Ako nakoniec dopadne boj medzi Acheron a Sophiu? Kto vyhrá a kto odíde so stiahnutým chvostom?
Acheron
mi opatrne vymení krvavý obklad. Rais ho sleduje, dáva pozor či robí svoju
prácu poriadne. Z nejakého dôvodu sa na pravidelné ošetrovanie tento raz
podujal samotný kráľ Temných démonov. A zatiaľ, čo Rais sleduje svojho
pána, Ash sleduje mňa. Každú chvíľu sa stretnem s jeho čokoládovými očami.
Striehne na okamih, kedy mi znovu prepne v makovici. Kedy sa zbláznim. Zatiaľ
sa však na nič také nechystám.
„Rais
pre teba pripravil nové zloženie obkladu. Je miernejšie kvôli tvojej včerajšej
nehode.“
„Dobre,“
odvetím. Je to prvé slovo, ktoré odo mňa dnes počuje. Neskryje svoje
prekvapenie.
„Už
si sa upokojila?“ podpichne ma. Na jeho hlúpu narážku sa rozhodnem nereagovať.
Keď
dokončí svoju prácu na jednej ruke, prejde na ďalšiu. Raisa medzitým pošle von.
Ostaneme sami. Čakám, kedy sa znovu ozve. Netrvá to dlho.
„Povieš
mi, prečo so mnou nechceš bývať na lodi, Drane?“
Včera
v noci som mala dostatok času premyslieť si na túto otázku odpoveď.
Nakoniec som sa aj tak rozhodla pre pravdu. Polovičnú. „Neviem plávať.“
Jeho
ruky zastanú na polceste k mojej. V očiach mu zaiskrí, čaká. Čaká,
kým sama nevyprsknem, nepoviem, že ide o vtip, aby sa sám mohol zasmiať. „Veľa
ľudí nevie plávať,“ doplním vážnym hlasom na svoju obranu. Ak by som vedela, že
si mám pripraviť štatistiky, urobím to.
„Ľudí,
nie démonov,“ oponuje. Zosunie sa dozadu na päty a nechápavo pokrúti
hlavou. „Ako je možné, že nevieš plávať, keď učíš na ostrove?“
„Ostrov
je spojený s pevninou.“ Nevinne myknem plecami.
„Áno,
skoro stometrovým mostom, ale čo keby ten most padol? To sa nebojíš?“
Zamračím
sa na neho. Nie som si istá, či je touto informáciou o mne skutočne
fascinovaný alebo sa len dobre zabáva. Stále sa však držím svojho plán: „Môžeš
vymyslieť iný plán, ktorý by nezahrňoval otvorené more, prosím?“
„Chceš
nebodaj stanovať v lese, kde je plno stromov, čiže dreva, ktoré dobre
horí? Nemyslím si, že máme inú možnosť ako loď, Drane. Alebo aspoň pokiaľ
nechceš ísť do púšte. Najbližšiu máme v Nevade. Tam si by so svojou
schopnosťou celkom zapadla.“
Prepichnem
ho pohľadom. Ak si zo mňa mieni robiť srandu, nemám sa s ním ďalej
o čom rozprávať. Zošuchnem sa z postele na zem, nezaviazaný obväz
pritom nechám voľne padnúť pozdĺž ruky. Načiahnem sa po prikrývke a začnem
skladať.
Acheron
si prehrabne vlasy. „Ako si sa k tomu vôbec dostala?“ spýta sa unaveným
hlasom. Akoby celú noc nespal rovnako ako ja.
„Neviem,
čo myslíš.“ Nadvihnem vankúš z druhej strany a poriadne ním zatrasiem.
„Prečo
nevieš plávať, Drane. Len mi nehovor, že si alergická na soľ v mori.“
Ďalšia
urážka. „Žiadna soľ. Nevedela by som plávať ani v detskom bazéne.“
„Takže
v čom spočíva tvoj strach?“
Po
chrbte mi prebehne mráz. Pred očami sa mi zjaví jasný obraz. Zaženiem ho rýchlo
späť do najtemnejšieho kúta mysle a vrátim sa k upravovaniu postele.
„Ako
myslíš,“ zachrapčí. Postaví sa na nohy, obväz položí na nočný stolík. „Loď
príde dnes popoludní. Keď mi skončí škola, vyzdvihnem ťa a pôjdeme sa na
ňu pozrieť. Dovtedy si poriadne premysli svoj dôvod, prečo nechceš so mnou
bývať na lodi. To, že nevieš plávať, ti nezhltnem.“
Vypochoduje
z miestnosti a ja nedostanem šancu čokoľvek povedať. Premyslieť si
dôvod, hm. Ak mu poviem pravdu, pochopil by moje dôvody. Avšak povedať
o tom niekomu by znamenalo vytiahnuť na povrch staré rany a tak
dovoliť čiernovlasému levovi, aby zo mňa zložil posledný obal. Popritom už
o mne aj tak vie viac než dosť.
Pred
obedom sa rozhodnem zavolať domov. Neurobila som to, odkedy som nastúpila na
Americkú Univerzitu ako profesorka. Mama nebola práve dvakrát nadšená
z predstavy, že sa vraciam späť do školy, ktorá mi pripravila toľko
krušných chvíľ. Ale bola to lepšia možnosť, než sa vrátiť k Asociácii
a komandu. Myslela si, že tu budem vo väčšom bezpečí. Obe sme si to
mysleli a obe sme sa mýlili.
Raisa
tento raz vyženiem von, aby som mala trochu súkromia. Po dlhom vytáčaní sa ozve
záznamník: „Dovolali ste sa Mary
a Tobiasovi Drane. Momentálne nie sme doma. Ak nám zanecháte správu,
určite sa ozveme.“ Hlasno to pípne a ja si povzdychnem.
„Ahoj,
mami. Chcela som počuť tvoj hlas, ale zjavne zase niečo vybavuješ. Myslím, že
v najbližšej dobe sa vrátim domov. Na návštevu. Chýbate mi, vieš? Škola je
fajn, no...“Pred Mary nemám žiadne tajnosti. Som tak vychovaná, no teraz
zaváham. Pokračujem: „Opäť sa mi vracajú tie sny. Spomínaš si, však? Niečo ich
spustilo. Prosím, zavolaj, až si vypočuješ môj odkaz. Mám ťa rada.“ Rýchlo
vypnem hovor, aby nezačula vzlyknutie. Telefón dopadne na stôl spolu
s mojou hlavou.
Možno
to nebol dobrý nápad. Teraz si bude robiť starosti a ja ju budem musieť
zas tri hodiny upokojovať, že to nie je vlastne až také zlé, aj keď budem
klamať. Potrebovala som sa však porozprávať s niekým blízkym, niekým
milujúcim. Osobou, ktorej na mne záleží zo všetkého najviac. Myslela som, že mi
jej hlas dodá energiu na ďalší boj. Zatiaľ to totiž so mnou ide pekne
z kopca.
Zamrnčím.
Nájdem v sebe poslednú energiu, zodvihnem sa do sedu a načiahnem sa
po papieroch na stole. Snažím sa pripraviť si teóriu k prvákom, no väčšinu
času sa pozerám úplne do blba. Premýšľam, ako sa dostať z tejto šlamastiky
a pritom sa nezblázniť.
O
tretej po mňa príde Sarith. So znechutením mi povie, aby som ju nasledovala. Chvíľu
sa tvárim, že ju nevidím. Potom sa za mňa postaví Rais a keď ani to
nepomôže, ospravedlní sa mi a zodvihne ma na nohy. Z kancelárie
odchádza v podstate na silu. Rais mi tlačí jednu ruku do ramena, posúva ma
dopredu zatiaľ, čo Sarith sa na mne potichu zabáva. Ani jedného nezaujímajú
moje námietky či protesty.
Vonku
je sychravo. Do rána napadalo päť centimetrov snehu, ktorý sa pridal
k predchádzajúcej pokrývke. Napriek tomu niekto už stihol odhrnúť cestičku
okolo univerzity, ku koloseu i schody dole k pobrežiu. Bližšie si
pritiahnem sako na ramená a ruky schovám do vreciek. Oľutujem, že som sa
ešte nepoučila a neprinútila tých dvoch psov, aby so mnou pred touto
mrazivou prechádzkou nezašli do Acheronovej izby. V skrini, ktorú vyhradil
len pre mňa, teraz visel nový vínovo-červený kabát s čierno-červenou
kožušinkou okolo rukávov i kapucni. Acheron ho kúpil pred pár dňami –
spolu z ďalšou desiatkou vecí, za ktoré ku podivu nič nechcel - a ja
som doposiaľ nemala príležitosť si ho obliecť.
Ihličky
sa mi zabodávajú do pieskového štrku na pláži. Mám čo robiť, aby som si
nevyvrtla členok, preto sa po chvíli zakvačím do Raisa. Ďalší zlý nápad...
Kráčame
iba chvíľu. Ideme k dlhému mólu a tam ju uvidím. Nie je to žiadna
loď, lež lodisko. Hotový Titanic 2.0. Iba s tým rozdielom, že nemá komíny
a je biela.
Acheron
spokojne stojí na konci móla a pozerá sa do diaľky. Keď sa objavíme na
druhej strane, okamžite spozornie. Sleduje každý môj krok a čaká. Možno na
to, kedy utečiem, možno na to, kedy mu padnem k nohám a zaprosím
o svoj život. Alebo kedy sa druhýkrát zrútim. Všetko mi to prebehne
mysľou. Loď je obrovská a my stojíme na móle uprostred mora. Mám chuť
utiecť, no keď vidím čierno-zelenú hladinu všade naokolo, pritiahnem sa len
bližšie k Raisovi a pevnejšie sa zakvačím do jeho ruky.
„Čo
na ňu povieš?“
„Je strašná,“
zaklamem Acheronovi. A on to vie.
„Táto
kráska má dvadsaťpäť metrov a je to najkrajšia jachta na západnom pobreží.
Drane, zoznám sa s White Queen.“ Lev to hovorí s takým
nadšením, až mám pocit, že je z tohto nápadu nadšený za nás oboch. Krátko
pohliadnem na White Queen. Je naozaj
veľkolepá a určite i poriadne drahá.
V jej naleštenom bielom trupe môžem vidieť vlastný odraz.
„Pozrieme
sa dnu?“ navrhne mi lev. Alebo sa o to aspoň pokúsi. Bez počkania na
odpoveď ma potiahne za ruku. Vytrhnem sa.
„Nechcem
ísť na loď, Acheron. Z vonku sa mi pozdáva viac.“
„Neblázni,“
zasmeje sa. Schytí ma za ruku a skôr, než sa nazdám, ma vezme do náručia. V strachu
sa chytím okolo jeho hlavy, keď so mnou náhle vybehne po bielom mostíku na
palubu. Postaví ma na nohy.
Vietor
na pobreží je silnejší. Naráža do jachty a tá sa húpa zo strany na stranu
do vlastného tanca. Som na lodi,
uvedomím si. Moja prvá reakcia je, že siahnem po Acheronovi a oboma rukami
sa ho chytím okolo pása. Celé telo sa mi rozochveje, no nie od zimy. V hlave
mi znie poplašné zaradenie. Ujdi.
Moje nohy sa však ani nepohnú. Nechcem sa pustiť oporného bodu, ani sama prejsť
po mostíku.
„Pekný
strachopud,“ zašepká Sarith, no dosť nahlas, aby som ju počula. Bez strachu
prejde na palubu, Rais ju nasleduje.
„Ak
ma pustíš, ukážem ti celú loď,“ navrhne mi Ash.
Pokrútim
hlavou. „Už som videla dosť. Môžeme sa vrátiť, prosím?“ Som ochotná padnúť na
kolená, ak to bude potrebné, len aby sme už boli preč.
„Ideme
ďalej,“ zavelí rozhodne. Chce sa mi zavzlykať.
Acheron
ma od seba odtrhne, no vezme ma za jednu ruku a potiahne ďalej po palube.
Kráčam
po tmavom dreve, ktoré pokrýva palubu. Potom prejdeme cez biele dvere
a ocitneme sa v útulnej miestnosti. Je tu teplo. Interiér je
vyskladaný z tmavého a bieleho dreva, dve steny sú úplne presklené.
Po oboch stranách sú rozmiestnené sedačky s krémovými vankúšmi, na jednej
strane je chladnička, na ďalšej veľká plazma s desiatkou reproduktorov. Hneď
na ľavo od vchodu sa nachádzajú schody, ktoré vedú do podpalubia.
„Úžasné,
nemyslíš?“
Nemyslím. Potiahne ma ďalej a tak
zídeme dole schodmi.
Celým
podpalubím vedie dlhá chodba, ktorá je ukončená na prove jachty malou kuchynkou
s jedálenským stolom. Po oboch stranách sú dvere do štyroch kajút. Každá
z nich pritom nesie vlastný názov ako Modrá,
Alabastrová, Purpurová a Kráľovská.
Na moje prekvapenie ani jedna z kajút nie je malou kuticou, lež veľkou
izbou s tým najlepším vybavením.
Acheron
neskrýva svoje stupňujúce nadšenie, keď prechádzame z jednej kajuty do
druhej. Občas mi pevnejšie zovrie ruku, nie som si však istá či preto, že mám
strach alebo preto, aby som neušla. Čo sa druhej veci týka, ak by som sa aj
pokúsila o útek, Rais a Sarith stojaci na druhej strane chodbičky by
ma zastavili. A druhá cesta z podpalubia nevedie.
Acheron
ma zatiahne do poslednej kajuty a padne na posteľ. Vytrhnem si ruku
a inštinktívne sa zachytím dverí.
„Je
to nádherná loď,“ šťastne si povzdychne. Vyzerá ako malé dieťa, ktoré dostalo
novú hračku. Po prvýkrát mám pri Acheronovi pocit, že sa správa ako tínedžer.
„Čo na to hovoríš?“ spýta sa na môj názor.
Neviem,
čo mu mám odpovedať. Či mu mám vôbec niečo povedať. Pretože na mojom názore tu
zjavne vôbec nezáleží. „Je to tu pekné,“ dostanem zo seba. Hlas mám tichý.
„Len
pekné? Ale no tak.“ Vyšvihne sa do sedu. Z tváre mu nemizne úsmev.
„Nebudem bývať na lodi, Acheron,“ poviem. Ak
tu chce kysnúť, pokojne. Ja si teda vezmem jeho izbu na internáte a on
nech si...
„Pretože
sa bojíš plávania?“ zasmeje sa. „Je mi ľúto, ale nemyslím si, že by si mala v tomto
na výber. Už bolo rozhodnuté.“
Rozhodnuté, ale bezo mňa. Ako mu to mám
vysvetliť? Aby ma pochopil? Aby vedel, ako veľmi sa bojím vody? Ako veľmi sa
bojím topenia?
Nohy
sa mi rozochvejú, no i tak sa pohnem. Kľaknem si a ruky zložím do
lona. Nechty si zaryjem hlboko do obväzov, aby som potlačila strach. Každou
bunkou tela pritom vnímam, ako sa loď hojdá na hladine a dvíha sa mi
z toho žalúdok.
„Celé
je to o tom, že mám zranené ruky, však? Že nemôžeme trénovať, ale to nie
je pravda. Už nejakú dobu som v poriadku, tak prečo sa nevrátime späť
k tréningu. Kým sa nenaučím ovládať oheň, ostanem bývať u teba ako
doteraz. Fungovalo to, tak prečo by sme to tak nemohli nechať.“ Prehltnem hrču,
ktorá sa mi tvorí v hrdle. Dnes nastal okamih, kedy som ochotná zapredať
svoju hrdosť. „Prosím, ja nechcem bývať na lodi.“
Ash
ma sleduje pozorným pohľadom, jeho mimika sa nehýbe. Všimol si v mojom
hlase náznak plaču? „Ja to viem,“ povie nakoniec. „Nie som hlupák, Drane –
viem, že tvoje ruky sú v poriadku. Ale to na tom nič nezmení. Vrátime sa
späť k tréningu, no za ten čas sa ubytujeme na tento lodi. A teraz
vstaň – robíš zo seba hlupáka.“
Hlupák, rezonuje mi ušami. Nech poviem
čokoľvek, Acheron bude trvať na svojom. Rozhovor s ním nemá cenu, pretože
nemôžem vyhrať. Nikdy.
„Skôr
ako bývať na lodi, ma radšej zabi rovno tu a teraz,“ zašepkám. To ho
prekvapí.
„Prečo
by som niečo také robil?“
„Naposledy
si predsa hovoril o tom, ako zvedieme súboj na život a na smrť. Raz.
Tak prečo to neurobiť hneď teraz? Len s tým rozdielom, že nebudem bojovať,
nebudem sa ani brániť. Zabi ma, Acheron.“
V kajute
nastane ticho. Ash nemá na moje slová žiadny protiargument. Ponúkam sa mu ako
zlatá hus na podnose. Stačí sa len načiahnuť a vziať si ju. Acheron sa ma
celý čas snažil dostať preč z univerzity. I keď sa mi neskôr
ospravedlnil a dozvedela som sa, prečo neznáša Svetlých démonov, jeho
túžba zosadiť ma z postu profesorky, nikdy nezmizla. Možno to vzdal
i preto, že som sa po celý čas bránila zubami nechtami. Lenže teraz sa
karta obrátila. Už sa viac nebudem brániť. Nech ma radšej zabije, ako by som
mala bývať na lodi. Na mori. Pretože potom zošaliem.
„Povieš
mi, prečo odo mňa niečo také absurdné žiadaš?“
Zabodnem
zrak do zlatého koberca, ktorý pokrýva celú podlahu. „Nie je to absurdné, je to
veľmi jednoduché. Ak ma prinútiš bývať na lodi, začnem mať nočné mory,
z ktorých sa nakoniec zbláznim. Objavia sa preludy, vyšklbem si všetky
vlasy, vytrhám nechty až nakoniec budeš zmývať moju krv zo stien. Alebo sa
chceš dívať, ako sama skočím cez palubu, len aby som sa mohla utopiť?“
Nie
je to vtip. Pýtam sa ho vážne, hovorím zo skúseností. V mysli pritom musím
zaháňať obrazy, ktoré sa mi vynárajú z detstva. Niečo podobné už nikdy
nechcem zažiť. To radšej okamžite umriem.
„Povieš
mi celý príbeh alebo to z teba mám ťahať ako z chlpatej deky? Predstav
si, že sme znovu zatvorený v mraziaku a lovia nás Potomkovia. Vtedy
si nemala problém hovoriť o svojom tajomstve, dokonca si zo mňa dostala aj
to moje. Verila si mi a ja som veril tebe. Myslím, že by sme to mohli zopakovať.“
Taká
hlúposť. Skutočne som mu v tom okamihu verila – a taktiež som vedela,
že sa odtiaľ nedostaneme živí – no to je už dávno preč. Presnejšie od okamihu,
keď som sa dozvedela, že som jeho vzácny
poklad. Môžem mu teda znovu veriť?
Vo
svojom zornom poli uvidím Acheronove dlhé prsty. Chce mi uľahčiť výber. Nasajem
vzduch, zatnem zuby a rozhodnem sa. V horšej situácii už aj tak byť
nemôžem.
Odstrčím
Acheronovu ruku a sama sa postavím. Zavriem dvere kajuty. Na Acheronovu
otázku v očiach odvetím: „Nikto ďalší ma nemusí počuť.“ Vie na koho
narážam. Prejsť až k posteli mi vezme veľa energie. Každú chvíľu mám
pritom pocit, že podlaha sa mi rozpadne pod nohami a ja sa ocitnem v hlbočine.
Ash zostane stáť pri dverách.
„Začiatok
príbehu si už počul. O chorobe, ktorou je prekliata moja rodina. Teraz budeš počuť o následkoch.“ Nepozerám
sa na neho. Nesmiem. Hľadím na drevenú stenu a snažím sa zachytiť niť
spomienok. Podarí sa mi to akosi priľahko.
„Keď
som mala jedenásť, trávila som letné prázdniny doma. Moja rodina nebola práve v najlepšej
situácii – stalo sa to hneď po tom, čo strýko vyvraždil tú ľudskú rodinu. Bývali
sme na farme ďaleko za mestom. Kedysi sme na nej chovali kone, no vtedy už
zívala prázdnotou. Farma išla neskôr do dražby a to bolo moje posledné
leto doma.
Otec
bol v tej dobe už pripútaný na lôžko, súdy zožrali všetky naše peniaze,
takže sa mama starala o živobytie. Lenže to ide ťažko, keď nesieš priezvisko
Drane.“
Vážne
sa na neho pozriem. Acheron si okamžite uvedomí význam môjho pohľadu. „Páči
sami, keď ťa môžem oslovovať Drane, Drane,“ povie nevinne.
Rezignovane
pokrútim hlavou. Pokračujem: „Stávalo sa, že mama bola často preč celé dni.
Nikdy mi to nevadilo, pretože som sa o seba už vedela postarať. A ona
vedela, že sa postarám aj o otca. Stalo sa to niekedy v strede prázdniny,
keď som sa ocitla v rovnakej situácii. Skoro ráno som sa zobudila na
buchot. Najskôr som išla za otcom, no ten pokojne spal. Nechcela som ho budiť a aj
tak by mi nepomohol, preto som sa išla pozrieť dole sama. Vlastne nie tak
celkom sama – z pracovne som si vzala otcovu starú zbraň. Naučil ma z nej
strieľať, keď som mala sedem.“
„Nečudujem
sa, že si sa neskôr pridala do Asociácie,“ preruší ma. Dobrá poznámka.
„Pamätám
si, ako som stupila na rozbité sklo. Niekto sa k nám vlámal. Vtedy som
bola rozhodnutá, že ho zastrelím, aj keby to je nevinný človek, ktorý len
hľadal pomoc. Lenže od človeka mal vlamač veľmi ďaleko. Bol to môj strýko,
Robert Drane. Všetci démoni po celom svete ho hľadali a on prišiel
zakrvácaný k nám domov. Kedysi som mala pre strýka skutočnú slabosť. To on
ma naučil, ako sa kŕmiť a i keď som vedela, čo spravil, sklonila som
v tom okamihu zbraň. Dodnes to ľutujem.“
Nadýchnem
sa. V mysli sa mi prehráva scéna. Počujem jeho milé oslovenie, jeho slová,
jeho predstieraný strach... „Aj keď sa práve kŕmil, náhle na mňa zaútočil. Vtedy
som ešte nemala také reflexy, prekvapilo ma to. Zbraň mi vypadla, prerazili sme
sklenené dvere v obývačke a prepadli sa do bazéna. Bol plný vody.“
Rukami si oblapím trup. Cítim zimu, aj keď v kajute musí byť aspoň dvadsať
stupňov. „Ďalej to mám rozmazané. Viem len, že sa mi zahryzol do krku. Omdlela
som, pretože som stratila veľa krvi. Mama hovorila, že ma našla plávať na
hladine, keď sa vrátila poobede domov. Bola som premrznutá, v chrbte som
mala ešte stále sklo. Bola som v podstate spoly mŕtva. Nechápala, ako som
mohla vydržať na hladine toľko hodín ani to, prečo sa Robert vrátil späť domov.
Dodnes sme na to neprišli.“
„Mama
potom už viac nikdy nešla za prácou ďalej. Po tom strašnom zážitku som ostala v posteli
niekoľko dní. Bazén sa vypustilo dva dni na to a už nikdy som ho nevidela
napustený. A niekedy v tej dobe sa začali nočné mory. Kričala som zo
sna, trhala si vlasy. Mnohokrát som radšej nespala, aby som nevidela strýkovu
tvár. Potom prišli halucinácie. Vídavala som jeho krvavú tvár kedykoľvek som
vyzrela z okna domu. Akoby mu nestačilo, že ma strašil v snoch, musel
to robiť aj cez deň. Keď som jedného dňa vyskočila z okna a zlomila si
ruku, mama so mnou zašla k ľudskému psychiatrovi. Už na druhom sedení mi povedal,
že trpím úzkostnou poruchou a posttraumatickým stresom. Kvôli tomu som na
dva mesiace skončila na liečebni.“
Odvážim
sa skontrolovať Acheronovu tvár. Je bledá, no nie nevýrazná. Obočie má
stiahnuté, sánku pevne zaťatú a v očiach zmes, ktorú som doposiaľ
nevidela. Súcit, hnev a čosi viac. Jeho postoj je pritom oveľa jasnejší –
pevný, sústredený.
„Ty
si sa svojho strachu možno zbavil, no ja som sa z toho ešte nedostala.
Preto nechcem bývať na lodi, Acheron,“ dodám. Čakám, čo na to povie, ako sa
nakoniec rozhodne. Pokiaľ ho pravda nepresvedčila, tak už neviem, čo by som
ešte mohla urobiť.
Acheron
sa bez slova pohne dopredu pomalým, ladným krokom. Zastane tesne predo mnou.
Položí mi horúcu dlaň na líce a nečakane ma pobozká na čelo. Jeho pery sú
vlhké, teplé. Zachvejem sa.
„O
teba sa vážne treba starať za každých okolností, čo?“ Nie je to otázka. Napriek
tomu, že som si tu práve vyliala celé svoje srdce a už pred ním nemám
žiadne tajomstvá, ma podpichuje. Nie však drzo, lež nežne ako bezbranné
zvieratko.
Som silná, nepotrebujem, aby si sa o mňa
staral, mám na jazyku. No nemôžem to vysloviť. Bola by to totiž tá
najväčšia lož, akú som kedy použila.
Ash
sa posadí vedľa mňa. „Sophia, nikomu o tomto nepoviem, prisahám. No
potrebujem, aby si mi ešte chvíľu verila. Hlavne keď ti poviem, že nikdy
nedovolím, aby si padla cez palubu do mora. Urobíš to pre mňa?“
Hovorí
tak vážne, ako málokedy. Už je znovu dospelý, príliš starý na svoj výzor.
Vyžaruje z neho múdrosť a pokoj, ktorý ma ťahá k bližšie k nemu.
Našepkáva mi, aby som mu bezmedzne verila. Ešte raz. Aspoň raz. „Čo keď nakoniec
predsa len spadnem?“ nedá mi.
„Potom
ťa vytiahnem. Aj keby si tam mala skočiť sama. Budem tvojim bielym rytierom
vždy, keď sa budeš topiť.“
„A
keď sa medzitým zbláznim?“
Oči
sa mu zalesknú. „Myslím, že to je najmenej. Ak chceš, postarám sa o to,
aby si sa skôr zbláznila zo mňa, než z preludov o tvojom strýkovi. Ešte
nikdy kvôli mne dievča neskočilo do mora. Možno by to mohlo byť zaujímavé.“
Rozšírim
oči. Jeho dobrá stránka sa práve vyparila. Nemôžem uveriť, že začal naozaj
žartovať. Chcem ho napomenúť, no skôr, než si uvedomím, strelím mu po hlave.
Zavrčí.
„Reflex?“
Nevine myknem plecami.
To čím si Sophia musela prejsť je strašné, Ale to ako sa rozhodla zdôveriť Acheronovi. To bolo tak krásne sladké. Aj to jeho správanie. ❤
OdpovedaťOdstrániťAch idem sa roztápať. 😀
A tešiť na ďalšiu.
Aj ja som sa skoro roztopila, keď som to písala. ☺ Takže som rada, že som u niekoho vyvolala podobnú reakciu! Ďakujem za komentár, veľmi si to cením. :)
OdstrániťAch, súhlasím. Bolo to trpké, a bolestivé, ale Acher bol v tejto kapče úplne na spapkanie a ak bude Sof ďalej otáľať ukradnem jej ho a pošlem jej toho môjho. :D Som zvedavá, či etda pôjdu alebo nie na tú ľoď a ak áno ako ich izolácia vo dvojici posunie v ich vzťahu. Miluejm i ch už teraz, ani nechcem pomyslieť ako dokonalí budú ako pár. Nemôžem sa toho dočkať. To nemyslím ako výčitku. Páči sa mi, že je to tak realistické a žiadne BUUUM a už sa aj milujeme do konca našich dní. Ako som písala máš krásne premyslený celý príbeh a ja s ateším ako dieťa.
OdpovedaťOdstrániťDěkuji moc za další kapitolu. Chudák Sophie, to byl hrozny zážitek... Ale Ash byl úžasný. Doufám, ze se jejich vztah už posune na další úroveň 😉
OdpovedaťOdstrániť