Nie je všetko len o ohni. Aj keď... vlastne je. Sophia a jeden z ďalších z jej príjemných večerov strávených v meste.
„Kapitán, myslíte si, že tu ide o vojnu
gangov?“ spýta sa redaktorka v štúdiu staršieho muža v policajnej
uniforme.
„Určite nie, Tracy. Fordthrain je príliš
malé mesto na to, aby sa nám tu bili dva gangy, navyše také silné. Podobné
útoky boli hlásené v mestách po celom západnom pobreží a obete sú
náhodné, preto sa domnievame, že ide o menšiu skupinku pobláznených
fanatikov.“
„To znie, akoby ste už mali nejakú teóriu.
Poviete nám o tejto skupinke viac, kapitán?“
„Zatiaľ tú to všetko len dohady.
Spolupracujeme s našimi kolegami na ďalších stopách, no...“
Odvrátim
pozornosť od špeciálneho vysielania v televízore a obzriem sa po
bare. Vzhľadom k tomu, že si obyvatelia Fordthrain myslia, že im
v meste vyčíňajú fanatici, je vonku celkom rušno. Nikto si nenecháva ujsť začiatok
víkendu a po preplnenom týždni plného práce si veľa miestnych odpočinie
aspoň pri pive a biliarde.
Aj
keď je teória policajtov úplne mimo a ich pokusy chytiť páchateľov najskôr skončia neúspechom,
bolo to lepšie akoby sa mali dozvedieť pravdu. Že všetok ten zmätok, všetkých
mŕtvych majú na svedomí Potomkovia a jeden im ešte stále behá po meste.
Neviem si predstaviť, ako by takú informáciu vzali. Alebo skôr nevzali.
„John Sedwick, ktorý bol nezvestný tri dni,
sa dnešným dňom stal oficiálne dvanástou obeťou neznámych útočníkov, ktorí
v posledných týždňoch vyčíňajú v našom meste. Stopy sú veľmi nejaské,
preto prosí polícia obyvateľov mesta, aby sa s akoukoľvek informáciu, ktorá by
mohla pomôcť pri vyšetrovaní, prihlásili na políciu. To je na dnes všetko.“
Reportérka
zakončí špeciálne vysielanie obvyklou frázou a nasleduje reklama. Barman,
postarší muž so šedivými vlasmi a veľkým bruchom, prepne kanál na šport. Krátko
mu pokyniem, aby mi znovu nalial to isté, pričom mi nezabudne venovať ďalší zo
svojich pochybovačných pohľadov.
Jednou
vecou bolo byť démonom, ktorému ani dvojitá whisky zavretá pár desiatok rokov
toho veľa neurobí. Druhou vecou zas byť mladým démonom, ktorý sa prišiel napiť
medzi ľudí. Vďaka bohu za ľudí dosadených na vysokých postoch, ktorí môžu robiť
falošné ľudské občianky.
Ale
to, že som na takomto mieste, má svoj dôvod. V bare u Troch havranov boli naposledy videné
posledné dve obete Potomka. Nanešťastie nie som jediná, kto túto informáciu
postrehol. Na druhej strane miestnosti sedia dvaja muži. Nech už sa snažili byť
akokoľvek v civile, lesknúce zbrane pri opaskoch ich prezradili. A nie
som jediná, kto vie o ich totožnosti – barman, ktorého pohľad tam putuje
každých desať minút to vie tiež.
Predo
mnou sa objaví ďalší pohárik. Automaticky si z neho uchlipnem, zatiaľ čo
pohľadom sledujem nového návštevníka Troch
havranov. Pri dverách si opráši z pliec novo napadnutý sneh, no
nezloží si kapucňu z tváre. Miesto toho si ju ešte viac stiahne do očí a pokračuje
k voľnému miestu pri pulte. Zamrvím sa na stoličke. V čižme ma tlačí
hlaveň, pod bundou cítim chladné ostrie dvoch dýk. Nepáči sa mi, keď si niekto
skrýva tvár v tme, pokiaľ to nie som ja.
Na
ramene zacítim chladnú dlaň. Mám čo robiť, aby som v tom okamihu
nevyskočila z kože. Na stoličku vedľa mňa sa zvalí mladý muž vo veselej
nálade.
„Tak
čo, bavíme sa?“ Jeho hlas je škrekľavý a z úst mu tiahne odporný
zápach zvratkov a alkoholu. Nadvihne sa mi žalúdok.
„Hej,
barman! Dvakrát to isté, čo má tuto dievčatko. Vypiješ si so mnou, však?“ Usmeje
sa a oči sa mu zúžia do sotva postrehnuteľných čiarok. Potom načiahne ruku. „Som Alex Cheng. Teší ma.“
„Sophia.“
Krátku si s ním potrasiem a obrátim pozornosť späť na muža v kapucni.
Stále sedí na mieste, pred sebou má veľké pivo. Zvesím ramená – to nebude môj
cieľ.
„Takže
Sophia. To je pekné meno. Vieš o tom, že v gréčtine to znamená múdrosť?“
Prekvapene
sa otočím na môjho „nového priateľa“ a obzriem si ho od hlavy po päty. Nie
je odo mňa taký starý – tipovala by som niečo pred tridsiatkou. Na červenej
košeli má bundu, dosť hrubú na to, aby ho ochránila pred chladom vonku a ak
by nebol tak odporne páchol, možno by sa mi zdal v niečom aj príťažlivý. No
ani na um by mi nebolo napadlo, že začne baliť babu s gréčtinou.
„Skutočne?
Ako to môžeš vedieť?“
Usmeje
sa od ucha k uchu. „Pretože som mal na Harvarde gréčtinu.“
Nadvihnem
obočie. Buď bol Harvard taký zúfalý
alebo taký opitý, že ani nevedel, čo vlastne hovorí. Nech je to akokoľvek,
mávnem nad ním rukou.
Barman
pred nás postaví dva poháriky. Harvard zodvihne
svoj do výšky a pripije si na dnešný večer, pričom si so mnou štrngne tak
silno, až sa mu polovica vyleje na zem. Obrátim
do seba celý obsah na jedenkrát. Neviem, čím som si dnes vyslúžila takúto
spoločnosť, no v jednom okamihu sa prekľajem, že som miesto lovenia
Potomka radšej nezostala na univerzite a nevenovala sa nejakej dobrej
knihe.
Čas
ubieha a ja sledujem vchod. Mladému mužovi vedľa mňa venujem pozornosť len
na polovicu. Ešte stále nie som taká opitá, aby ma zaujímal jeho život. Muž v kapucni
si vzal svoje pivo a odkráčal na druhú stranu baru. Tesne predtým sa mi však
zazdalo, že som pod jeho čiernou kapucňou zahliadla dva čierne uhlíky.
Harvard na mňa opäť položí ruku – už asi
piatykrát za ten krátky čas, čo sedí vedľa mňa – a ja sa na neho nevoľky
otočím. Zodvihne jeden prst, nahne sa dopredu. „Prepáč, láska, už budem musieť
ísť. Akosi mi to dnes nesadlo. Aj keď s tebou by som sedel pri tomto bare
do konca sveta.“ Pokúsi sa usmiať, no vznikne z toho nepekná grimasa. Jeho
tvár je bledšia, než by mala byť a oči drží ledva otvorené. Jedna moja
časť je nadšená. Tá druhá sa nedokáže nespýtať:
„Zavolám
ti taxíka?“
Harvard pokrúti splašene hlavou, až
neviem, či ide o súhlas alebo odmietnutie, kým nedodá: „Určite nie. Som tu
autom.“
Prevrátim
oči v strop. To zjavne povedal každý
hlupák, ktorý si za volant sadol opitý a teraz už vonia kytičky na druhej
strane. Kývnem na barmana, že zaplatím, no skôr, než to stihnem urobiť, sa Harvard vymotá zo stoličky a zosype sa mi k nohám. Ujde
mi nadávka.
„Mám
zavolať taxík?“ spýta sa starý muž. Poďakujem, no rozhodnem sa to vyriešiť
sama. Viem, je to človek. Navyše človek, ktorého nepoznám, preto za neho
nenesiem žiadnu zodpovednosť. No i tak mám pocit, že by som ho mala
posadiť aspoň do toho taxíka. Keď už bol taký „milý“, že mi robil hodnú chvíľu
spoločnosť.
Zodvihnem
ho za golier zo zeme, akoby bol vrece zemiakov, a prehodím si jeho ruku
okolo ramien. Pár ľudí sa na nás pozrie usmievavými pohľadmi, no nikoho z nich
nenapadne, že by mali úbohému dievčaťu pomôcť s o hlavu vyšším
chlapom.
Vonku
je zima. Netuhne, no to len vďaka prvému snehu, ktorý sa zosypal na Fordthrain.
Nie je ešte ani november, no na severe je takéto počasie prirodzené. Ani sa
nenazdám a vlasy mám biele. Harvard urobí
nečakane pukerlík a vyvráti žalúdočné šťavy do bielej pokrývky. Ledva
stihnem uskočiť, aby tým nezafarbil moje čižmy a on sa zatiaľ zvalí na
štyri. Znechutene odvrátim tvár. Toto na ľuďoch neznášam najviac.
Vytiahnem
telefón a vyhľadám nejakú taxi službu, ktorá by ho odviezla domov.
Dispečerka mi povie, aby som počkala dvadsať minút. Nie je mi po chuti byť tak
dlho v zime, no Harvard aspoň
vytriezvie.
Prešliapnem
z nohy na nohu. Ruky mám zabalené v rukaviciach a schované hlboko
vo vreckách. Pritom si hryziem líce z vnútornej strany, aby som zahnala
nudu. Strávila som hodiny bez pohnutia na strechách, v úkrytoch, ktoré
smrdeli po moči a bolo v nich počuť chodenie potkanov, no aj to my
prišlo menej trýznivé ako dvadsaťminútové čakanie na taxík. Navyše pre niekoho
iného. Pozriem sa smerom na Harvarda –
objíma strom a tvári sa, že je to jeho najlepší priateľ. Alebo priateľka?
Nie som si istá.
Znovu
skontrolujem čas. Dnešný večer je pre mňa absolútny prepadák. Len čo som minula
ďalšie peniaze, za ktoré som si radšej v peknom butiku mohla kúpiť niečo
na seba. Niečo pekné. Šaty s dlhými rukávmi a veľkým výstrihom s čipkou
na chrbte. K tomu lodičky na vysokom opätku. Náušnice s malými perlami.
Perlový náhrdelník v tvare srdca...
Na druhej strane parkoviska niečo hlasno
buchne. Vystriem sa na nohy a siahnem po dýke, akoby do mňa niekto pustil
elektrický prúd. V tme a husto padajúcom snehu však nič nevidím. Ani Harvarda.
Rozbehnem
sa dopredu. Dýku už pevne zvieram v ruke a v druhej držím
odistenú pištoľ. Za starými pick-upom na konci parkoviska sú prehádzané kontajnery.
Krásu snehu narúša čierna mláka krvi a stopy. Srdce mi vyletí do spánkov. Potomok? Zahryznem si do pery skoro až
do krvi. Istejšie by som sa teraz cítila so šabľami, no tie ostali v aute na
druhej strane ulice. Ak by som sa po ne vrátila, Harvard už mohol byť po smrti.
Prekľajem
všetkých bohov a rozbehnem sa po stope. Pohybujem sa rýchlo, potichu, i keď
vo vŕzgajúcom snehu to ide len ťažko. Krvavá stopa ma vedie ďalej od baru k úzkemu
chodníku až do hustého lesa. Tmou sa ozve mužský výkrik. Vo vzduchu zacítim
silnejší hrdzavý pach krvi.
Po
chvíli o čosi zakopnem. Zvalím sa dopredu, spravím kotrmelec a rýchlo
sa pozbieram späť na nohy. Dýka mi vypadne, no zbraň stále pevne držím.
Namierim ju na neznámu vec na zemi, pripravená vystreliť bez mrknutia oka.
Vec
sa pohne. Bledá, zakrvácaná ruka sa vystrie na snehu. Ozve sa ston a kašeľ.
„Harvard?!“ zašepkám. Skloním sa k nemu.
Je živý, krv mu tečie len z rozdriapaného ramena.
V Asociácii
démonov nás učili, že Potomkovia dokážu zabiť človeka i démona behom niekoľkých
sekúnd. Zlomiť väzy, rozdriapať hrdlo, vytrhnúť srdce... Kŕmenie im trvalo o čosi
dlhšie. Práve to bol čas, kedy boli najviac zraniteľní a teda existovala
najväčšia šanca na ich zabitie. Lenže Harvard
bol stále živý.
Nestihnem
sa otočiť. Obrovská ruka ma zdrapí sa vlasy a trhne mnou dozadu. Udriem sa
o strom, no viac, než rebrá, ma bolí hlava na miestach, kde sa vlasy
vytrhli i s korienkom. Do očí mi nabehnú slzy. Smrknem. Pokúsim sa
postaviť, no to už sa znovu ocitnem vo vzduchu. Ešte dvakrát mnou prehodí zo
strany na stranu, akoby som bola bábika na nitkách a ja vždy narazím
bolestivejšie do niektorého z kmeňov stromov. Zbraň mi vypadne z ruky.
Po spánkoch sa mi dolu vlasmi lenivo plazí horúci pramienok krvi.
Potomok
ma znovu väzme do vzduchu, no už mnou nehodí. Miesto toho mi jednou rukou
zovrie krk a prirazí o strom.
Je ozrutný.
Má vyše dvoch metrov a svaly má ako pneumatiky. Jeho telo dobre vidím
vďaka dotrhanému tielku, ktoré mu stačí, aby sa chránil pred zimou. Silno
stisne zuby – žlté a veľké, stiahne obočie. Zachvejem sa od strachu. Nikdy
som väčšie monštrum nevidela. Frankensteinove
monštrum...
Potomok
sa mi nalepí na telo. Je chladný ako ľad. Vyvráti mi hlavu do strany a pričuchne
k mojim vlasom. „Nádherná,“ zachrapčí. Silnejšie mi zovrie hrdlo, až sa mi
prestane dostávať vzduchu do pľúc. Donútim svoje prsty, aby sa netriasli. S ťažkosťami
vytiahnem poslednú dýku a vrazím mu ju do krku. Zreve, pustí ma na zem a ja
sa rozkašlem.
Harvard na cestičke niekoľko metrov od
nás zakňučí. Rada by som mu pomohla, no mám väčší problém, než jeho zranenia. Obrovský
Potomok si vytiahne dýku z krku, akoby išlo len o včelie bodnutie. Pozrie
sa na mňa a zasmeje sa nad mojim chabým pokusom.
Vstanem.
Tak rýchlo, ako mi to roztrasené nohy dovolia. Som bez zbrane, preto môj mozog
pracuje na plné obrátky.
Monštrum
sa na mňa vrhne – vyhnem sa mu ľahkým kotúľom do strany, nevšímajúc si bolesť pri
každom pohybe. Zvrtnem sa a udriem ho do lakťom do zátylku. Nič. Žiadny
výkrik, žiadna reakcia. No mám čo robiť, aby som sa mu znovu vyhla. Útoky
opakujem stále dookola. V mysli si prehrávam najzraniteľnejšie miesta v tele,
udieram do nich s presnosťou chirurga, no ani jeden úder ho nijako
neoslabí, nezraní. Akoby ich ani necítil.
Zadychčane
sa skloním. Jeho päsť narazí do ihličnanu a na zem sa zvalí poriadna dávka
snehu. V mysli mi bliká výstražné svetielko – nesmiem sa nechať znovu
udrieť, pretože tým sa všetko skončí.
Potomok
rozzúrene zreve. Udriem ho do achilovky, čím sa zvalí na jedno koleno. Využijem
svoju príležitosť, načiahnem sa po dýke zahrabanej kúsok odo mňa pod snehom a pribodnem
mu ruku k stromu. Zaznie ďalší výkrik. Ubolene vstanem, postavím sa k nemu
odzadu a chytím ho za hrubý krk, keď sa načiahne po mojej bunde a hodí
mnou pred seba.
Vypľujem
krv. Na krku náhle pocítim chladnú mohutnú dlaň, ktorá ho zovrie ako hrdlo
fľaše. Zalapám, zasyčím. V okamihu si uvedomím, že tento raz ma plánuje
uškrtiť bez ďalšieho zdržovania. Načiahnem sa za jeho tvárou. Poľahky mu zlomím
obrovský nos, až sa mi na tvár vyvalí jeho krv. No neprestane ma zvierať. Druhú
ruku má stále pripevnenú k stromu, musí prežívať obrovskú bolesť, tak
prečo... Pred očami sa mi začne zahmlievať. Ruka mi oťažie, klesne k zemi,
ale druhou sa snažím nahmatať oči. Ak by sa mi podarilo ich stlačiť dovnútra,
možno by... Sama už nič nevidím. Len tmu. A cítim bolesť, takú obrovskú,
až sa mi chce kričať. Je mi zima. Potrebujem...
Oheň.
Zjaví sa mi v ruke skôr, než v mysli. Prudké a rozbesnené hadie
dračie chvosty šľahajúce vysoko do nebies. Nepoddajné, nezastaviteľné. Smrtiace.
Kovová
obruč okolo krku sa mi uvoľní a môj vlastný ston zanikne v ohlušujúcom
výkriku. Ne tvár mi dopadajú veľké snehové vločky, slzy mi z tváre zmývajú
krv. Hrdlo i pľúca mám v bolestivom zovretí, no i to prekoná
pulzujúca bolesť v mojej pravej ruke. Nadvihnem ju ku korunám stromov. Rukavica
i kus vetrovky je spálený. Ruka je čierna, avšak len začmudená od ohňa,
nie spálená. Oheň je preč, no stále v nej cítim pulzovanie tak obrovskej
sily, akoby sa mi mali každou chvíľou rozletieť bunky a vypustiť ju von.
Prevrátim
sa na bok. Ozrutný Potomok leží niekoľko metrov odo mňa v mláke vody.
Nehýbe sa. Vyškriabem sa na nohy a pritisnem si ruku k prsiam. Zatackám
sa k jeho mŕtvole. Má spálenú tvár, oči nemá žiadne. Ruka, ktorú som mu
pribodla o strom, je rozďavená na dvoje. Kopnem do neho – bez reakcie. Aj
by som sa zasmiala, ak by ma všetko nebolelo.
V snehu
nájdem svoje dýky a pištoľ. Zasuniem všetko späť na miesto, až potom sa
poberiem k Harvardovi. Už sa
dokázal pohnúť, no nezašiel ďaleko. Chúli sa pri strome, akoby to bol jeho
jediný oporný bod. Keď sa k nemu priblížim, vytreští na mňa vydesené oči a nozdry
sa mu rozšíria. Zdá sa, že už úplne vytriezvel.
„Neboj
sa, neublížim ti,“ ubezpečím ho najskôr. „Si v poriadku, Harvard?“ spýtam sa a každé jedno slovo mi spôsobuje väčšiu bolesť.
„Čo?
Kto?“ vyjachtá.
Chvíľu
sa na neho pozerám ako na blázna, no potom si uvedomím vlastnú chybu. „Ah,
Alex,“ opravím sa, „môžeš chodiť? Si v poriadku?“
Harvard si obzrie všetky končatiny,
potom váhavo prikývne. Rana na ruke mu stále krváca, no nie je to také zlé. Pomôžem
mu na nohy. Trvá hodnú chvíľu, kým sa dostaneme späť na parkovisko pred bar. Najskôr
je to spôsobené mojou kolísavou chôdzou. Bar je ešte stále otvorený. Ozýva sa z neho
rovnaký rev a smiech ako predtým, akoby sa nič nebolo stalo. Vchodové
dvere pritom osvetľujú predné svetlá taxíka.
Bolestivo
sa uškrniem. Dal si naozaj načas.
Hroziť
Alexovi Chengovi veľmi nemusím. Po prvé, je taký dezorientovaný, že zajtra ani
sám nebude vedieť či niečo z dnešných udalostí bola pravda. Po druhé, zdá
sa, že videl dosť z môjho súboja s Potomkom a je zo mňa príliš
vydesený, než aby niekomu niečo povedal. Posadím ho do taxíka a pošlem ho
do nemocnice. Sama pritom nasadnem do auta.
Pri
bráne krátko kývnem dvom démonom, ktorí si už zdá sa že zvykli na moje „krvavé“
príchody. Zaparkujem a poberiem sa do svojej izby. V hlave mi hučí,
som celá dolámaná, no i tak cestou pošlem ešte správu na súkromné číslo do
Asociácie. Niekto by mal toho obra odpratať skôr, než sa oňho budú zaujímať
ľudia. Je to zvláštne. Naposledy, keď boli čističi v tejto časti štátov,
upratovali neporiadok po Potomkovi, ktorý zabil doktorku...
„Doriti!“
zanadávam. Adrenalín mi znovu vyskočí do výšky, keď pred sebou uvidím Ciar
Tyrekovú.
„Prepáčte,
pani profes-“ zarazí sa. „Ste v poriadku?“
Chytím
si rukou miesto, kde je srdce. Nasajem vzduch a čo najviac sa upokojím. „Ciar.
Čo tu robíte tak neskoro v noci?“ Je už pol tretej. Čas, kedy aj tí
najťažší ponocovači už opustili spoločenskú miestnosť a zaľahli.
„Nemohla
som spať, preto sa prechádzam. Je to- Je to krv? Stalo sa vám niečo, profesorka?“
Usmejem
sa nad jej stiahnutým obočím. „Nič, som v poriadku. Len malá potýčka v meste
s Frankensteinovým monštrom.“
Ciar
nerozumie mojim slovám, avšak to nie je ani potrebné. Sama sa nad tým zamyslím.
Mimovoľne poprajem Ciar dobrú noc a pokračujem v ceste.
Pravda
je, že som nikdy ozrutnejšieho a strašnejšieho Potomka nestretla. Skutočne
skôr pripomínal výsledok pokusov. Alebo dlhodobého brania steroidov. Akoby ho
niekto vykrmoval, až pokým sa z neho nestalo toto. Nie, toto nebol
obyčajný tínedžer. Žiadny potomok človeka a démona. Na tomto bolo niečo
poriadne zvláštne.
Velmi se mi tento pribeh libi a jsem zvedava na dalsi vyvoj :) a pokud se opravdu behem svatku zveejni tolik kapitol, tak to bude super ;)
OdpovedaťOdstrániť