Oheň je jeden z najnebezpečnejších živlov. Ako sa s ním vyrovná naša hlavná hrdinka?
Oheň
je jeden z najnebezpečnejších živlov, aké svet démonov pozná. Prejavuje sa
často vďaka svojmu spojeniu s agresivitou, no nie každý ho dokáže
ovládnuť. História pozná niekoľko prípadov, kedy sa mladí a neskúsení
démoni stali obeťami vlastného živlu, pretože si s ním zahrávali. Alebo sa
topili v depresiách, až ich nakoniec živel úplne zlomil a zhoreli vo
vlastnom ohni.
Samozrejme,
všetky takéto udalosti sa stali ešte v päťdesiatych rokoch minulého
storočia, pred reformou školstva, ktorá uzavrela používanie živlov len do
niekoľkých vyučovaných hodín. Ako na Americkej Univerzite, tak i na
mnohých iných školách, platil striktný zákaz pre študentov používať živel mimo
dohľad pedagóga.
Lenže
tieto informácie mi boli na nič. V učebniciach o živloch, ktoré mi
boli známe, sa nepísalo nič viac o prvom prejave ohňa vďaka pokročilým
technikám, o jeho rozvoji či potlačení. Našla som síce niekoľko historiek
– či už pravdivých alebo nie – o hrozivých účinkoch živlu pri nesprávnom
používaní, ale to bolo celé. Len ďalšie fakty, ktoré som si mohla pridať
k svojim strachom.
Zabuchnem
knihu práve v okamihu, keď sa mi k stolu priblíži Acheron Ulliel. Jeho
klopanie ušlo mojim ušiam – ak vôbec klopal.
„Čo
chceš, Drane?“ spýta sa podráždene, akoby som mu zjedla obed. Zvalí sa do
kresla oproti a unavene si zájde prstami do vlasov.
Zahryznem
si do pery. Možno bola chyba volať ho do mojej pracovne, no nikoho
schopnejšieho, kto by mi pomohol s mojim problémom, som nepoznala.
Vlastne, bol tu jeden muž, ktorý by bol vhodnejším kandidátom, no radšej som
volila väčšie zlo, než akýkoľvek rozhovor s ním.
Milo
sa usmejem na Acherona a prejdem jeho podráždený postoj bez povšimnutia.
„Som rada, že si prišiel napriek svojmu plnému rozvrhu, Ash.“
Odfrkne
si. „Tak za prvé, dala si moje meno vyhlásiť rozhlasom, čo sa v histórii
školy ešte nestalo. A za druhé, sprvu som si myslel, že ma volá riaditeľ.
Myslím, že Maya je jeho sekretárka a nie tvoja.“
Urobím
grimasu. Chcelo to malé podplatenie, aby som ju donútila urobiť pre mňa túto
službičku. A zároveň pri našom rozhovore celkom stálo za zmienku, že som ju
zachránila pred Potomkom.
„Prepáč,“
ospravedlním sa na oko, „ale potrebovala som niekoho schopného, kto by mi
pomohol pri štúdii, ktorú píšem.“
Ashovi
vyletí obočie skoro až k vlasom. Čakal odo mňa azda niečo iné? „Nemáš byť
len záskok pre tento rok? Ani nemáš vyštudované učiteľstvo, tak kedy sa
z teba stala profesorka telom i dušou?“
„Aj
keď nie som skutočná profesorka, svoju prácu beriem vážne, to by si už mal
vedieť. A skôr než o štúdiu ide o výskum. Robím výskum
o živloch,“ poopravím svoju lož. Ani na sekundu mi nenapadlo, že by som
Acheronovi mala povedať pravdu o ohni vo svojich rukách. „Chcela by som
začať ohňom, no okrem teoretickej časti sa chcem venovať hlavne tej praktickej.
Tak čo, pomôžeš mi?“
Neodpovie
hneď. Prezerá si ma až si pripadám ešte ako väčší blázon, keď som si myslela,
že mi pomôže. Nikdy som ho oheň nevidela použiť, no až pridobre som si
spomínala na tých pár mrazivých hodín, ktoré sme museli tráviť spolu. Ash vedel
používať všetky živly a keďže to je mocný kráľ Temných démonov, je viac
ako pravdepodobné, že je v ich používaní dobrý.
„Čo
z toho budem mať ja?“
Túto
otázku som čakala. „Čo si povieš... Okrem mojej krvi a akejkoľvek
nechutnosti,“ dodám.
Zablysne
sa mu v čokoládových očiach, čo ma donúti striasť sa. Možno som sa práve
vyhla guľke. „Fajn. Niečo už vymyslím. Tak, čo chceš vedieť?“
To šlo hladko, napadne mi. Zalistujem
v papieroch na stole odkiaľ vylovím pripravené otázky.
