Rias
zaviaže obväz trochu prisilno. Zasyčím.
„Prepáčte,
pani profesorka.“
Po
hodine ošetrovania je jeho práca konečne na konci. Zodvihnem ruky
a prezriem si ich proti svetlu. Po tom, ako mi ruky vybuchli pred očami,
ma ešte stále bolia, i keď na nich nie je žiadne viditeľné zranenie. Krv
šiestich démonov a chladivá masť s upokojujúcimi účinkami, ktorú Rais
vyhrabal na ošetrovni, bola pre tento raz vhodnejším variantom, než pitie
Acheronovej krvi. Hlavne po takom krátkom čase, od posledného kŕmenia.
Rais
mi obe ruky obalil a zaviazal od končekov prstov až po lakte, takže si
teraz pripadám ako múmia. No jeho práca je skutočne profesionálna. Koľkokrát už
musel ošetrovať vlastné zranenia? Alebo zraneného Acherona?
„Bude
to tak najlepšie,“ pritaká riaditeľ. Stojí s Acheronom v druhej
Acheronovej izbe a potichu sa s ním rozpráva. Nezachytila som toho
veľa, no ich rozhovor som si schválne nechala ujsť. Nebolo potrebné plytvať
ďalšiu energiu na to, čo už dávno viem -
že ma Acheron zrádza.
Nenávistne
sa zahľadím na čiernovlasého leva. Nemal právo! Nemal riaditeľovi hovoriť
o mojich problémoch, sú to moje problémy, nemal do toho ťahať ešte aj
jeho. Už na začiatku som do toho nechcela Johna Ericka ťahať a po tom, čo
sa stalo s doktorkou, keď jeho prítomnosť nedokážem ani len vystáť, už
vôbec nie. To Acheron trval na svojom. A ja, slabá ako čaj, som mu
v tom tento raz nedokázala zabrániť.
Acheron
si všimne môj pohľad a krátko pritaká riaditeľovi, aby sa presunuli
k nám. Vstanem z postele, aj keď mi je to nepohodlné, a vystriem
bradu. Čakám na riaditeľove pripomienky. Len nech si vyleje srdce, nech to mám
čím skôr za sebou.
Ibaže
on mlčí. Ticho sa na mňa díva, ba dokonca v jeho unavených očiach
postrehnem i tieň obavy.
„Ako
sa cítiš?“
„Som
v poriadku.“
Acheron
podíde bližšie a bez varovania mi stlačí ruku. Zanadávam.
„Neklam,
Drane. Je ti možno lepšie, no nie si v poriadku. Z príčiny, ktorú mi
nechceš povedať, ťa to príšerne bolí.“
„Mali
by sme spraviť röntgen,“ navrhne John.
Vytrhnem
si ruku a pristúpim k riaditeľovi. Skrivím pery. „Skutočne?
A ktorý doktor mi to podľa teba urobí, pretože doktorka Roxy je vďaka tebe
rozporciovaná v hrobe.“
„Drane!
Stačí! Riaditeľ sa ti snaží iba pomôcť,“ snaží sa ma uzemniť Acheron. No ešte
stále nie je mojim kráľom, aby na mňa mohol mať taký veľký vplyv.
„To
je v poriadku, Acheron. Sophia má právo hnevať sa na mňa.“
Znechutene
sa zasmejem. „Nie je to hnev, čo k tebe cítim, riaditeľ. Je to skôr
pohŕdanie. Za to, že si si zvolil záchranu vlastného zadku, než ochranu
študentov a doktorky. U Margaret sa zrada dala očakávať, predsa len
to vždy bola beštia. Ale o tebe som si myslela, že si lepší.“
„Čo
sa stalo, sa stalo, Drane. Už to viac nezmeníš.“ Acheron ma znovu vezme za ruku
a potiahne ma bližšie k sebe. Akoby sa bál, že sa na riaditeľa vrhnem
s päsťami. Kiež by môj zármutok vyriešili.
„Pre
tebe som sa tiež sklamala, Acheron,“ otočím sa na čiernovlasého leva.
Prekvapene rozšíri oči. „Vložila som do teba svoju dôveru a ty si ju
pošliapal. Mám rôzne vlastnosti, no nie som taká hlúpa, aby som niekomu verila
dvakrát.“
Urobím
posmešný úklon a vykročím von z izby. Acheron je však rýchlejší.
Schmatne ma okolo pása a hodí na posteľ. Pokúsim sa zodvihnúť, no jeho
ťažká ruka mi dopadne na rameno. „Ostaň sedieť!“ prikáže hlasom, ktorý neznesie
odporovanie. Namosúrene spustím ruky do lona. „Fajn, takže obaja patríme do
tvojho nového klubu zradcom. To však nerieši náš hlavný problém.“
Nevinne
zodvihnem hlavu. Čo je našim hlavým
problémom?
„Podpálila si izbu. Bez toho, aby si
o tom vedela. Keď zaspíš, mohla by si podpáliť celú školu a všetkých zabiť,“
vysvetlí chladne. Neodporujem, má pravdu. No mohol to povedať s väčším
citom, nie aby ma svojimi slovami poslal na rovnakú úroveň ako Margaret Coln.
„Fajn,
tak odídem zo školy,“ vyhlásim rozhodne. Vrátim sa späť domov, ďaleko od
všetkých pokryteckých démonov. Otočím sa na Acherona. „To si predsa celý čas
chcel, nie?“
„Náš
problém to nevyrieši. Ostaneš tu,“ oponuje.
„S
Acheronom sme sa zhodli, že bude najlepšie, ak ostaneš tu. Kým nenájdeme iné
riešenie,“ doplní ho riaditeľ.
Čakám,
či svoju myšlienku nejako nerozvedú. Keď nič nepovedia, miesto toho sa na mňa
obaja pozerajú a čakajú, poviem: „To má byť to vaše riešenie? Že zostanem
v škole? To mi ako prevratný plán nepríde. Od takých géniov som čakala
čosi viac.“
Vymenia
si pohľady. Riaditeľovi sa zodvihnú kútiky a vytvoria grimasu. „Nemysleli
sme tu, ako na škole,“ začne Ash. „Skôr tu, ako v mojej izbe. Nemôžeme
dovoliť, že sa budeš chovať ako neriadená strela. Keďže-“
„Čože?!“
zvriesknem. Vyskočím na nohy, ani
Acheronova sila ma nedokáže udržať. „Žartujete?! Mám pravdu?“ Pozriem sa na
jedného, druhého, ale obaja sa tvária smrteľne vážne.
„Je
to najlepší nápad, ostať čo najbližšie pri mne. Pretože ako jediný budem vedieť
potlačiť tvoj oheň, ak by sa znovu nečakane objavil.“
Nemôžem
uveriť svojim ušiam. „Vážne si myslíš, že s tebou budem bývať na hromádke?
Ako tie tvoje milenky?“
„To
samozrejme neočakávam,“ uškrnie sa. Očká mu zasvietia a dodá: „Ale ak by si
chcela, drahá- “ Nestihne to dopovedať. Nájdem v sebe zvyšok sily
a vložím ju do prstov ruky. Acheron prehltne svoje slová a po údere
padne k zemi. Okolo ramien sa mi okamžite obmotajú Raisove ruky.
„Pusti
ma,“ zvriesknem. „Pusti ma, nech ho môžem doraziť. Všivavý sukničkár!“
Zvíjam
sa v jeho zovretí, no Rais ma drží pevne. Ruka mi pritom brní bolesťou, až
sa mi v kútikoch objavia slzy.
Čiernovlasý
lev sa postaví na nohy. Palcom si zotrie kvapky krvi z pery. Venuje mi
pohľad. Nie je v ňom hnev, skôr pobavenie a chladná temnota. Prejde
ku mne pomaly, ako mačkovitá šelma, ktorá zbadala najslabšieho člena stáda. Spakruky
mi prejde po líci.
„Mala
by si si pospať, princezná,“ zašepká. Nakloní sa mi k tvári a pobozká
ma na líce. Chcem vykopnúť, no v tom pocítim na bruchu úder. Pred očami sa
mi zjaví tma. Zveziem sa dopredu.
●●●
Zo
spánku ma prebudia hlasy. Telo mám ako dolámané. Ležím v mäkkým čiernych
obliečkach v hlavnej izbe a cez okno dnu preniká denné svetlo. Nakuknem
spoza periny. Dvere do druhej miestnosti sú otvorené. Zaznejú kroky. Uložím
hlavu späť na vankúš a zavriem oči.
„Ešte
stále je mimo?“ spýta si príchodzia.
„Prestaň,
Sarith. Vstane, keď bude pripravená. Má čas,“ odvetí jej Acheron. Z hlasu
mu počuť únavu. Sarith sa uchechtne.
„Prišiel
si na to, čo sa vlastne stalo v jej izbe?“
„Nie.
Nechcela nám nič povedať. A ty? Našla si niečo?“
Čosi
tvrdé pristane na drevenom stole. „Len papiere a to hnusné oblečenie, čo
nosieva. Všetko ľahlo popolom, avšak podarilo sa mi zachrániť nejaké zbrane. Oheň
sa rozšíril od postele, no kufrík bol z dobrého materiálu. Ak by sa
rozpustil, mohli tam povybuchovať náboje.“
Začujem
známe cvaknutie kufríka, ktorý mávam pod posteľou. Jeden z nich
skontroluje náboje v revolveri, ďalší po vytiahne šabľu z pošvy.
Podľa zvuku veľmi dobre viem, ktorých zbraní sa dotkli. Svoje veci poznám
naspamäť a včera poobede som ich znovu všetky vyleštila.
„Tomu
sa hovorí šťastie v nešťastí,“ zamumle Acheron a položí späť deviatku.
„Nechám si ho tu, neskôr jej ho vrátim.“
„Skutočne?“
prekvapí sa Sarith. „Na tvojom mieste by
som pred ňou skryla všetko, čím by ťa mohla zraniť. A tie žeravé ruky by
som jej pripútala k posteli a vložila do ľadovej vody.“
Zaškrípem
zubami. Prekliata malá démonka.
„Preháňaš.“
„Viem,
čo sa stalo, Ash,“ vyletí. „Rais mi o všetkom povedal. Znovu ťa napadla
a ty to necháš len tak. Prečo?“
„Bola
iba rozrušená, Sarith,“ oponuje jej. V mysli si vybavím, čo som mu včera
v noci povedala. Nebola som rozrušená, skutočne som cítila potrebu
vymlátiť z neho dušu. To, ako ma oslovil. Drahá. Princezná. Chĺpky sa mi postavia dupkom. Mám čo robiť, aby
som sa udržala pokojne ležať v posteli.
„No
a čo? Koniec koncov, oheň je jej problém, nie náš,“ hnevá sa ďalej
Acheronov pes. „Ak by si sa v podobnej situácii ocitol pred rokom, žiadnej
Svetlej démonke by si nepomohol. Tak prečo pomáhaš práve jej?“
„Odpoveď
predsa poznáš.“
„Samozrejme.
Ona je špeciálna. Tvoj vzácny poklad,“ vyprskne podráždene. Spozorniem. „Zvieratko,
ktoré si mieniš chovať na prsiach, až pokým nevykvitne do krásy. Ale dávaj si
pozor, Acheron, aby sa z tvojej kvetinky nakoniec nestal slizký had. Sám
najlepšie vieš, čoho sú Svetlí démoni schopní. Keď ťa znovu pripútajú
a budú mučiť, nechoď za mnou s plačom.“
„Už
mlč, Sarith. Skôr, než povieš niečo, čo budeš ľutovať.“
Prehltnem
na prázdno. V miestnosti nastane dusivé ticho, ktoré by som mohla krájať. Bojujem
s pokušením pozrieť sa ich smerom, keď Sarith znovu začne:
„Dúfam,
že keď s ňou nakoniec skončíš, prenecháš ju mne. Zabijem ju tak pomaly, že
bude ešte fňukať.“
Ash
sa zasmeje. Prirodzene, akoby sa nerozprávali o vražde, ale o počasí
vonku. „Aj to sa môže stať, Sarith. A teraz choď. Pokiaľ viem, máš ešte
pár povinností.“
„Ako
si želáte, vaše veličenstvo.“ Začujem šušťanie odevu a otvorenie dverí.
Ďalej Sarithin hlas vychádza z diaľky a ja mám čo robiť, aby som ju
počula. „Ale ak môžem, poviem ti ešte jednu vec. Napi sa jej krvi a vyspi
sa s ňou skôr, než sa dozvie, že si ju len využíval. Aby ti to potom
nebolo ľúto.“ Dvere sa zavrú a Acheron si povzdychne.
V hrdle
sa mi vytvorí hrča. Z ich rozhovoru mi je nevoľno. Náhle na sebe pocítim
pohľad čiernovlasého leva. Nehýbem sa, snažím sa dýchať plynulo. Vo vnútri sa
však dusím. S Acheronom je to zjavne horšie, než som si myslela. Chce ma
využiť a potom ma možno i zabiť. Dovolí Sarith, aby ma mučila. Nie,
Acheron nie je môj priateľ. Nikto na univerzite nie je môj priateľ. Som sama.
Po
lícach sa mi skotúľajú horúce slzy. Aby som sa neprezradila, musím dovoliť, aby
padli. Matrac vedľa mňa sa pohne. Na líci pocítim chladný prst. Acheron mi jemne
zotrie slzy.
„Pomaly,“
prikáže mi Rais.
Pomohol
mi z postele, podal mi čisté oblečenie, chcem mi dokonca pomôcť aj
v obliekaní, no to som ho už poslala do druhej izby. Za jeho pomoci sa
teraz narovnám na posteli nechám ho, aby mi obul topánky. Ruky ma stále bolia,
ani krvavé obklady nepomohli. Rais mi ich prišiel dvakrát vymeniť, raz počas
včerajšieho dňa a raz v noci. Pri oboch prípadoch som sa tvárila, že
spím, aj keď to nebolo ľahké. Acheron ma pritom nenechal ani raz samú. Pokiaľ
pri mne nebol on, dohliadala na mňa Sarith, pri ktorej som sa skutočne bála
zaspať, alebo Rais. Keď dnes ráno Acheron odišiel a vystriedal ho jeho
ochranca usúdila som, že je najvyšší čas konečne sa prebrať.
„Odtiaľto
to už zvládnem sama.“ Poďakujem Raisovi a vstanem.
„Mali
by ste tu počkať na Acherona. Iste by s vami rád hovoril, pani
profesorka.“
Pri
jeho návrhu sa strasiem. „Nie, nemám čas. Preležala som toľko dní,“ vyfúknem,
akoby som to ani nevedela spočítať. „Dnes začína znovu škola a ja sa
potrebujem pripraviť. Na viac, nemám vo zvyku meškať.“
„V
tom prípade vás odprevadím.“
Prikývnem.
Nemá cenu sa s ním škriepiť. Možno ak by som bola v plnom zdraví,
použila by som jeden zo svojich chvatov a položila ho na lopatky, aby som
sa ho zbavila. Lenže takto slúži Acheronovi a počúva len jeho rozkazy.
Prejdem
cez polovicu internátu, aby som sa dostala do spojovacej chodby. Rais nekráča
vedľa mňa, lež za mnou ako prízrak. Svoju izbu nepotrebujem vidieť. Podľa
rozhovorov, ktoré som počula, ľahla popolom, no ešte dnes by sa mala nejaká
nemenovaná firma pustiť do jej opravy. Podľa rečí, ktoré kolovali školou, mi
vyskratoval kávovar a tak sa vznietil i zvyšok izby.
Keď
prídeme k mojej pracovni, Rais mi otvorí dvere. Som pripravená rozlúčiť sa
s ním a konečne ostať aspoň na okamih sama, lenže on nemá v pláne
odísť.
„Nemáte
byť na hodine?“ spýtam sa už podráždene.
„Kvôli
vám budem ospravedlnený. Prosím, nenechajte sa rušiť mojou prítomnosťou.“
Posadím
sa za kreslo a Rais sa postaví pri dvere. Stojí tam celý čas. Keď si zapnem
počítač, prechádzam správy o únosoch a vraždách v meste, ktoré nateraz
utíchli. Dokonca aj keď si tlačím materiály, ktoré zhoreli v ohni, keď mu
ponúknem stoličku, aj vtedy radšej zostane stáť.
Takto
to vydrží polhodinu. Potom sa dvere roztvoria a dnu vtrhne bez zaklopania
Acheron.
„Si
hore.“ Tvári sa tak prekvapene, akoby som sa nemala nikdy prebrať. A možno
si to i prial. „Rais, nechaj nás.“
„Nie,
ostaň,“ zavelím skôr, než Rais odíde. Obom vyletí obočie až kdesi ku vlasom. Zakašlem.
Aj pre mňa samú je to šok. „Rais tu môže zostať. Aj tak sa všetko neskôr
dozvie.“
Acheron
nevoľky prikývne a posadí sa oproti mne. Rais sa vráti k svojej predchádzajúcej
pozícii. Neviem, čo si od toho sľubujem. Mám z Acherona taký strach, až
dokonca dúfam, že mi jeho pravá ruka pomôže, keď príde niečo zlé? Som až taká
hlúpa?
„Ako
sa cítiš?“
V duchu
sa uškrniem. Túto otázku som za posledné dni počula viackrát, než by som si
priala. Kiežby aspoň raz bol však záujem pýtajúcej sa osoby skutočný.
Ukážem
mu obväzy. „Bolia ma ruky. Stále brnia. Myslím, že nejaký čas nebudem schopná
venovať sa nášmu tréningu.“ Túto vetu som si pripravovala niekoľko hodín. Na
jednej strane to je pravda. Na druhej zas s ním chcem stráviť čo najmenej
času.
„Chápem.
Počkáme, kým sa úplne nezotavíš. Ak si už inak v poriadku, môžeš mi
konečne povedať, čo sa tam vlastne stalo.“
„Zaspala
som a podpálila izbu. To je celé.“
„Celé?
Nič viac?“
Pokrútim
hlavou. Neviem, čo čakal. Možno nejaký strhujúci príbeh, ktorý sa skutočne i stal,
no nebol určený pre jeho uši. Vlastne pre nikoho uši.
„Čo
sa teda stalo predtým? Muselo sa stať niečo, čo ťa rozrušilo. Kvôli čomu sa
prejavil oheň v takej veľkej miere.“
„Možno
to súvisí s tým, že Potomok, ktorého profesorka zabila, v skutočnosti
stále žije,“ odvetí Rais miesto mňa. Múdry chlapec. Áno, s tým to určite súviselo.
Keď som mala toľko času, ktorý som musela tráviť v posteli, rozoberala som
svoj sen stále dookola a uvedomila si, že temnota, ktorá ma v tom sne
zabíjala, bol vlastne Potomok, ktorého som predtým lovila. I prostredie sa
dosť podobalo tomu lesu.
„Až
tak veľmi sa ho bojíš, že ti spôsobil takéto starosti?“ vyloží si to Acheron po
svojom. „Potom by bolo najlepšie, aby sme sa ho zbavili. Rais.“
„Nie,“
stopnem ho. „Prosím, nie. Potomkovia sú môj problém, takže ho musím vyriešiť
sama. Neželám si, aby ste sa do toho vy dvaja plietli. Rozumieš, Acheron?“
„Nemysli
si, že pôjdeš v najbližších dňoch do Fordthrain, Drane. V tých rukách
sotva udržíš pero, nieto ešte budeš schopná hodiť dýkou.“
„Nemusím
hádzať dýkami, pokiaľ mám toto.“ Vytiahnem zo šuplíka devinu a namierim s ňou
na leva. Rais sa napriahne do skoku. Ak by bola zbraň nabitá, bola by som
skutočne v pokušení. No takto len stisnem kohútil a zbraň cinkne na
prázdno. Rais zavrčí. Hodím na neho zmierlivý pohľad a odložím zbraň späť
do šuplíka.
„Ako
si želáš, princezná,“ usmeje sa Acheron. No tento raz vidím cez jeho falošní
úsmev a neverím, že ma poslúchne. Asi predsa len príde chvíľa, kedy budem
musieť ísť proti vlastnej podstate a požiadať o pomoc riaditeľa.
„Musím
ísť na hodinu. Verím, že aj vy dvaja máte čo robiť, preto,“ ukážem na dvere.
Ani jeden sa však nemá k činu.
„Máš
hodinu s tretiakmi, však?“ zodvihne sa Acheron. „Odprevadíme ťa.“
„Nepotrebujem,
aby ste mi robili cestou spoločnosť,“ nesúhlasím.
„To
nie je žiadosť, Drane. Myslím, že odteraz si na našu prítomnosť budeš musieť
viac zvykať. Ako počas hodín, tak aj po nich. Nechceme predsa, aby došlo k akémukoľvek
zraneniu, nie?“
Ona je špeciálna. Tvoj vzácny poklad.
Nechceme, aby sa ti niečo stalo. Mám čo robiť, aby som zachovala chladnú
hlavu. Najradšej by som utiekla, no ak to bolo predtým ťažké kvôli Raisovi,
teraz sa mi to zdá byť nemožné. Prejdem okolo stola a vezmem si papiere. Keď
prechádzam okolo Acherona, vyšklbne mi ich z ruky a jemne vezme moju
dlaň do svojej. „Mala by si si dávať väčší pozor. Čím rýchlejšie sa tvoje ruky uzdravia,
tých skôr sa vrhneme opäť na tréningy. A tým skôr zvládneš svoj oheň.“
Zachvejem
sa. Acheronove slová sa mi zdajú slizké. Vytrhnem si ruku a bez slova ho
obídem. Vyjdem na chodbu, kde sa mi akosi ľahšie dýcha.
Mám
strach. Bojím sa Acherona, bojím sa Sarith. A to skoro tak veľmi, ako
Potomkov. No v prvom rade sa bojím konfrontovať leva priamo. Ak by som s tým
všetkým vyrukovala, nepochybne by svoje úmysly poprel. Alebo by prišiel s nejakou
lžou, ktorej by bolo možné uveriť. A možno by mu to bolo jedno. Ako kráľ
Temných démonov si toho mohol dovoliť veľa a nikto by mu iste nič
nepovedal. Možno ani riaditeľ nie.
Preboha! Ako je možné, že som jeho podlú
stránku nevidela už skôr? Je to predsa kráľ Temných démonov – najpodlejší zo
všetkých! Kde som mala oči?!
Už jsem se bála, že se plán povídek ruší, ale takhle je to super, už se těším na další díl (snad už zítra) :)
OdpovedaťOdstrániťAhoj, plán sa neruší, len som zle nastavila dátum na vydávaní kapitol, takže to išlo celé včerty :D Ďalšia kapitola, samozrejme, vyjde už dnes. Dúfam, že sa ti bude páčiť! :)
Odstrániťahoj, drahá Shaun. poviedku som zacala citat vcera a som nou uplne uchvatena.mozno to bude aj tym, ze mi tak pripomina vampirsku akademiu. si fantastický autor. som rada ze som sa nechala ovplyvnit mnozstvom komentarov na ourku a konecne sa odhodlala do tohto fantastického diela pustit. vytvorila si neskutocne fantastický svet, ktorý ma uplne pohltil ako este ziadna amaterska tvorba, ak sa toto tu da nazvat este amaterizmom.
OdpovedaťOdstrániťdokonca som cital aj pocas varenia a na dnes som bola naozaj zlou matkou, ked som svojim detom pustila rozpravku namiesto toho aby som sa s nimi zahrala, len aby som mohla citat.tesim sa na dalsiu. dufam, ze nebude prekazat ak ti budem komentovat iba tu. a na ourku len budem hlasovat. inak mas naozaj krasny dizajn bloogspotu.
vela inspiracie netrpezlivo cakam na dalsiu, iveta kissova
Ahoj, je ti dúfam jasné, že ma tvoj komentár skoro rozplakal? Vždy ma neskutočne poteší, keď mi niekto niečo takéto napíše (samozrejme, nie to s tými deťmi :D) Zbožňujem, keď sa ľuďom naozaj páči to, čo zo svojej makovice vypotím. Ďakujem ti veľmi pekne za podporu a dúfam, že aj ďalšie kapitoly sa ti budú rovnako páčiť ako celá poviedka doteraz. :)
Odstrániť