„Do
štvrtku si vypracujte svoje projekty o živloch. Lenivosť nebudem
tolerovať,“ upozorním prvákov. Napriek tomu však už teraz viem, že sa vo
štvrtok nájdu takí, ktorí sa prídu ospravedlniť ešte na začiatku hodiny.
Študenti svoje učenie berú väčšinou na ľahkú váhu. Ale chápem ich – sama občas
nemám chuť na nič.
„Profesorka.“
Vo dverách posluchárne stojí Justin Mallback. Jeho príchod ma zarazí.
„Myslela
som, že umierate v posteli,“ podpichnem ho. Neprísť na moju hodinu
a potom sa objaviť predo mnou ešte v ten istý deň úplne zdravý, nie
je práve najlepší spôsob, ako so mnou udržiavať dobré vzťahy.
„Prepáčte,
že som vynechal vašu hodinu.“
Mám
chuť ignorovať ho, pretože takéto chovanie neznášam, na nakoniec sa cez to
prenesiem. Justin sa odlepí od dvier a vojde do posluchárne. Čakám, čo
ďalšie má na srdci.
„Chcel
by som vás poprosiť, či by sme mohli pokračovať v našich hodinách.“
Uchechtnem
sa. To som si mohla myslieť. „Nepríde vám zvláštne, žiadať ma
o doučovanie, keď nechodíte ani na moje poriadne hodiny?“
Justin
sklopí pohľad. „Som hlupák. Prepáčte mi to. Už sa to viac nestane.“
Vyzerá
zachmúrene, akoby mu dnes niekto niečo urobil. Aj keď to nie je moja vec, cítim
sa vinná. Pravdou je, že za posledné dni som na Justina nemala vôbec čas.
Pretrvávajúce problémy s Potomkami, ktoré sa ešte znásobili, vyhorenie
mojej izby a Acheronov hlúpy nápad s loďou a vlastným doučovaním
v ovládaní živlov, mi naozaj dali zabrať.
Uvedomím
si však, že ani sám Acheron nechcel, aby si Justina ďalej doučovala. Podľa jeho
slov to: „Nie je bezpečné.“ Musela som súhlasiť, no teraz sa veci zmenili. Odkedy
ma učí, viem zvládať svoj oheň oveľa lepšie a už len zriedka cítim
mravčenie v prstoch. Justin je dobrý študent, ktorý má záujem o učenie.
Preto netuším, prečo by mal byť ukrátený len kvôli mojim vlastným problémom.
Pozriem
na hodinky. „Dnes sa mi kvôli profesorke z biológie zrušila teória
s druhákmi. Ak máte čas, môžeme sa do toho hneď pustiť.“
Justinovi
sa rozžiaria očká ako malému dieťaťu na Vianoce. „Naozaj by sme mohli? Samozrejme,
že mám čas!“
O pätnásť
minút sa s Justinom stretnem na ihrisku za školou. Spolu s nami je tu
aj jeho spolužiačka Maria Rodrigues.
Kým prídem k nim, musím zaloviť v pamäti, čomu sme sa vlastne
venovali naposledy.
„Dnes si zopakujeme pohlcovanie
energie živlu priamym kontaktom,“ začnem. Vyzvem Mariu a tá sa behom
niekoľkých sekúnd premení na hlinenú sochu. Robili sme to toľkokrát, že mi to
príde skoro ako rutina. Justin jej položí ruku na rameno a po chvíľke
sústredenia jej socha popraská a začne sa rozpadávať. Nie je to dokonalé,
ani zďaleka. Aj keď je jeho moc dostatočne silná, aby zvládol päť pokročilých
techník, jeho myseľ sa nedokáže poriadne sústrediť.
„Všetko si to musíš najskôr
predstaviť,“ poklepem si na spánok. Justin zatne zuby a niekoľkokrát svoj
pokus zopakuje. Maria sa znovu a znovu premieňa na hlinenú sochu, až pokým
na nej nie je vidieť, že jej dochádzajú sily. Jej obranný mód jej prirýchlo
odčerpáva energiu.
Justinovi sa podlomia kolená
a zrúti sa na zadok. Náš tréning netrvá ešte ani pol hodinu, no jemu už po
spánkoch stekajú kropaje potu a je celkom vysilený. Vykročím k nemu,
no potom sa zarazím. Nemala by som sa ho dotýkať. Aspoň pre istotu.
„Profesorka, mohli by ste mi to
ukázať vy? Ako predtým, viete. Ak by som to ešte raz videl, možno by som
prišiel na to, čo robím zle...“
Súhlasím. Justin sa odsunie
ďalej a Maria sa znovu zakuklí do hliny. Pristúpim k nej z boku. Vyčistím
si myseľ. Sústredím sa len na svoje dýchanie, keď jej položím ruku na rameno
a behom niekoľkých stotín sekundy jej ochranný obal praskne. Následne sa
roztriešti na stovky tisíc kúskov, ktoré odletia na všetky strany. Maria padne
k zemi a sťažka dýcha.
Rýchlo stiahnem ruku späť
k telu. Som v šoku. Ešte nikdy to nebolo také rýchle ani také silné. Výbuch? Prečo? Justin pomôže Marii na
nohy a ohromene sa na mňa dívajú. Skontrolujem študentku pohľadom. Bolo
to, akoby vybuchla od vnútra. Hlava mi šrotuje.
Je
to kvôli mojej vlastnej schopnosti ohňa? Alebo možno kvôli tréningom
s Acheronom, v ktorých sa začínam postupne zlepšovať? Ak je to len kvôli tomu,
poteším sa. No ak je v tom iný dôvod...
„To bolo perfektné! Profesorka, určite
ma to musíte naučiť!“ zvýskne Justin.
„Ako ste to vlastne spravili?“
pýta sa Maria.
Pousmejem sa. To keby som vedela! Prvá špeciálna
technika by takto nemala fungovať. Čo som vlastne urobila?
Pozriem sa na svoju dlaň. Vyzerá
tak obyčajne ako i predtým. Je to len jemná koža plná svalov, kostí
a žíl. Nie je na nej nič špeciálne. Nie,
len dokáže behom pár stotín sekundy vytvoriť ohnivý bič schopný rozpoliť
človeka, pripomenie mi tichí hlások v hlave. Ale je to skutočne
spôsobené tým?
„Profesorka?“
Zodvihnem pohľad
k Justinovi a potom nasledujem jeho oči za seba. Rais stojí ako soľný
stĺp. Má nakrčené čelo. Vyzerá, akoby mi išiel oznámiť nepríjemnú správu. Stalo
sa niečo čiernovlasému levovi? Strniem.
„Profesorka,“ osloví ma znovu.
V tom jedinom slovo cítim pravý dôvod jeho prepadu skôr, než ho vysloví. „Acheron
bol výslovne proti jeho doučovaniu. Zabudli ste?“
„Máš
nejaký problém?!“ okríkne ho Justin. Spražím chlapca pohľadom.
„Nezabudla
som na to. Ale taktiež si myslím, že tento zákaz už stratil svoju platnosť. Na
druhú stranu mi Acheron nemá čo hovoriť do toho, čo robím. Ak sa s tým
nedokáže vyrovnať, je to už jeho problém.“
„Robíte
to preto, aby ste ho naštvali?“
„To,
že som mladšia znamená, že musím byť aj detinská?“
„Nie,
pani profesorka. Ale vy sa stále doberáte a hádate. Kto má vedieť, kedy
ste za dobre? No ak to nie je kvôli tomu, mali by ste s tým hneď prestať.
Acheronovi sa nebude páčiť, keď sa o tom dozvie.“
Prevrátim
oči. Zdá sa mi, že bez Acheronovho povolenia by som nemala ani dýchať. „Si ako
druhý Acheron,“ povzdychnem si. Rais sa mierne pousmeje – vníma to ako
kompliment. „Rais, aj keď s vami trávim dosť času, nezabúdaj, že nie som
jednou z vás. Ash nie je môj šéf ani môj kráľ. Preto nemá právo hovoriť,
čo mám robiť a čo nie. Rozhodujem sa sama. Mám totiž slobodnú vôľu.“
Rais
sa na okamih zamyslí. „Tú máme aj my. Acheron nás nenúti, aby sme mu slúžili,
profesorka. Robíme to z vlastnej vôle. Chce pre nás totiž len to
najlepšie. Dúfam, že to čoskoro pochopíte aj vy.“ Po týchto slovách sa otočí na
päte a stratí sa mi za školou. Jeho slová, čo ako dobre ich myslel, sú
mrazivé. Len ďalšie smutné pripomenutie, že Svetlí démoni nemajú žiadneho
kráľa, ku ktorému by sa mohli modliť a obracať s prosbami. Či ktorému by
mohli veriť. Na tomto svete sme sami...
„Profesorka,
môžeme pokračovať?“ spýta sa ma Justin.
Pokrčím
čelo. Mám pár otázok, ktoré potrebujú odpovede. Pokiaľ ich nebudem mať,
používať svoje schopnosti by mohlo byť nebezpečné.
„Na
dnes stačilo. Zober Mariu do jedálne a obaja sa poriadne najedzte. Keď
budem mať opäť čas, dám ti vedieť.“ S týmito slovami sa otočím na päte
a odídem.
●●●
Na ceste do kancelárie listujem jednu z kníh, ktoré mi dnes poobede prišli poštou. Pripadám si hlúpo, no z každej stránky sa toho veľa naučím. Nikdy som nemala žiadneho psa. Aj keď sme bývali na veľkom pozemku a chovali kone, moja matka mala na psov silnú averziu, odkedy ju ako malú napadla zatúlaná svorka. Ak by som mala staviť na súboj démon verzus psi, vybrala som si jasného víťaza. Ale nie, keď má ten démon štyri roky.
„Mrcha!“
To
slovo je ako facka. Zastavím uprostred schodiska a nadvihnem hlavu. Okolo
mňa prejde skupinka študentov kráčajúcich na ďalšiu hodinu. Nevenujú mi pozornosť.
Zle som počula? Pokrčím ramenami a kráčam
ďalej.
V kancelárii
sa zastavím len na pár minút. Zavriem knihu o výcviku psa, ktorá obsahuje
viac lepiek, než keď som sa pripravovala na záverečné skúšky na univerzite,
a vezmem si hŕbu testov. Zbožňujem testy! Teraz, keď ich sama nemusím
písať. Ale až taká zlá nie som – dostali varovanie. A komu niet rady...
Zbehnem
na prízemie práve v okamihu, keď okolo mňa prejde čiernovlasý lev so
svojou partiou psov. Na tvári má ten svoj nezaujatí výraz, z ktorého
nemôžem nikdy nič vyčítať a ktorý z duše nenávidím. Očami nájdem
Raisa – povedal mu to? Hnevá sa na mňa Acheron? Moje otázky však ostanú bez
odpovede.
Ash
sa krátko ukloní, čím ma donúti sa na neho znovu pozrieť, a prenechá mi
voľnú cestu do triedy. Povzdychnem si. Ak to chce riešiť neskôr, dobre.
Vojdem
do posluchárne, kde je živý hovor. Už vo dverách však moje uši zachytia dievčenský
šepot.
„Je to poriadna beštia! Najskôr sa tvári ako
nedostupná chudera, aby ho pritiahla a teraz jej zobe z ruky.“
„Myslíš, že s ňou spáva?“
„Prosím ťa. Dobre vieš, aké to je, byť
v jeho blízkosti. A to s ním ešte trávi toľko času. Samozrejme,
že s ním spáva!“
„Počul som, že je jeho krvnou milenkou. Ako
asi tak chutí?“
Pri
slovnom spojení „krvná milenka“, mi na spánku navrie žila. O kom to
hovoria? Kto si myslí, že je? Žeby...
„Ako každá slabá,“ ozve sa na odpoveď
dievčenský hlas. „Neviem, čo by na jej
krvi malo byť také výnimočné. Je to nikto.“
Hodím
testy na stôl akosi príliš drsne. Šepot sa razom utíši. Prehľadám pohľadom
stoly a vážne sa pozriem na každého študentka. Acheron sa konečne posadí
a hodina sa môže začať.
Ako
som predpokladala, niektorí zo študentov z môjho testu nie sú nadšení, aj
keď sa nemajú čoho báť. Väčšina z otázok sú základy, ktoré sa učili
ešte v prvom ročníku.
Po
rozdaní sa posadím za stôl, vyložím si nohy, vezmem knihu a nastražím uši.
Som pripravená i na ten najmenší šuchot, ktorý by znamenal podvádzanie. Ja sa
zatiaľ pustím do študovania výcviku psa. Začínam uvažovať, či by som si jedného
naozaj nemala najskôr zaobstarať. Čo by na to asi tak povedal John Erick?
A ostatní profesori? Zniesli by vôbec démoni na škole psa? Je tu na neho
niekto alergický?
A aká
rasa by to mala byť?
Aby
som mohla študovať jeho správanie, malo by ísť o veľké plemeno, na výcvik
náročnejšie. Možno aj o také, ktorému ľudia v dnešnej dobe dali
prívlastok nebezpečné. Pitbull, doga,
buldog, rotvajler...
„Váš
čas skončil,“ zvolám do triedy. Zavriem knihu a postavím sa. „Dnes
skončíme skôr. Zoberte si veci a testy mi nechajte na lavici.“
Z tvárí
študentov sa dá veľmi ľahko odhadnúť, komu päťdesiat minút stačilo a komu
nie. Všetci pomaly odchádzajú a ja prejdem na koniec posluchárne, aby som
mohla pozbierať testy. Keď som už skoro v strede, všimnem si, že sa
jednému študentovi nechce odísť.
„Potrebuješ
niečo, Acheron?“
Čiernovlasý
lev sa ležérne opiera o môj stôl a drží v rukách moju knihu. „Chceš
psa?“
„Nie.“
„Tak
prečo to teda máš?“ nedá mu.
„Robím
výskum. Chceš odo mňa niečo konkrétne alebo sa so mnou chceš len preťahovať so
slovami?“
Prejde
prstami po farebných záložkách, ktoré trčia z okraja knihy, no potom ju
bez ďalšieho záujmu položí späť na stôl. Dvere do posluchárne sa zatvoria. „Myslím,
že dnes je to už dostatočne dlho.“
Zvraštím
čelo. Nerozumiem. „Dosť dlho na čo?“
Chvíľu
na mňa bez slova pozerá a čaká, kým mi to dôjde. No ja nie som žiadny
superhrdina, neviem čítať myšlienky. Potom prejde rukou k svojmu krku
a poklepe si ukazovákom na tepnu. Donúti ma to zamračiť sa ešte viac.
„To
je v poriadku,“ odvetím.
„Nemyslím
ti, že je to v poriadku. Len poď sem.“
Rozšírim
oči. „Tu? Zbláznil si sa?“ Nemôžem uveriť, že mu niečo také vôbec napadlo.
Schuti
sa zasmeje. Odlepí sa od stolu a vykročí ku mne. Jeho ležérny krok dravej
šelmy, ktorá sa blíži ku svojej koristi ma úplne zhypnotizuje a donúti
stáť nehybne na mieste. Zastaví až tesne pri mne. Behom sekundy sú jeho ruky na
mojom páse. Vysadí ma na lavicu a ešte viac sa ku mne pritlačí. Ruky mi
zostanú na jeho hrudi, ktorá je až nebezpečne horúca. Jeho čokoládovo-červené
oči sa mi vpijú do tváre. Zalapám po dychu.
„Čo
to-“
„Mala
by si sa napiť, kým ti dávam tú možnosť,“ usmeje sa na mňa. Nakloní hlavu do
strany, čím odhalí bledú pokožku. Na mohutnom krku, na ktorom vidieť svaly,
niekde tam, kde sa končí jeho brada, je vidieť pulzujúcu tepnu plnú krvi. Teplej...
horúcej... Ako vlastne chutí jeho krv? Bolo to už tak dávno...
Z celej
sily ho odstrčím. „Acheron, to nie je hra!“ skríknem. Zoskočím zo stola
a prstami si prejdem po ústach. To mi skutočne vybehli slinky?
„Nežartoval
som. Prečo okolo toho musíš robiť taký rozruch? Ako keby si mala piť moju krv
prvýkrát. Vlastne, budeš ju piť prvýkrát úplne pri zmysloch.“
Prebodnem
ho pohľadom. Moja choroba skutočne nie je žiadnym vtipom. Prečo o tom musí
takto hovoriť. Na druhú stranu, o jeho krv som nikdy neprosila. Celkom
dobre som si doposiaľ vystačila s chladenou. Prekliaty John Erick. Nebyť
jeho...
Acheronov
pohľad nemôžem vystáť. Prejdem si prstami cez vlasy, otočím sa
a povzdychnem si. V tom okamihu mi zrak padne na testy na ďalšej
lavici. Urobím krok, keď ma Acheron chytí za lakeť. „No tak,“ zatiahne.
Vytrhnem sa mu. Zoskočím zo schodíku a zhrabnem test zo stolu.
Papier
je nepodpísaný i bez odpovedí. Miesto toho je celý papier doškrtaný
a plný nadávok spojených s mojim menom. Mrcha! Krvná milenka! Štetka! Umri! Z drsnosti a hnevu,
ktorý z týchto slov vyžaruje, ma zamrazí. Takže ten rozhovor pred hodinou
bol predsa len o mne.
„Čo
je to?“ Acheron sa mi nahne cez rameno. Správna otázka. Čo je to a kto to
napísal? Vyšklbne mi papier z ruky, pokrčí ho do guličky a odhodí na
druhý koniec miestnosti. „Nevšímaj si to.“
„Vieš
o tom niečo? Vieš, kto to napísal?“
„Áno
a nie.“
Tvár
mám prísnu. Chcem vysvetlenie a to hneď!
Čiernovlasý
lev si povzdychne. „Zopár dievčat je naštvaných, že spolu bývame. Preto upúšťajú
uzdu svojej fantázii a píšu takéto hlúposti. Neboj sa, prestane ich to baviť.“
„Odkiaľ
majú, že som tvoja krvná milenka? A že spolu chodíme?“
Nad
týmito otázkami sa zamyslí. „A bolo by to také zlé?“
„Byť
tvojou krvnou milenkou?!“ Tlak mi prerazí plafón.
„Nie.
Ak by si so mnou chodila.“
Jeho
slová mi úplne vyrazia dych. Na tvári má jeden z tých svojich výrazov,
ktoré nie som schopná rozlúštiť. Preto neviem, či žartuje alebo to myslí vážne.
Odpoveď však nenachádzam.
„Mám
ešte prácu. Ak už nič nemáš, odíď,“ vyzvem ho. Aby som pridala svojim slovám na
váhe, vrátim sa k zbieraniu testov. Cítim, ako mi Acheron ešte chvíľu
stojí za chrbtom, kým sa konečne vyberie na odchod, ešte potichu povie:
„Uvidíme sa na lodi.“ Keď za sebou tresne dverami, nadhodí ma.
Naštvala som ho? Nie som si istá. Ale čo
čakal? Nemala by som tu byť skôr ja tou naštvanou? Študenti o mne píšu
nezmysli a mňa to uráža. Doposiaľ som nebola nikoho milenkou a už tobôž
nie krvnou milenkou. Aj keď som predtým študovala na Americkej Univerzite, raz som
sa ňou skoro i stala. V ľudskom svete by to možno bolo vnímané úchylne, no
vo svete démonov to nemalo nič spoločné so sexom a intímnosťami. Znamenalo
to len úplne sa podriadiť niektorému z Temných démonov a stať sa jeho
hračkou, ktorú môže vysávať kedykoľvek, kdekoľvek a ako sa mu zachce. Väčšiu
Svetlých démonov takéto postavenie hlboko urážalo. Stavalo nás to totiž na
rovnakú priečku s ľuďmi.
Pretriem
si oči. Mala by som premýšľať nad tým, čo urobím so svojimi problémami
s používaním špeciálnych techník alebo o probléme s Potomkami, no
myseľ mi neustále odbieha k doškrtanému testovému papieru. Snažím sa
spomenúť, kto tam sedel, komu som začala zavadzať. No akokoľvek sa snažím,
nedokážem sa rozpamätať.
Pomaly
kráčam na White Queen a na cestu
mi svieti kosák mesiaca. Počasie je chladné. Studený vietor ženúci sa od mora
mi prefukuje cez biely kostým až na kosť. Pri všetkých tých myšlienkach som si
zabudla kabát v pracovni a potom už bolo neskoro vracať sa poň.
Pridám
do kroku, aby som bola na lodi čo najrýchlejšie. Pritom premýšľam, kedy sa už
budem môcť presťahovať späť do svojej izby. Ak by som bývala na internáte ako
všetci ostatný, nemusela by som trpieť takúto zimu.
Loď
už je na dohľad. Srdce mi zaplesá. Na vrchu sa svieti. Rýchlo vybehnem po
mostíku a prešupnem sa na palubu. Rukami si zvieram hrudník, keď otvorím
a vojdem dnu.
Acheron
sedí pohodlne na sedačke, popíja a pozerá nejaký program
v televízore. Keď vojdem, nevenuje mi pohľad. Pozdravím, no z jeho
úst nevyjde ani slovo. Pokrčím ramenami. Dobre. Ak sa so mnou nechce rozprávať,
ja sa mu doprosovať nebudem.
„Sophia,“
osloví ma, keď už som pripravená zísť do podpalubia.
Nadvihnem
obočie v otázke. Avšak i keď ma oslovil, nedíva sa na mňa.
„Poď
sem,“ znie to ako príkaz. Načiahne ku mne ruku.
„Čo
ešte chceš?“
Neodvetí.
Nechce sa mi hrať jeho hru, no zvedavosť zvíťazí. Podídem k nemu bez toho,
aby som sa dotkla jeho ruky. Vzápätí to však oľutujem. Pustí pohár
s alkoholom a rovnako rýchlo ako predtým, i teraz ma stiahne za
ruku dole. Padnem mu na kolená. Urobí pár pohybov, aby si ma lepšie usadil
a druhou rukou mi stiahne ruky medzi nás. Vážne sa na mňa pozerá. Z úst
mu razí alkohol.
Skúšam
sa mu vytrhnúť, no jeho zovretie je príliš silné. Skríknem po ňom, aby ma
pustil. Nahne sa, čím sa dostane ešte bližšie k mojej tvári.
„Sophia,
ak sa nechceš napiť mojej krvi, čo keby som sa ja napil tej tvojej?“
Zvriesknem.
„Nie! Dobre! Dobre, urobím to! Napijem sa!“
V očiach
mu prebleskne iskra. Chcem ho za toto udrieť. Opľuť. Spáliť svojim ohňom.
Povolí
zovretie, no nepúšťa ma. Len mi jemnejšie prejde po chrbte a viac si ma
pritlačí k sebe. Odvráti tvár, aby mi dal priestor.
Nadýchnem
sa. Napriek jeho drsnému správaniu mu nechcem takto ublížiť. Je len opitý.
Možno si nič z tohto nebude zajtra pamätať.
Objímem
ho rukami okolo krku, odhrniem mu vlasy z krku. Sú také mäkké. Až teraz
naplno pocítim hlad, ktorý som odsúvala posledné dni bokom. Roztvorím ústa
a zahryznem sa.
Kedy
som vlastne naposledy pila? Pravda je taká, že naposledy som dostávala krv cez
obväzy. Tesne predtým mi dal svoju krv Acheron. No nespomínala som si na to.
Pamätala som si len tú ohnivo-sladkú pachuť, ktorá mi ostala na jazyku
a v hrdle. Jeho krv sa mi tento raz vliala do dutín ako príjemná
páľava. Sladká i horká. Opojná ako alkohol, ktorý pil. S príchuťou
jeho vlastnej vône, ktorú nemal žiadny iný démon. Bola to chuť Kráľa Temných
démonov.
Odtrhnem
sa. Spakruky si utriem ústa. Pila by som aj ďalej, no zacítila som, ako jeho
ruky pomaly opadávajú z môjho chrbta. Nechýbalo veľa a vypila by som
príliš. Piť jeho krv, keď je nahnevaný a opitý nebol práve najlepší nápad.
„Odprevadím
ťa do postele.“
Zleziem
mu z nôh. Oči sa mu pomaly zatvárajú, no i tak mu na perách pohráva
úsmev. Určite má v hlavne nejakú úchylnú myšlienku.
Prehodím
si jeho ruku cez ramená a pomôžem mu na nohy. Vďaka jeho krvi mám teraz
viac sily, než kedykoľvek predtým. Akoby som bola po štyroch energeťákoch. V jeho
kajute ho hodím na posteľ. Už sa nehýbe – je v hlbokom spánku. Cítiť z neho
alkohol, pár pramienkov vlasov mu vyšlo z gumičky a na krku mu vidieť
moje zuby. No i tak vyzerá stále rovnako dobre. Zanadávam. Nahnem sa a jednu
mu vylepím. Na chvíľu rozlepí oči.
„Už
si v izbe. Vyzleč sa z uniformy a tak si ľahni. To už robiť
nebudem.“ Skôr, než to dopoviem, znovu zaspí. „Ty si stratení prípad.“ Pokrútim
hlavou.
Vyzujem
mu aspoň topánky a prikryjem ho perinou. Vyjdem von.
Pôvodne
som sa nechcela napiť jeho krvi, aby som u neho nemusela mať ďalší dlh.
Mám strach z toho, čo bude odo mňa nakoniec žiadať na oplátku. Žiadny
Temný démon totiž doposiaľ nikdy nič neurobil len z dobroty srdca a u ich
kráľa to už vôbec nebude výnimka. Naozaj si Acheron nakoniec vezme môj život?
Vo
svojej kajute so seba zhodím oblečenie a prejdem do sprchy. Teplá voda zo
mňa vyženie chlad i všetky myšlienky. Vnímam len kvapky dopadajúce na moje
nahé telo, keď White Queen náhle
pretne výkrik.
Děkuji za další kapitolu. Už jsem se nemohla dočkat 😊🌸
OdpovedaťOdstrániťDalší dávka AU 😍 můj absťák skončil ❤
OdpovedaťOdstrániťSkvělé, už jsem ani nedoufala a moc se těším na pokračování :)
OdpovedaťOdstrániť