Sophiin oheň predstavuje problém. Ako pre ňu samotnú, tak aj pre ostatných.
Telo
mám v plameňoch. Nevidím ich, no cítim, ako mi spaľujú bunku po bunke.
Párkrát mnou nepríjemne šklbne, čo vytvorí ďalší príval bolesti. Akoby do mňa
ktosi púšťal elektrický prúd a poriadne si to užíval.
Na
končekoch prstov pocítim chlad. Chytím sa ho ako kotvy v mori ohňa. Záchranné
lano ma pomaly ťahá na loď a ja ho nechávam. Chlad ma príjemne pošteklí vo
vlasoch, na líci, až sa dostane do celého môjho tela. Konečne som vonku z pekla...
Otvorím
oči. Horúčava i chlad sa vytratia a všetko ostane na normálnej
izbovej teplote. Svetlo mi zabliká nad hlavou. A potom sa tam objaví tvár
s dlhými čiernymi vlasmi.
Posadím
sa na posteli rýchlejšie, než som plánovala. Zrazím sa pritom
s Acheronovým čelom a padnem späť do vankúšov. Obaja skríkneme
bolesťou – ja dvojnásobnou.
„Dočerta,
Drane,“ zanadáva Acheron a odtiahne sa na vzdialenejší kraj postele.
Postele!
Prestanem
si trieť čelo, na ktorom budem mať zajtra pravdepodobne hrču a lepšie sa
pozriem po miestnosti. Je mi až príliš známa. Veľká posteľ, čierne obličky, tmavé ťažké závesy zakrývajúce okno, dvere
oproti posteli... Acheronova izba.
„Ako
som sa sem- Prečo som tu?“ zmením otázku. Pozriem na čiernovlasého leva
a prvé, čo mi napadne je nejaká nepomenovateľná zvrhlosť. Ash vymyslel
spôsob, ako mu mám zaplatiť za jeho služby, preto som v jeho izbe. No
potom si všimnem jednu vec, ktorá na mne nemá čo robiť – biely obväz na pravej
ruke, ktorý sa mi ťahá od lakťa až po končeky prstov. Ako blesk z jasného
neba do mňa udrie spomienka. Reakcia, ktorá prebehla medzi mnou a Justinom
a spôsobila výbuch. „Ako sa to, dopekla, stalo?“
Acheron
si povzdychne. „Nepýtaj sa ma to, pretože to neviem. Priniesol som ťa sem len
preto, lebo John ešte nenašiel náhradu za doktorku. Aspoň som nemusel mať strach,
že nás niekto prichytí, keď ti budem dávať svoju krv.“
Otvorím
ústa. Nie je však nič, čo by som mu na to mohla povedať. Elektrický výboj mi spôsobil zranenie ruky. Spaľujúci oheň. Príjemný chlad.
Načiahnem
sa a uštedrím mu pohlavok. Je slabí, pretože je príliš ďaleko, no Acheron
aj tak zavrčí ako divoké zviera. „Zase si ma pobozkal?“ spýtam sa rovno. Ruku
mám zdvihnutú, pripravená ho znovu udrieť.
Uchechtne
sa. „Nefandi si. Nie si taká pekná, tak prečo by som ťa mal stále bozkávať
a spôsobovať si tak nočné mory?“
„Nežiadala
som ťa o záchranu,“ precedím. „Je to už druhýkrát, čo si mi dal svoju krv
bez toho, aby si vedel, koľko mi jej dať. Ak ma chceš zabiť, sú aj iné spôsoby,
než moje znetvorenie.“
„Tak
po prvé, ťažko sa od teba žiada povolenie na tvoju záchranu, keď si
v bezvedomí. A po druhé, nevyzeráš, že by si mi chcela roztrhať
hrdlo, takže bolo moje dávkovanie v poriadku. Nemohla by si aspoň raz
prestať frflať a povedať mi jednoduché ďakujem?
Už ma nebaví stále ťa zachraňovať a potom sa s tebou ešte hádať.“
Zahryznem
si od vnútra do líca, aby som mu neodpovedala ďalšou uštipačnou poznámkou.
Odvrátim pohľad k čiernym závesom, prehrabnem si rukou vlasy. „Aj tak sa
to stalo kvôli tebe.“
„Skutočne?
A ako presne som prispel k tvojmu zraneniu?“
Uťahuje
si zo mňa. Viem to. I tak mu to však dovolím.
„Prišiel
si na moju hodinu. Nemal si tam čo robiť, Acheron. Kvôli tebe som stratila
koncentráciu.“ Nevyznie to práve tak, ako som plánovala.
Ash
sa ku mne nakloní a jeho tvár je zrazu len niekoľko centimetrov od mojej.
Na brade pocítim jeho horúci dych. Čokoládové oči mu lišiacky zasvietia. „Tak
to by som mal byť rád, nie?“
Z celej
sily ho odsotím. „Hovorím vážne!“
„Takže
vedieme vážny rozhovor? Dobre.“ Padne dozadu na päty. „Tak by si mala prestať
hádzať vinu na druhých a začať sa pozerať na seba. Kvôli tebe skončili
dvaja ľudia na ošetrovni.“
„Justin.
Maria. Čo sa im stalo?!“
„Justinovi
si vykĺbila rameno a Maria si pri zásahu tlakovou vlnou udrela hlavu. Ale
obaja budú v poriadku – Sarith sa o nich postará.“
Som
hlupaňa. Vôbec mi nenapadlo, že sa mohol zraniť aj niekto iní. Samozrejme,
Justin. „Musím ísť za nimi,“ zajachtám. Spustím nohy cez okraj postele, no
skôr, než sa postavím, ma Acheron stiahne späť na chrbát. Ruky mi priklincuje
na matrac.
„Nie,
nemusíš. Najlepšie bude, ak budeš teraz so mnou. Podobná nehoda by sa mohla
kedykoľvek zopakovať, preto musíme pokračovať v našom tréningu.“
Hľadím
mu do čokoládových očí a zamyslím sa nad jeho slovami. Kvôli mne boli
zranení dvaja ľudia. Opäť. Kto sa zraní pri ďalšom incidente? A bude to
len zranenie? Nedôjde k niečomu horšiemu?
Sťažka
prehltnem. Ľudia neprichádzali k úrazom, kým som sa nesnažila svoj oheň
ovládnuť. Justin a Maria...
Vytrhnem
sa z jeho zovretia a zodvihnem sa do sedu. Ten prudký pohyb mi spôsobí
v hlave nepríjemný tlak. Zavriem oči, aby som prekonala nevoľnosť a odvetím
Acheronovi: „Žiadny ďalší náš tréning už nebude potrebný. Oheň je môj problém,
Acheron, preto sa do toho nepleť. Vyriešim si to sama. Potlačím ho sama,“
poviem a snažím sa, aby to znelo čo najviac sebaisto. Neviem, či sa mi to
podarilo. Na Acheronovu tvár sa už nepozriem. Zodvihnem sa z postele
a nechám ho v izbe samého.
Keď
sa mi konečne podarí nájsť Sarith, zistím, že Justin a Maria už majú
vyliečené zranenia. Len Justinova kyslá tvár mi napovie, ako veľmi ho to
bolelo. Obom dlžím veľké ospravedlnenie. Justin sa na mňa zvláštne pozrie –
samozrejme, netuší, že viem ovládať oheň, ani že sa celá nehoda stala kvôli
mne. Preto len mávne rukou nad mojimi slovami a venuje mi milým úsmev.
Podujmem
sa na to, aby som odprevadila Mariu do jej izby – je to najmenej, čo pre ňu
môžem urobiť – keď vo dverách skoro narazím do riaditeľa.
Na
škole sa nemôže stať nič, čo by sa k nemu nedonieslo. Občas mi napadne, či
náhodou nemá medzi študentmi vlastných špehov.
Krátko
mu kývnem hlavou a nechám na Sarith, aby mu celú situáciu vysvetlila. Až
na chodbe si uvedomím, že vôbec netuším, koľko toho tmavovlasá Turkyňa vlastne vie
o mojom tajomstve. Povedal jej Acheron o všetkom? Vedela, prečo so
mnou skúšal trénovať? Čo bolo pravým dôvodom toho incidentu v koloseu?
Alebo len slepo poslúchala rozkazy svojho kráľa a na nič sa nepýtala? Rais
o tom vedel, no on je jeho pravá ruka. Je Sarith pre Acherona rovnako
dôležitá?
Rozlúčim
sa s Mariou a dlho sledujem sklenené schodisko vedúce na štvrté
poschodie. K Justinovi. K riaditeľovi a Sarith. Urobím krok
hore, no v tom sa zarazím a zmením smer. Zbehnem dole schodmi, bez
povšimnutia prejdem okolo povaľujúcich sa študentov na červených kreslách na
prízemí a vyjdem z budovy. Keď buchnú dvere, kdesi vzadu v hlave
sa mi ozve Sarithin hlas.
„...To je všetko.“
„Takže
bolo to len o tomto? Nekontrolovateľná sila?“ spýta sa riaditeľ.
„Presne tak. V čom inom by mala
spočívať príčina? Justin nezvládol prijatú energiu, to spôsobilo výboj, ktorý
zranil ako jeho, tak i profesorku.“
Objímem
si rukami driek a vojdem do lesíka. Hlasy sa mi stratia z hlavy, aj
keď viem, že ak by som chcela, mohla by som počúvať ich rozhovor až z pláže.
Neviem,
koľko je presne hodín, no podľa obrovského mrazu to odhadujem na ráno. Keď ma
strasie, prekľajem sa, že som si nevzala aspoň sveter a v takom
chvate vypochodovala z internátu. No v tomto okamihu ma nič neprinúti
otočiť sa späť. Nemám chuť stretnúť riaditeľa, znovu sa hádať s Acheronom
alebo stretnúť kohokoľvek iného.
Prídem
do kolosea. Na pódiu je jasne viditeľná čierna čiara, ktorá ho rozdeľuje vo
dvoje. Spálenina prechádza od jednej strany k druhej a stráca sa
v prvom rade.
Posadím
sa do tureckého sedu na zmrznuté parkety, zložím si ruky do lona a hľadím
do prázdna. Čas okolo mňa pomaly beží. Nevnímam zimu ani triašku, ktorá sa ma
zmocní. Vystriem ruku dlaňou nahor a dlho sa na ňu dívam. Vidím biely
obväz, profesionálne ovinutý okolo mojich prstov, celej dlane. Ale vidím aj to
pod ním. Brušká prstov, čiary na dlani, malé žilky, ktoré do tejto končatiny
pulzujú život. Lenže to všetko bolo teraz zranené – bolo to teda naozaj pod tým
obväzom?
Načiahnem
sa a pomaly si začnem biely obväz odmotávať z ruky. Trvá mi to pár
minút, keď sa konečne ukáže ružová pokožka. Končeky prstov mám červené, ale nie
spálené. Žily trochu viac navreté, viditeľnejšie než kedykoľvek predtým. Čakala
som niečo horšie. Čakala som, že mi pohľad na zranenú ruku obráti žalúdok, že
bude vyzerať podobne, ako keď sa naposledy zranil Acheron.
Pri
tej spomienke sa mi skutočne stiahne žalúdok. Nekričal, aj keď ho to muselo veľmi
bolieť. Prečo by som ja mala byť teda citlivá za taký malý kopanec?
Odhodím
obväz čo najďalej dokážem, no on len lenivo zatancuje vo vzduchu
a pristane asi meter odo mňa. Znovu sa pozriem na svoju dlaň. Napadne mi
šialená myšlienka. Asi tá najbláznivejšia, akú som v posledných rokoch
mala.
Nasajem
vzduch a predstavím si malý plamienok.
Nezavriem
oči. Nie som taká hlúpa, aby som znovu naletela na tento trik a nechala sa
opäť ovládnuť svojimi predstavami. Miesto toho som trpezlivá. Pokojne dýcham.
Predstavujem si malý plamienok, ktorý mení farby z červenej na žltú,
stráca sa vo vzduchu, kmitá, tancuje.
Trvá
to. Dlho. Možno hodinu, možno dve. Ruka mi tŕpne, necítim si prsty. Až sa
nakoniec niečo predsa objaví.
Plamienok
je malý, sotva postrehnuteľný okom. Pripomína skôr nesmelí plamienok na hlavičke zápalky, než živel. Predstavím
si teda fakľu. Vysoký plameň, s niekoľkými chvostíkmi týčiacimi sa vysoko
nad zemou. Plamienok sa zachveje, zväčší
sa, predĺži a potom zhasne.
Zanadávam.
Pretiahnem
si krk zo strany na stranu a pobúcham si po zamrznutých stehnách, aby som
uvoľnila svalstvo. Znovu vystriem ruku. Pozerám sa na ružovú dlaň a predstavím
si rovnaký obraz. Vzduch nad mojou rukou sa zvíri, zožltne a plameň sa
zapáli. Uvoľnene nasajem do pľúc chladný vzduch. Oheň. Oheň. Na nič iné nemyslím.
Nájdem v sebe štipku odvahy a privriem oči.
V predstavách
vidím plameň. Je taký maličký, že by som ho mohla zovrieť v pästi.
Priložím trochu energie, plameň sa zväčší a pohltí mi ruku. Dýcham pokojne
– alebo sa o to aspoň snažím. Oheň sa v predstavách zväčší. Teraz ma
prevyšuje. Nakuknem jedným okom. Oheň v skutočnosti nie je taký vysoký,
ani veľký. Odvážim sa teda prejsť k ďalšej predstave.
Hady. Ohnivé hady. Malé chvostíky
ovíjajúce sa mi okolo prstov. Už ich cítim. Okolo mojej ruky prejde obrovská
sila. Had sa však tento raz vyplazí z môjho ramena, prejde okolo lakťa a splynie
s mojou dlaňou. Zasyčí na mňa s vyplazeným jazykom.
Na
temene pocítim dych.
Prudko
roztvorím oči. Pod mojou rukou je ešte jedna. Väčšia, tmavšia, mužská. Vychádzajú
z nej tmavo-červené plamene, ktoré skôr pripomínajú čiernu. Objímajú moju
ruku a pohlcujú plameň v nej. Preľaknem sa, šuchnem sa dozadu, no len
narazím na pevnú stenu. Hruď.
„Čo do-“
„Nehýb
sa,“ prikáže mi Acheron. Sedí za mnou. Jednou rukou ma objíme okolo drieku a posunie
bližšie k sebe. Chrbtom sa dotýkam jeho hrudi a moja ruka splýva s jeho.
Srdce mi od ľaku ešte stále ide vyskočiť z hrude, no jeho dych je
absolútne pokojný.
Sledujem
jeho ruku, jeho plameň a nedovažujem sa pohnúť. Napodiv však nepáli, len
hreje.
„O
čo sa snažíš?“ spýtam sa sotva počuteľne v obave, že by moja ruka mohla
pri nesprávnom pohybe zhorieť na popol.
„Je
prirodzené, že sa bojíš, Sophia. Ale musíš pochopiť, že sa ti snažím len
pomôcť. Nechcem, aby tvoj plameň ublížil komukoľvek na škole či mimo nej –
alebo tebe. Chcem, aby si ho ovládla, stotožnila sa s ním a prestala sa
snažiť zbaviť sa ho, pretože to sa ti nepodarí.“
„Ja-“
„Šš,“
umlčí ma hneď. Tmavý plameň poskočí, zväčší sa a znovu padne. „Môžeš byť
profesorkou Nočného vyučovania, no ak potrebuješ sama pomôcť so svojim živlom,
mala by si po mojej ponuke skočiť. Môžem ťa naučiť ovládať tvoj živel až do
takej miery, že sa budeš môcť s ním niekoho dotknúť, a pritom mu
neublížiť. Ako ja teraz teba.“
Zahľadím
sa na jeho plameň. Obopína mi celú dlaň. V tom chlade je to veľmi
príjemné. A podmanivé.
„Čo
presne je tvoja ponuka,“ spýtam sa miernym hlasom. Najradšej by som ho
odstrčila a postavila sa mu tvárou v tvár, no ani jedna jeho ruka ma
nemieni pustiť.
„Už
som ti povedal. Chcem ti iba pomôcť.“
„Čo
chceš na oplátku?“
„Nič.“
Skoro
vyprsknem. Nič. To je snáď tá
najpriehľadnejšia lož akú som kedy počula. Najskôr by muselo zamrznúť peklo,
než aby kráľ Temných démonov nič nežiadal za svoje služby.
„Koniec
koncov,“ pokračuje a v hlase mu cítim pobavenie, „nezabúdaj, že už
tak máš u mňa dosť veľký dlh.“
Na
zátylku mi nabehne husia koža. Ten dlh mi je známy a rozhodne sa mi nepáči
spôsob, akým si ho odo mňa chce vybrať. Acheron je prosto zvláštny. Na jednej
strane sa chová ako pravý Temný démon, ktorý nemá svedomie a nenávidí každého
Svetlého, ktorí dýcha. A potom príde obrat o – aký veľký obrat to musí
byť, aby mi vlastne ponúkol pomoc?
„Ak
za pomoc niečo naozaj chceš, povedz mi to hneď. Nerada si robím dlhy.“
Zasmeje
sa. Jeho pery sa náhle ocitnú na mojom uchu. „Nič od teba na výmenu nechcem,
princezná,“ zašepká presladene.
To
už nevydržím. Z celej sily ho udriem lakťom do boku, jeho plameň pohasne,
zovretie sa uvoľní a ja vyskočím na nohy. Zakolíšem sa vo vzduchu. Až
teraz si plne uvedomím váhu svojich stŕpnutých končatín. Prehnem sa tvárou k zemi
a čakám, kedy mi mravčenie prestane otupovať nohy.
Acheron
taktiež vstane. „Možno by som od teba predsa len niečo chcel.“
Vedela som to! Zatnem zuby a pozriem
na neho spod rozstrapatených vlasov.
„Mohla
by si ma prestať udierať? Vážne pri tom už nad sebou strácam kontrolu a nerád
by som ti to vrátil.“
Otočím
hlavu späť k dreveným doskám. Taká hlúposť! Až mám chuť ho znovu udrieť.
„Keď
sme už pri tom, mohla by si sa mi zároveň aj ospravedlniť.“
Zachechtnem
sa. Jeho požiadavka je taká absurdná, že nemá cenu pozrieť sa na neho. „Za čo
by som sa vám mala ospravedlniť, vaše veličenstvo?“
„Na
začiatok za tvoje buchnáty. To súvisí aj s tvojim nedostatočným citom k človeku,
ktorý ti zachraňuje zadok zakaždým, keď sa ocitneš v maléri, Drane. A aby
som nezabudol, je tu aj tá vec, ako si ma prednedávnom neprávom obvinila, že
som zlý učiteľ. Nie je to pravda.“
Poklepem
si po stehnách. Narovnám sa a udriem Acherona päsťou do hlavy. Pod náporom
urobí krok do strany a zavrčí. „Prepáč,“ poviem sarkasticky a s úsmevom
zodvihnem ruky pred seba na obranu. Zakašlem a prejdem na novú kapitolu. „Povedzme,
že by som ťa prestala mlátiť zakaždým, keď sa ku mne správaš nevhodne a že
by si ma skutočne začal znovu učiť. Môžeš mi však dať nejakú záruku, že sa
nestane to, čo naposledy? Že nikomu neublížim pri svojom tréningu?“
Jeho
tvár sa stane nečitateľnou. Pokiaľ nemá niekde schovanú čarodejnícku guľu,
nemôže mi nič podobné sľúbiť a ja som hlúpa, že to od neho žiadam.
„Vždy
môžeš niekomu ublížiť, Drane. Neviem odhadnúť, čo sa stane. No ak ťa budem
učiť, je menšia pravdepodobnosť, že sa niečo podobné bude opakovať. A ak by
sa to aj stalo, môžem ti sľúbiť, že sa o to postarám. Tak, ako včera.“
Povzdychnem
si. Koľkokrát sa ešte budem musieť spáliť,
kým si konečne uvedomím, že Acheronova pomoc bol zlý nápad? Alebo sa mýlim aj v tomto
a vždy to bola tá najlepšia voľba. Koniec koncov, Ash je jediný démon,
ktorý mi môže teraz pomôcť. Ktorý mi chce pomôcť.
„Povedz
mi úprimne, nič odo mňa nechceš, no predsa si ochotný mi pomôcť. Čo z toho
teda budeš mať ty?“
Zamyslí
sa. „Úprimne ma tvoj živel dosť zaujal. Vyzerá silný – na nikoho tak slabého. Som
zvedaví, či sa ho skutočne naučíš ovládať a čo z toho skutočne
vymáčkneš.“
„Zaujíma
ťa moja sila,“ usúdim.
Ash
bez okolkov prikývne. Uškrnie sa. „Keď skončíme, možno by sme si mohli zmerať
sily navzájom.“
Stiahne
sa mi žalúdok. Z tej predstavy nie som práve dvakrát nadšená. No kým sa k tomu
dostaneme, vystriem ruku k Acheronovi. Vloží do mojej dlane svoju a chvíľu
ju podrží. „Musíš mi najskôr sľúbiť, že už znovu nezdupkáš. Nechcem zajtra s tebou
viesť rovnaký rozhovor.“
Prikývnem.
„Takže,
vrhneme sa na to?“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára