Alpha omega - 1. kapitola

Píše sa rok 2068. Po 3. svetovej vojne, pri ktorej došlo k objaveniu nového druhu tzv. Beštií, sa po dlhých rokoch konečne začlenili do spoločnosti. Mats Michelle je alfou vo vlčej svorke v San Diegu, ktorá chráni spoločnosť pred svojim druhom. Olivia Lèbau je zas mladá inšpektorka, ktorá má vyšetriť ich neschopnosť poradiť si s jednou zločineckou organizáciou. Lenže obaja sú ako oheň a ľad, takže pri ich stretnutiach to pekne škvrčí.

MATTHIAS MICHELLE

„Mats, máš myš na ôsmej hodine. Modrá bunda.“
Zachytím Corenov hlas v slúchadle a otočím sa na východ. Zostreným zrakom prezriem námestie. Spoza fontány sa vynorí muž statnej postavy. Aj napriek jeho snahe o maskovanie, mu spod čapice vidím trčať veľké chlpaté uši a spod rúšky trochu priveľký nos. A potom je tu ešte ten odporný zápach strachu, ktorý sa vinie námestím až ku mne.
Beštia sa prepletie pomedzi študentov odchádzajúcich zo školy a pridá do kroku. Špička nosa sa mu pohne. Na rozdiel od neho mám oveľa lepšie maskovanie a som proti vetru. Preto nie je šanca, aby ma vysliedil. Keď sa ocitne na konci námestia, lenivo sa odpichnem z lavičky.
Myš mieri k veľkému nákupnému centru. V pravej ruke zviera čiernu tašku, ľavú má zastrčenú vo vrecku bundy. Správa nehovorila o žiadnej zbrani. Navyše to bol skôr pätolizač vykonávajúci malé zásielky pre mafiu, než zabijak. Alebo aspoň to hovorila jeho zločinecká minulosť.
Vojdem do nákupného centra a splyniem s davom. Coren je už dávno vo vnútri, jeho pohyb zaregistrujem na druhom poschodí.
„Volal riaditeľ,“ ozve sa v slúchadle. „Už majú všetko pripravené. Dáva nám zelenú.“
Krátko prikývnem. Je mi jasné, že IT je napojený na kamerový systém centra a sleduje každý náš pohyb. Po troch dňoch je to konečne tu – konečne prišiel rozkaz.
„Coren,“ poviem do malého mikrofónu transplantovanom v zadnej stoličke. Coren sa bez odpovede pohne dopredu ku eskalátoru. Konečne si ho Ringo všimne a zaspätkuje dozadu. Odrežem mu cestu k východu. Vo vzduchu pot zmiešaný až s panickým strachom. Vlk chytil myšku.
Zozadu do mňa narazí žena. Ringo využije príležitosť, obíde ma, no skôr, než sa dá skutočne na útek, schmatnem ho za golier a zložím z zemi. Pár ľudí naokolo zvrieskne.
„Ideš niekam?“ zavrčím. Ringo sa snaží striasť moju nohu, ktorou ho držím pri zemi, no nemá šancu. Aj napriek tomu, že výzorom by mal v normálnom svete už na prvý pohľad navrch on, vo svete Beštii je to naopak – my sme vlci, on je naša korisť.
„Nič som neurobil,“ zaskučí. Nadvihnem obočie. Vytiahnem si z vrecka preukaz a ukážem mu ho. Ringove oči sa rozšíria hrôzou. „Ochranca prvého stupňa?!“
Odtiahnem sa od neho a mrknem na tašku, ktorú sa tak urputne snažil ochrániť. „Sú tam peniaze, ktoré ti dala FBI?“
Myš pokrúti hlavou, no je jasné, že klame. Coren sa vynorí spoza môjho chrbta, skontroluje tašku a prikývne.
„Pokiaľ vieme, tak si ich mal predať svojim šéfom. Si naozaj taký hlupák, že sa viac bojíš ich ako nás? Peniaze boli označené, prečo si myslíš, že sme ťa tak ľahko vypátrali?“
„Potrebujem peniaze. Prosím. Už som pre FBI spravil dosť. Ak môj šéf príde na to, že s nimi spolupracujem, zabijú ma!“
Postavím ho na nohy. Nemám náladu počúvať jeho výlevy, ktoré som počul už stokrát od iných zločincov. Každý si našiel nejaký dôvod k ukradnutiu peňazí. Väčšinou to boli jednoducho gangstri, príliš hrabaví, aby tie peniaze poctivo zarobili. Postrčím myš Corenovi a vezmem kufrík. Pred nákupným centrom na nás už čaká čierna dodávka. Vystúpia z nej traja statní chlapi, ktorým predáme obe zásielky. V duchu sa nad chlapmi zasmejem. Vláda si vždy na špinavú prácu najme nás, no keď je hotovo, len ona zlizne smotanu. Typické. Coren vycíti môj odpor k odchádzajúcemu autu a nadvihne obočie.
„Vrátime sa do Brlohu,“ zavelím. Jeho nevyslovená otázka zostane bez odpovedi.
○○○
Popravde, neznášam všetkých vládnych zriadencov. Hlavne preto, že sa nimi podľa zákonu môžu stať len ľudia, čo stavia Beštie do podradnej pozície. Akoby sme neboli dosť dobrí. Lenže ľudia sa vždy tvárili ako najväčší humanisti bojujúci za rovnaké práva pre všetkých. Vďaka takejto väčšine sme sa stali právoplatnými obyvateľmi planéty. No i keď sme boli už dávno uznaní za niečo viac, než otrokov, ľudia mi každý deň dávajú najavo, že do ich spoločnosti nikdy úplne nezapadnem. Nech urobím čokoľvek.
V Brlohu sa otočím sa Corena a Angela, ktorý bol počas lovu v zálohe. „Predtým, než si pôjdete oddýchnuť, napíšte správu. FBI bude zase nervózna, ak sa omeškáme a ja vážne nemám náladu počúvať ich výlevy.“
Angel si povzdychne. „A to som už mal naplánované skvelé rande. Je ti jasné, že kvôli tej správe dnes budem musieť zaspávať sám? Teda, ty to vieš, ale... Coren, povedz niečo tomu diktátorovi!“
Coren sa bezvýrazne pozerá na kňučiaceho Angela, akoby celkom dobre nerozumel, čo od neho chce. Potom mi kývne a odíde s vecami na poschodie. Angel za ním zvolá, no už sa späť nevráti. Urobím grimasu a naznačím, aby ho nasledoval.
„Mats, Mats!“
Otočím sa cez rameno. IT, počítačový génius, nízky malý chalanisko, na mňa zavolá dvakrát, čo neveští nič dobré. Následne vystrelí zo stoličky, čím zo seba zhodím tonu omrviniek a s úzkym tabletom v ruke ku mne pribehne.
„Máme problém. Veľký problém.“
Zamračím sa na neho, na jazyk sa mi derie otázka, keď mi prístroj vrazí pred tvár. Na bielej obrazovke je otvorený mail. Má toľko riadkov, že sa mi ho ani v najmenšom nechce čítať. Všimnem si len vládny znak v pozadí.
„Zhrň mi to,“ prikážem mu a odsuniem tú vec z cesty. Vyberiem sa na poschodie. IT mi je v pätách.
„Veliteľovi sa nepáči naša práca, Mats. Je to už pol roka, čo sa prvýkrát objavil Roj a rozpútali v meste peklo. A my sme z ich hľadaním doposiaľ nepokročili. Vyčítajú nám, že ani nevieme, ako poriadne vyzerajú, nie to, kto ich vedie či čo majú presne v pláne, či,“ koktá. Zastavím na poschodí a dovolím mu nadýchnuť sa. „Proste, chcú nás zrušiť, Mats.“
„Čo to trepeš?!“ zvýšim hlas. Pokiaľ je to vtip, ani trochu sa mu nepodaril.
„Netrepem. Dnes ráno sme dostali mail od riaditeľa. Venovali sme sa tej Beštii, nepozeral som poštu, prepáč Mats, je to moja vina.“ IT sa nasaje vzduch, aby zastavil svoj hysterický záchvat. „Posielajú k nám niekoho z inšpektorátu, Olivia niečo... Má tu s nami byť šesť týždňov, aby posúdila našu prácu a vyniesla rozsudok. Príde už dnes, vraj po ňu máme prísť na letisko.“
„Čože?“ Na druhej strane sa vynorí Angel.
Skusnem si jazyk, aby som nereagoval rovnako. „Kedy má tá sliedička prísť?“
„Jej lietadlo pristane za desať minút na letisku.“
Zakľajem. Cez mesto to je minimálne dvadsať minút, pokiaľ nie je zápcha. „Zisti mi o nej čo najviac. Nech vieme, s kým máme do činenia,“ prikážem IT-mu a pokračujem chodbou tak rýchlo, až skoro zrazím zvedavého Angela k zemi.
Odporne smrdím po hlodavcovi. Aj keď to nie je práve zápach rozoznateľný ľudským nosom, mňa dráždi v hrdle. Olivia niečo bude musieť počkať. Po rýchlej studenej sprche si oblečiem čisté veci. Zo stola zhrabnem odznak. Na okamih sa pritom pristavím pri zbrani. Väčšinou bez nej nevychádzam z Brlohu. No informácia o príchode Olivie niečo ma už tak dosť vytočila, že si nie som istý, čo urobím, až ju uvidím naživo.
Ako to mohol riaditeľ urobiť? Prečo nám nedal vedieť už skôr? To si snáď z pohodlnej stoličky vo Washingtone myslí, že chytanie zločincov je taká malina?
Pokrútim hlavou a zatnem ruky do pästí. Zbraň nechám na svojom mieste.
„Čo o nej vieme?“ zakričím na IT-ho ešte z poschodia.
„Volá sa Olivia Lèbau, má dvadsaťdva rokov.“ Pri jej veku sa zamračím. Malá sopľaňa... „Narodila sa dvom agentom. Conett Lèbau je francúzsko-americká občianka a americká tajná agentka pracujúca pre FBI. Oliviinho otca spoznala na spojeneckej misii v Európe. Je izraelského pôvodu, Oran Mehe. Kvôli svojej práci sa nikdy nevzdali, aj keď spolu trávia väčšinu roka. Preto má ich dcéra meno po matke.“
Preskočím posledný schod a mávnem rukou, aby som ho trochu popohnal. Jej rodinná história ma nezaujíma. Skôr potrebujem vedieť, ako je možné, že sa dostala ako inšpektorka až k nám.
IT urobí pár pohybov nad tabletom. Angel mu zvedavo nakukuje cez rameno. Akosi príliš sa usmieva. „Olivia Lèbau sa narodila na americkej pôde, no jej občianstvo je dvojité. Do americkej tajnej služby sa dostala ako osemročná. Záznamy však majú najvyšší stupeň utajenia. Po strednej škole študovala rok na Oxfordskej univerzite, potom sa vyparila. Znovu sa objavila až keď nastúpila do Medzinárodného inšpektorátu pre Beštie pred dvomi rokmi. Jej zložka je pomerne tenká, no má vysoké hodnotenie práce. Z ôsmych prípadov, kedy musela posudzovať podobný tím ako ten náš, sedem z nich neuspelo a bolo rozpustených.“ IT preruší svoju reč, obrazovka sa mu zatrasie v rukách. Oči sa mu rozšíria hrôzou. „Čo ak aj nás rozpustí?“
„Neblázni, to by Mats predsa nedovolil,“ zasmeje sa Angel. No keď sa otočí ku mne, na tvári mu vidím pochybnosti. Som alfa, ale nie boh. O týchto veciach nerozhodujem. To ľudia.
„Ukáž mi to, nech sa na ňu pozriem.“ Načiahnem ruku. IT si inštinktívne pritisne tablet k hrudi. Zjavne má ešte stále v živej pamäti to, čo sa mu stalo naposledy s počítačom, keď ma zaň pustil. Ale kto mohol vedieť, že obrazovky sú stále také... rozbitné?
Zavrčím pomedzi zuby. Jeho odpor okamžite zmizne a podá mi tablet. Avšak aj napriek jeho jasnej rezignácii mu ho musím z poly vytrhnúť z rúk.
Na bielej obrazovke s množstvom textu je fotka mladého dievčaťa. Dalo by sa povedať, že skôr dieťaťa. Nevyzerá nejako extra. Priemerná výška, váha. Úzka tvár, veľké pery, pod hustým obočím oči farby práve pokosenej trávy. Alebo aspoň tak to vyzerá cez veľké okuliare so širokým čiernym rámom. Má snedú pokožku a hnedé vlasy má sčesané do drdola na temene hlavy. Neusmieva sa. Na fotke vyzerá mierne prekvapene bleskom, ktorým ju fotili. Tvár nevykazuje žiadne známky prísnosti. Skôr mi pripadá ako ľahké sústo pred obedom.
Obrazovka náhle zabliká a sčernie. Zamračím sa na malý prístroj, poklepem po ňom, zatrasiem, ale nič sa nestane. Predchádzajúca tvár sa neobjaví.
„Hej, prestať! Veď to zničíš.“ IT mi vyšklbne tablet z ruky práve v okamihu, keď som ním chcel udrieť o stôl, aby naskočil. Sám do neho párkrát štuchne, kým mi nevenuje naštvaný výraz.
Zodvihnem ruky v obrannom geste. „Nič som tej veci neurobil. Vypadlo to samé.“
Počastuje ma výrazom typu to-určite a vráti sa k stolu. Angel ho nasleduje ako poslušné zvieratko. Kým skúša naštartovať vládnu stránku, zazvoní mi telefón.
„Riaditeľ, práve som vám chcel-“
„Čo si myslíte, že robíte?!“ skríkne na mňa z druhej strany naštvaný hlas riaditeľa Vlčích svoriek. Jeho otázke nerozumiem. „Nabúrali ste sa práve do prísne tajných zložiek dvoch spojeneckých zemí?“
V duchu zakľajem. Pozriem sa na IT-ho, ktorý nastražil uši. Aspoň vieme, čo sa stalo s jeho hračkou. „To bolo len kvôli-“
„Vaše výhovorky ma nezaujímajú!“ zrúkne, čím ma znovu preruší. „Vaše konanie mohlo spustiť vlnu nepríjemných telefonátov z Európy. Chcete ma snáď zruinovať?“
„Nie, riaditeľ,“ povzdychnem si.
„Začnite plniť svoje povinnosti a prestaňte čmuchať. Dúfam, že ste už na letisku.“
„Sme na ceste,“ zaklamem. Naznačím IT-mu, aby sa išiel pripraviť. On jediný je dosť odpočinutý na to, aby privítal nášho nového hosť s úsmevom. Osobne nemám náladu sa s tým deckom ani stretnúť, nie to ju ešte vítať.
Angel zopne ruky. Chce ísť s nami, no ja mu to okamžite zatrhnem. Bude lepšie, keď sa s jeho šarmom stretne až v Brlohu. Prečo má vždy tendenciu každú ženu vidieť ako potencionálnu milenku?
„Počúvate ma vôbec?!“ zreve opäť riaditeľ, čo ma vráti k nášmu hovoru. Pritakám. „Už dávno ste tam mali byť! Jej posudok vášho tímu je dôležitý. Navyše za ňu preberáte všetku zodpovednosť, ako náhle vystúpi z lietadla, rozumiete? Aj keď ide len o inšpektorku, stále je to dcéra dvoch agentov. Ak sa jej niečo stane, ak sa čo i len stratí na letisku, pôjde to na vašu hlavu. Rozumiete?“
Prevrátim oči v stop. Pritom si ušetrím uštipačnú poznámku, či by som jej nemal najať na opatrovateľku. Miesto toho súhlasím s riaditeľom. Telefón ostane hluchý. Mám chuť ho rozdrviť medzi prstami na drobný prášok.
„IT!“ zrevem do priestoru Brlohu. Stratiť sa na letisku. Celkom príznačné, keďže už teraz meškáme.

OLIVIA LÈBAU

Kufor pristane na nohe muža stojaceho príliš blízko pása na batožinu. Zvrieskne od bolesti a trikrát ma prekľaje. Rýchlo sa ukloním a ospravedlním. Muž nechápavo pokrúti hlavou, vynadá mi do hlupaní a odíde s vlastnou batožinou. Je to len niekoľko dní, čo som odišla z Japonska a niektorých zvykov odtiaľ sa naozaj ťažko zbavuje. Preto si z jeho reakcie ťažkú hlavu nerobím.
Je pol piatej. Sedím na sedačke v letiskovej hale a čakám na svoj odvoz. Moje lietadlo malo kvôli turbulenciám meškanie dvanásť minút a tridsaťštyri sekúnd, takže celkom nerozumiem, prečo na mňa nikto nečaká. Žeby sa im čakanie zunovalo a odišli skôr, bolo nepravdepodobné.
Na západnom pobreží som po prvý raz. Alebo aspoň na tom v Spojených štátoch. Za môj krátky život som precestovala skoro celý svet. Navštívila som každý kontinent, bola som v na dovolenke v Čile či na spojeneckej misii na Aljaške, preto je pre mňa najviac pozoruhodné, že na západ Spojených štátov mi nikdy neostal čas. A ani ma tam nikdy nič neťahalo.
Ľudia chodia na západné pobrežie kvôli LA, Hollywoodu, Las Vegas alebo preto, lebo chcú prekročiť hranice s Mexikom. Samozrejme, existuje ďalšia stovka dôvodov, avšak určite medzi ne nepatrí ten môj – dozeranie na svorku vlkov, ktorý spolupracujú so zákonom.
Svoju prácu nerobím dlho, no pár svoriek som už stretla. Väčšinou ma neznášajú. Hlúposť, všetky svorky ma neznášajú. S profesiou inšpektora si nutne spájajú fakt, že ich idem rozpustiť. Akoby som nemala nič lepšie na práci, len sa s nimi mesiace trápila a pritom by som vedela výsledok skôr, než prekročím prah ich domu. Nie som ako väčšina inšpektorov – večne nasraných na svoju prácu. No i tak sa ku mne chovajú všetky svorky rovnako, snažia sa mi splniť všetky priania – alebo aspoň na letisko prídu včas. „Všetky okrem tejto.“
Keď ručička vstúpi do ďalšej hodiny, postavím sa zo sedačky. Pri ceste k východu prehľadám kontakty v mobile. Náhle zakopnem a preletím dopredu. V poslednej chvíli stiahnem ruky pred telo, aby som si nerozbila tvár. Dopad je bolestivý. Uchránim nos pred plastikou, okuliare pred zničením, no aj tak si poudieram hlavu. Za mojim chrbtom sa spustí príval nadávok. Pozviecham sa na štyri a obzriem sa, o čo som to vlastne zakopla.
Je to čierna cestovná taška, do ktorej by sa zmestil človek. No na človeka má príliš ostré hrany týčiace sa po oboch stranách. Vedľa nej stojí chlap ako hora. Pod havajskou košeľou skrýva hodiny v posilňovni. Tvár má opálenú do oranžova a s touto farbou splývajú ryšavé dlhé fúzy. Vyzerá ako obyčajný človek, no chlpaté ruky až ku končekom prstov ho prezrádzajú. Medveď.
„Prepáčte,“ vyjachtám a pozviecham sa na nohy. Pošúcham si udreté čelo, aby som zahnala bolesť hlavy. Medveď si ma premeria od hlavy po päty a počastuje ma ešte niekoľkými nadávkami, než si vezme tašku a pohne sa ďalej. V okamihu, keď je už skoro pred vchodom, sa pohnem za ním.
Som žena, nie hlupák. Ak by som nevedela, ako vyzerá zbraň na dotyk, nemohla by som robiť inšpektorku. A on ich má hneď niekoľko. Aspoň podľa krátkeho dotyku pri zakopnutí. Ako ich, dočerta, prepašoval na letisko?
Vonku sa tlačí plno ľudí s kuframi. Každý zastavuje taxík, z ktorého ledva stihne vystúpiť predchádzajúci pasažier. Našťastie je Medveď príliš vysoký, než aby sa mi stratil v dave. Vďaka svojej korbe sa mu ľudia uhýbajú a on s ľahkosťou prejde až k čiernemu SUV. Musím po vyskočiť, aby som dovidela na jeho priateľov. Ako inak, aj oni patria k druhu medveďov. Rôzne sfarbenie srsti – chlpov – hovorí, že nie sú v príbuzenskom vzťahu, čo ako sú obaja ohromný.
Vymenia si pár slov, tašku naložia do auta a potom obaja nastúpia. Zahryznem si do pery. Pohľadom preskenujem priestor a nájdem vhodný taxík. S ľahkosťou predbehnem nejakú businessmanku, ktorá mi s telefónom pri uchu a vysokých opätkoch nemôže stačiť. Hodím sa taxikárovi na zadné sedadlo a rázne prikážem, aby sledoval čierne SUV. Postarší muž sa na mňa iba otočí cez rameno.
„To natáčate nejaký akčný film? Nechcem mať žiadne problémy, slečinka! Radšej si nájdite iný taxík!“
Prevrátim oči. Kým šofér neuvidí pred nosom štyri stovky, nepohneme sa z miesta. S ďalšou stovkou na vrch je ochotný pridať nad povolenú rýchlosť a zaradiť sa tesne za SUV.
Na prácu v teréne nie som stavaná. Aj keď som si už dávno prešla tréningom pre agentov, neznášam ju. Preto som pred dvomi rokmi prijala miesto inšpektorky. I keď nesedím za stolom, práca v teréne je minimálna.
V telefóne konečne nájdem kontakt na alfu svorky v San Diegu. Je to jeho mesto, preto by si mal problémy s Beštiami riešiť sám. Zapnem vyzváňanie. Po šiestom zvonení sa ozve odkazová schránka. Keď sa to isté stane i na tretí raz, zanadávam.
„Dobrý deň, som inšpektorka z Washingtonu, Olívia Lèbau. Myslím, že ste ma dnes mali vyzdvihnúť na letisku, ale neprišli ste. Neviem, čo sa stalo. Asi vám do toho niečo prišlo alebo ste zabudli. Čakala som ale...“
Moje rozprávanie preruší ďalšie pípnutie, ktoré uzatvára správu. V spätnom zrkadle zachytím zvedaví pohľad taxikára. Znovu vytočím číslo. Kým zvoní, v hlave si formulujem rýchlejšiu správu.
Pípne to.
„Znovu ja,“ pousmejem sa. „Vec sa má tak, že ma na letisku už hľadať nemusíte. Volala som vám, pretože sa niečo stalo. Narazila som na Beštiu, Medveďa, ktorý na letisku prevážal zbrane. Som mu za zadkom, no je to váš problém, preto by ste sa mi mali čo najskôr ozvať. Mierime niekam do...“
Taxikár prudko stočí volant a mobil mi vypadne z ruky. Nahnem sa dopredu. SUV odbočilo na prašnú cestu ku skladom.
„Zastavte,“ prikážem šoférovi. Už tak sme dosť nápadní. SUV sa mi po chvíli stratí z dohľadu. Zohnem sa po telefón – hlasová správa sa skončila.
„Slečinka, tachometer stále beží,“ pripomenie mi šofér. Zaplatím mu požadovanú čiastku a pošlem ho preč. Ak by tu stál pridlho, mohlo by to pôsobiť podozrivo.
Tašku hodím za hrdzavý barel smrdiaci po nafte a potichu sa vyberiem k rohu, za ktorým mi zmizlo auto. V areály stojí hneď niekoľko skladov. Niektoré sú staršie, niektoré novšie. Všade dookola sa pritom povaľujú časti strojov poznačené časom. SUV stojí pred jedným z takých skladov. Je vysoký a nijako sa nelíši od ostatných. Plechové dvere sú zatvorené a okná príliš vysoko, aby som len tak dočiahla a dovidela dnu. Okolie skladu je prázdne. Dvere nikto nestráži.
Obídem budovu, za ktorou sa práve schovávam, aby som mohla zvážiť všetky možnosti. Pribežne skontrolujem telefón. Žiadne zmeškané hovory. „Kde dočerta...“ Stíšim hlas na sotva počuteľnú výšku. Mobil zasuniem späť do zadného vrecka nohavíc a poopravím si okuliare na tvári.
Podozrivý sklad má vzadu ďalší vchod. Jedno moje ja dúfalo, že nič také nenájdem. Predsa len, som iba človek, navyše neozbrojený, ktorý nemá proti Beštii šancu. Akékoľvek priame stretnutie by dopadlo v môj neprospech. No ak budem potichu, nie je isté, že ma objavia.
Ešte raz skontrolujem priestor pred skladom. Premeriam vzdialenosť, vypočítam si kroky a nájdem možné úkryty. Nie je ich veľa. Ak sa dostanem až tesne k dverám, nebude tam už nič, za čo by som sa mohla schovať. Znovu si zahryznem do pery. V ušiach mi bubnuje srdce ako o závod. Cítim, ako sa potím a mám strach, že to medvede vycítia. Sú to Beštie spoliehajúce sa hlavne na svoju ohromnú silu, no ich zmysli tiež nezaháľajú. Nadarmo sa o Beštiách nehovorí ako o novom evolučnom vývoji človeka.
„Ale, ale, ale.“
Celé telo mi zamrie. Prestanem vnímať dvere i okolie. Už vnímam iba neznámeho za mojim chrbtom, ktorého prítomnosť cítim každou bunkou v tele. Jeho hlas je posmešný. V krátkych slovách sa skrýva omnoho viac. Napríklad, našiel-som-ťa. Alebo dnes-nemáš-šťastný-deň. A v neposlednom rade i toto-je-tvoj-koniec.
Keď konečne pozbieram zvyšok odvahy a otočím sa, musím vyvrátiť hlavu do výšky. Nie je to Medveď, s ktorým som sa stretla predtým. Nie. Tento chlap je od neho oveľa vyšší a širší – akoby to ešte viac šlo. Aby som ho zaradila do rasy, nemusím sledovať znaky. Stačí jediný pohľad do zdeformovanej tváre, do ktorej akoby niekto udrel obrovským kladivom a tak spôsobil preliačinu na pravej strane. Kríženec.
Sťažka prehltnem. „Ja som len,“ snažím sa nájsť slová, keď mi priloží ukazovák na pery. Je ozrutný, na vrchu trochu skrivený. Vyráža z neho hnilobný zápach, až sa mi dvíha žalúdok.  
Usmeje sa, ukáže rad krivých čiernych zubov, čo spraví jeho zjav ešte hrozivejší. Pud prežitia mi hovorí, aby som vzala nohy na ramená. Tie však nechcú poslúchať. Nakoniec posuniem nohu dozadu, keď sa v tom istom okamihu jeho ruka pohne a zaštípe ma líce. Je to okamih, sotva postrehnuteľný ľudským okom. Tvárou mi prenikne otupujúca bolesť a svet sa ocitne v tme. Stratím rovnováhu. Prevážim sa dozadu.  

Stanka

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára