Ďalšia kapitola z Acheronovho pohľadu. Tento raz načrieme do súčasného diania - Acheron a špeciálna trieda!
„Čo
o tom vlastne vieme?“
Rais
sa odlepí od steny. „Špeciálna trieda bola vytvorená približne pred tromi
týždňami. Založili ju profesori dejín, literatúry, psychológie a telesnej.
Zatiaľ nabrali osem študentov, no čo s nimi presne robia na hodinách, nám
nikto nechce povedať. Zdá sa, že ide o klub s prísnymi pravidlami. Vyučovanie
prebieha podvečer, tesne pred praktickými hodinami pani profesorky. Miesto je
vždy iné, preto je problém ich vypátrať.“
„Vyznieva
to ako nejaká sekta,“ zamyslí sa Ellee. Súhlasím. Takýto spôsob výučby je naozaj zvláštny.
Rais
pokračuje: „Čo sa týka výhod klubu, Justin Mallback hovoril niečo
o vychádzkach, večierkoch a zakázaných knihách. Ale určite je
v tom niečo viac.“
Pritakám
Raisovi. Cítim, že za tým všetkým je niečo, čo Justin nechcel povedať, no
netrúfam si hádať. Môže ísť o čokoľvek.
Pretriem
si oči. Nie od únavy, ale skôr znechutenia. Zdá sa, akoby sa s príchodom
Sophie problémy na Americkej Univerzite navrstvovali. Každý deň sa objaví niečo
nové, čo treba riešiť. Som na to zvyknutý. Ako kráľ Temných démonov nikdy nemám
pokoj, no škola akoby sa rozpadala pod náporom starostí. Pričom všetky problémy
nesieme na pleciach iba my – a Sophia. Dokedy to ešte vydržíme?
„Tento
problém vyriešime čo najskôr,“ zavelím ostatným. „Dnes je už neskoro. Zajtra sa
pustím do vyšetrovania a pritlačím študentov zo špeciálnej triedy. Či sa im to bude páčiť alebo nie, jeden
z nich mi všetko povie.“
„A
keď nie?“ načne Ellee.
Utíšim
ju ostrým pohľadom. Vie, že v tom prípade som ochotný použiť akékoľvek
možné prostriedky. Kurz mučenia som zvládol už ako malý.
„Sarith,
pôjdeš so mnou,“ nie je to otázka. Sarith sedí na gauči a vyzerá, že nás
sotva vníma. Pozerá sa kdesi do neznáma a ešte ďalej. Tento pohľad máva,
keď o niečom urputne premýšľa. Čakám na jej reakciu, pretože čítať
myšlienky zatiaľ nedokážem.
Ellee
ju kopne do holene a Sarith sa konečne pozrie mojim smerom.
„Som
prekvapená.“ Nakrčím čelo. Gestom naznačím, aby to vysvetlila. „Nečakala som,
že Drane prenechá takú dôležitú úlohu tebe. Zdá sa, že jej škola začína konečne
prerastať cez hlavu.“
„Pre
teba je to pani profesorka,“ poopravím ju. „Drane musí riešiť vlastné problémy,
preto by si sa nemala čudovať, keď-“
„Aj tak,“
preruší ma. „Stále hovorí, že všetko zvládne sama, že nepotrebuje nikoho pomoc.
Už od svojho príchodu sa tvári ako kráľovná, najlepšia zo všetkých. Nemali by
sme jej konečne zraziť korunu z hlavy? Čo kedy sme ju nechali, aby si aj tento
problém vyriešila sama?“
Sledujem
Sarith. Pery má bledé, na spánkoch jej pulzuje žilka. Snažím sa jej slová zapojiť
do hlbšieho kontextu. Väčšinou neodporuje proti mojim rozhodnutiam, no
v poslednej dobe sa správa veľmi zvláštne. Odkedy prišla Sophia? Nie.
Odkedy som sa s ňou viac zblížil. Odkedy som s ňou skoro každý deň.
Odkedy jej pomáham.
Sarith
ma miluje. Alebo ma aspoň milovala. Jej vyznanie mám stále v čerstvej
pamäti, keď sme mali obaja pätnásť. No ešte dlho predtým z nás boli
výborní priatelia, preto som sa rozhodol ponechať náš vzťah na tejto úrovni. Prijala
to bez námietok. Stačilo jej byť po mojom boku a naďalej ma chrániť. Neviem,
či sa jej city odvtedy zmenili. Nikdy sa však k tejto tému už nevrátila. Zároveň
jej neprekážalo občas vyhodiť nejaké dievča z mojej postele.
Avšak
vyzerá to, že na Sophii jej vadí niečo viac.
„Máš
problémy s jej autoritou?“ spýtam sa na rovinu.
„Akou
autoritou?“ vysmeje ma. „Nebudem ju počúvať, ani kedy na tom závisel môj život!
Nikto z nás!“
Nadvihnem
obočie. Pozriem sa na Ellee i Raisa, no oni sa do našej hádky odmietajú
zapojiť. Saith breše na zlý strom.
Prekrížim
si ruky na prsiach a milo sa usmejem. „Potom mi vysvetli, prečo vždy, keď
spomeniem Drane, musíš obrátiť konverzáciu na tému o tom, ako strašne ju
neznášaš?“
„Pretože
je to pravda.“ Vyletí z kresla na rovné nohy. Ústa má pootvorené, akoby
chcela naznačiť: Aj ty by si mal. No
miesto toho mlčí. Zovrie ruky do pästí a nechá svoju myšlienku vypariť vo
vzduchu.
Pokrútim
nad jej konaním hlavou. „Správaš sa ako umrnčané decko.“
„Acheron!“
zahriakne ma Rais trochu prihlasno. Naznačím mu, aby sa utíšil
a v obave skontrolujem dvere za svojim chrbtom. Zo spálne však počuť
len pravidelné oddychovanie.
Akoby
tento môj počin ešte viac rozčúlil Sarith. Dupne nohou a otočí sa k dverám
na odchod. Tesne predtým, než naozaj odíde, ešte sa opýtam:
„Pôjdeš
zajtra so mnou?“
Zaváha.
Náhle sa však strojene ukloní a precedí: „Samozrejme, vaša výsosť.“ Potom
zabuchne dvere.
Na
tvárach svojich priateľov vidím, ako veľmi som to prehnal. To však nič nemení
na fakte, že podiel viny nesie aj Sarith. Nerád sa s ňou hádam –
s ktorýmkoľvek z nich. Lenže za svoje názory som ochotný sa proti nám
postaviť, aj keby to malo zničiť naše priateľstvo. Áno, občas majú pravdu. Ale
tentoraz nie.
●●●
Sarith
kráča dva metre za mnou. Pripomína skôr tieň, než človeka. Dnes nepovedala ešte
ani slovo, alebo aspoň nie mne. Pri vypočúvaní študentov sa činí. Zdá sa, že to
chce mať rýchlo za sebou, aby viac nemusela byť v mojej spoločnosti. No
čím viac je naštvaná, čím viac používa vyhrážky a silu, tým menej sa toho
dozvieme.
Všetci
mlčia. Pravidlá špeciálnej triedy sú
prísne. Ak niekto z členov prezradí čokoľvek o dianí vo vnúti, stratí
všetky privilégiá a bude vylúčený. Aspoň to sa dozvieme pri obchádzaní
siedmich študentov, ktorí sem patria. Na sklenenom schodisku na internáte sa
Sarith odo mňa odpojí. Zabočí na chlapčenskú chodbu, aby mohla vypočuť ešte raz
Justina Mallbacka. Je to jej nápad, nie môj. Viem, že Justin ma príliš nenávidí
na to, aby nám akokoľvek pomohol.
Ja
zamierim na najvyššie poschodie. Zaklopem na biele dvere a čakám. Po
chvíli sa v nich objaví blonďavá bledá tvár.
„Acheron,“
vydýchne prekvapene.
Na
Rebeccine hodiny literatúry som prestal chodiť koncom minulého roka. Je to
príliš nudný predmet, aby ma dokázal udržať na jednom mieste hodinu a pol.
Aby som ním prešiel, navrhol som Rebecce jednorázový obchod. Výhodný pre nás
oboch.
„Som
prekvapená, teba by som tu nečakala,“ usmeje sa. Pozve ma ďalej do svojej izby,
no odmietnem. Zháči sa. Čaká, čo od nej chcem.
„To
skôr ja som prekvapený,“ začnem. „Dnes sa ku mne dostali nejaké klebety o špeciálnej triede, ktorú vraj vedieš. Počul som, že tam chodia najmúdrejšie
decká zo školy. Je na tom niečo pravda?“
V okamihu,
keď som spomenul špeciálnu triedu, si
na tvár nahodia bezvýraznú masku. Urobila to však neskoro. Rebecca je
prefíkaná, no zlá klamárka. Až príliš jasne dáva najavo svoje túžby. Preto, keď
odvetí, že nemá tušenie o čom hovorím, nenechám sa tak ľahko odbiť.
„Sú
tam najmúdrejšie decká, ale mňa si vynechala?“ skúsim z opačnej strany.
Prekvapene
otvorí ústa. „Nebodaj by si chcel patriť do niečoho takého?“
Prevrátim
oči, akoby to mala byť samozrejmosť. „Keď si ma nepozvala, dosť ma to uráža.“
„Prepáč,
netušila som...“ Pokrúti hlavou, privrie oči. „Nezáleží to len odo mňa. Nevediem
to, je nás viac. A prijímacie konanie chvíľu trvá. Budem musieť-“
Nenechám
ju dohovoriť. Vezmem ju za ruku a prirazím ku stene. Nemôže sa pohnúť,
sotva dýcha. V jej modrých očiach sa objaví známa stopa vzrušenia i strachu.
Voľnou
rukou jej poodhrniem prameň vlasov a pery opriem o špičku jej ucha. Zachveje
sa. „Rýchlo to vybav. Možno potom zvážim uzavretie ďalšej dohody.“
Jej
odpoveď nepríde okamžite. Trvá, kým sa moje slová dostanú ku zdroju v jej
hlave. Vykokce odpoveď, horlivo prikývne hlavou, ešte viac sa rozochveje. Odlepím
sa od nej a venujem jej sladký úsmev – jeden z tých, o ktorom
viem, že po nich dievčatá šalejú. Keď vidím, že ju mám v hrsti, odídem.
Sarith
dorazí ku schodom krátko po mne. Už len z výrazu jej tváre mi je jasné, že
neuspela. A ani môj vlastný úspech nezmyje jej namrzenosť. Nepochváli ma. Len
pokrčí svojim malým noštekom a povie, ako strašne smrdím od ženskej
voňavky.
●●●
Prižmúrim
oči. Z okna izby sa snažím dovidieť až na okraj ostrova. No ten je
priďaleko a cez husté sneženie je to tiež nemožné. Zaškrípem zubami. Na
zátylku cítim Raisov nedočkavý pohľad. Napriek tomu sa snažím tváriť pokojne.
Je
to už niekoľko hodín, čo si Sophia postavila hlavu a ostala sedieť na
hojdačke. V mysli mám stále jej chvejúce sa telo a vystrašenú tvár, ktorá
mi nechce nič povedať. Serie ma, keď mlčí. Omnoho viac, než keď ma bezhlavo
udiera a ja mám chuť jej to vrátiť. No aj ja mám svoje hranice. Nikomu sa
nebudem doprosovať. Nikomu.
Zanadávam.
Otočím sa na päte až Raisom šklbne. „Choď po ňu! Prines ju sem, aj keby si
si ju mal vyhodiť na plecia. Mňa teraz čaká vlastné zasvätenie.“
Krátko
kývne a už ho niet. Bojujem s myšlienkou počkať na jeho návrat,
presvedčiť sa, že je Sophia v poriadku, no vzápätí si to rozmyslím. Bude
lepšie sa jej vyhnúť, inak sa na zasvätenie dnes už nedostanem.
Rebecca
ma čaká pred malou posluchárňou na druhom poschodí. Od rána, kedy mi osobne
priniesla ručne písanú pozvánku v zapečatenej obálke, úplne zmenila svoj
výzor. Samozrejme, stále je namaľovaná ako modelka z móla, blond vlasy má
vyčesané do vysokého drdola, no už na sebe nemá také drahé oblečenie. A možno
má. Bohvie, čo skrýva pod fialovou tunikou, ktorú má teraz na sebe. Ak by som
nebol naštvaný, zasmial by som sa. Berú
to naozaj vážne.
„Meškám.
Prepáč.“
„To
je v poriadku. Začalo sa to len pred chvíľou,“ odvetí a príliš
namaľované pery roztiahne do širokého úsmevu. Trikrát zaklope v rytme,
ktorý pozná len ona a dvere sa otvoria. V tom istom okamihu sa
chodbou pretiahne tieň, ktorý si Rebecca nevšime. Keď prejdem cez dvere, všetok
hnev zastrčím pod nepreniknuteľnú masku.
Miestnosť
nie je veľká. Má malé vyvýšené pódium a len zopár radov sedačiek. Vysoké
okná sú zastrené žalúziami, svetlo je vypnuté. Poslucháreň miesto toho osvetľujú
dva svietniky, v každom je po šesť sviec. Vďaka tomu sa z bežných
vecí stávajú strašidelné tiene.
Na
sedačkách nerovnomerne od seba sedí celkom osem ľudí. Všetci majú na sebe
rovnakú fialovú tuniku, ktorá v šere vyzerá ako čierna. Do tváre im
nevidieť, pretože majú kapustne stiahnuté hlboko do očí. Ich tváre však vidieť
nepotrebujem – už dobre poznám každého jedného z nich.
Proti
dverám stoja traja muži. Na rozdiel od študentov, nemajú nasadené kapucne.
Spoznám v nich profesora telesnej s večne nasrdenou tvárou, širokého
profesora histórie i profesora psychológie. Tvária sa ako na pohrebe. Vyzerajú
tajomne, no ich oči jasne prezrádzajú nechuť. Nevidia ma tu radi.
Rebecca
zastane tesne pred pódiom a ja vedľa nej. Nastane ticho prerušované len
pravidelným dýchaním najstaršieho z profesorov. Skúmajú ma pohľadom,
hodnotia. Premýšľam, čo všetko musela Rebecca povedať, aby ma prijali.
„Acheron
Ulliel,“ osloví ma profesor histórie. Zamľaská a posunie svoju váhu
dopredu. „Dnes prišiel na zasvätenie najmocnejší z Temných démonov. Kráľ
Temných démonov. Otázku je, prečo?“
Vymením
si pohľad s Rebeccou, ktorá mi s úsmevom na tvári pokynie, aby som
odvetil. „Bolo mi povedané, že sem chodia špičky. Najmúdrejší študenti na
škole. Pokladám sa za jedného z nich.“
Je
to lož. Do špeciálnej triedy nechodia
najmúdrejší študenti, ale tí najbohatší. Justin Mallback nie je ani z ďaleka
tak geniálny, ako jeden z jeho spolužiakov, ktorý má našliapnuté na post
sudcu a predsa ho sem nezavolali. Našťastie, nie som len múdry, ale aj
dostatočne bohatý, aby som presvedčil ich staré hlavy.
„Uznávam,
bolo to od nás nerozumné, nepozvať do tohto projektu niekoho tvojej veľkosti.
Ale kto mohol tušiť, že by sa kráľ o niečo podobné zaujímal?“
Prehltnem
kyslú slinu a pousmejem sa. Kto
mohol tušiť, že títo starci niečo také na staré kolená vymyslia a tak mi
znepríjemnia život?
„Ale
prijatie do špeciálnej triedy nie je
také jednoduché, ako si myslíš. Všetci museli prejsť niekoľkými skúškami. Si
kráľ, no tu nebudeš mať žiadne privilégiá.“
„Som
ochotný podstúpiť všetko, čo mi dáte. Nepotrebujem, aby sa so mnou zachádzalo
špeciálne,“ pritakám. Profesor si ma premeria, akoby pochyboval o mojich slovách.
Potom prikývne.
Z radu
vystúpi profesor telesnej s nakrčeným čelom. „Aby si mohol patriť do špeciálnej triedy a získať tak všetky privilégiá, budeš musieť
podstúpiť tri skúšky – aby tvoje telo už viac nebolo len tvojim, aby tvoja
myseľ nebola už viac iba tvoja a aby tvoja duša nebola už viac len tvoja. Prijímaš?“
Zamračím
sa. Jeho slová nedávajú zmysel ani neodhaľujú skutočnú podstatu skúšok. Prijať
jeho ponuku je bláznovstvo, no aj tak nemám na výber.
„Výborne,“
usmeje sa tretí z nich, profesor psychológie. Toho chlapa nemám práve v láske.
Aj keď som s ním zažil len jeden semester v prvom ročníku viem, že
nikdy neukazuje svoje skutočné pocity. Je falošnejší, než pravá koža z Číny.
„Prvou skúškou bude tvoje telo.“
●●●
Vyletím
z posluchárne.
„Acheron!
Acheron, počkaj!“ kričí za mnou Rebecca. Zastavím.
„Vedela
si o tých skúškach?“ spýtam sa na rovinu. Rebecca sa zapýri ako paprička.
Vedela o tom a nič mi nepovedala. Profesori jasne povedali, že si tým
musí prejsť každý. Taká hlúposť... Otočím sa a chcem odísť, keď ma lapí za
ruku.
„Prepáč
mi to. Viem, aký si na to citlivý. Chcela som ich presvedčiť, aby ti túto úlohu
nedávali, no nechceli ma počúvať. Žiadne špeciálne zaobchádzanie – počul si ich
sám.“
Zaškrípem
zubami.
„Ste
poriadne zvrátená sekta!“
Rebecca
sklopí viečka. Nemá odvahu pohliadnuť mi do tváre, pretože mám pravdu. „Sú
naštvaní, že si sa do špeciálnej triedy
dostal takýmto spôsobom. Neustúpia, pretože ťa tam nechcú. No zároveň majú
strach, čo by si im mohol ako kráľ Temných démonov urobiť. Snažia sa ťa zničiť,
aby si k nám nemusel patriť.“
Prehrabnem
si prstami vlasy. Ešte stále sa mi chvejú od hnevu. „Povedz im, že ich skúšku beriem.
Začnem hneď zajtra.“
Rebecce
padne sánka. Trvá jej, kým sa znovu ozve. „Si- si si istý? Nechcem, aby sa
nikomu z nich niečo stalo.“
Kyslo
sa uškrniem. „Nemaj strach. Každý z nich dostane kúsok a nič sa im
nestane. Sľubujem.“
Neverí
mi. Musím jej to zopakovať, aby prikývla a vrátila sa späť do posluchárne.
Keď sa stratí vo dverách, uvoľním zaťaté päste. „Počuli ste to?“ zvolám do
prázdna chodby.
Spoza
rohu sa vynorí Sarith a Ellee.
„Každé
slovo,“ pritaká bledá Kanaďanka.
„Naozaj
im dáš svoju krv?“ náhlivo sa spýta Sarith. Tichá domácnosť medzi nami sa skončila
a v jej hlase začujem skutočné obavy. „Myslím tým - nikomu nedávaš svoju
krv. Teda okrem nás. Občas. Ale my sme tvoji ochrancovia, tvoji priatelia a oni
sú cudzí. Budeš v poriadku?“
„Zabúdaš
na telo. Telo a krv, psychológ sa vyjadril jasne. Nie som gay, preto
dostanú chalani len krv a dievčatá len moje telo.“ Sarith cvakne sánkou.
Tá predstava sa jej prieči aspoň spoly tak ako mne.
„A
čo Sophia?“
Zazriem
po Sarith, že vytiahla práve jej meno, no tento raz sa nenaštvem. Má celkom
dobrú poznámku. Sophia potrebuje pravidelné kŕmenie, ktoré ma môže vyčerpať. Ak
sa k tomu pridajú ďalšie hladné krky, budem slabý ako čaj. To ma spraví
zraniteľným viac, než kedykoľvek doposiaľ.
Aby moje telo nebolo len moje. Neviem,
kto tie skúšky vymýšľal, ale len démon s nakrivenou mysľou by bol ochotný
ich splniť bez špiky znechutenia. „Špeciálna
trieda je niečo viac, než sa na prvý pohľad zdá.“ Pohľadom spočiniem na
Sarith. „Skrývajú tajomstvo, inak by také veľké okolky okolo prijatia nerobili.
Nepáči sa mi to. Čo najskôr musíme zistiť, o čo ide, nech budeme musieť
urobiť čokoľvek.“
No ty vole. Toto fakt nedopadne dobre a radsej ani nehadam. Jedna teoria je sialenejsia nez druha.
OdpovedaťOdstrániťSuper kapca. Velmi sa ti podarila.
Děkuji. To je zajímava tajná skupina... O co jim jde..Těším se na pokračování
OdpovedaťOdstrániťJe veľmi zaujímavé sledovať to z pohľadu Acherona. A táto kapitola je naozaj skvelá! A konečne viac rozumiem aj Sarith, tým, že ho pozná, tak vidí, to, čo si on nepripúšťa.
OdpovedaťOdstrániťTeším sa na ďalšie časti! :)
hej tak to je dovod preco pretahuje tie holky ako na beziacom pase? DO KELU ! Pekne šialené, som taka zvedavá co si si to vymyslela. más genialnu hlavu ale to som ti uz povedala.
OdpovedaťOdstrániť