Sophia je stále v šoku z toho, čo prednedávnom počula. "Je špeciálna. Acheronov vzácny poklad." No i napriek tomu sa začína ich spoločné bývanie!
Je to len sen. Hlúpy sen. Nočná mora...
Opakujem
si stále dookola, akoby tento fakt mohol skutočne zmierniť môj strach. Už
tretiu noc mám stále ten istý sen. O čiernych monštrách v snehu, ktoré
sa ma snažia rozpoliť. Keď sa už zdá, že sa im to podarí, objaví sa Acheron,
lež nie ako môj záchranca, ale Acheron, ktorý ma rozsekne mohutným mečom.
Zachvejem
sa. Takéto sny má za následok rozhovor, ktorý som si pred pár dňami vypočula. Našťastie,
nie sú sprevádzané žiadnym ohnivým divadlom, ako tomu bolo po prvýkrát.
Opláchnem
si tvár studenou vodou. Pod očami mám fialové kruhy, pokožku mám sivastú. Je to
už druhá noc, kedy som nezažmúrila oka. Zatiaľ, čo ja spávam v hlavnej
izbe vo veľkej posteli, čiernovlasý lev leží na pohovke vo vedľajšej
miestnosti. Keď okolo polnoci začujem hlasné pravidelné vydychovanie, upokojím
sa, no nie natoľko, aby som sa mohla oddať spánku. Stále mám strach, že sa
v noci prikradne k mojej posteli a zabije ma. Alebo mi urobí
čosi horšie.
Nadávam
si do bláznov a snažím sa samú seba presvedčiť, že nič také sa nestane.
Aspoň nie teraz. Inak by to Acheron už dávno urobil.
Vyjdem
z kúpeľne, pričom skoro vrazím do Acherona. Ten sa ležérne opiera
o stenu vedľa dverí, ruky má prekrížené na prsiach.
„Myslela
som, že si už odišiel,“ vypustím z úst skôr, než sa stiahnem zastaviť. Ak
by pred pol hodinou nebol vypochodoval z izby, neunúvala by som sa so
vstávaním.
Vzhliadne
ku mne hnedými očami. Ako vždy, aj tento raz je jeho výraz bez emócie, chladný
a úplne pokojný.
„Ako
sú na tom tvoje ruky?“ Moje predchádzajúce slová prejde bez povšimnutia.
„Stále
veľmi bolia.“ Skrútim tvár. Otočím sa a prejdem na druhú stranu izby
k svojim veciam, aby som si odložila kozmetiku. Pritom dúfam, že som tento
pohyb urobila dosť uvoľnene a nevidí v ňom žiadne podozrenie.
Nepotrebujem, aby moje klamstvo prehliadol.
Popravde,
je mi konečne lepšie. Bolesť už skoro necítim, ba aj brnenie zmizlo. No povedať
to Acheronovi sa bojím. Moje uzdravenie by znamenalo pokračovanie
v tréningu a viac času stráveného s ním. A tomu sa
potrebujem vyhnúť aspoň do okamihu, než zistím, čo má v skutočnosti za
lubom.
„Zdá
sa, že budeme musieť s našimi hodinami ešte počkať o čosi dlhšie. Vymenil
ti Rais obväzy?“
„Urobil
to ráno.“ Ukážem na čistú látku ovinutú okolo mojich prstov až po lakte
a následne ich čo najviac skryjem pod bielym sakom. Upravím si čierny lem
na rukávoch.
„Nemyslíš
si, že je Raisov dohľad nad mojou maličkosťou trochu príliš?“ skúsim.
Acheronovi
sa zodvihnú kútiky úst. „Pokiaľ tvoja maličkosť dokáže v spánku zapáliť
celú izbu, tak si to nemyslím. Nezabúdaj, že Rais je tá lepšia voľba. Pokojne
by som na teba mohol celý deň dávať pozor aj ja.“
Pri
jeho slovách sa mi postavia chĺpky. Navonok na sebe však nedám nič znať. Zohnem
sa po tašku a tým sa upokojím. „Dnes mám veľa práce. Polovicu dňa mám
hodiny a tú druhú strávim v knižnici. Nemyslím si, že bude nutný
Raisov dohľad. Predsa len vymeškal už toľko hodín.“ Nesúhlasne pokrútim hlavou.
Som prekvapená, že sú s tým ostatní profesori stotožnení. Acheron otvorí
ústa, no ja ho predbehnem: „Ale rob ako myslíš. Je mi to jedno.“
Klamem. Nie je mi to jedno. Chcem byť konečne
sama!
Potlačím
vnútorný výkrik i nutkanie vyskočiť z okna. Prejdem okolo Acherona do
druhej izby. Rais stojí pri dverách ako dobre cvičený pes. Bez rozlúčenia
vyjdem z miestnosti s Raisom v pätách.
Najskôr
sa zastavím vo svojej kancelárii. V požiari mi zhorela väčšina učebného
materiálu, no vďaka internetu sa dali niektoré knihy nahradiť. S ostatnými
knihami bol už väčší problém a musela som ich objednať až z hlavnej
knižnici v Európe. Dnes ma teda na teórii čakala – rovnako, ako včera –
improvizácia.
Otočím
sa na Raisa, kým tlačím posledné dokumenty. „Aký element vieš ovládať?“
„Vietor,
pani profesorka,“ odvetí. Tvári sa prekvapene. Nie som si istá či je to mojim
tykaním, ktoré v poslednej dobe používam, alebo kvôli mojej otázke.
Hm, vietor.
„Keď
budeš taká dobrá ako ja, možno sa tam potom dostaneš.“ Justin Mallback sa
nenútene oprie o prednú lavicu v prednáškovej miestnosti
a uškrnie sa od ucha k uchu. Dievča sediace na stoličke oproti nemu
prehltne urážku.
„Si
pekne namyslený idiot, Mallback! Nie si taký úžasný, ako si myslíš, tak prečo
by si mal mať všetky výhody?!“ vyletí na Justina jej kamarátka. Justin nevine
nakloní hlavu.
„To
hovorí tá, ktorá má problémy s každým predmetom?“ odvetí drzo. Dievča to
nevydrží, vyletí zo stoličky a s výkrikom do neho strčí takou silou,
až sa Justin zapotáca dozadu. Rais zasiahne – zachytí Justina za goliere
predtým, než do nás narazí a dievčatám venuje výhražný pohľad.
„Pusti!“
zavrčí na neho Justin. Rais povolí zovretie a chlapec padne na zem. Dievčatá,
s ktorými sa predtým hádal, sa zachichocú.
„Ticho,
začína sa hodina. Všetci okamžite na miesta!“ zavelím do triedy vysokým hlasom.
Tretiaci znechutene zamrmlú, no žiadny mojim príkazom neodporuje. Pomôžem
Justinovi na nohy. „Po hodine počkajte v triede,“ prikážem mu.
Keď neskôr
odíde z triedy posledný študent, Rais zatvorí dvere bez toho, aby som mu
čokoľvek povedala. Sadnem si z konča stola a vážne sa pozriem na
Justina sediaceho v treťom rade. „Takže, čo to malo predtým znamenať?“
Bez
slova mykne plecami. Stočí hlavu do okna, akoby boli teraz hustnúce mraky za
sklenenými tabuľami zaujímavejšie, než moja otázka. Zjavne mi k tomu nemá
čo povedať. Pretriem si unavené oči. „Bolo to kvôli tomu, že dostávaš súkromné
hodiny?“ hádam.
Justin
sa zamrví. „Nie len kvôli tomu,“ začne. „Ostatní profesori otvorili špeciálnu triedu pre najlepších
študentov. Dostal som pozvánku, pretože som najlepší. Tie baby žiarlili.“
Špeciálna
trieda? O ničom takom počujem prvý raz. Vymením si pohľad s Raisom.
Očami sa ho spýtam či je to pravda. Prikývne. Tento nápad profesorov ma teda
akosi obišiel. Vrátim sa späť k Justinovi. „To dievča spomínalo nejaké
výhody. O čo išlo?“
Zaškerí
sa. „Možnosť využívať súkromnú učebňu, nazrieť do zakázaných kníh, učiť sa
dopredu, možnosť opustiť školu kedy sa mi zachce a v neposlednom rade
tučné vreckové a prístup na pár večierkov, ktoré by mi mohli zaistiť
budúcnosť.“
Zamračím
sa. Výhody sú lákavé, no ani trochu sa mi nepozdávajú. Ktorí profesori
vytvorili špeciálnu triedu, keď môžu ponúknuť študentovi opustenie školy
napriek prísnemu zákazu? Alebo, ako môžu ponúknuť finančnú odmenu bez toho, aby
siahli na školský rozpočet? Aby sa poradili s riaditeľom? Vie
o špeciálnej triede John Erick? A ak im ju dovolil založiť, má niečo
spoločné jej s výhodami?
„Koľko
študentov je v špeciálnej triede?“ zapojí sa do rozhovoru Rais.
„Asi
osem,“ počíta. „Sú tam traja tretiaci a piati druháci. Sú to tie najväčšie
mozgy v škole.“
„Acheron
nebol pozvaný?“ Je to skôr konštatovanie, než otázka. Rais súhlasne prikývne.
Najväčšie mozgy na škole? To asi ťažko! Pokiaľ v skupine
nebol Acheron, ba dokonca o tom nemal ani poňatie, vidím v tom nejaký
podraz.
„Kráľ
Temných démonov, no to určite,“ odfrkne si Justin. „Kto by chcel mať
v triede dozorcu, ktorý všetkým polezie na nervy?“
Jeho vyjadrenie ma do istej miery šokuje.
Samozrejme, Acheron lezie na nervy, no taký pohľad som mala na neho ja – Svetlá
démonka, najväčší nepriateľ všetkých Temných. Justin Mallback je Temný démon,
Acheron je jeho právoplatný kráľ, tak prečo náhle taká zmena? Má v tom
prsty špeciálna trieda?
„Čo
presne v tej špeciálnej triede robíte,
pán Mallback?“ chcem vedieť.
Justin
si zahryzne do pery. V jeho malých očkách zasvieti a premietne sa
hrozivá otázka, či nám už teraz nepovedal príliš. Na okamih je ako vyplašená
laň pri love, potom sa spamätá a objaví sa tajuplný výraz. „Pokiaľ to
chcete vedieť, požiadajte profesorov o pozvánku. Možno vám ju dajú, keď
ste skoro tak stará ako my. Tak by ste svoj čas mohli stráviť lepšie, ako keď
beháte všade s tým kráľom.“
Drzosť.
Neslýchaná drzosť. Alebo žiarlivosť? Nie som si istá. Od Justina by som
nečakala ani jedno z toho. Je drzí kvôli tej novej triede, ktorá sa
znenazdajky objavila na škole? Alebo ide o žiarlivosť, pretože moje hodiny
s ním sú do môjho úplného zotavenia zrušené? Nech je to ako chce, niečo
také nestrpím.
Zosuniem
sa na nohy a vezmem si papiere zo stola. „Pán Mallback, mali by ste zvážiť
svoje slová. Nezabúdajte, že vaše doučovanie závisí len od mojej dobrej vôle,
to znamená, že ho môžem kedykoľvek zrušiť. Alebo by vám to nebolo ani trochu ľúto?“
Justin
sa napriami na stoličke. Áno, určite by mu to bolo ľúto. Otázku však nechám
visieť vo vzduchu a vyjdem z posluchárne. Nejdem však ďaleko. Ďalšia
hodina z prvákmi bude o pár minút. Predtým sa však potrebujem schladiť
a popremýšľať.
Posadím
sa na najvrchnejší schod pred budovu školy. Chladný vietor si vezme na starosť
neposlušné pramienky, ktoré sa vydrali z vrkoča na temene. Cítim ho až
v kostiach, no to je len dobre. Nielen že ma zbaví únavy, ale pomôže mi na
chvíľu si i vyčistiť hlavu.
„Nie
je vám dobre, pani profesorka?“
Z Raisovho
hlasu ma skoro porazí. Na malú stotinu sekundy som úplne zabudla, že stojí za
mnou.
„Potomkovia,
oheň, teraz do toho príde nejaká špeciálna trieda. Kedy bude so všetkým
koniec?“ Čakám na Raisovu odpoveď. Potrebujem odpoveď, ak nie priamu, tak aspoň
náznak, ktorý mi napovie, že sa všetky tie problémy chýlia ku koncu. Som
unavená. Mám pocit, že som sa od príchodu na univerzitu vôbec nezastavila. Vlastne
zastavila, rad – keď zomrela doktorka Roxy. Dočerta, prečo som túto prácu vôbec
prijímala?!
„Neviem,“
odvetí Rais po chvíli. Pristúpi bližšie ku mne, až jeho čierne topánky uvidím
vo svojom zornom poli. „Myslím, že si potrebujete odpočinúť, pani profesorka. Prosím,
nechajte problém so špeciálnou triedou
na Acheronovi. Som si istý, že si s ním poradí aj bez vašej pomoci.“
„Myslíš?“
Nechať to na Acheronovi... Ten návrh je veľmi lákavý. Zbaviť sa tak jedného
problému a venovať sa stovke ďalších. Vlastne, prečo nie. Pokiaľ to bude
znamenať, že nejako zamestnám čiernovlasého leva, súhlasím. A nakoniec,
nikde nie je napísané, že keď problém nevyrieši, nemôžem sa oň začať zaujímať
ja.
Pritakám
k Raisovmu návrhu. Na sekundu pritom dúfam, že sa hneď otočí a pôjde
informovať svojho bossa, avšak on iba vytiahne telefón a napíše rýchlu sms-ku.
No áno, mobily sú u týchto dvoch tajných agentov v posledných dňoch veľmi
populárne.
Nasajem
ešte párkrát čerstvý chladný vzduch, v ktorom cítiť prichádzajúcu búrku,
a vrátim sa späť do prednáškovej miestnosti. Justin v nej už nie je, miesto
toho sa do nej začínajú zbiehať prváci z druhej skupiny.
Počas
našej hodiny sa rozhodnem využiť Raisov vietor. Keď už je prítomný, aspoň mi
dobre poslúži na názornú ukážku toho, kam sa potrebujem s prvákmi za ten
rok dostať. Napriek tomu, že jeho element vidím po prvý raz, Temný démon ma
nesklame. Predvádza všetko, o čo požiadam bez akejkoľvek námietky
a ohuruje tým mladšiu generáciu.
Na
konci hodiny si všimnem dve prváčky, ktoré sa pred odchodom zastavia pri
Raisovi. Chichocú sa, líca sa im červenajú, až mám pocit, že ho zvú obe na
rande. Jedna z nich sa dotkne jeho svalov na ruke. Nadvihnem obočie. Rais
sa tvári smrteľne vážne, ba možno aj... bojazlivo? Keď odídu, bojujem s otázkami
na perách. Nakoniec si neodpustím: „Zdá sa, že si upútal pozornosť. Bude to
dvojité rande?“
Čosi
odvetí chrapľavým hlasom, potom si odkašle. „Nie, pani profesorka. Ja na takéto
veci nie som.“
Zahryznem
si do jazyka, aby som niečo ďalšie nepoznamenala. On na také veci nie je, no je
mi známe, že jeho kamarát áno. Platí tu teda pravidlo vrana k vrane sadá alebo skôr protiklady sa priťahujú?
Na
odpoveď neprídem ani keď už stojíme pred mojou pracovňou. „Čo bude teraz?“ chce
vedieť. Znovu sa vrátil k svojmu postoju nič-ma-nevyvedie-z-miery.
Povzdychnem si – to mi už začínal byť celkom sympatický.
„Mám
konzultačné hodiny, no potrebujem ísť do knižnice. Takže tu nechám tento papierik,
keby ma niekto hľadal.“ Aby som potvrdila svoje slová, prilepím na dvere malý
papierik so stručným oznamom.
„Čo
pôjdeme hľadať do knižnice?“ zaujíma sa.
„Všetko
o Potomkoch.“ Z nejakého dôvodu padol server v Asociácii démonov
a ja tak nemám prístup k zložkám o zvláštnych prípadoch vo
svete. Už som síce požiadala o pomoc Romana Areya, no hľadanie
v zaprášenej knižnici na univerzite je teraz to jediné, čo môžem urobiť. Aj
keď šonce na nájdenie poriadnej stopy sú malé.
Knižnica
je prázdna a ja nemám tušenie, kde začať hľadať. Sekcie rozdelené podľa
predmetov mi v tom trochu napomôžu. Za najrozumnejšie považujem začať v biológii.
Základné rozdelenie démonov, popis schopností, ostatné rasy a ich výskyt,
schopnosti... Čas letí ako voda. Som začítaná do tretej knihy zaoberajúcej sa
démonmi a ich vlastnosťami, keď ma ktosi osloví.
Predo
mnou stojí Ciar Tyreková. Jej nečakaná prítomnosť ma vyvedie z miery.
„Profesorka,
neruším?“ spýta sa bledé dievča opatrne. Pohľadom pritom preskočí zo mňa na
Raisa, ktorý sedí v kúte na druhej strane miestnosti a listuje si
v jednej z kníh. Vlastne teraz nelistuje. Ostražito pozoruje Ciar.
„Nie,“
odvetím dievčaťu. „Potrebujete niečo, slečna Tyreková?“
„Nie.
Iba som sa chcela spýtať, či sa už cítite lepšie. Videla som lístok na dverách
tak-“
Jej
neskrývaná starostlivosť mi roztopí srdce v hrudi. Rovnakú otázku mi
položila i včera, keď som končila hodinu s druhákmi B-skupinou. Ciar
si dala tú námahu a v čase svojho voľna ma počkala pred triedou. Jej
nevinnosť ma úplne dojíma.
„Už
je to lepšie,“ odvetím popravde.
Ciar
nakloní hlavu, aby lepšie videla na tituly, ktoré si prezerám. „Hľadáte niečo
konkrétne?“
Váham
s odpoveďou. Nikto ďalší okrem Acherona a jeho psov nemusí vedieť
o Potomkoch. Zatiahnuť do niečoho takého nebezpečného Ciar by bolo
krajne...
„Mohla
by som vám nejako pomôcť? Na dnes mám už voľno.“ V jej hlase cítim nádej.
No čo. Nie je to to isté, ako keby som ju hodila do ringu so samotným Potomkom.
„Snažím
sa nájsť čokoľvek zvláštne o Potomkoch. Povedzme, že robím súkromný
výskum.“
„Súvisí
to s posledným Potomkom, ktoré straší vo Fordthrain?“
Dievča je múdre. „Aj s ním,
áno.“
„Ak
to bude znamenať, že sa ho takto skôr zbavíme, veľmi rada vám pomôžem, pani
profesorka.“ Ciar sa vrhne na regál s knihami skôr, než stihnem povedať
čokoľvek ďalšie. Neskôr zistím, že ďalšia moc je veľmi vhodná. Kníh je veľa
a sama na to nestačím. Hľadanie je o to ťažšie, keď zistím, že Rais
za veľkou knihou z biológie v skutočnosti skrýva historickú literatúru
o zbraniach. Na tento fakt ma upozorní Ciar, ktorá sa nad jeho chovaním
sladko zasmeje.
Čas
plynie. Zdá sa mi, že hodiny v knižnici každú chvíľu odbíjajú, akoby boli
rozbité. Ciar sa občas niečo opýta. Raz to súvisí s Potomkami, aby
presnejšie vedela, čo má hľadať, potom sa viac pošepky spýta na tie reči, ktoré
sa šíria školou. Keď spoza jej pier vyjde veta: „Pani profesorka, je pravda, že
po tom incidente teraz spíte s Acheronom?“ zapýrim sa od hlavy po päty. Aj keď
veľmi dobre viem, čo tým Ciar myslela, vyznelo to o čosi viac
šteklivejšie.
„Prespávam
je lepší výraz,“ opravím ju. „Je to len dočasné, pretože Acheron má dve izby.
Popravde, to bol Acheronov a riaditeľov spoločný nápad. Predsa len
dochádzať z mesta v týchto časoch by bolo trochu nerozumné.“
„Prečo
vás potom nedali k nejakým študentom? Myslím si, že ak by vás dal riaditeľ
ku mne a mojej spolubývajúcej, bolo by to lepšie, než bývať v jednej
izbe s chlapcom.“
Pretože riaditeľ sa mi ľstí a Acheron
ma chce najskôr pripraviť o život. „Preto dúfam, že oprava mojej izby
už nepotrvá dlho.“
Ciar
vyjadrí svoj súhlas s mojou prosbou a vrátime sa k práci. Predtým
však ešte nezabudne poznamenať, že pokiaľ chcem, mám dať riaditeľovi vedieť
a pokojne prísť bývať k nej.
Po
celý čas si uvedomujem Raisov sliedivý pohľad. Vždy, keď Ciar či ja
prehovoríme, zodvihne hlavu od knihy a pozoruje nás. Snaží sa snáď
zachytiť každé slovo, ktoré cez deň poviem, aby to mohol zreferovať Acheronovi?
Alebo mal niečo ako fotografickú pamäť, preto si to nezapisoval? Po toľkých
dňoch neustáleho sledovania, som si na Raisovu prítomnosť už zvykla. No to
stále neznamenalo, že mi stále neprekáža.
Prejdem
prstom po okraji knihy. Písmená sú vyblednuté a je to napísané latinsky. Samotná
kniha je len kópiou, ktorá bola urobená pred viac ako tristo rokmi. V jednej
kapitole sa píše o vojne dvoch vojvodov, ktorá prebehla v štrnástom storočí
v západnej Európe. Nedokážem prečítať všetko, no z tých pár riadkoch
zistím, že obaja boli Temní démoni, ktorí slúžili kráľovi. Mali veľké územia,
na ktorých chovali ľudí ako najlepšie vedeli. Čím viac prosperovala ich
krajina, tým lepšie chutila krv sedliakov. Ďalšie riadky sú rozmazané, no
domyslím si, že sa v nich spomína začiatok konfliktu. Ďalej totižto
nasleduje odsek s vojnou.
Vojvodovia
bojovali proti sebe. Mali vlastné ľudské armády a tichých zabijakov s démonickou
krvou. Vojna medzi nimi trvala mesiace. Až nakoniec jeden z nich vojnu
vyhral. Ten, ktorý použil Potomkov ako zbraň.
Použiť Potomkov. Zopakujem si v duchu
tie slová. Ochutnám ich na jazyku, no akosi mi nepasujú dokopy. Zdá sa to
nemožné.
Kniha
nie je kompletná. Napriek tomu, že je hrubá, nasledujúca strana chýba. Azda
časom vypadla sama alebo ju niekto vytrhol zámerne. Mám však pocit, že tá
strana je dôležitá a mohla by obsahovať podrobnosti o využití Potomkov.
Vzhliadnem k Ciar, aby som ju oboznámila so svojim nálezom, keď sa náhle
ozve:
„Acheron.“
Otočím
sa za hlasom. Rais stojí na nohách a díva sa na opačnú stranu knižnice.
Nasledujem jeho pohľad ku dverám. V okamihu, keď sa stretnem s ostro
vyrezávanými lícnymi kosťami a tmavými očami, vyletím na nohy.
„Acheron,“
zopakujem po Raisovi ako zhypnotizovaná.
„Ste
tu celý deň?“ otázka nie je smerovaná mne. Rais prikývne.
„Máme
tu so Ciar Tyrekovou nejakú prácu. Potrebuješ niečo?“
Otočí
sa na Ciar a zmeria si ju od hlavy po päty skúmavými tmavými očami. Ciar
skloní pokorne hlavu. Ďalšia démonka,
ktorá je z neho posratá...
„Potrebujem,
aby si si išla odpočinúť,“ otočí sa späť na mňa. Mimovoľne skontrolujem čas. Je
krátko pred šiestou. „Predtým som dostal správu, že sa necítiš dobre. Bol som
mimo univerzitu, nemohol som prísť skôr. Nemala by si sa prepínať, Drane.“
„Kde
si bol?“ spýtam sa prirýchlo. Akoby ma to zaujímalo, kde sa celý deň ten
vraždiaci stroj flákal.
Občastuje
ma pobaveným úsmevom. „Mal som pracovné záležitosti. A keďže ti všetko zhorelo,
bol som aj nakúpiť nejaké veci. Pyžamo, nohavice a predovšetkým niečo
teplé.“ Na hrudi pocítim zvláštny pocit. Už-už otvorím ústa, že mu poďakujem,
keď hlasnejšie dodá: „Zobral som i nejaké spodné prádlo.“
V knižnici
nastane mŕtvolné ticho. Ciar sa premáha, aby sa nezasmiala, Rais sa napne. Acheron
čaká, čo urobím. Musím si zaryť nechty hlboko do dlaní, aby som po ňom okamžite
nevyletela. Miesto toho s pokojom nájomného vraha prekročím malý komín
pred sebou a v ruke zovriem práve rozčítanú knihu. Je taká hrubá, že
v zranených rukách cítim jej ťažobu.
Pristúpim
na krok k Acheronovi. Rais sa mierne nakloní dopredu, pripravený zasiahnuť.
„Ďakujem ti. Vážne,“ poviem s predstieraným úsmevom. Pevnejšie zovriem plátenný
chrbát knihy. Milota sa mi vytratí z tváre. Rozšírim oči
a zvriesknem: „A teraz zomri!“ Udriem Acherona hrubou knihou po hlave
s toľkou silu, ktorú mám ešte v rukách. Nestihne sa uhnúť, Rais ma
nestihne zastaviť. Ash si pošúcha čelo. Vytrhne mi knihu z ruky
a v tom istom okamihu ma Rais zovrie okolo pása, pričom mi ruky
priklincuje k bokom.
Ash
si smutne povzdychne. „Prečo sa každý rozhovor s tebou musí končiť takto?“
„Pretože
si idiot! Pusti ma, nech ho zabijem. Tento raz si to naozaj prehnal!“ vrieskam,
trasiem sa hnevom, no nesnažím sa Raisovi vyšklbnúť zo zovretia. Už viem, že je
príliš silný na to, aby sa mi to podarilo.
„Okej,
chápem.“ Povzdychne s lev. Skloní ku mne hlavu a vážne sa mi zadíva
do očí. „Drane, raz spolu asi naozaj zvedieme súboj na život a na smrť,
ale teraz ešte nie, dobre?“
Zamrznem.
Buď to myslí smrteľne vážne alebo žartuje. Tvári sa vážne, jeho hlas je
smrteľne chladný, no jeho oči hovoria niečo celkom iné. Čokoláda sa v nich
roztápa do hrejivého tepla. Červená žiari ako prvé slnečné lúče. A na
okraji pláva malá iskrička pobavenia.
Som špeciálna. Jeho vzácny poklad. Naozaj
to všetko bude nakoniec viesť k smrti jednému z nás? K mojej
smrti?
Naháňa
mi strach. Vie o tom?
„Pusti
ju,“ prikáže nakoniec. Jeho výraz sa opäť zmení, odtiahne sa. „Pokiaľ sa
nemýlim, večer máš ďalšiu hodinu, Drane. Tak čo keby sme sa na chvíľu vrátili
do mojej izby, aby ti Rais mohol previazať ruky? Myslím, že ti tie knihy do zajtra
nikam neutečú.“
Otvorím
ústa. Nechcem s ním nikam ísť. Už nikdy!
„Ciar,
mala by si sa vrátiť k svojim vlastným povinnostiam. Ďakujem, že si Drane
robila dnes spoločnosť.“
Ďalší
šok. Vyznelo to ako keď bohatý otecko
ďakuje slúžke, ktorá sa hrala s jeho dieťaťom. No zároveň jej pritom
prikazuje upratať celé panstvo.
Ciar
sa pozbiera na nohy a ospravedlní sa za niečo, čo ani neurobila. Potom
ujde z miestnosti skôr, než stačím mrknúť. Acheron a jeho desivé
správanie...
„Pôjdeme?“
Nie je to návrh.
Natiahnem
ruku ku svojmu objavu, ktorý zviera medzi prstami. Nedovolím mu, aby zničil aj
toto. Acheron sa na mňa pochybovačne pozrie a podá knihu Raisovi. Vôbec mi
nedôveruje. Potom mi uvoľní cestu a Rais ma postrčí dopredu. Musím kráčať.
Keď
sa lev pohne za mnou, zachytím vôňu. Niečo v spojení so škoricou, ružami
a korením. Parfum. Ženský. Sukničkár! Toľko k jeho pracovným povinnostiam.
Boze, lev je na odstrel. Ale aj tak ho istým spôsobom milujem. Mam teraz tendencie neveriť nikomu, dokonca aj tá malá študentka mi príde podozrivá. Som zvedavá na informáciu "použiť potomkov". Co to znamena v nasom pripade. Kto ich vyuzije resp. vyuziva ak k tomu dojde.
OdpovedaťOdstrániťVidis tu zavislost? toto si mi urobila.prva cesta s kavou sem. :D
Raz sa správa ako úplný pako a potom ju chráni ako sa len dá. Každopádne vie ako jej pomotať hlavu.
OdpovedaťOdstrániťSom zvedavá, čo zistia o tom využití potomkov, keďže to vyzerá ako dobrá stopa.
A som zvedavá, čo mal znamenať ten rozhovor, ktorý si vypočula, čo má vlastne Ash za ľubom.
A tiež musím povedať, že tou Ciar si nie som nejako extra istá, teda jej čisto dobrými zámermi, ale možno ich len všetkých podozrievam príliš z blbých úmyslov. 😀
Som zvedavá, čo bude ďalej. 😊
(Sunshines)
Děkuji. Je to tedy napínavé. Drane už nemá komu věřit. A to byl Acheron můj oblíbenec. Jsem zvědavá, co ma v plánu. Doufám, že se Drane podaří najít něco o Potomcích...
OdpovedaťOdstrániťCiar je prilis sladka.... ako med z cukrom a to je podozrive dfm vsak, ze sa mylim. Aspon kvoli Sophi. No a Ash... kto sa v nom ma vyzmat, ze? Jednoducjo na zabitie a k pomilovaniu zaroven. :-P :-D
OdpovedaťOdstrániťBaby, neskutočne s vami súhlasím. Acheron je proste... no Acheron. Nejde ho nenávidieť, no občas pekne serie všetkých naokolo (hlavne Sophiu) :D A on to robí rád, zjavne to vníma ako svoj koníček. No a Ciar... Dalo by sa povedať, že je v živote trochu nesmelá. Či je jej správanie však aj naozaj podozrivé, na to si budete ešte musieť pár kapitol počkať! Ale všetko sa nakoniec dozviete. A čo sa týka otázky veriť či neveriť? - treba mať na pamäti, že nič nie je také, ako sa na prvý pohľad môže zdať. :) Každopádne ďakujem za vaše komentáre, veľmi ma potešili, som rada, že vás poviedka nenecháva pokojnými a teším sa na vaše ďalšie reakcie. :)
OdpovedaťOdstrániť