Sophia a jej normálne nenormálny deň na univerzite.
Pri
rannom tréningu sa zverím Acheronovi so svojim včerajším lovom. Aj keď by som
to najradšej utajila, cítim potrebu povedať mu i o svojom ohni, vďaka
ktorému som sa zachránila pred istou smrťou. Acheron pozorne počúva, nič sa
nepýta. Len jeho pevne zovretá sánka naznačuje podráždenosť.
„Ukáž
mi ruku,“ prikáže mi, keď skončím. Pozorne si prezrie moju dlaň z každej
strany, potom mi vyhrnie rukáv o čosi vyššie a urobí druhú obhliadku.
Márne sa snaží – po ohni nenájde ani stopy.
„Tento
raz som sa nespálila.“
„Alebo
spálila, lenže ešte stále si mala v tele moju krv, takže sa ti spáleniny
hneď vyliečili,“ vyjadrí svoju teóriu.
Je
to možné. Nemala som veľa času o tom premýšľať. V prvom rade som bola
šťastná, že som sa do školy dostala v jednom kuse. A možno aj to len
vďaka Acheronovej krvi.
Spustí
mi ruku. „Ak by si nezastavila Raisa, nemuselo sa to stať.“
Šibnem
pohľadom po jeho strážcovi, ktorý stojí dosť ďaleko na to, aby nás nerušil, no
dosť blízko na to, aby zasiahol v prípade potreby. Alebo, aby nás počul.
Na
to, že ma Rais sleduje pri každom výlete zo školy, som už dávno prišla.
A stále som bola poriadne naštvaná. Už naposledy som si prisahala, že
tento problém musím vyriešiť s Acheronom, no keďže nebol čas, rozhodla som
sa včera na Raisa uplatniť malú lesť. Zdá sa, že to, že som mu prepichla gumy
na aute a povedala ochranke pri bráne, že mu riaditeľ zakázal opustiť
školu, celkom fungovalo.
„Mohol
tam zomrieť,“ odvetím čiernovlasému levovi. Takto to bolo lepšie. Koniec
koncov, Rais je stále môj študent.
„Nehraj
sa na hrdinku, Drane. Rais sa o seba vie postarať a ty by si aspoň
nemusela využiť oheň. Ak by nebol náš tréning, ktovie, čo by sa ti tam včera
stalo.“
Sťažka
prehltnem. Na to nechcem ani pomyslieť. Udriem päsťou jemne do Acherona
a usmejem sa. Zmením tému. „Žeby tu niekomu na mne až tak záležalo?“
Ash
ma prebodne chladnými očami. „Ak chceš, zomri aj tu a teraz – mne je to
jedno. Iba vyjadrujem svoj názor.“
Stíchnem.
O jeho slovách nepochybujem, a preto mu radšej dám pokoj.
Počas
tréningu sa s Acheronom ešte trikrát pohádam o dôležitosti našich
hodín. Mimo to nezabudne vyjadriť ďalší názor, že by nízke chudé dievčatko ako
ja, nemal chodiť loviť takých ozrutných Potomkov. Prevrátim nad jeho slovami
oči. No na druhú stranu ma jeho starosť, aj keď si ju v žiadnom prípadne
nechce pripustiť, zahreje pri srdci. Je príjemné vedieť, že má o mňa
niekto starosť.
Po
tréningu sa vrátim späť do školy úplne dolámaná a premrznutá. Teším sa na
horúcu kávu, ktorá by ma postavila na nohy, no už na chodbe sa zarazím. Pred
mojou izbou stojí nový študent, Silas Corwell. Ako náhle ma uvidí, odlepí sa od
steny a vytiahne si ruky z vreciek nohavíc.
„Pán
Corwell, čo vás sem privádza?“ spýtam sa a zalovím vo vrecku po kľúče.
„Prepáčte,
že vás obťažujem, pani profesorka. Ja, chcel som sa len na niečo spýtať.“ Pokyniem
mu, aby pokračoval. Silas skloní hlavu do zeme. „Totižto, hovorili ste, že by
som mohol chodiť na hodiny k druhákom. Tak som sa chcel spýtať, či môžem
začať chodiť od pondelka.“
Buchnem
si po hlave. Bola som taká zabraná do vlastných problémov, že som na to úplne
zabudla. Silas si všimne moju reakciu a rýchlo vyrapotá: „Ale ak je to
nejaký problém, tak-“
„Nie,
nie,“ preruším ho. „Trochu som na to zabudla, ale myslím si, že to nebude
problém. Poďte, dám vám druhácky rozvrh, aby ste vedeli, kedy máte prísť.“
Pozvem
ho do svojej izby. Silas sa trochu zdráha, avšak nakoniec vstúpi. V duchu
poďakujem za svoju prezieravosť, keď som si ráno pred tréningom hodila veci do
koša na pranie. Bohvie akoby sa pri krvavých šatách zatváril.
Prejdem
k stolu a vytiahnem štós papierov. Kým nájdem ten správny, pokyniem
Silasovi, aby sa posadil. „Ako
sa vám zatiaľ páči na škole? Prijali vám spolužiaci medzi seba bez problémov?“
„Áno, ďakujem,“ odvetí zdvorilo. Čakám, či
odpoveď nijako nerozšíri, no akosi sa nemá k činu. Je plachý – ani sa mu
nečudujem.
„Viete o tom, že i ja
som sa dostala na Americkú Univerzitu približne vo vašom veku?“ pokračujem, keď
znovu narastá ticho.
Spozornie. Vystrie sa na
posteli, akoby ho niekto udrel po chrbte. Usmejem sa.
„Mala som jedenásť. Bola som
príliš inteligentná, aby ma na strednej mohli ešte niečo naučiť, preto ma
poslali sem. Vlastne myslím, že rodičom prišiel domov papier ešte z jednej
univerzity. Niekde v Európe.“ Zamyslím sa, názov tej školy mi akosi
neprichádza na jazyk. Odtrhnem pohľad od papierov. „Viete o tom, že
medzinárodná agentúra pod záštitou školstva robí každoročne prieskum
a vyhľadáva inteligentné deti? Vďaka tomu univerzity vedia, koho prijímať
bez pohovorov. Som prekvapená, že vás nenašli, pán Corwell.“
Silas sa zahmýri na posteli a je
to asi po prvý raz, čo je celý nesvoj. „O niečom takom som naozaj netušil. No,
ja, bol som rok doma, takže...“
„Skutočne? Prečo?“ Prekvapí ma. Čo
by mladý chalan ako on robil doma celý rok? Odpoveď na túto otázku ma nesmierne
zaujíma. Silas mykne ramenami a vráti sa pohľadom späť k zemi. Mozog
mi šrotuje, že možno išlo o nejaký rodinný problém, preto sa prestanem
pýtať tak priamo.
Nájdem papiere a podám ich
Silasovi. Keď sa dohodneme na potrebných veciach, odprevadím ho dole schodmi. Ja
si to zatiaľ namierim cez spojovaciu chodbu za Mayou. Skôr, než vstúpim,
započúvam sa do riaditeľovej pracovne. No za dverami počujem byť len jedno
srdce.
Maya sedí vo svojej kancelárii.
Ťuká čosi do počítača. Keď podídem bližšie, všimnem si na ploche otvorenú jednu
z tých zoznamiek pre dlho nezadaných – a zúfalých. Potlačím smiech.
Maya stránku minimalizuje a oborí sa na mňa.
Keď jej poviem, čo potrebujem
vybaviť, chvíľu si ma prezerá, akoby som bola už načisto vymetená. Potom dôjde
k jej reštartu a znovu sa dá do pohybu. Ako som dúfala, papierovačky
sú len formalitou. Maya sama videla Silasov talent, preto bez okolkov
súhlasí s mojim návrhom. Hryziem si do pery a kmitám pohľadom
z nej na dvere. Môj víkend sa začal dosť otrasne aj bez toho, aby sa do
toho pridalo stretnutie s riaditeľom.
Keď Maya skončí, otočím sa na
päte. Neskoro. Vo vchode sa zrazím so širokými ramenami zabalenými v tmavo-fialovom
plášti. John Erick ma pritom počastuje prehnaným úsmevom.
„Sophia. Som rád, že ťa vidím.“
Škoda,
že nemôžem povedať to isté. Zradca!
„Máš chvíľu čas? Rád by som sa
s tebou porozprával.“
„Nemám,“ odvetím automaticky.
Prejdem okolo neho so želaním
vypariť sa, keď dodá: „Rád by som prebral toho Potomka, ktorého si včera údajne
zabila, no jeho telo sa nenašlo.“
Akoby do mňa udrel kladivom.
Jeho slová ma prikovajú k zemi a vyrazia dych. „Ako to myslíš, že sa
jeho telo nenašlo? Ako to vieš?!“
John Erick bez slov zodvihne ruku a ukáže
na svoju kanceláriu. Ten starý lišiak!
„Keď
si ho zabila, mala si ma okamžite informovať. Aj keď bola noc,“ povie. Riaditeľ
nahodí svoj obvyklí postoj. Zopne si ruky za chrbtom, postaví sa k oknu
a tvári sa dôležito. Obyčajný démon má pri ňom pocit menejcennosti.
Podriadenosti. Alebo aspoň ja som taký mnohokrát mávala. Donedávna.
„Nebolo
nutné budiť kvôli takej maličkosti samotného riaditeľa,“ odvetím ironicky. Ani
sa nepohne. Stojí ako rovná skala, ktorú nemôže nič zraniť.
„Podľa
stôp na mieste činu išlo o poriadne veľkého Potomka. Spôsobil ti veľa
zranení?“
Uchechtnem
sa. Zaznela snáď v jeho hlase starosť? „Prestaňme s touto
predstieranou konvenciou. Radšej mi povedz, prečo si myslíš, že Potomok
utiekol, keď si jasne spomínam, že som ho zabila.“
Riaditeľ
sa na mňa otočí a prezrie si ma skúmavým pohľadom. Neuhnem. Nech sa díva
koľko len chce. „Nemyslím si to, viem to. Bol som tam.“ Povzdychne si
a posadí sa do kresla proti mne. „Keď si poslala správu do Asociácie démonov,
dostala sa táto informácia aj ku mne. Dorazil som na miesto tesne pred
čističmi, no žiadne telo tam nebolo. Len veľa krvi a spálené koruny
stromov. Nechcela by si mi povedať niečo aj o tomto?“
Pokrútim
hlavou. Občas bolo lepšie nepovedať nič, než sa trápiť s priehľadným klamstvom.
Len nech sa jeho myseľ trochu potrápi.
„Čističi
sa o všetko postarali, našťastie to urobili skôr, než by si niečo všimla
polícia, ktorá to miesto strážila. Ľudia sú v tomto naozaj hlúpy. Občas
nevidia to, čo majú priamo pred nosom.“
„Boli
tam nejaké stopy po úteku?“
„V
noci napadlo veľa snehu. Nech už Potomok odišiel po svojich alebo mu niekto
pomohol, všetky stopy zmizli. Si si istá, že si ho zabila?“
V mysli
si vybavím obraz ležiaceho Potomka. Jeho spálenú tvár, prebodnutú ruku, krv
všade okolo... „Nekontrolovala som mu pulz, no podľa jeho stavu to už ani
nebolo potrebné. Viem, čo robím, John. Viem ako sa zabíjajú Potomkovia
a môžem ti odprisahať, že tento by sa sám už nepostavil, aj keby ešte
dýchal.“
„Potom
máme vážny problém. Mal to byť posledný Potomok v meste, no ak mu niekto
pomohol...“
„Tak
nebol posledný,“ doplním ho. Tá myšlienka mnou prejde ako tajfún. Ak by som
bola sama, rozklepem sa strachom.
„Inteligentní
Potomkovia, ktorí si navzájom pomáhajú. Najskôr som si myslel, že je to len
kvôli lovu, no pokiaľ je v tom skutočne niečo viac... Stráže nechám zatiaľ
na svojich miestach a bráni zostanú pre študentov zatvorené. Tento problém
budeme musieť čo najskôr vyriešiť, Sophia. Takže pokiaľ budeš potrebovať
akúkoľvek pomoc, obráť sa na mňa.“
Vstanem.
„Ďakujem, ale žiadnu pomoc nepotrebujem. Som Strážca – prídem na kĺb problému a sama
sa oň postarám. Pokiaľ je to všetko,“ kývnem hlavou a nechám sa porúčať.
Na
chodbe hlasno vydýchnem. Žiadny človek či démon nemohol prežiť zásah takou
obrovskou silu elementu. Ani to najväčšie monštrum, ktoré po zemi chodilo. Ani Frankensteinove monštrum... Možno nebol mŕtvy, ale musel byť v takom zlom
stave, že sám by sa nepohol. Prekliate stopy! Iba ak...
Mysľou
mi prebleskne zlá myšlienka. Zdá sa nepravdepodobná, no i tak stojí za
preskúmanie. Skontrolujem čas. Pokiaľ to bolo vážne, bude ešte stále v nemocnici.
●●●
„Som
prekvapený, že ste ma tento raz vzali dobrovoľne so sebou.“
Šibnem
pohľadom po Raisovi. Je to prvé, čo mi povedal, odkedy som ho vytiahla z jeho
izby. Keď som mu oznámila, že potrebujem ísť do mesta a on ide so mnou,
nič dobrovoľné v tom nebolo. Moje auto po včerajšom výlete vo Fordthrain
skolabovalo. Gumy boli v poriadku, nádrž bola skoro plná, no i tak motor
trikrát zachrapčal a už sa znovu neozval. Na rozdiel od môjho však bolo
Raisove auto už znovu ako nové.
Je to sabotáž – bolo prvé, čo mi
preblesklo mysľou. Ako sa hovorí, oko za oko, zub za zub... Avšak moja ďalšia
návšteva mesta sa tento raz trochu líši. Preto by nás nemalo prekvapiť nič
nebezpečné.
„Viete,
kde je vo Fordthrain nemocnica?“ spýtam
sa svojho šoféra.
Rais
záporne pokrúti hlavou. Našťastie mesto poznám skoro naspamäť. Keď som tu
predtým študovala, často som ho navštevovala a na moje veľké potešenie sa
v ňom za tie roky skoro nič nezmenilo. A i keby tomu tak bolo,
pre prvým lovením Potomka som aj tak študovala mapu mesta a pamätala som
si z vtáčej perspektívy skoro každú uličku.
„Poviete
mi, prečo máme namierené do nemocnice?“ spýta sa ma Rais, keď vojdeme do mesta
a prvýkrát odbočíme.
„Musím
sa stretnúť s jedným novým priateľom. Neviem presne, kde býva, no dnes by
mal byť v nemocnici.“
„Je
to doktor?“
Zasmejem
sa. „Študoval Harvard, no nemyslím si, že práve s týmto odborom.“
Dorazíme
na miesto. Rais zaparkuje a dobehne ma ešte pri informáciách. Nasledujem
inštrukcie sestričky na druhé poschodie k pohotovosti. Znovu sa vydám k sestričke
za pultíkom.
„Zdravím.
Hľadám jedného muža, prišiel včera v noci s tržnou ranou na ramene.
Volá sa Alex Cheng.“
Sestrička
si nás premeria od hlavy po päty. „Zrejme nebudete príbuzní.“
Usmejem
sa na ňu. Vyzerám snáď ako aziatka? „Som
jeho snúbenica. Toto je môj starší brat,“ ukážem na Raisa. „Môžete mi povedať,
kde leží, prosím?“
Ešte
chvíľu ním neverí, keď sa konečne pozrie do papierov. Rais sa ku mne nahne. „Takto
trávite všetky vaše výlety do Fordthrain, pani profesorka?“
Udriem
ho do boku, nech zmĺkne. Zdravotná sestra sa na nás otočí.
„Pán
Alex Cheng prišiel včera po polnoci. Jeho zranenie bolo vážne, preto sa
podrobil chirurgickému zákroku. Našťastie nedošlo k porušeniu pľúc. Pacient
sa zotavuje na izbe 213.“
„Ďakujeme.“
„Slečna,“
zastaví ma ešte sestrička, „napriek tomu, že to pacient nechcel, jeho zranenie
sme museli nahlásiť polícii. Vyšetrovatelia by mali prísť ešte dnes, preto by
bolo dobré, aby ste svojho priateľa presvedčili, nech im nahlási páchateľov.
Takéto správanie by sa malo trestať.“
„Urobím,
čo bude v mojich silách. Ďakujem, že ste ma informovali.“
Postrčím
„svojho brata“, aby sa pohol dopredu. Alexovu izbu nájdeme celkom rýchlo.
Zaklopem, potom vstúpime. Vo vnútri nik okrem pacienta nie je. Harvard leží v bielych obliečkach a hlasno
odfukuje. Spod lemu nemocničnej košele mu vidieť obväz. Z kvapačky dole
steká číra tekutina a prístroj na boku pravidelne pípa. Zavriem dvere.
„Kto
je to?“ Rais sa nad neho nahne a pozorne si prezrie jeho tvár. Skontrolujem
kartu pacienta, ktorú má zavesenú z konča postele. Samé odborné termíny,
no podľa správy bol dve hodiny na operačnej sále a nadránom mu bolo podané
morfium kvôli bolesti.
„Vyzeral
ako dobrá stopa, no zatiaľ je to len opilec, ktorý bol v nesprávny čase na
nesprávnom mieste. Teraz ho zobuďte.“
Rais
s ním pomyká. Alex sa zamrví, pretočí hlavou na stranu, avšak nezobudí sa.
Posadím sa na stoličku vedľa jeho postele. Je trochu teplá. Buď to znamená, že
si na nej odpočinula jedna zo sestričiek alebo jeho rodina nebola ďaleko.
Vyložím
si nohu na posteľ a z celej sily ňou udriem do Alexovho stehna. Rais
na mňa zodvihne obočie, na pekné slová však nie je čas.
Alex
sa konečne zobudí. Ako náhle ma uvidí, vytreští oči a chce vykríknuť.
Priložím si prst na pery. „Znovu sa vidíme, Alex,“ počastujem ho úsmevom.
„Čo
tu chceš? Prišla si ma zabiť?“ Z očí mu ide strach. Na spánkoch mu nabehnú
kropaje potu, tep sa mu zvýši. S bolesťami sa posadí na posteli.
„Nič
také. Ak by som ťa skutočne chcela zabiť, urobila by som to už včera.“ Prosím, trochu logiky. „Prišla som sa ťa
len spýtať na pár otázok. Potom obaja odídeme.“
Harvard nakrčí tvár, obzrie sa a pri
pohľade na Raisa zjojkne. Veľký démon so širokými ramenami sa až teraz dostal
do jeho plnej pozornosti. Lusknem. Alex sa opäť otočí ku mne.
„Čo
všetko vieš o tých vraždách, ktoré sa dejú v meste?“
„Po-polícia
si myslí, že ide o bandu fanatikov.“
Hlúpe. „Nič viac nevieš?“
Pokrúti
hlavou.
„Keď
som sa včera pobila s tým chlapom, videl si to, však?“ Skúsim na to ísť
inak.
Kývne.
„Myslela
som, že som toho chlapa zabila. No jeho telo bez stopy zmizlo. Vieš o tom niečo?“
„Ten
Potomok ušiel?“ vykríkne Rais. K jeho ľadovo pokojnej povahe mi takýto
výstup vôbec nesedí. Je možné, že aj on má taký veľký strach z Potomkov ako
ja? Samozrejme, veď prečo nie – nie je tomu tak dávno, čo ho jeden z nich snažil
pripraviť o život.
„Neviem,
o čom tu hovoríte, ale o žiadnom tele ani potomkoch nič neviem.
Zranil ma, spomínaš?“
Kývnem
rukou, čím zaženiem jeho prestrašené slová. „Upokoj sa, bol si len návnadou. Ak
nie, bol by si dávno mŕtvy. Alebo o tom všetkom vieš a spolupracuješ s nimi.
Prisadol si si ku mne v tom bare len náhodou alebo to bolo súčasťou ich
plánu?“
„Aj
ja som tu obeť!“ vykríkne. Verím mu. Celé jeho telo je napojené na prístroje,
ktoré fungujú lepšie než detektor lži.
„Povedal
si o tom tele niekomu inému?“
„Nie,“
odvetí a trochu sa upokojí. „Doktor sa ma pýtal, kde som prišiel k tým
zraneniam, no nič som nikomu nepovedal.“
„Výborne.“
Vstanem zo stoličky. „Dnes za tebou príde polícia, radím ti, aby si mlčal aj naďalej,
inak to telo tam vonku nebude jediné, ktoré bez stopy zmizne. A rovnako ako
ono, sa z tvojich spomienok vytratíme aj mi. Je ti to jasné, Alex?“
Alexove oči sa znovu rozšíria. Usmejem sa na neho, poklepem mu po udretom
stehne a poprajem mu skoré uzdravenie. S Raisom sa vyberieme von.
„Ako
ste to mysleli, že by s Potomkami mohol ten človek spolupracovať?“ spýta
sa, keď nastúpime do prázdneho výťahu.
Unavene
sa opriem o stenu. „Potomkovia sú inteligentní. Robia si návnady, lovia
démonov, spolčujú sa... Pokiaľ ide o nejakú ich vlastnú evolúciu, musíme
byť pripravení na všetko.“
„Prečo
ste už ráno nepovedali Acheronovi, že Potomok utiekol?“
„Nevedela
som o tom. Dozvedela som sa to až neskôr – od Johna Ericka. Ale som si
istá, že mu to hneď po našom príchode poviete sám, nemám pravdu?“
Nemusí
odpovedať. „Čo chcete teraz podniknúť?“
„Pôjdeme
na miesto činu. Asi tam nič nenájdeme, no musím to vidieť na vlastné oči.“
●●●
Ako
som si myslela, nič sme pri bare u Troch havranov nenašli. Miesta, kde som
včera krvácala, boli zapadnuté čerstvým snehom. A aj keď som ho odhrnula,
žiadne stopy tam neboli. Strom, ktorého konáre najviac zhoreli a do ktorého
som pribodla Potomkovu ruku, bol vyrúbaný. Ostatné stromy, kde dopadlo moje
telo a zošúverilo sa na zem spolu s kôrou, boli pomocou elementu zeme
opravené. Čističi boli vždy dôkladní. Nezanechali žiadnu stopu, nič, čo by
nasvedčovalo, že sa tam iba pred pár hodinami odohral súboj na život a na smrť.
Rovnako tak bolo aj pri masakri v meste, keď sa komando po prvý raz
snažilo zlikvidovať Potomkov.
Pretriem
si oči. Spísať si na papier všetko o Potomkoch, čo sa doteraz stalo, som
považovala za dobrý nápad, no nie je nijak zvlášť nápomocný. Všetko to totiž
mám v hlave. Prehráva sa mi to v mysli stále dookola ako
nezastaviteľný film kedykoľvek mám aspoň trochu času. No odpovede na
nezodpovedané otázky stále neprichádzajú.
Skontrolujem
čas. Do ďalšieho stretnutia s Acheronom a do nášho ďalšieho tréningu
zostáva ešte niečo okolo polhodiny. Dosť času na malý oddych.
Odložím
papiere na zem a vyvrátim hlavu dozadu na posteľ. Zavriem oči.
Evolúcia
Potomkov. Frankensteinove monštrum... Besný oheň. Jeden by sa z toho
mohol zblázniť. V mysli sa preto snažím nájsť pokoj. Vyprázdniť si hlavu,
kým sa budem znovu na niečo z toho musieť sústrediť. Nemôžem však z hlavy
dostať toho Potomka a jeho útek pripomínajúci Haudiniho. Ako sa mohol
postaviť a jednoducho odkráčať, keď som mu vypálila oči? Keď som ho videla
umierať v bolesti?
Vydýchnem.
V čierno-čiernej tme sa zjaví obrazec. Krvácajúci
strom, biely sneh posiaty červenými lupeňmi. Ležím na studenej zemi a sledujem
padajúce vločky. V tom sa zjaví netvor. Čierny, bez tváre, či pevnej
štruktúry. Kmitá nado mnou, zakrýva mi výhľad a desí ma k smrti. Keď
sa jeho temnota ovinie okolo môjho krku, zvriesknem. Z neforemných úst sa
vyderie smiech a hnilobný zápach. Prestanem ovládať svoje telo. Ruky mi
samé vystrelia do výšky, prsty sa rozpadnú a premenia sa v oheň. Desať
ohnivých hadov spáli temnotu a obraz sa pretrhne.
Dnu prenikne žiarivé svetlo. Biele ako najjasnejší
deň. Prináša pokoj, mier. Volá na mňa menom. Načiahnem sa po ňom, no zachytiť
ho nemôžem. Prsty mám späť, avšak ohnivé hady sú stále tam. Ich šupiny sčernejú
a zmenia sa na drakov. Zúrivých. Pomaly padám do diaľky, ďalej od svetla. Akoby
ma pohlcovala tá najtuhšia smola. Myknem zo sebou, trhnem... Trvá, kým sa mi
podarí oslobodiť nohy. Dopadnem na všetky štyri a potom sa rozbehnem. Rýchlejšie
ku svetlu, ďalej od tmy. Už som skoro tam, keď mi cestu náhle zastane temnota. Tá
získa neurčitú formu, oblapí ma okolo krku a začne dusiť. Tento raz sa jej
podarí uhasiť i plamene, ktoré bez kyslíka nemôžu horieť. Zasmeje sa – rovnakým
hrdelným smiechom ako predtým. Smiechom, ktorý mi pripomenie minulosť.
Temnota sa ku mne načiahne a prilepí sa
na moje pery. Vdýchne do mňa žeravé uhlíky a popol. Páli to. Mám pocit, že
umieram, no stále sa len vznášam v čierňave. Až náhle ma pustí. Vo svojom
vnútri pocítim moc. Všetka láska i dobro sa vytratia. A potom moje
ruky vybuchnú.
Vykríknem
šokom. Posadím sa do sedu, akoby do mňa niekto pustil elektrinu. Pot mi steká z celého
tela, pľúca mám čímsi preplnené. Izba je v plameňoch.
Záclony
pri okne, nočný stolík, koberec, posteľ... Všetko horí jasnočerveným plameňom.
Izbu zaplňuje hustnúci dym. Rozkašlem sa. Pokrčím nohy k telu
a snažím sa lapiť posledné zvyšky kyslíka v izbe. Ruky sa mi trasú
bolesťou. Pritlačím si ich k hrudi a pokúsim sa postaviť na nohy. Som
slabá. Už tu nie je žiadny vzduch, ktorý by naplnil moje pľúca. Oči ma štípu, líca
sa mi zalejú slzami. Strop mi zapraská nad hlavou. Od plameňov je čierny
a celý dopraskaný. Zakryjem si spak ruky ústa i nos. Musím sa
z izby dostať skôr, než sa stop zrúti.
Urobím
pár krokov dopredu. Z boku ma ošľahne plameň, ktorý pohltil dvere do
kúpeľne. Bolesť mi zasiahne stehno, kolená sa mi podlomia a ja klesnem na
boľavé ruky. Zvriesknem. Hlas sa mi zlomí a znovu sa rozkašlem.
„Profesorka!“
Odo dvier zaznie Raisov výkrik. Zodvihnem hlavu – nezdá sa mi to.
Rais
preskočí plamene pri dverách a ocitne sa pri mne. Vezme ma na ruky skôr,
než zaznie akékoľvek varovanie, a ja ho nechám. Objímem ho rukami okolo
krku, pevnejšie sa pritisnem k jeho hrudi, akoby som mala strach, že
sa hodí späť na zem a nechá ma umrieť. Potom so mnou vybehne na chodbu,
ďaleko od horiaceho pekla.
„Sme
vonku,“ povie.
Posadí
ma na zem, na chladnú mramorovú podlahu. Rozkašlem sa pri návale čerstvého
vzduchu. Som v bezpečí, no odmietnem sa Raisa pustiť. A on sa
nebráni, kľačí vedľa mňa a necháva, nech sa sama upokojím.
Niekoľko
metrov odo mňa zasyčí dym. Plamene šľahajúce z izby sa lenivo odplazia
späť do vnútra potlačované silným prúdom vody, ktorý sa zjavil odnikiaľ. Ovláda
ho Acheron spolu so Sarith. Sústredene postúpia hlbšie do izby, až sa mi stratia z dohľadu.
S ťažkosťami
rozopnem ruky za Raisovým krkom a stiahnem si ich k hrudi. Roztrasiem
sa. Rais mi položí ruku na rameno.
„Bolí
vás niečo? Popálil vás niekde oheň?“
Cítim
bolesť v celom tele, no najhoršie je to na hrudi a mojich rukách.
Ešte stále sa chvejú bolesťou. Ale sú celé. Nevybuchli, nezmenili sa na
plamene. Od úľavy sa ešte viac rozplačem.
Rais
mi cez ramená prehodí svoje sako. Vezme ma za jednu ruku, vystrie ju. Skríknem
a pritisnem si ju späť k hrudi. Akoby som sa bála, že mi ich chce
odtrhnúť.
„Bolia
vás ruky?“
Na
jeho otázku prikývnem a sledujem, ako mi vyhŕňa obhorené rukávy. Ruky mám
bledé, s fialovými fľakmi od popraskaných žiliek. Rais mi jemne stlačí
zápästie, no pre mňa je to akoby ma bodol nožom. V chvate sa od neho
odtiahnem.
„Nezdá
sa, že by ste mali dolámané kosti, nemáte ich ani spálené. Nerozumiem tomu,“
dumá. Tvári sa tak ustarostene, že musím potlačiť bolesť a povedať, že som
v poriadku.
„Tak
to by som nepovedal. Ak by si bola v poriadku, nepodpálila by si svoju
izbu.“ Acheron si kľakne vedľa nás a bez okolkov zoberie moju ruku.
Nestláča ju, len si ju prezerá od hora dole. Keď nič závažnejšie nenájde,
pozrie sa na mňa a zodvihne obočie. Na tvári má niekoľko čierno-sivých
šmúh od ohňa a po čele mu steká pot. „Ako sa to stalo?“
Pokrčím
ramenami. Otvorím ústa, no nevyjdú z nich žiadne slová. Nedokážem to
vysvetliť tak, aby som samej sebe nepripadala ako blázon.
„Čo
sa to tu deje?“ Z konča chodby k nám doľahne riaditeľov hlas. Johny
Erick sa pretlačí cez profesorov, ktorí práve vyšli zo svojich izieb, aby
zistili, čo sa deje, a zastaví pri nás. Preskočí pohľadom zo mňa na
Acheron, na Raisa, Sarith, potom na izbu a späť na nás. „Acheron?
Sophia?!“
Zahryznem
si do pery. Otočím sa na čiernovlasého leva a pokrútim hlavou. Nesmie mu
nič hovoriť.
„Myslím,
že ti budeme musieť nájsť bezpečnejšie bývanie, Drane,“ usmeje sa na mňa.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára