Evolúcia Potomkov. To je niečo, čo momentálne najviac zamestnáva myseľ našej hlavnej hrdinky. A spolu s tým ešte ďalšia stovka problémov. Zatiaľ sa drží, no potom príde rana, ktorá ju zrazí až na samé dno...
„Kvôli tebe som obvolal polovicu sveta,
Sofija. Bohužiaľ, všetci hovoria to isté. Žiadne zvláštne správanie Potomkov.
Žiadna zvýšená inteligencia. Proste sa správajú ako vždy.“
Zahryznem
si do pery. Nie, nesprávajú sa ako vždy.
Roman
Arey si na druhej strane linky povzdychne. „Neviem,
ako ti pomôcť. Jediné, čo som zistil a príde mi zvláštne, že na východnom
pobreží Štátov je akosi hlásených menej prípadov Potomkov. Za posledných päť
rokov sa lov znížil o sedemdesiat percent.“
Spozorniem.
„Akoby sa všetci Potomkovia rozhodli presťahovať na západ,“ premýšľam nahlas.
Rais oproti mne nastraží uši, no ďalej sa tvári, že číta knihu. Ja však viem,
že počúva.
„Presne tak. Lenže tam sa ich počet za tých
päť rokov nezvýšil. Až doteraz.“
Romanovo
zistenie je zaujímavé. Potomkovia, ktorí sa zgrupujú, cestujú, myslia. Možno
sme svedkami evolúcie, no prečo sa deje iba v Amerike? Potomkovia sa
predsa objavujú po celom svete, dokonca aj v takých odľahlých častiach,
ako Aljaška či Sibír. Tak čo je na Spojených štátoch také výnimočné?
„Ďakujem,
Roman. A čo sa týka tej knihy-“ Pozriem sa na knihu pred sebou v čiernej
koži s ošúchanými rohmi.
„Našiel som ju v knižnici
v Berlíne. Poslal som to ako urgent. Do večera by ti ju mali skopírovať
a preposlať.“
Srdce
mi zaplesá. Aspoň jedna dobrá správa. Možno sa konečne dozviem niečo viac
o tej veci, ktorá mi dnešnú noc nedala príliš spať – ako môže démon využiť
Potomkov.
„Sofija,“
ozve sa v slúchadle akosi tlmene. „Súvisí
tvoje pátranie s Potomkom, ktorého telo sa nenašlo?“
Informácie
sa šíria naozaj rýchlo. Najskôr Johne Erick, teraz Roman... „Vidím, že
v Asociácii pracujú samé klebetnice,“ zasmejem sa, čím sa snažím odľahčiť
tému. Roman na druhej strane linky súhlasne pritaká. „Klamala by som, aby som
nepovedala, že to s ním nesúvisí, Roman. Práve preto potrebujem nejaké
informácie.“
„Rozumiem. Ale ak by si potrebovala
akokoľvek pomôcť, vieš, že na mňa sa môžeš vždy obrátiť, však?“
„Viem.“
Si jediný, na koho sa môžem
v dnešnej dobe obrátiť, dodám v mysli. Na hlas mu však poprajem
už iba veľa šťastia a rozlúčim sa s ním. Nemôžem mu povedať niečo
podobné. Moje slová by ho natoľko vydesili, že by sem okamžite lete a to
je to posledné, čo potrebujem.
Roman
už viac neloví. Po tom fiasku, ktoré komando zažilo na Americkej Univerzite,
urobila Margaret Coln a jej prisluhovači pár zmien v zriadení. Aj keď
je stále kapitánom Červenej koruny, rozhodli sa ho posadiť na istý čas za stôl
v pobočke ďaleko v Európe, odkiaľ nemôže povedať nič inkriminujúce na
osobu najvyššieho generála.
Tak
to je dobre. Správne. Doteraz mám pred očami jeho bledú tvár, roztrasené ruky,
jeho doráňané telo na úzkom lôžku. V ušiach mi znie jeho hlas, keď mi
rozprával o tom, čo sa vlastne jednu noc odohralo v meste. Aj napriek
tomu, že som teraz sama a mám strach, som rada, že je Roman tak ďaleko.
V bezpečí.
Skryjem
si unavenú tvár do dlaní. Iba vďaka krvi prijímanej cez bunky z krvavých
obkladov, o ktoré sa pravidelne stará Rais, som sa ešte nezbláznila. Alebo
nezložila z nedostatku spánku. Stále je toľko starostí, práce mám nad
hlavu a pritom žijem v strese. Z Raisovej ustavičnej
prítomnosti. Z Acheronových skrytých zámerov, zo Sarithiných vražedných
chúťok.
Som
unavená. Potrebujem dovolenku. Niekde na slniečku, ďaleko od všetkých démonov
a Potomkov. Ďaleko od vrážd a krvou zaliatych ulíc mesta. Chcem byť
niekde sama, v teple a pokoji. Hlavne v tom tichu...
„Drane?“
Strhnem
sa. Ruky mi padnú ku stolu, hlava mi poskočí dopredu. Na jeden sladký okamihu
som zaspala.
„To
si práve spala?“
Acheron
stojí vo dverách, v tesnom závese za ním je Sarith. V posledných
dňoch mi pri pohľade na jej opálenú tvár nabehne husia koža. Rýchlo ma to
preberie z únavy.
„Nie,“
zaklamem. Narovnám sa na stoličke a mimovoľne zhrniem papiere pred sebou
do úhľadnej kôpky. „Potrebuješ niečo konkrétne?“
Ash
zavrie dvere. Psa nechá za sebou – jeden doberman mu v mojej kancelárii
stačí. Rozvalí sa oproti mne na stoličku, až mám pocit, že je tu viac doma než
ja.
„Mám
chvíľu čas, preto som myslel, že sa prídem spýtať, ako sa máš.“
Jeho
otázka znie umelo. Strojene. Akoby potreboval nejaký iný dôvod, prečo za mnou
opäť prišiel. Prečo za mnou vlastne stále chodil. Jeho priveľká starosť
o moje zdravie je viac než podozrivá.
Zodvihnem
obviazané ruky a pomykám prstami ako na klavíri. „To je jediné, čo ma na
tých rukách už nebolí,“ odvetím. Klamem. Znovu. Ruky ma prestali bolieť už
úplne. Lenže svojej výhody proti nemu sa nemienim vzdať tak ľahko.
Ash
sa na mňa skúmavo díva, potom zamľaská. Pred jeho podozrievavým pohľadom si
radšej schovám ruky pod stôl.
„Zistil
si už niečo o tej špeciálnej triede?“
zemným tému.
„Nie
som taký rýchli ako ty, drahá. Moje pátranie si vyžaduje čas. Nerád robím veci okato.“
Prejdem
jeho urážku. Prvú aj druhú. Ignorovať ich je lepšie, ako sa s ním púšťať
do jednej z ďalších nezmyslených bitiek. No Rais akoby len na to čaká. Urobí
krok dopredu, aby ma tento raz stihol zastaviť skôr, než Acheronovi vylepím
alebo ho znovu tresnem knihou po hlave. Ash možno čaká na to isté. Chce ma
vidieť naštvanú, aby mohol povedať opäť niečo múdre alebo urobiť niečo hlúpe.
Tento
raz sa nič z toho nestane. Som poučená z vlastných chýb, a tak
si svoje ťahy radšej nechám na neskôr. Možno na dobu, kedy zvedieme súboj na život a na smrť.
„Takže
nemáš nič,“ zhodnotím. „Chceš, aby som sa do toho zapojila?“
Čiernovlasý
lev sa na mňa ešte chvíľu pozerá s nádejou, potom to vzdá. Zvalí sa na
operadlo i Rais sa znovu uvoľní.
„Nepotrebujem,
aby si sa do toho hneď miešala, Drane. Zariadim to sám, len potrebujem trochu
času. Priebežne ťa budem informovať spolu s riaditeľom.“
Kývnem
rukou. V tomto som ochotná dať Acheronovi plnú moc. Nakoniec nejde
o nič veľké. „Pokiaľ je to všetko, mám ešte nejakú prácu.“ Slušne mu
hovorím, aby vypadol. Na dôvažok zodvihnem papiere pred sebou a zamávam
nimi vo vzduchu. Acherona to pobaví. Vstane.
„Nechám
slečnu pracovať. No keď už sme pri tom riaditeľovi, o druhej sa musíme
stretnúť v jeho kancelárii. Nemám rád, keď niekto mešká takže-“ Výstražne
zodvihne prst, lež potom ho namieri na Raisa. Už si zo mňa skutočne uťahuje –
Rais má dohliadnuť, aby som prišla včas?
„Čo
odo mňa riaditeľ chce?“ spýtam sa rovno. Nestojím o žiadne neželané
prekvapenia.
Ash
sa tajnostkársky zasmeje a odvetí, že to sa dozviem až na mieste. Potom
vypochoduje z miestnosti ladným krokom šelmy. Pohľad obrátim na Raisa.
Zapremýšľam, či by som z neho vedela vypáčiť odpoveď, no keď sa na mňa
tiež pozrie, rozmyslím si to. Riaditeľ ma
predsa nezaujíma.
Napriek
predchádzajúcemu tvrdeniu, presne o druhej zaklopem na riaditeľove dvere. Výnimočne
ma Rais nemusel nikam ťahať, sama som sa postavila zo stoličky. Premohla ma
zvedavosť.
Na
vyzvanie vstúpim. Rais zostane za dvermi. Acheron už sedí na mieste. Pri mojom
príchode sa sotva pohne.
Usadím
sa vedľa čiernovlasého leva a čakám. Riaditeľ tu ešte nie je. Ide
o ďalší z Acheronových zlých vtipov? Prečo sa ma snaží nasrať tento
raz?!
Celej
veci som ochotná dať akademických pätnásť minút. S Acheronom sedíme
potichu v prítmí riaditeľovej kancelárie. Vzduch je ťažký, horúci. Mohol
by byť aj príjemný, keby mi spoločnosť nerobil niekto ako on. A keby to
nebola kancelárie Johna Ericka.
Hypnotizujem
vypreparovanú ľudskú lebku na podstavci, až sa mi nakoniec zdá, že prišité
viečko sa jej myklo. Zažmurkám, pretriem si oči. Nedostatok spánku si vyberá
svoju daň – začínam halucinovať.
Dvere
sa otvoria a dnu vojde John Erick. Na perách má smiešne ospravedlnenie. Acheron
and tým mávne rukou, čím si odo mňa vyslúži nepekný pohľad. Kde sa stratilo jeho tvrdenie o chodení
načas?
„Sophia,
rád ťa znovu vidím.“
Prevrátim
oči. Kiež by to nebol stále hovoril. Možno by som ho neznášala o čosi
menej.
„K
veci,“ poviem znechutene.
Riaditeľov
pohľad zosmutnie alebo ide o ďalšiu halucináciu.
„Myslím,
že sme dnes s riaditeľov vyriešili tvoj problém s bývaním,“ začne
Acheron.
Toto
som nečakala. „Myslela som, že ten problém je vyriešený. Bývam u teba, kým
sa moja izba neopraví.“
„To
bola improvizácia. Na teraz. Nešlo o dlhodobejšie riešenie,“ vysvetlí ako
malému dieťaťu.
„Nemôžeš
sa vrátiť späť do svojej izby ani keď sa opraví, Sophia. A rozhodne nemôžeš
zostať bývať s Acheronom v jeho izbe. Kým sa nenaučíš ovládať svoj
živel, musíš odísť zo školy.“
Padne
mi sánka.
Presne
toto som od začiatku hovorila. Že odídem. Vrátim sa späť domov, poradím si so
svojim problémom sama... To oni chceli, aby som tu zostala, tak prečo to
robili, keď ma teraz vyhadzuje sám riaditeľ? Chce sa mi smiať.
Konečne!
Dostanem sa z područia Acherona i z dohľadu jeho desných psov.
Prečo od Raisa i Sarith.
Chcem
sa ozvať, odsúhlasiť ich osvieteneckú myšlienku, keď ma Ash predbehne: „Preto
sme vymysleli nový plán. Aby si neohrozila životy študentov, presťahujeme sa na
loď.“
Krvi by sa mi nedorezal. Čumím na Acherona
i na riaditeľa. Obaja čakajú na moju reakciu, odpoveď, pritom
sa tvária, že ide o niečo prevratné, takže by som mala padnúť na
kolená. V mysli teraz vidím jediné slová: Loď. Voda. More. Ja a Acheron.
Čím
dlhšie si nechávam ich predstavu v hlave, tým viac začínam panikáriť. Nevydržím
to. Vyletím zo stoličky. „Nie,“ poviem rázne.
Zdá
sa, že moja odpoveď ich vôbec neprekvapuje. „Zdá sa, že nechápeš situáciu,
Sophia. Nemôžeš zostať na internátoch. A Acheron bude s tebou bývať
na lodi len kvôli tvojej vlastnej bezpečnosti.“
Riaditeľ
ma chce do toho natlačiť. Lenže on tomu nerozumie. „Vykašľať sa na Acherona.
Proste nie! Nebudem bývať na lodi a tým to hasne!“ Prudko odstrčím
stoličku, takže dopadne na operadlo a vypochodujem z miestnosti. Som
naštvaná. Zároveň mi je veľmi nepríjemne. Ešte na chodbe sa roztrasiem. S ich
nápadom jednoducho nemôžem súhlasiť. Rozbehnem sa. Za sebou počujem Raisove
kroky, no cez slzy v očiach ho sotva vnímam. Vybehnem von zo školy
a nezastavím sa, pokým nedobehnem ku zasneženej hojdačke.
Je
mi zima. Celá sa trasiem, na plecia mi padá sneh a končeky vlasov mám už biele
od mrazu. Na sebe mám oblečenú bielu sukňu s čiernym lemom, tenké pančušky
a čierny svetrík s krátkymi rukávmi. Sako som si nechala
v kancelárii. Škola je taká vyhriata, že som ho nepotrebovala. Nič
z toho ma však teraz nezaujíma. Dokonca sotva vnímam, keď mi Rais okolo
ramien prehodí svoje čierne sako.
Pomaly
sa kníšem na hojdačke v rytme, ktorý poznám len ja. Z konárov stromu
pritom opadáva sneh. Potrebujem sa upokojiť. Acheronov návrh ma úplne rozhodil.
Spomenula som si pritom na časy, na ktoré som sa snažila dlhé roky zabudnúť.
Predo
mňa sa na kolená zosunie Acheron. Vážne sa mi pozrie do tváre, preto svoj zrak
zameriam cez neho do prázdnoty.
„Neseď
tu. Tvojim zraneniam takéto správanie vôbec nepomôže,“ kára ma. Je mi to jedno.
Ruky sa mi prestali chvieť strachom iba vďaka mrazu. „Vrátime sa späť
k riaditeľovi. Do tepla. Tam si o všetkom v pokoji pohovoríme.“ Nechcem.
Ani vidieť riaditeľa, ani sa niekam vrátiť s týmto démonom. A už vôbec
nechcem o niečom z toho hovoriť.
„Ak
nepôjdeš, odvediem ťa násilím.“ Žiadna reakcia. „Zoberiem ťa na ruky,“ dodám.
Bez
slova sa silnejšie odrazím z miesta a dovolím snehu, aby mi zasypal
hlavu. Pár vločiek mi zostane na mihalniciach. Acheron si opráši bielu pokrývku
z čiernych vlasov. Dokonalý vrkoč na temene sa mu pritom rozpadne.
„Dočerta,
Sophia. Je to kvôli mne, že ti úplne preskočilo? Vadí ti, že budeme bývať
spolu? Doteraz sa nič nestalo, to si o mne naozaj myslíš, že by som ti
niečo urobil na tej lodi?“
Popravde,
áno, myslím. Ale o to my nejde. Nech sa Acheron aj jeho psy strčia do
riti. Poriadne hlboko.
Lev
ma vyzve, aby som mu odpovedala. Nechcem. Je zbytočne mu čokoľvek hovoriť, keď
to aj tak nepochopí a bude si trvať na svojom. Možno by to ani nechcel
pochopiť. Nakoniec, som jeho hračka.
Nič viac.
Skôr,
než si uvedomím, schytí ma za ruku a trhne ňou dopredu. Zvalím sa na štyri
do snehu. Ruky mám ľadovom snehu tak dlho, až sa namočia obväzy a presiakne
červená farba. Nemo sledujem nové škvrny, ktoré zničia čistotu, kým ich Ash prudko
nevytiahne a neskryje vo svojich obrovských dlaniach. Vďaka teplu ma
zaštípu prsty.
„Nebudeš
so mnou hovoriť?“
Nie.
Nebudem.
Acheron
zopakuje otázku ešte dvakrát, keď to konečne vzdá. Hodí mi ruky späť do snehu
so slovami: „Tak si tu zamrzni!“ Odíde. Rais ho nasleduje.
S ťažkosťami
sa posadím späť na hojdačku. Vrátim sa k svojmu pravidelnému rytmu podľa
neznámej piesne. Nepreskočilo mi. Nie som blázon. Už nie...
●●●
Mám
sen. Nočnú moru. Začína sa rovnako ako tie posledné.
Ležím na bielej zemi, ktorá pripomína
napadaný sneh. Vysoko nado mnou sú
konáre stromov. Temnota sa zjaví odnikiaľ. Nahne sa nado mnou, naberie
pevnejšie tvary, no skôr, než sa ma stihne dotknúť, sa zem podo mnou prepadne.
Ako ľad. Otvorí sa, pohltí ma a znovu sa zavrie.
Plávam bez kyslíka v čiernej vode. Zaháňam
sa rukami, kopem nohami. Oči mám otvorené dokorán snažiac sa nájsť akýkoľvek
záblesk svetla. Všetko je márne. Pomaly sa dusím. Panikárim. Presviedčam myseľ,
nech ešte chvíľu vydrží, nech sa nenadychuje vody, no ona ma neposlúchne. Nasajem
vodu akoby to bol vzduch, naplním ňou pľúca. Ten hlúpy čin ma úplne paralyzuje.
Voda okolo mňa sa vyjasní. Čierna farba sa
úplne vytratí. Ostane modrá sťa nebeská obloha. Voda je všade. Napravo, naľavo,
podo mnou. Iba kdesi ďaleko nad sebou uvidím svetlo. Jasné slnečné lúče, ktoré
sa mi snažia osvetliť cestu. Prikážem ruke, aby sa pohla. Urobím jeden záber,
potom druhý. Nestrácam nádej.
Znovu hrabnem rukami, kopnem nohami do
prázdna, keď ma čiesi ruky drsne potiahnu dozadu. Narazím do čohosi pevného. Biele
prsty mi zakryjú oči. Nevidím svetlo, ani vodu. Nič. Zato pocítim ostrú bolesť
na krku. Voda okolo mňa sa ešte viac ochladí. Topím sa...
Prudko
otvorím oči. Chvíľu trvá, kým si uvedomím, že žiadna voda okolo mňa nie je. Strop
nado mnou mi je povedomí. Na tú lampu som sa dívala počas posledných nocí. Vezmem
ju ako pevný bod a pokúsim sa upokojiť svoje zrýchlené dýchanie. Ide to veľmi
ťažko. Ten sen som nemala roky.
„Si
hore. Výborne.“
Pootočím
hlavu. Acheron mi na čelo plesne bielu handru. Je mokrá. Studená. Lev má
rozpustené vlasy. Splývajú s čierňavou za oknom.
„Na
tej hojdačke si odpadla. Rais ťa zaniesol dnu, spala si pár hodín,“ informuje
ma. Hovorí to bez štipky súcitu, s podráždením v hlase. „Mala si zlý
sen? O čom to bolo?“
Neodvetím
mu. Bojím sa, že ma zradí hlas.
„Keď
sa na to budeš cítiť, doniesol som ti krv z jedálne. Napi sa a znovu si
ľahni. Bude dobré, ak do rána zbavíš teploty aj svojej zaťatosti.“ Vstane a nechá ma samú. Po prvý raz, čo u neho
bývam, zavrie dvere na hlavnej izbe. Tesne predtým za dverami zazriem Johna
Ericka.
Pozriem
sa na krv na stole. Poslušne ju vypijem do poslednej kvapky. Necítim sa však
lepšie. To, čo cítim, totiž nemôže vyliečiť žiadna krv.
Schúlim
sa späť pod prikrývku. Mám na sebe dve. Pozriem sa späť na lampu. Acheron
povedal, že si mám pospať. Možno by spánok pomohol môjmu telu, avšak mojej
mysli nie. V tomto okamihu by som radšej brala strašenie od Sarith ako
svoju nočnú moru. A možno naozaj zaspím. Netuším. Viem len, že dnes by som
radšej znovu bdela.
čo sa jej stalo? Prečo tak zareágovala na loď? V Acheronovom pohľade na vec mal teraz naozaj právo byť naštvaný. Možno sa cítil dokonca jej chovaním dotknutý. Som zvedavá, či na tú loď naozaj pôjdu.A na tých potomkov. Môžem sa opýtať koľko kapitol plánuješ a koľko ich máš predpísaných? A či máš plán zverejňovania aj po sviatkoch? Alebo to bola jednorázová záležitosť? Žijem totiž s tebou Sofi už piaty deň a som na vás závislá akoby to boli roky. NAozaj som si navykla, že dostanem dávku každé ráno. Ina prajem šťastný Nový rok a Silvester podla tvojho gusta.
OdpovedaťOdstrániťPopravde, v tomto okamihu nemám žiadnu predpísanú kapitolu. Práve dopisujem 27. kapitolu a z 28. poznám zatiaľ len obsah. Hlúpo som dúfala, že ich budem mať predpísané, kým príde Silvester, no tieto sviatky ma úplne dostali - vždy bolo treba robiť niečo iné. :) Samozrejme, obe kapitoly sa snažím dopísať ešte dnes, aj z toho dôvodu to moje pridávanie tak veľmi mešká. Keď v nedeľu vyjde 29. kapitola, nemám nič naplánované. No keďže sa mi opäť začína skúškové, určite vydávanie nebude také časté - raz za týždeň však kapitola vyjde určite (aspoň dúfam). Poviedka samotná by mala mať dokopy cca 60 kapitol. Naozaj ma to mrzí, kiež by som mohla zverejňovať každý deň, no už teraz si idem vytrhať vlasy a mám toho proste dosť. Nakoniec prajem aj ja krásneho Silvestra a šťastný Nový rok, aby bol hlavne ešte lepší, ako ten predchádzajúci. :)
OdstrániťDěkuji moc za skvělou kapitolu. Ja tento příběh miluji 😘
OdpovedaťOdstrániťOpäť raz skvelá kapitola! Zaujíma ma, čo sa Sophii stalo, že má takú traumu z lode a či to povie Ashovi alebo riaditeľovi. A tiež, čo má vlastne Ash za ľubom.
OdpovedaťOdstrániťOpäť sa vám všetkým musím poďakovať za komentáre, veľmi ma teší, že vás poviedka zaujíma. A ešte viac, že vaše hádanie sa začína uberať správnymi smermi. Zároveň sa musím priznať, že netušíte, ako veľmi ma tých pár riadkov od vás poháňa každý deň vpred. :)
OdpovedaťOdstrániťJsem velmi zvědavá, kam se tento příběh bude ubírat :)
OdpovedaťOdstrániť