Sophia a jej prvý tréning s kráľom Temných démonov. Tešíte sa?
Rais
do mňa znovu štuchne, aby som išla rýchlejšie a ja mám chuť mu už vážne jednu
vraziť. Miesto toho však iba zívnem a neochotne pridám do kroku.
Zima
ma štípe do líc, nos mi červenie a z úst mi vychádzajú obláčiky
horúceho vzduchu. Aj keď je dnes obloha prekvapivo jasná, teplota je len
o čosi vyššie nad nulou. Keď prechádzame cez les, vidím biely závoj hmly
a na konároch stromov bielu námrazu.
Dorazíme
ku koloseu vydlabanom do pôdy. Acheron už stojí na pódiu a nervózne poklepkáva
nohou o zamrznuté dosky. Rais ma postrčí dole schodmi.
„Čo
chceš, Acheron?“ spýtam sa nevrlo, kým schádzam k nemu.
Keď
ma Rais vytiahol ráno z postele, nepovedal pol slova. Len vyštekol
niekoľko príkazov – oblečte sa, ponáhľajte sa, pridajte. Bolo mi jasné, že tu
ide o Acherona – veď komu inému by Rais slúžil – no bola som taká
rozospatá, že sa mi nechcelo pýtať, čo odo mňa môže kráľ Temných démonov chcieť
tak skoro ráno.
Ash
si odfrkne. „Ako to myslíš, čo chcem. Chceš sa naučiť ovládať svoj živel alebo
nie?“
Otrávene
prevrátim oči v strop a zastavím uprostred schodov. To snáď nemyslí vážne. „Chcem, ale nie
takto skoro ráno. Stretneme sa cez deň.“
„Je
deň, slnko je už na oblohe,“ odporuje mi.
Slnko
možno bolo na oblohe, ale ja som ešte nebola prebudená. Nemala som sprchu,
kávu, nič z môjho raného rituálu.
„Drane,
máme dohodu,“ skúsi to znovu.
Dohodu? „To nebola žiadna dohoda,“
prudko si prekrížim ruky na prsiach
v obrannom postoji. „Nesúhlasila som s tvojim učením. Ty si mi to
oznámil ako hotovú vec a potom si odišiel z mojej izby bez toho, aby
si poznal moju odpoveď.“
Bola
to pravda. Včera som prekvapene ostala stáť v prostred svojej izby
a hodnú chvíľu som hľadela na dvere, ktorými Ash s Raisom odišli. Nedal
mi možnosť vyjadriť sa k jeho návrhu, tobôž nie súhlasiť či ho odmietnuť.
„A
na druhú stranu, určite nebudem vstávať o pol siedmej iba kvôli tebe.
Pokiaľ si zabudol, musím chodiť po nociach loviť Potomka,“ dodám. Nie že by som
mala včera v meste veľký úspech.
„Takže
chceš radšej niekoho zabiť?“
Skrivím
tvár. Viac sa mi páčili Raisove fyzické štuchania, než tie Acheronove slovné. Nenávidela
som ho za to, že dokázal slovami ublížiť viac ako päsťami. Ash má pravdu, zase.
Spustím
ruky pozdĺž tela a prejem k nemu na pódium. Jednoduchým gestom mu
ukážem, že môžeme začať a som pripravená. Aj keď to nie je celkom pravda.
„Tak
fajn. Ukáž mi, čo so svojim živlom dokážeš,“ vyzve ma.
Unavene
zodvihnem ruky pred seba a roztvorím prsty. Je to hlúpejšie, než to
vyzeralo v mojej hlave. Pohyb zopakujem niekoľko ráz, no nič sa nestane.
Z končekov mi nevyšľahnú žiadne plamene, ktoré by porazili Acherona
k zemi. Dokonca sa neobjaví ani malá iskrička.
Nadýchnem
sa a naštvane zopakujem pohyb. Pripadám si ako idiot.
Ash
prejde okolo mňa a dotkne sa môjho ramena. Aj cez sveter cítim jeho horúcu
ruku. „Musíš sa viac sústrediť, Drane. Nesnaž sa vyvolať oheň bez toho, aby si
si to najskôr nepredstavila v hlave.“ Poklepe mi na spánok jedným prstom.
Odstrčím ho a radšej sa znovu sústredím. Čim rýchlejšie budeme mať túto
šarádu za sebou, tým rýchlejšie sa budem môcť vrátiť do svojej postele.
V mysli
si predstavím oheň. Červeno-žlté plamene, silu, ktorá pulzuje končekmi mojich
prstov, mravčenie a ten pocit moci, ktorý som pri tom vždy cítila. V mysli
sa mi znenazdajky objaví včerajší výjav chlapa, ktorý mláti svoju ženu. Zaškrípem
zubami a podvedome opäť vystriem ruky.
„Slušné.“
Otvorím
oči. Z rúk mi nešľahajú plamene, ktoré by spaľovali podlahu. Lež v pravej
dlani sa mi objaví malý ohník. Tancuje vo vzduchu pomalý tanec a jeho
špička sa rozžiari do biela.
Uchechtnem
sa. Doposiaľ som veľmi neverila, že to naozaj dokážem. Vzápätí sa okamžite
upokojím v strachu, že sa oheň znovu stratí. Ash sústredene sleduje moju
ruku, nič nehovorí.
„Čo
teraz?“ spýtam sa. Plamienok sa prudko zakmitá. Odtiahnem sa, akoby som
v ruke držala granát.
„Skús
vytvoriť niečo väčšie.“
Rozšírim
oči. Môj plamienok sa mi zdá už tak dosť veľký, avšak poslúchnem. Privriem oči
a predstavím si, ako sa môj plameň zväčšuje. Pred sebou mám obraz
rozpáleného krbu, ohňa, ktorý pohlcuje drevo, celý les. A potom sa mi
v mysli vybaví ohnivý živel Justina Mallbacka, ktorý mi predviedol na
našej prvej hodine. Ohnivé hady sa mu plazia okolo prstov, rozširujú sa,
zväčšujú, naberajú dračiu podobu, aby mu následne mohli obopnúť predlaktie,
rameno a plece. Ohnivé chvosty pritom bičujú okolo seba, rozdvojujú sa
a zase spájajú.
Vzduch
okolo mňa zredne. Ťažšie sa mi dýcha, no nedokážem sa zbaviť tej predstavy.
Plemene sčervenajú. Slabá žltá a bila sa vytratia a ostane len krvavý
nádych. Drakom na hlavách narastú špicaté ostne. Zasyčím, keď ma jeden z nich
škrabne na krku. Začujem svoje meno.
Otvorím
oči. Svet okolo mňa sa rozdelil na dva póly. Ten ľavý je modrý, studený. Vďaka
nemu cítim chladný vánok a mráz, ktorý padá na zem. Predtým som sa triasla
ako osika, snažila som sa svoje telo čo najviac uchrániť pred zamrznutím, no
teraz mi to príde veľmi príjemné.
Druhý
pól je jeho pravým opakom. Moja pravá ruka je v plameňoch. Tancujú okolo
nej ohnivé draky, ktoré sa zvíjajú stále tesnejšie ku koži, aby následne mohli
odskočiť do väčšej vzdialenosti. Ich oheň hrá na červeno. Je príjemný, teplý,
no uberá mi polovicu vzduchu z pľúc.
„Sophia!“
Vzhliadnem
od plameňov k Acheronovi. Tvár mu pretína zvláštny nervózny výraz, ktorý
hraničí so strachom. Ani jeden pocit sa ku kráľovi Temných démonov nehodí.
Otvorím
ústa v otázke, no vyjdú z nich len nesúrodé slová. Na krku pocítim
ďalší ostrý rez a automaticky načiahnem druhú ruku. No vzápätí ju musím
odtisnúť, keď mi končeky prstov spália plamene. Po krku mi stečie pramienok
lepkavej tekutiny, ktorý sa vpije do svetra.
Spustím
ešte stále vystretú ruku pozdĺž tela, zavriem prsty a čakám. Nič sa
nestane. Opäť zavriem oči, vidím svoju ohnivú ruku a predstavím si opačný
proces. Pomaly vyhasínajúce plamene, až znovu neuvidím svoju pokožku, sveter,
svoje prsty a nechty.
Nič.
Ohnivé draky sa pevnejšie upnú k môjmu svalstvu. Až teraz sa skutočne
vydesím. Môj pohľad sa stretne s hnedými očami čiernovlasého leva,
a potom ma čosi udrie do brucha. Zapotácam sa dozadu a padnem na
zadok. Ohnivý chvost sa mi obtočí okolo nohy a pevne ju zovrie. Vykríknem
od bolesti.
„Sophia!“
Ash
padne na zem vedľa mňa, dosť ďaleko na to, aby na neho plamene nedočiahli. Vystrie
ku mne ruku, potom ju znovu stiahne. Stiahne čelo do sústredeného výrazu. Rais
sa objaví za jeho chrbtom.
„Potrebujem,
aby si sa čo najviac upokojila, Sophia. Pokús sa pravidelne dýchať
a ignoruj oheň, dobre?“
Zamračím
sa. Jeho slová sa mi zdajú nezmyselné. Ako mám ignorovať niečo, čo ma pomaly
mliaždi? No v takejto situácii som ochotná urobiť čokoľvek, len aby sa
plamene zo mňa stratili.
Opriem
si hlavu o zem a pokúsim sa čo najviac uvoľniť napnuté svaly. Telo sa
mi zachveje v proteste. Je neprirodzené, aby som sa cítila uvoľnene. Zahryznem
si do pery tak silno, až pocítim vlastnú krv. Nasajem vzduch, uvoľním zaťaté
päste a čakám.
Acheron
sa ku mne znovu načiahne. Tento raz však už ruku nedotiahne a pevne mi
zovrie horiace zápästie. Aj napriek plameňom hučiacim okolo mňa, začujem slabé
syknutie. Tvár mu pretne bolesť, keď sa jeho koža prvýkrát stretne
s ohňom. Celá čeľusť sa mu napne. Vo vzduchu ucítim spálené mäso. Nakloním
hlavu, aby som lepšie videla, čo robí, keď mnou prejde kŕč. Prehnem sa ani luk
a do očí sa mi nahrnú slzy. Nemôžem kričať, hrdlo mám príliš zovreté
bolesťou. Trvá to iba pár sekúnd, kým všetko pominie. Hlasno vydýchnem.
Do
tela mi udrie chladný vzduch, ktorý ochladí rozpálený sveter i pokožku. Ľahšie
sa mi dýcha, hrdlo mi prestane zvierať neviditeľná sila. Už necítim žiadnu
bolesť, len slabé šteklenie na lícach, ako sa mi vánok pohráva
s rozpustenými vlasmi. Slzy mi uschnú na tvári.
„Si
v poriadku?“
S malými
ťažkosťami sa vyškriabem na lakte. Moje telo je akési priťažké. Chcem odvetiť,
no miesto toho rozšírim oči hrôzou.
Nebolo
to žiadne zdanie, ani ma neklamali zmysly, keď som ucítila mäso. Acheronova
ruka je uškvarená do fialova. Z malých raniek mu vyteká krv, niektoré
miesta už napúchajú a inde sa tvoria biele pľuzgiere. Musím si zakryť
rukou ústa, aby som pri tom strašnom pohľade nevykríkla.
Ash mi
padne na nohy. Musí sa veľmi premáhať, aby sám nekričal.
„Dám
ti krv,“ zareaguje Rais. Jeho hlas nie je taký vydesený, ako by som možno čakala.
Akoby to nebolo po prvýkrát, čo sa ocitol v takejto situácii.
Rais
mu nadvihne hlavu a Acheron sa poslušne zahryzne do pripravenej ruky. Zaznie
hltavé pitie, stony a povzdychnutie. Behom nasledujúcich minút sa jeho
ruka celkom vylieči. Len čierne škvrny od popola naznačujú, že sa niečo dialo.
„Už
je to-“ Načiahnem sa po jeho zahojenej ruke a vezmem ju do svojich. Musím
sa hmatom presvedčiť, že je naozaj v poriadku. Jeho pokožka je stále rozpálená.
„Nič
to nie je,“ odvetí na nedopovedanú otázku. Stiahne si ruku späť k telu
a posadí sa. Rais si rýchlym pohybom obviaže krvácajúce zápästie
vreckovkou – kto by povedal, že niečo také sa nájde v jeho vreckách –
a vstane.
Pokrútim
hlavou. „Nerozumiem. Ako si ma toho ohňa zbavil? Bolo to...“ Jasne som videla,
ako ku mne načiahol ruku, cítila som, ako ma chytil za zápästie. Za horiace
zápästie! „Ovládaš päť pokročilých techník?“ spýtam sa na rovinu.
Acheron
pokrúti hlavou. „Aj keď by som rád, nič také.“ Jeho odpoveď sa mi nepozdáva. Ak
to neboli techniky, tak čo tu práve predviedol?
Naznačím
mu, že mi to musí vysvetliť. Nie som ochotná sa zmieriť s takou chabou
odpoveďou. Ash sa chvíľu tvári, že mu to nie je práve po vôli, no potom
pokračuje: „Som kráľom Temných démonov a dokáže ovládať všetky živly –
oheň, vodu, zem, vzduch.“
Nakloním
hlavu. Nepovedal nič, čo by som už dávno nevedela.
„Okrem
svojich živlov mi to dáva možnosť ovládnuť aj ten tvoj,“ doplní. „Alebo
akéhokoľvek iného démona na svete. Samozrejme, ovládnuť myslím úplne potlačiť. U niektorých
to ide ľahko, nemusím sa ich ani dotknúť. Lenže u teba,“ slová nechá
doznieť dostratena. Pozerá sa na mňa skúmavým pohľadom a ja si uvedomím,
že mám otvorené ústa. Okamžite ich zatvorím, no nemôžem sa prestať tváriť
prekvapene.
Acheron
je úžasný. A to ešte viac, než
som si pôvodne myslela. Najskôr dokáže ovládať všetky štyri živly, teraz má
schopnosť podobnú piatim pokročilým technikám. V jednu chvíľu cítim
neskonalý obdiv, v tú ďalšiu by som sa najradšej načiahla po skalpel
a celého ho rozrezala, aby som zistila, v čom tkvie jeho dokonalosť
a či nemá ďalšie úžasné tajomstvá. Je taký mladý a pritom toho dokáže
viac, než ktorýkoľvek dospelý démon. Je o dosť lepší, než John Erick.
Tisíckrát lepší, než ja.
Zúžim
oči a podvedome našpúlim pery pri zistení, že sa nič z toho vlastne
ani nemusel učiť. Živly i táto schopnosť mu najskôr padli k nohám len
preto, že je kráľom. Nemusel tvrdnúť dlhé hodiny v telocvični, na
tréningoch, či byť zrážaný k zemi tak často, až pokým nemal pocit, že už
znovu nedokáže vstať. K nemu takéto veci jednoducho prišli samé.
„Nad
čím premýšľaš?“
Zaženiem
závisť tak hlboko, ako sa to v tejto chvíli dá a vyšplhám sa na nohy.
Oprášim si tepláky i keď dobre viem, že nie sú špinavé. „Nad ničím,“
zaklamem. Zodvihnem pohľad a v tom sa už znovu dívam do jeho hlbokých
čokoládových očí. Načiahne ku mne ruku a dotkne sa môjho krku. Zasipím od bolesti.
„Prepáč.“
Dotknem
sa miesta, kde ma oheň škrabol a na prstoch sa mi objaví krv. Takže to
bolo reálne.
„Mala
by si nazbierať energiu. Môžeš sa zo mňa napiť,“ navrhne. Jeho zápästie sa mi ocitne
v zornom poly, až musím uskočiť.
„Nechcem,“
odvetím skôr, než nad tým stihnem poriadne popremýšľať. Ale môj pud
sebazáchovy, ktorý odvetil miesto mňa, má pravdu. Nenapijem sa Acheronovej krvi
hneď z niekoľkých dôvodov. Jedným z nich napríklad je, že pred
chvíľou sa sám musel napiť z Raisa. Ďalším je to, že som na neho naštvaná.
Prekrížim
si ruky na prsiach. Zranenia počkajú na chladenú krv v mojej izbe. „Nenapadlo
ti, že sme si najskôr mali pripraviť plán, ako ma toho ohňa zbaviť?!“
Ash
skloní hlavu. „Popravde, stále som neveril, že oheň dokážeš používať.“
Odtiahnem
ruky a buchnem nimi o vlastné telo. Horšiu odpoveď mi nemohol dať. „Tak
prečo si sa tak energicky ponúkol, že ma budeš učiť?“
„Neveril
som tomu, no veril som Raisovi. Teraz už sám viem, že to všetko, čo sa ti včera
stalo, je pravda a tvoj oheň je nebezpečný. Musí sa ho naučiť používať,
Drane, či sa ti to páči alebo nie.“
„Nie,
nemusím,“ rázne pokrútim hlavou. „Alebo aspoň nemusím mať za učiteľa teba. Bola
som hlúpa, keď som si čo i len na sekundu myslela, že mi skutočne pomôžeš.
Že to medzi nami možno bude fungovať. Ale si príšerný učiteľ. Skoro si ma zabil
a zo seba si spravil mrzáka!“ vyznie to ostrejšie, než som pôvodne
zamýšľala. Avšak svoje slová nevezmem preč. Lomcuje mnou príliš veľká zlosť,
aby som povedala čokoľvek ďalšie.
Acheron
má prázdny výraz. Netrúfam si odhadnúť, čo sa mu teraz deje v hlave. Čo mu
spôsobili moje slová. Otočím sa a vyberiem sa preč schodmi. Tak trochu
dúfam, že sa mi opäť bude vyhrážať riaditeľom, no okolo je len ťažobné ticho. Až
vyjdem z kolosea a zamierim cez les, cítim sa ešte horšie. Moje slová
ma zamrzia. Acheron je úžasný. Možno nemal ten najpremyslenejší plán, no nie je
zlým učiteľom. Dokonca ani jeho pochybnosti o mojom živle som mu nemala zazlievať
– veď som na tom bola rovnako. A vďaka nemu som po prvýkrát cielene vyvolala
oheň. To ja som mizerná študentka...
●●●
Slnko
mi nemilosrdne svieti do očí. Prekryjem si rukou tvár, aby som neoslepla
a párkrát zažmurkám na jasnú oblohu.
Prekvapivo
jasné počasie vytiahlo polovicu študentom v poobedňajších hodinách na
ihrisko. Aj napriek chladu, ktorý prúdi zo zeme, neváhajú sa posadiť na
trávnik, či si rovno ľahnúť. Zopakujem som ich príklad, i keď sa držím viac
bokom. Vytesním všetok ruch okolo seba a sústredím sa len na svoje dýchanie.
Takto
pokojne som sa naposledy cítila, keď som bola malá. Ešte predtým, než som
dokončila strednú, než som vôbec nastúpila na Americkú Univerzitu. Podobne ako
teraz, aj vtedy som ležala na tráve na našom malom ranči a snažila sa
o vytesnenie všetkého zlého. Samozrejme, v tom období bolo mojim
najväčším problémom miesto, kam som mala ísť s rodičmi na dovolenku. Už
som mala po krk toho večného učenia a tak sme vybrali more. Pláže
v Brazílii boli pre mňa vysnívaným rajom. Dovtedy sme nikdy neboli za
hranicami a mňa lákalo pozrieť sa do Ria de Janeiro. Rodičia s tým
však nesúhlasili.
„S mamkou sme sa dohodli, že pôjdeme do
Miami. Je to stále v Štátoch a navyše som počul, že tam majú výborné
univerzity. Ľudské univerzity. Možno by neuškodilo, ak by si sa pozrela aj po
lekárskej fakulte.“
Po
tých slovách som na otca nakričala. Nielen, že nechcel ísť na poriadnu
dovolenku, ešte ma chcel poslať do ľudskej školy. Ľudskej. Pre mňa bolo niečo
podobné nemysliteľné. Nemohla som uveriť, že s tým mamka súhlasila.
Teraz
však už všetko chápem. Bola som taká hlúpa...
„Pani
profesorka?“
Stiahnem
ruku z tváre a zažmúrim na postavu pred sebou. Ciar Tyreková sa
placho usmeje. „Nečakala som, že vás tu stretnem,“ dodá.
Ležím
na konci ihriska, skoro až tam, kde sa stretáva s lesom. Nerozumiem, ako
ma tu mohla nájsť.
Posnažím
sa o prívetivý úsmev a zdvorilo sa spýtam: „Ciar. Ako sa máte?“
„Dobre,
ďakujem za opýtanie. Práve mám trochu voľno, tak som myslela, že sa na chvíľu
začítam do knihy.“ Zloží si tašku z pleca a posadí sa vedľa mňa. Zadržím
povzdych. Myslela som, že si budem užívať samotu o čosi dlhšie.
„Aj
vy máte voľno?“
Prikývnem
a uložím sa späť na trávu. Ciar si ľahne vedľa mňa a hodnú chvíľu ani
jedna nič nehovoríme. Iba si užívame teplo dnešného dňa, slabý vánok nesúci soľ
a ticho. Príjemné ticho.
Nakoniec
všetko z toho preruší Ciar: „Premýšľali ste niekedy nad tým, čo by ste
robili, ak by ste neboli profesorkou?“ spýta sa sotva počuteľným hlasom.
Usmejem
sa. „Viete, že nie som skutočná profesorka. Som iba záskok.“ Pri tom slove sa
mi vybaví Acheronova tvár. Presne to isté mi povedal včera. Zatlačím jeho tvár do
úzadia. „No ak by som nedostala ponuku od riaditeľa, asi by som si stále
hľadala prácu. Alebo by som sa možno vrátila späť do Asociácie démonov.“
Tie
slová vyslovím skôr, než sa stihnem zastaviť. Strasie ma pri tej predstave. Nie,
do komanda by som sa nikdy dobrovoľne
nevrátila. Ani keby to bola už moja posledná možnosť.
„Som
rada, že ste tu,“ odvetí bez pripomienok.
Súhlasne
prikývnem, aj keď mi je jasné, že to nevidí. Má zatvorené oči a necháva
slnečné lúče, nech ju šteklia po lícach. Za pár minút ich má rozpálené do
ružova.
„Popravde,“
začne znovu rovnako tichým hlasom, „nikdy som si nemyslela, že sa dostanem na
Americkú Univerzitu. Už od malička sme s rodičmi a bratom bývali
v byte v San Franciscu. Malom, no veľmi útulnom. Moja mama ho
skrášľovala vždy, keď mala trochu peňazí na viac. Ešte pred rokom som si
myslela, že jej usmievajúcu sa tvár pri vešaní motýľov na záclony, budem
vídavať do konca života. Ale potom nás napadli Potomkovia.“
Zodvihnem
sa na lakte. Ciar sa zachveje na tráve, no oči neotvorí. Spoza viečok jej vyjde
pramienok perleťových sĺz lesknúcich sa na slnku.
„Sledovali
otca až k nám domov. Akoby vedeli, že má rodinu, na ktorej by si mohli
pochutnať. Doteraz neviem, či to mám považovať za šťastie alebo skôr za smolu,
pretože ja s bratom sme v tej dobe doma neboli. Brat po mňa bol
u kamarátky na druhom konci mesta. Vrátili sme sa až neskoro večer. Bol
zázrak, že naši rodičia ešte vôbec dýchali.“
Ciarin
hlas sa netrasie, aj keď na trávu dopadáva jedna slza za druhou. Hruď sa jej
dvíha v prudkých nádychoch. Pocítim tiaž. Inštinktívne sa načiahnem za jej
rukou a silno ju stlačím. Nemám srdce prerušiť ju či povedať slová na
útechu. Tie totiž nenachádzam.
„Otec
umrel behom noci. Jeho stav bol taký vážny, že neexistoval spôsob ako mu pomôcť.
Naša matka na tom bola skoro rovnako zle. Nemali sme peniaze na to, aby sme
zavolali doktora pre démonov, tak sme išli do ľudskej nemocnice. Ale ľudia,
viete aký sú. Zašili matke rany, dali jej transfúziu, no nič z toho
nepomáhalo. Potrebovala energiu. Môj brat sa veľmi snažil nejakú jej dať,
neúspešne. Bola v kóme. V tej nemocnici sme strávili mesiace.“
Ciar
si zotrie slzy okolo očí. Stisne mi prsty. „Vtedy som sa bála zavrieť
v noci oči. Pretože keď som ich ráno otvorila, nikdy som si nemohla byť
istá, či moja mama cez noc už nezomrela. Pamätám si na týždeň, kedy na tom bola
skutočne zle. Dvakrát sa jej zastavilo srdce a doktorom sa ho sotva
podarilo nahodiť. S bratom sme nezažmúrili oči štyri dni. Cítila som sa
tak bezmocne. Tak zbytočne.“
Konečne
otvorí oči, no nepozerá sa na mňa či na oblohu. Díva sa niekam ďaleko, kam ja
dovidieť nemôžem. „Matka nevedela prijímať energiu a žiadny Svetlý démon
na svete by ju do nej nedokázal natlačiť. Trvalo to dlho, no bratovi sa
nakoniec podarilo nájsť liek na jej stav. Vyhľadal Acherona, ktorý jediný jej
mohol skutočne pomôcť. Stali sa z nás Temní démoni, no na oplátku sme
zachránili matke život. Alebo aspoň tú časť bez úsmevu.“
Cítim
Ciarinu bolesť a štve ma, že jej nemám ako pomôcť. Tento príbeh som už raz
počula, aj keď v krátkych útržkoch, ktoré mi povedala pri našom prvom
stretnutí v nemocnici. Niektorí Temný démoni ju nenávideli kvôli jej
premene. Mne sa to zdalo rozumné. Sama by som bola ochotná vzdať sa svojej podstaty,
v ktorej som celý život vyrastala, len aby som zachránila svojich rodičov.
Ciar prižmúri jedno oko, do ktorého jej svieti
slnko a pozrie sa na mňa. Na tvári sa jej objaví úsmev. „Nakoniec to dobre
dopadlo, nemyslíte? Vďaka Acheronovi moja mama žije. Ja môžem chodiť na Americkú
Univerzitu ako môj brat. Mohla som vás stretnúť. Dodávate odvahu, viete o tom?
Hlavne Svetlým démonom. A mne.“
Jej
slová ma zahrejú pri srdci viac než slnko a zároveň ma prekvapí jej
úprimnosť. Ciar nečaká na moju odpoveď, ľahne si späť na trávu a zavrie oči.
Nechá ma, aby som sa s jej slovami vyrovnala sama. Koniec koncov na to
nemám čo povedať. Doširoka rozšírim pery a ľahnem si vedľa nej.
●●●
Na
večernej hodine s prvákmi preberám základné opatrenia pri používaní
živlov. Aj keď väčšina z nich zíva a chalan v poslednom rade
dvakrát zaspí, je to nutnosť. Aby som ich prebrala, na konci hodiny im dovolím trochu
sa predviesť so svojimi schopnosťami. Po priestore rozložím štyri misky, pričom
v každej je jeden živel. Niektorí sa odvážia a ovládnu svoj živel. No
v porovnaní s druhákmi sa majú ešte čo učiť. Ohnivá guľa nedokáže
udržať svoju formu, voda sa dokáže pohybovať len po podlahe a silnejší
vietor mi rozstrapatí vlasy. Zapíšem si, aby som na ďalšiu hodinu pozvala
niekoľko študentov z vyšších ročníkov, ktorí by im mohli čo-to
predviesť.
Keď
sa všetci pobalia, v poslednej skupinke odchádzajúcich študentov
zahliadnem Silasa. „Pán Crowell, na moment,“ zavolám na neho. Silas si vezme
batoh a pristúpi opatrne ku mne, akoby sa bál, že ho uhryznem. V duchu
sa nad tým pousmejem. Dnes svoj živel neukázal a mojim zmyslom neuniklo,
ako sa drží od ostatných ďalej, no dáva pozor.
„Napadlo
mi to po našom prvom stretnutí pri vašich prijímačkách, ale akosi som na to
pozabudla. Na prváka veľmi dobre zvládate používanie svojich živlov – hlavne čo
sa týka ohňa. Nechceli by ste teda chodiť na praktické hodiny aj
k druhákom? Samozrejme, nemôžem vás posadiť hneď do A skupiny, no
v B sa učia študenti to isté. Takto by ste mohli rýchlejšie rozvíjať živel
ohňa a nemuseli by ste čakať, kým sa k tomu s ostatnými
spolužiakmi dostanete.“
Silas
ma v tvári roztomilo prekvapený výraz. Niečo zarapká, no je to také
nesúvislé, že nerozumiem jedinému slovu.
„Sku-skutočne?
Mohol by som?“ vykokce nakoniec.
Zasmejem
sa a súhlasne prikývnem. Dostane sa mi pohľad na úplne iného chlapca. Takého
vzdialeného od toho, ktorý predo mnou stál ešte pred sekundou. Jeho bledá,
nečitateľná tvár sa pretrhne ako pavúčie vlákno a odhalí široký šťastný
úsmev. No ako rýchlo sa objaví, tak rýchlo aj zmizne. Silas sa zarazí, akoby
som ho prichytila pri niečom zlom, potichu sa poďakuje a ujde hore schodmi
z kolosea. Mysľou mi prebleskne, aký podivný mladík to je.
Spustím
nohy z pódia a vezmem si do rúk papiere. Zapíšem si všetko, čo som
dnes s prvákmi stihla, kto ma prekvapil a na kom by som mala najviac
zapracovať. Súčasne si dám veľkú poznámku k Silasovmu menu. Zajtra budem
musieť navštíviť Mayu, aby mu dovolila zápis k druhákom a Silas tak
mohol získať kredity navyše. Ani sa nenazdám a začnú sa zbiehať tretiaci. Maria Rodrigues ma veselo
pozdraví so silným prízvukom a posadí sa vedľa Justina do prvého radu. S potešením
zisťujem, že účasť je rovnako vysoká ako v utorok.
Urobím ešte niekoľko poznámok,
kým sa postavím.
„Dobre decká, začneme,“
skríknem, čím utíšim ruch. „Ako sme už na teórii Pokročilého používania
schopností preberali, na svete existuje päť pokročilých techník. Tieto techniky
zaručujú používateľom skoro dokonalú obranu na krátku, ale aj na väčšiu
vzdialenosť pri súperovom živle. Kto vymenuje techniky?“
Z druhého
radu sa neisto zodvihne jedna ruka a ja sa jej okamžite chytím. Dievča
s blond vlasmi po pás vymenuje názvy všetkých piatich techník.
„V
dodaných materiáloch ste si mali preštudovať jednu štúdiu – pohltenie priamym
kontaktom. Nájde sa tu niekto, kto mi zhrnie učivo?“
Tento
raz sú na slovo skúpejší. Nerobím veľké okolky a vyvolám Justina. Aj keď
má problémy, je na ňom vidieť, že má texty prečítané. Od študenta, ktorý je tak
veľmi zapálený do ich používania nečakám ani nič iné. Následne vyzvem Mariu,
aby ku mne prišla na pódium.
„Aby
to nebolo všetko len o teórii, prejdeme konečne ku praktickej ukážke. Technika
pohltením fyzickým kontaktom je tou najjednoduchšou z piatich. Aj keď sa
vám to tak spočiatku nemusí zdať. Slečna Rodrigues mi bude na chvíľu robiť asistentku, aby som vám
techniku mohla predviesť, potom sa rozdelíte do dvojíc a budete to
navzájom skúšať.“
Otočím sa k Marii, ktorá
zastaví vedľa mňa a tichším hlasom ju vyzvem, aby sa obalila do hliny tak,
ako na našich predchádzajúcich tréningoch. Maria je veľmi nadaná, preto jej to
trvá len pár stotín sekundy. Obrátim sa späť k študentom.
„Ako hovorí sama technika, prvým
krokom je dotyk,“ poviem, pričom sa ostatní zasmejú. Voľne nechám splynúť
ruku na Mariinom ramene. „Ak sa vám to zdá už teraz jednoduché, predstavte si,
že by slečna Rodrigues ovládala živel vzduchu a nie zeme. Tisícky malých
ihiel by vám v tomto okamihu trhali bunky. Alebo by dokázala používať
oheň, to by-“ zarazím sa. Pred sebou uvidím Acheronovu zakrvácanú ruku posiatu
pľuzgiermi a neodvážim sa vetu dokončiť.
„Nesmiete mať strach,“ otočím sa
späť na publikum. „Živel to vycíti a zničí vás.“ Tak ako mňa. Keď ma oheň nechcel pustiť, mala som príšerný strach.
„Musíte si zachovať chladnú hlavu, aj keď to bude spočiatku bolieť. Nesmiete mu
dovoliť, aby vás ovládol.“
Nasajem chladný vzduch, ktorý sa
mi zaryje do pľúc malými pazúrikmi. Vydýchnem a ten istý proces zopakujem
už so zavretými očami. Vnímam len brušká prstov položené na hladkej pevnej
hline. Predstavím si, ako Mariina obrana puká. Obraz sa zmení a v hlave
sa mi objaví karmínový plameň. Odtiahnem ruku od Mariinho ramena, akoby som sa
popichala. Ten oheň bol taký živý. Taký desivý...
Vzhliadnem k študentom. Justin
má na tvári spýtavý pohľad. Iba on vie, že sa niečo deje, že to takto nemalo
byť. A potom šibnem očami o niekoľko radov vyššie. Túžim si ich
pretrieť, presvedčiť sa, či vidím dobre. Acheron a Rais sa medzitým
pokojne usadia.
„Čo tu-“ Potichu zanadávam. Mám
sto chutí vybehnúť hore schodmi a spýtať sa ich na rovinu. Stačí chvíľa a obaja
sa tvária, že sem patria. Čakám, či sa neozvú, no potom si uvedomím, že nič
také neurobia. Prišli ma sledovať. Posúdiť. Ohodnotiť.
Šklbne mi krkom. Ich prítomnosť
mi nie je ani trochu po chuti a dokonale ma vyvádza z koncentrácie.
Medzi študentmi sa ozve ruch – dvoch démonov navyše si ani jeden z nich nevšimol.
Obrátim pohľad na hlinenú sochu. Musím pokračovať v hodine.
Urobím krok dopredu a znovu
zastavím. Miesto hliny vidím oheň. Zmocní sa ma horúčava. Otriem si spotené
ruky do nohavíc a vrátim sa pohľadom späť pred pódium. Prečo sem musel Acheron prísť?
Zastavím sa na Justinovi. „Pán
Mallback, nechceli by ste ostatným študentom predviesť svoje doterajšie
výsledky pri vašom súkromnom štúdiu?“ vypadne zo mňa. Justin je mojimi slovami
prekvapený rovnako ako ja sama. Avšak dlho neotáľa. Vyštverá sa na pódium
a postaví sa vedľa Marie. Z hľadiska počuť prekvapenie.
Voči Justinovi to nie je úplne
tak fér. Aj keď ma videl používať túto techniku už niekoľko ráz, sám mal stále
veľké medzery. Je to však stokrát lepšie, než moja neschopnosť.
„Uvoľnite sa. Dýchajte
a snažte sa predstaviť si celý proces v hlave,“ šepnem mu.
„V pohode, pani profesorka. To
mám už jasne zapísané v hlave,“ zasmeje sa. Zakašle, zavrie oči a uvoľní
sa.
V koloseu na okamih všetci
zataja dych. Justin položí ruku na Mariino rameno, dýcha plynule, pomaly. Dlho
sa nič nedeje. Už-už chcem povedať Justinovi, aby ju pustil a skúsil to
znovu, keď náhle hlinená figurína hlasno zapraská. Na ramene sa objaví pavučina
malých čiar. Justin zatne sánku, jedna prasklina sa zväčší a prejde dole
celou rukou. V osvetlení kolosea je vidieť čiernu uniformu s bielym lemom
a slabo opálenú pokožku. Prsty mu zbelejú, roztrasie sa.
Trvá to jedno mrknutie. Obrovská
sila, ktorá by sa rovnala tlakovej vlne pri výbuchu padajúceho vrtuľníka,
zasiahne pódium. Sotva to ustojím, pričom sa na všetky strany rozletia kúsky hliny.
Justin s Mayou sa zrútia na kolená. Obaja ťažko odychujú, no ich výkon
vyrazil ich spolužiakom dych. Usmejem sa od ucha k uchu. Náš doterajší
tréning predsa len na niečo bol.
„Teraz sa rozdelíte do dvojíc. Vyberte
si spolužiaka, ktorý ovláda odlišný živel než vy a prejdite dopredu.“
Pristúpim k Justinovi. „Budete postupovať presne tak ako pán Mall-“ Zvyšné písmenká mi vrazia späť do krku
a vyrazia dych. V okamihu, keď sa dotknem Justinovho ramena, vzduch
okolo zaprská. Vznikne výboj, v prstoch mi zaiskrí a medzi nami
vybuchne sila ohromných rozmerov. Ešte si uvedomím, ako sa mi zatočí svet, preletím
vzduchom a stratím vedomie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára