Píše sa rok 2068. Po 3. svetovej vojne, pri ktorej
došlo k objaveniu nového druhu tzv. Beštií, sa po dlhých rokoch konečne
začlenili do spoločnosti. Mats Michelle je alfou vo vlčej svorke v San
Diegu, ktorá chráni spoločnosť pred svojim druhom. Olivia Lèbau je zas mladá
inšpektorka, ktorá má vyšetriť ich neschopnosť poradiť si s jednou
zločineckou organizáciou. Lenže obaja sú ako oheň a ľad, takže pri ich
stretnutiach to pekne škvrčí.
MATTHIAS MICHELLE
„Mats, máš myš na ôsmej hodine. Modrá bunda.“
Zachytím Corenov hlas
v slúchadle a otočím sa na východ. Zostreným zrakom prezriem námestie.
Spoza fontány sa vynorí muž statnej postavy. Aj napriek jeho snahe
o maskovanie, mu spod čapice vidím trčať veľké chlpaté uši a spod
rúšky trochu priveľký nos. A potom je tu ešte ten odporný zápach strachu,
ktorý sa vinie námestím až ku mne.
Beštia sa prepletie
pomedzi študentov odchádzajúcich zo školy a pridá do kroku. Špička nosa sa
mu pohne. Na rozdiel od neho mám oveľa lepšie maskovanie a som proti
vetru. Preto nie je šanca, aby ma vysliedil. Keď sa ocitne na konci námestia,
lenivo sa odpichnem z lavičky.
Myš mieri
k veľkému nákupnému centru. V pravej ruke zviera čiernu tašku, ľavú
má zastrčenú vo vrecku bundy. Správa nehovorila o žiadnej zbrani. Navyše
to bol skôr pätolizač vykonávajúci malé zásielky pre mafiu, než zabijak. Alebo
aspoň to hovorila jeho zločinecká minulosť.
Vojdem do nákupného
centra a splyniem s davom. Coren je už dávno vo vnútri, jeho pohyb zaregistrujem
na druhom poschodí.
„Volal riaditeľ,“ ozve sa v slúchadle. „Už majú všetko pripravené. Dáva nám zelenú.“
Krátko prikývnem. Je mi
jasné, že IT je napojený na kamerový systém centra a sleduje každý náš
pohyb. Po troch dňoch je to konečne tu – konečne prišiel rozkaz.
„Coren,“ poviem do malého
mikrofónu transplantovanom v zadnej stoličke. Coren sa bez odpovede pohne
dopredu ku eskalátoru. Konečne si ho Ringo všimne a zaspätkuje dozadu.
Odrežem mu cestu k východu. Vo vzduchu pot zmiešaný až s panickým
strachom. Vlk chytil myšku.
Zozadu do mňa narazí
žena. Ringo využije príležitosť, obíde ma, no skôr, než sa dá skutočne na útek,
schmatnem ho za golier a zložím z zemi. Pár ľudí naokolo zvrieskne.
„Ideš niekam?“ zavrčím.
Ringo sa snaží striasť moju nohu, ktorou ho držím pri zemi, no nemá šancu. Aj
napriek tomu, že výzorom by mal v normálnom svete už na prvý pohľad navrch
on, vo svete Beštii je to naopak – my sme vlci, on je naša korisť.
„Nič som neurobil,“
zaskučí. Nadvihnem obočie. Vytiahnem si z vrecka preukaz a ukážem mu
ho. Ringove oči sa rozšíria hrôzou. „Ochranca prvého stupňa?!“
Odtiahnem sa od neho
a mrknem na tašku, ktorú sa tak urputne snažil ochrániť. „Sú tam peniaze,
ktoré ti dala FBI?“
Myš pokrúti hlavou, no
je jasné, že klame. Coren sa vynorí spoza môjho chrbta, skontroluje tašku
a prikývne.
„Pokiaľ vieme, tak si
ich mal predať svojim šéfom. Si naozaj taký hlupák, že sa viac bojíš ich ako
nás? Peniaze boli označené, prečo si myslíš, že sme ťa tak ľahko vypátrali?“
„Potrebujem peniaze.
Prosím. Už som pre FBI spravil dosť. Ak môj šéf príde na to, že s nimi
spolupracujem, zabijú ma!“
Postavím ho na nohy.
Nemám náladu počúvať jeho výlevy, ktoré som počul už stokrát od iných
zločincov. Každý si našiel nejaký dôvod k ukradnutiu peňazí. Väčšinou to
boli jednoducho gangstri, príliš hrabaví, aby tie peniaze poctivo zarobili.
Postrčím myš Corenovi a vezmem kufrík. Pred nákupným centrom na nás už
čaká čierna dodávka. Vystúpia z nej traja statní chlapi, ktorým predáme
obe zásielky. V duchu sa nad chlapmi zasmejem. Vláda si vždy na špinavú
prácu najme nás, no keď je hotovo, len ona zlizne smotanu. Typické. Coren
vycíti môj odpor k odchádzajúcemu autu a nadvihne obočie.
„Vrátime sa do Brlohu,“
zavelím. Jeho nevyslovená otázka zostane bez odpovedi.
○○○
Popravde, neznášam
všetkých vládnych zriadencov. Hlavne preto, že sa nimi podľa zákonu môžu stať
len ľudia, čo stavia Beštie do podradnej pozície. Akoby sme neboli dosť dobrí. Lenže
ľudia sa vždy tvárili ako najväčší humanisti bojujúci za rovnaké práva pre
všetkých. Vďaka takejto väčšine sme sa stali právoplatnými obyvateľmi planéty.
No i keď sme boli už dávno uznaní za niečo viac, než otrokov, ľudia mi
každý deň dávajú najavo, že do ich spoločnosti nikdy úplne nezapadnem. Nech urobím čokoľvek.
V Brlohu sa otočím
sa Corena a Angela, ktorý bol počas lovu v zálohe. „Predtým, než si
pôjdete oddýchnuť, napíšte správu. FBI bude zase nervózna, ak sa omeškáme a ja
vážne nemám náladu počúvať ich výlevy.“
Angel si povzdychne. „A
to som už mal naplánované skvelé rande. Je ti jasné, že kvôli tej správe dnes
budem musieť zaspávať sám? Teda, ty to vieš, ale... Coren, povedz niečo tomu
diktátorovi!“
Coren sa bezvýrazne
pozerá na kňučiaceho Angela, akoby celkom dobre nerozumel, čo od neho chce. Potom
mi kývne a odíde s vecami na poschodie. Angel za ním zvolá, no už sa
späť nevráti. Urobím grimasu a naznačím, aby ho nasledoval.
„Mats, Mats!“
Otočím sa cez rameno.
IT, počítačový génius, nízky malý chalanisko, na mňa zavolá dvakrát, čo neveští
nič dobré. Následne vystrelí zo stoličky, čím zo seba zhodím tonu omrviniek a s úzkym
tabletom v ruke ku mne pribehne.
„Máme problém. Veľký
problém.“
Zamračím sa na neho, na
jazyk sa mi derie otázka, keď mi prístroj vrazí pred tvár. Na bielej obrazovke
je otvorený mail. Má toľko riadkov, že sa mi ho ani v najmenšom nechce
čítať. Všimnem si len vládny znak v pozadí.
„Zhrň mi to,“ prikážem
mu a odsuniem tú vec z cesty. Vyberiem sa na poschodie. IT mi je
v pätách.
„Veliteľovi sa nepáči
naša práca, Mats. Je to už pol roka, čo sa prvýkrát objavil Roj
a rozpútali v meste peklo. A my sme z ich hľadaním doposiaľ
nepokročili. Vyčítajú nám, že ani nevieme, ako poriadne vyzerajú, nie to, kto
ich vedie či čo majú presne v pláne, či,“ koktá. Zastavím na poschodí a dovolím
mu nadýchnuť sa. „Proste, chcú nás zrušiť, Mats.“
„Čo to trepeš?!“ zvýšim
hlas. Pokiaľ je to vtip, ani trochu sa mu nepodaril.
„Netrepem. Dnes ráno
sme dostali mail od riaditeľa. Venovali sme sa tej Beštii, nepozeral som poštu,
prepáč Mats, je to moja vina.“ IT sa nasaje vzduch, aby zastavil svoj
hysterický záchvat. „Posielajú k nám niekoho z inšpektorátu, Olivia
niečo... Má tu s nami byť šesť týždňov, aby posúdila našu prácu
a vyniesla rozsudok. Príde už dnes, vraj po ňu máme prísť na letisko.“
„Čože?“ Na druhej
strane sa vynorí Angel.
Skusnem si jazyk, aby
som nereagoval rovnako. „Kedy má tá sliedička prísť?“
„Jej lietadlo pristane
za desať minút na letisku.“
Zakľajem. Cez mesto to je
minimálne dvadsať minút, pokiaľ nie je zápcha. „Zisti mi o nej čo najviac.
Nech vieme, s kým máme do činenia,“ prikážem IT-mu a pokračujem chodbou
tak rýchlo, až skoro zrazím zvedavého Angela k zemi.
Odporne smrdím po
hlodavcovi. Aj keď to nie je práve zápach rozoznateľný ľudským nosom, mňa
dráždi v hrdle. Olivia niečo
bude musieť počkať. Po rýchlej studenej sprche si oblečiem čisté veci. Zo stola
zhrabnem odznak. Na okamih sa pritom pristavím pri zbrani. Väčšinou bez nej
nevychádzam z Brlohu. No informácia o príchode Olivie niečo ma už tak dosť vytočila, že si nie som istý, čo urobím, až ju
uvidím naživo.
Ako to mohol riaditeľ
urobiť? Prečo nám nedal vedieť už skôr? To si snáď z pohodlnej stoličky vo
Washingtone myslí, že chytanie zločincov je taká malina?
Pokrútim hlavou a zatnem
ruky do pästí. Zbraň nechám na svojom mieste.
„Čo o nej vieme?“
zakričím na IT-ho ešte z poschodia.
„Volá sa Olivia Lèbau,
má dvadsaťdva rokov.“ Pri jej veku sa zamračím. Malá sopľaňa... „Narodila
sa dvom agentom. Conett Lèbau je francúzsko-americká občianka a americká tajná
agentka pracujúca pre FBI. Oliviinho otca spoznala na spojeneckej misii
v Európe. Je izraelského pôvodu, Oran Mehe. Kvôli svojej práci sa nikdy
nevzdali, aj keď spolu trávia väčšinu roka. Preto má ich dcéra meno po matke.“
Preskočím posledný
schod a mávnem rukou, aby som ho trochu popohnal. Jej rodinná história ma
nezaujíma. Skôr potrebujem vedieť, ako je možné, že sa dostala ako inšpektorka
až k nám.
IT urobí pár pohybov
nad tabletom. Angel mu zvedavo nakukuje cez rameno. Akosi príliš sa usmieva. „Olivia
Lèbau sa narodila na americkej pôde, no jej občianstvo je dvojité. Do americkej
tajnej služby sa dostala ako osemročná. Záznamy však majú najvyšší stupeň
utajenia. Po strednej škole študovala rok na Oxfordskej univerzite, potom sa vyparila.
Znovu sa objavila až keď nastúpila do Medzinárodného
inšpektorátu pre Beštie pred dvomi rokmi. Jej zložka je pomerne tenká, no má
vysoké hodnotenie práce. Z ôsmych prípadov, kedy musela posudzovať podobný
tím ako ten náš, sedem z nich neuspelo a bolo rozpustených.“ IT
preruší svoju reč, obrazovka sa mu zatrasie v rukách. Oči sa mu rozšíria
hrôzou. „Čo ak aj nás rozpustí?“
„Neblázni, to by Mats
predsa nedovolil,“ zasmeje sa Angel. No keď sa otočí ku mne, na tvári mu vidím
pochybnosti. Som alfa, ale nie boh. O týchto veciach nerozhodujem. To ľudia.
„Ukáž mi to, nech sa na
ňu pozriem.“ Načiahnem ruku. IT si inštinktívne pritisne tablet k hrudi. Zjavne
má ešte stále v živej pamäti to, čo sa mu stalo naposledy
s počítačom, keď ma zaň pustil. Ale kto mohol vedieť, že obrazovky sú
stále také... rozbitné?
Zavrčím pomedzi zuby. Jeho
odpor okamžite zmizne a podá mi tablet. Avšak aj napriek jeho jasnej
rezignácii mu ho musím z poly vytrhnúť z rúk.
Na bielej obrazovke
s množstvom textu je fotka mladého dievčaťa. Dalo by sa povedať, že skôr
dieťaťa. Nevyzerá nejako extra. Priemerná výška, váha. Úzka tvár, veľké pery,
pod hustým obočím oči farby práve pokosenej trávy. Alebo aspoň tak to vyzerá cez
veľké okuliare so širokým čiernym rámom. Má snedú pokožku a hnedé vlasy má
sčesané do drdola na temene hlavy. Neusmieva sa. Na fotke vyzerá mierne
prekvapene bleskom, ktorým ju fotili. Tvár nevykazuje žiadne známky prísnosti.
Skôr mi pripadá ako ľahké sústo pred obedom.
Obrazovka náhle zabliká
a sčernie. Zamračím sa na malý prístroj, poklepem po ňom, zatrasiem, ale
nič sa nestane. Predchádzajúca tvár sa neobjaví.
„Hej, prestať! Veď to
zničíš.“ IT mi vyšklbne tablet z ruky práve v okamihu, keď som ním
chcel udrieť o stôl, aby naskočil. Sám do neho párkrát štuchne, kým mi
nevenuje naštvaný výraz.
Zodvihnem ruky
v obrannom geste. „Nič som tej veci neurobil. Vypadlo to samé.“
Počastuje ma výrazom
typu to-určite a vráti sa k stolu.
Angel ho nasleduje ako poslušné zvieratko. Kým skúša naštartovať vládnu
stránku, zazvoní mi telefón.
„Riaditeľ, práve som
vám chcel-“
„Čo si myslíte, že
robíte?!“ skríkne na mňa z druhej strany naštvaný hlas riaditeľa Vlčích
svoriek. Jeho otázke nerozumiem. „Nabúrali ste sa práve do prísne tajných
zložiek dvoch spojeneckých zemí?“
V duchu zakľajem. Pozriem
sa na IT-ho, ktorý nastražil uši. Aspoň vieme, čo sa stalo s jeho hračkou.
„To bolo len kvôli-“
„Vaše výhovorky ma
nezaujímajú!“ zrúkne, čím ma znovu preruší. „Vaše konanie mohlo spustiť vlnu
nepríjemných telefonátov z Európy. Chcete ma snáď zruinovať?“
„Nie, riaditeľ,“
povzdychnem si.
„Začnite plniť svoje
povinnosti a prestaňte čmuchať. Dúfam, že ste už na letisku.“
„Sme na ceste,“
zaklamem. Naznačím IT-mu, aby sa išiel pripraviť. On jediný je dosť odpočinutý
na to, aby privítal nášho nového hosť s úsmevom. Osobne nemám náladu sa s tým
deckom ani stretnúť, nie to ju ešte vítať.
Angel zopne ruky. Chce
ísť s nami, no ja mu to okamžite zatrhnem. Bude lepšie, keď sa s jeho
šarmom stretne až v Brlohu. Prečo má vždy tendenciu každú ženu vidieť ako
potencionálnu milenku?
„Počúvate ma vôbec?!“
zreve opäť riaditeľ, čo ma vráti k nášmu hovoru. Pritakám. „Už dávno ste
tam mali byť! Jej posudok vášho tímu je dôležitý. Navyše za ňu preberáte všetku
zodpovednosť, ako náhle vystúpi z lietadla, rozumiete? Aj keď ide len o
inšpektorku, stále je to dcéra dvoch agentov. Ak sa jej niečo stane, ak sa čo i len
stratí na letisku, pôjde to na vašu hlavu. Rozumiete?“
Prevrátim oči v stop.
Pritom si ušetrím uštipačnú poznámku, či by som jej nemal najať na opatrovateľku.
Miesto toho súhlasím s riaditeľom. Telefón ostane hluchý. Mám chuť ho
rozdrviť medzi prstami na drobný prášok.
„IT!“ zrevem do
priestoru Brlohu. Stratiť sa na letisku. Celkom
príznačné, keďže už teraz meškáme.
OLIVIA LÈBAU
Kufor pristane na nohe
muža stojaceho príliš blízko pása na batožinu. Zvrieskne od bolesti
a trikrát ma prekľaje. Rýchlo sa ukloním a ospravedlním. Muž nechápavo
pokrúti hlavou, vynadá mi do hlupaní a odíde s vlastnou batožinou. Je
to len niekoľko dní, čo som odišla z Japonska a niektorých zvykov
odtiaľ sa naozaj ťažko zbavuje. Preto si z jeho reakcie ťažkú hlavu
nerobím.
Je pol piatej. Sedím na
sedačke v letiskovej hale a čakám na svoj odvoz. Moje lietadlo malo
kvôli turbulenciám meškanie dvanásť minút a tridsaťštyri sekúnd, takže
celkom nerozumiem, prečo na mňa nikto nečaká. Žeby sa im čakanie zunovalo a odišli
skôr, bolo nepravdepodobné.
Na západnom pobreží som
po prvý raz. Alebo aspoň na tom v Spojených štátoch. Za môj krátky život
som precestovala skoro celý svet. Navštívila som každý kontinent, bola som
v na dovolenke v Čile či na spojeneckej misii na Aljaške, preto je
pre mňa najviac pozoruhodné, že na západ Spojených štátov mi nikdy neostal čas.
A ani ma tam nikdy nič neťahalo.
Ľudia chodia na západné
pobrežie kvôli LA, Hollywoodu, Las Vegas alebo preto, lebo chcú prekročiť
hranice s Mexikom. Samozrejme, existuje ďalšia stovka dôvodov, avšak
určite medzi ne nepatrí ten môj – dozeranie na svorku vlkov, ktorý spolupracujú
so zákonom.
Svoju prácu nerobím
dlho, no pár svoriek som už stretla. Väčšinou ma neznášajú. Hlúposť, všetky
svorky ma neznášajú. S profesiou inšpektora si nutne spájajú fakt, že ich idem
rozpustiť. Akoby som nemala nič lepšie na práci, len sa s nimi mesiace
trápila a pritom by som vedela výsledok skôr, než prekročím prah ich domu.
Nie som ako väčšina inšpektorov – večne nasraných na svoju prácu. No i tak
sa ku mne chovajú všetky svorky rovnako, snažia sa mi splniť všetky priania – alebo aspoň na letisko prídu včas. „Všetky
okrem tejto.“
Keď ručička vstúpi do
ďalšej hodiny, postavím sa zo sedačky. Pri ceste k východu prehľadám
kontakty v mobile. Náhle zakopnem a preletím dopredu. V poslednej chvíli
stiahnem ruky pred telo, aby som si nerozbila tvár. Dopad je bolestivý. Uchránim
nos pred plastikou, okuliare pred zničením, no aj tak si poudieram hlavu. Za
mojim chrbtom sa spustí príval nadávok. Pozviecham sa na štyri a obzriem sa,
o čo som to vlastne zakopla.
Je to čierna cestovná taška,
do ktorej by sa zmestil človek. No na človeka má príliš ostré hrany týčiace sa
po oboch stranách. Vedľa nej stojí chlap ako hora. Pod havajskou košeľou skrýva
hodiny v posilňovni. Tvár má opálenú do oranžova a s touto farbou
splývajú ryšavé dlhé fúzy. Vyzerá ako obyčajný človek, no chlpaté ruky až ku
končekom prstov ho prezrádzajú. Medveď.
„Prepáčte,“ vyjachtám a pozviecham
sa na nohy. Pošúcham si udreté čelo, aby som zahnala bolesť hlavy. Medveď si ma premeria od hlavy po päty a počastuje
ma ešte niekoľkými nadávkami, než si vezme tašku a pohne sa ďalej. V okamihu,
keď je už skoro pred vchodom, sa pohnem za ním.
Som žena, nie hlupák. Ak
by som nevedela, ako vyzerá zbraň na dotyk, nemohla by som robiť inšpektorku. A on
ich má hneď niekoľko. Aspoň podľa krátkeho dotyku pri zakopnutí. Ako ich,
dočerta, prepašoval na letisko?
Vonku sa tlačí plno
ľudí s kuframi. Každý zastavuje taxík, z ktorého ledva stihne
vystúpiť predchádzajúci pasažier. Našťastie je Medveď príliš vysoký, než aby sa mi stratil v dave. Vďaka
svojej korbe sa mu ľudia uhýbajú a on s ľahkosťou prejde až k čiernemu
SUV. Musím po vyskočiť, aby som dovidela na jeho priateľov. Ako inak, aj oni
patria k druhu medveďov. Rôzne sfarbenie srsti – chlpov – hovorí, že nie
sú v príbuzenskom vzťahu, čo ako sú obaja ohromný.
Vymenia si pár slov,
tašku naložia do auta a potom obaja nastúpia. Zahryznem si do pery. Pohľadom
preskenujem priestor a nájdem vhodný taxík. S ľahkosťou predbehnem nejakú
businessmanku, ktorá mi s telefónom pri uchu a vysokých opätkoch
nemôže stačiť. Hodím sa taxikárovi na zadné sedadlo a rázne prikážem, aby
sledoval čierne SUV. Postarší muž sa na mňa iba otočí cez rameno.
„To natáčate nejaký
akčný film? Nechcem mať žiadne problémy, slečinka! Radšej si nájdite iný taxík!“
Prevrátim oči. Kým
šofér neuvidí pred nosom štyri stovky, nepohneme sa z miesta. S ďalšou
stovkou na vrch je ochotný pridať nad povolenú rýchlosť a zaradiť sa tesne
za SUV.
Na prácu v teréne nie
som stavaná. Aj keď som si už dávno prešla tréningom pre agentov, neznášam ju. Preto
som pred dvomi rokmi prijala miesto inšpektorky.
I keď nesedím za stolom, práca v teréne je minimálna.
V telefóne konečne
nájdem kontakt na alfu svorky v San Diegu. Je to jeho mesto, preto by si
mal problémy s Beštiami riešiť sám. Zapnem vyzváňanie. Po šiestom zvonení
sa ozve odkazová schránka. Keď sa to isté stane i na tretí raz, zanadávam.
„Dobrý deň, som inšpektorka
z Washingtonu, Olívia Lèbau. Myslím, že ste ma dnes mali vyzdvihnúť na
letisku, ale neprišli ste. Neviem, čo sa stalo. Asi vám do toho niečo prišlo
alebo ste zabudli. Čakala som ale...“
Moje rozprávanie preruší
ďalšie pípnutie, ktoré uzatvára správu. V spätnom zrkadle zachytím zvedaví
pohľad taxikára. Znovu vytočím číslo. Kým zvoní, v hlave si formulujem
rýchlejšiu správu.
Pípne to.
„Znovu ja,“ pousmejem
sa. „Vec sa má tak, že ma na letisku už hľadať nemusíte. Volala som vám,
pretože sa niečo stalo. Narazila som na Beštiu, Medveďa, ktorý na letisku prevážal zbrane. Som mu za zadkom, no je
to váš problém, preto by ste sa mi mali čo najskôr ozvať. Mierime niekam do...“
Taxikár prudko stočí
volant a mobil mi vypadne z ruky. Nahnem sa dopredu. SUV odbočilo na
prašnú cestu ku skladom.
„Zastavte,“ prikážem
šoférovi. Už tak sme dosť nápadní. SUV sa mi po chvíli stratí z dohľadu. Zohnem
sa po telefón – hlasová správa sa skončila.
„Slečinka, tachometer
stále beží,“ pripomenie mi šofér. Zaplatím mu požadovanú čiastku a pošlem ho
preč. Ak by tu stál pridlho, mohlo by to pôsobiť podozrivo.
Tašku hodím za hrdzavý
barel smrdiaci po nafte a potichu sa vyberiem k rohu, za ktorým mi
zmizlo auto. V areály stojí hneď niekoľko skladov. Niektoré sú staršie,
niektoré novšie. Všade dookola sa pritom povaľujú časti strojov poznačené
časom. SUV stojí pred jedným z takých skladov. Je vysoký a nijako sa
nelíši od ostatných. Plechové dvere sú zatvorené a okná príliš vysoko, aby
som len tak dočiahla a dovidela dnu. Okolie skladu je prázdne. Dvere nikto
nestráži.
Obídem budovu, za
ktorou sa práve schovávam, aby som mohla zvážiť všetky možnosti. Pribežne skontrolujem
telefón. Žiadne zmeškané hovory. „Kde dočerta...“ Stíšim hlas na sotva
počuteľnú výšku. Mobil zasuniem späť do zadného vrecka nohavíc a poopravím
si okuliare na tvári.
Podozrivý sklad má
vzadu ďalší vchod. Jedno moje ja dúfalo, že nič také nenájdem. Predsa len, som
iba človek, navyše neozbrojený, ktorý nemá proti Beštii šancu. Akékoľvek priame
stretnutie by dopadlo v môj neprospech. No ak budem potichu, nie je isté,
že ma objavia.
Ešte raz skontrolujem
priestor pred skladom. Premeriam vzdialenosť, vypočítam si kroky a nájdem možné
úkryty. Nie je ich veľa. Ak sa dostanem až tesne k dverám, nebude tam už
nič, za čo by som sa mohla schovať. Znovu si zahryznem do pery. V ušiach mi
bubnuje srdce ako o závod. Cítim, ako sa potím a mám strach, že to
medvede vycítia. Sú to Beštie spoliehajúce sa hlavne na svoju ohromnú silu, no
ich zmysli tiež nezaháľajú. Nadarmo sa o Beštiách nehovorí ako o novom
evolučnom vývoji človeka.
„Ale, ale, ale.“
Celé telo mi zamrie. Prestanem
vnímať dvere i okolie. Už vnímam iba neznámeho za mojim chrbtom, ktorého
prítomnosť cítim každou bunkou v tele. Jeho hlas je posmešný. V krátkych
slovách sa skrýva omnoho viac. Napríklad,
našiel-som-ťa. Alebo dnes-nemáš-šťastný-deň.
A v neposlednom rade i toto-je-tvoj-koniec.
Keď konečne pozbieram
zvyšok odvahy a otočím sa, musím vyvrátiť hlavu do výšky. Nie je to Medveď, s ktorým som sa stretla
predtým. Nie. Tento chlap je od neho oveľa vyšší a širší – akoby to ešte
viac šlo. Aby som ho zaradila do rasy, nemusím sledovať znaky. Stačí jediný
pohľad do zdeformovanej tváre, do ktorej akoby niekto udrel obrovským kladivom
a tak spôsobil preliačinu na pravej strane. Kríženec.
Sťažka prehltnem. „Ja
som len,“ snažím sa nájsť slová, keď mi priloží ukazovák na pery. Je ozrutný,
na vrchu trochu skrivený. Vyráža z neho hnilobný zápach, až sa mi dvíha
žalúdok.
Usmeje sa, ukáže rad
krivých čiernych zubov, čo spraví jeho zjav ešte hrozivejší. Pud prežitia mi
hovorí, aby som vzala nohy na ramená. Tie však nechcú poslúchať. Nakoniec
posuniem nohu dozadu, keď sa v tom istom okamihu jeho ruka pohne a zaštípe
ma líce. Je to okamih, sotva postrehnuteľný ľudským okom. Tvárou mi prenikne
otupujúca bolesť a svet sa ocitne v tme. Stratím rovnováhu. Prevážim
sa dozadu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára