheron,
to-“ Nenachádzam slov. Ruku si obmotá okolo môjho drieku. Nahne sa dopredu,
pričom sa prilepí mocnou hruďou o môj chrbát. Je tak blízko, až môžem
odprisahať, že by som dokázala zrátať všetky jeho buchtičky na bruchu. Zatajím
dych. Ak som predtým horela, teraz pod mojou pokožkou vrela láva.
Voľnou
rukou vezme jeden papier – nepostrehnem, čo je na ňom – a odtiahne sa. V tom
okamihu cítim, akoby zo mňa spadla ťažká reťaz. Naplním si pľúca.
„Toto
je dosť nevhodné. Takže, kým sa budeš pozerať, mohol by si ma pustiť, nie?“
Konečne nájdem tie správne slová. Zľahka sa dotknem jeho prstov, aby som ich
odtiahla zo svojho pásu. No efekt je opačný.
„Nemohol.
Takto mi je pohodlne,“ odvetí pokojne. Ledabo si posunie ruku pod moje rebrá a pevnejšie
ma uchopí. Je to zväzujúce, no dosť jemné na to, aby som mohla voľne dýchať. Ak
by sa mi to teda dalo.
Ani trochu mi to nie je príjemné!
Zaskuvíňam v duchu. Srdce mi prudko búši. Zrazu sa zrušila hranica, ktorú
som ešte pred pár hodinami Acheronovi prízvukovala, a teraz cítim len jeho
telo tesne pri mojom. Jeho teplý dych medzi mojimi lopatkami. Jeho veľkú dlaň
pod mojimi rebrami. Jeho svalnaté stehná pod mojim zadkom. Zalievajú ma návaly
stále odzbrojujúcejšej horúčavy a ani trochu sa mi nesedí dobre. Pekelný démon, dokedy to vlastne mieni
čítať?
„Ak sa ti zle sedí, môžeš sa oprieť,“ povie
náhle, sťa by mi prečítal myšlienky.
Rýchlo
zavrtím hlavou. Zovriem sánku i prsty do pästí. Ak by som ešte o trochu viac
zapojila mozog a snažila sa nájsť útek z tohto väzenia, asi by sa mi
prehrial hardvér a na mieste by som skolabovala. Nerozumiem tomu. Prečo na
neho teraz takto reagujem? Prečo ho proste nemôžem odstrčiť, vynadať mu a poslať
ho ku všetkým čertom?
Je to snáď preto, že ma pozval na rande?
Skôr,
než si stihnem odpovedať, znovu sa načiahne a pretrhne mi niť myšlienok.
Jeho hruď sa zľahka dotkne môjho chrbta ako papier stola, ktorý naň vráti.
Načiahne sa po ďalšie, avšak tie už iba preletí očami.
„Prečo
si robíš taký podrobný výskum, keď chceš psa? Nestačí ti ísť do obchodu a proste
si ho kúpiť? To musíš komplikovať aj toto?“
„Nechcem
psa,“ odvetím pravdivo, zmätená blízkosťou jeho hlasu. Dočerta, Sophia!
„Tak
akú nekalosť máš v pláne tentokrát? O čom mi zase nechceš povedať?“
„Nič
neplánujem,“ odvetím. Znie to skoro pravdivo.
„A
ja som Svetlý démon,“ odvetí podráždene. „Sophia, radšej mi to povedz
dobrovoľne. Nebudem sa na teba hnevať, sľubujem. Ale keď na to prídem sám,
neželaj si ma.“
Na
oko vyprsknem. „Prečo by si sa mal na mňa hnevať?
Je to moja vec, čo robím.“
Uškrnie
sa. Cítim to. „Ak si to stále myslíš, tak nemá zmysel, aby som od teba žiadal
odpoveď.“
Odpoveď, chcem sa spýtať, no rovnako
rýchlo, ako som skončila na jeho kolenách, ma teraz postaví na nohy a sám vstane
z kresla. Bez slova vezme červený kabát, prehodí mi ho cez plecia a do rúk mi vtesná šál.
„Je
neskoro. Vezmem ťa na loď.“
Protesty
sú zbytočné, dobre to viem. Pred odchodom ešte stihnem vypnúť stolnú lampu a vziať
si mobil, kým ma vytiahne z mojej vlastnej kancelárie.
●●●
Bola
chyba vracať sa späť na Americkú Univerzitu. Po tom, čo som tu zažila, som sa
už viac nemala ohliadať. Alebo som si mala svojej chyby uvedomiť aspoň vtedy,
keď sa začala lavína týchto problémov.
John
Erick sa správa ako môj otec, čo je zväzujúce ako putá.
Ciar
Tyreková je otravná a trochu vtieravá, čo je ako guľa na nohu pre väzňa.
A Acheron
Ulliel... Tak ten sa stane mojim elektrickým kreslom.
„Dobrý
deň, profesorka,“ pozdraví sa mi vysmiata Ciar. Žiaľ, jej nadšenie zdieľať
nemôžem. Šťastný výraz jej tváre vo mne skôr vyvoláva hnev. Že sa nehanbí.
Vydierať ma a potom byť z toho ešte nadšená! Aký rodičia ju to mohli takto
vychovať?!
„Ciar, mali by ste si to ešte premyslieť.
Dobre vám radím.“
„Nie.
Samú vás v tom nenechám. Navyše, toto nie je až také nebezpečné.“
Prikývnem.
Vybrala si. Ale ak by som ju mohla omráčiť a nechať na ostrove, urobilo by
mi to väčšiu radosť, než jej prítomnosť na mojom novom projekte. Vlastne našom, ako ma včera niekoľkokrát
opravila.
„Nezabudli
ste niečo?“
Otočím
sa za hlasom. V šere parkoviska k nám kráčajú dvaja vysokí démoni.
Dlho hádať skutočne nemusím.
„Špehuješ
ma?“ zvolám na čiernovlasého leva a jeho psa ostro.
Keď
podídu k nám, Acheron sa len usmeje. „Také niečo by som si nedovolil. Bolo
by to desivé, ak by som ťa stále sledoval, nie?“
Desiť,
to je skutočne jedna z jeho vlastností. A privádzať ľudí do pomykova.
„Idem
s tebou iba ako tvoj priateľ. Ste dve ženy, čo keby ste cestou náhodou
dostali defekt a potrebovali vymeniť pneumatiku? Nie je tak, Rais?“
Jeho
ospravedlnenie je chabé. No oveľa viac ma zaujíma, aký význam malo jeho slovo priateľ.
Šibnem
pohľadom k Raisovi. Netvári sa, že by vedel niečo o tom, čo sa včera
odohralo za zatvorenými dvermi do mojej kancelárie. Ani náhla Acherona túžba
robiť nám doprovod mu nie je zdá sa podivná. Tvári sa neutrálne ako zvykne i Acheron.
Rais je súčasťou popruhov do môjho elektrického
kresla.
„Pôjdeme?“
spýta sa nevinne hnedooký démon. Ciar čosi zahabká prekvapená ich zjavom, no on
čaká na moju odpoveď. Čo najsladšie sa uškrniem.
„Samozrejme.“
Presne tak. Len poď, Acheron. Dnes sa iba
spáliš.
Děkuji moc za další kapitolu 💖. Přeji ti krásné Vánoce 🎄
OdpovedaťOdstrániťHaha!! Ta posledna veta je top! :-D :-D :-D :-D Som napnuta ako tetiva, ze nedokazem uhadnut, co idu robit, aby to nebolo velmi nebezpecne. Prekvapilo ma aka je Sofia ohladom pomoci a na drugrj strane to.ma logiku. Ved uz v detstve musela rychlo vyrast a prezila si peklo takze chapem ze je zvyknuta byt na vsetko sama. Najviac mi udrelo fo oci to prirvnanie s gulou, kreslom a popruhmi. Vystiznr ale drsne.
OdpovedaťOdstrániťDakujem za uzasny darcek. Kapiyolka perfektna ako vzdy. Vesele Vianoce :-*