„Takže,
kedy sa u teba po prvý raz objavil oheň?“
„Keď
som mal šestnásť, myslím. Bol to môj posledný živel.“
„Páni,“
uznanlivo kývnem hlavou a zaznačím si jeho výpoveď. Acheron by si mal potriasť
rukou s novým študentom Silasom.
„Ako sa na začiatku prejavoval?“
„Keď som trénoval používanie
vody, objavil sa mi na rukách oheň. A potom to už bolo ako s ostatnými
živlami. Objavoval sa každý deň stále vo väčšej miere až nakoniec stal mojom
súčasťou.“
„Nikdy si k svojmu ohňu
necítil strach?“
Nad touto otázkou chvíľu
zapremýšľa, kým odpovie. „Nie. Ako som už povedal, už som mal tri živly, bolo
len prirodzené, aby sa objavil aj štvrtý. Nebál som sa ho.“
„Ani nepoznáš nikoho, kto by sa
živlu ohňa bál a nikdy sa ho preto nenaučil ovládať?“
„Myslím si, že pokiaľ si
pripravená, moc živlov to vycíti a prejaví sa. Tak ako u mňa. Alebo
nie, tak ako u teba.“
Zastavím s hrotom pera nad
papierom a pozriem sa na neho spoza mihalníc. Keby si tak vedel...
„Poznáš spôsoby, ktorými by sa
dal tento živel potlačiť?“
Zamračí sa. „Akú štúdiu sa to
vôbec snažíš napísať, Drane? Ako odradiť všetkých mladých démonov od používania
ich živlov?“
„Odpovedaj na otázky
a vynechaj vtipy, prosím ťa,“ požiadam ho.
Povzdychne si, akoby so mnou
strácal čas. „Nie, Drane, nepoznám žiadny spôsob, ako by sa dalo živlu zbaviť.
Nie len ohňa, ale akéhokoľvek živlu. Sama dobre vieš, že sa u niektorých
môže prejaviť viac živlov, no iba jeden sa stane dominantným a tie ostatné
behom roka vymiznú. Je to už všetko alebo tam máš ešte niečo?“
Tento raz sa zamračím ja. Mám
ešte niekoľko otázok, no všetky sa týkajú predpokladu, že sa dá živlu zbaviť.
Ashove odpovede mi ani trochu nepomohli a odohnali veľký kus nádeje, ktorú
prechovávam. Ale stále nie som ochotná vzdať sa.
„Vie Rais ovládať oheň?“
„Nie, nevie,“ odvetí podráždene
a vstane. „Pokiaľ chceš ďalšieho chudáka, ktorý bude strácať čas, tak
požiadaj riaditeľa. Pokiaľ viem, on je v používaní ohňa najlepší na
škole.“
„Ďakujem za tvoj čas,“ usmejem
sa a jeho návrh obídem bez povšimnutia. Ash sa otočí na odchod a ja
sa zvalím na operadlo. Unavene si pretriem oči.
Rozhovor s Acheronom bol
v podstate zbytočný. Nepovedal mi nič, čo by som potrebovala skutočne
vedieť. „Riaditeľ, pche,“ zafrflem a rázne pokrútim hlavou. Je to posledný
démon na univerzite, za ktorým by som so svojim problémom skutočne išla.
Niekoľko minút hladím
bezmyšlienkovite do stropu. Potom sa postavím a vyjdem z kancelárie. Pomaly
kráčam hore schodmi, pričom sa snažím zahnať do úzadia strach. Keď som
naposledy bola na tom poschodí, pokúsili sa ma znásilniť a zabiť. No nemám
na výber.
Zastavím na najvyššom poschodí
pred čiernymi dvojkrídlovými dverami. Sledujem pozlátenú kľučku, akoby sa mala
čochvíľa sama pohnúť. Objímem si rukou telo a vojdem dnu.
Knižnica je tichá. Zdá sa mi
akoby od tej noci narástla. Zapálené svetlá pomáhajú dennému slnku na osvetlení
aj tých najtmavších kútov, no predsa mi príde akási tmavá. Pochmúrna. Vykročím
dopredu a podlaha zavŕzga. Je to úplne rovnaké ako vtedy, pomyslím si. Mám
čo robiť, aby som sa neotočila a nezmizla vo dverách. No potrebujem
správne odpovede.
Kráčam opatrne ďalej, nakúkam do
každého radu regálov a čakám, kedy na mňa vyskočí nejaký študent.
Prechádzam okolo oddelení, do ktorých sú knihy zaradené, hľadám svoj odbor, keď
na druhej strane knižnice čosi padne na podlahu.
Nadskočím od ľaku a strach
mi zovrie srdce. Každá bunka v mojom tele sa prieči urobiť ďalší krok
dopredu. V mysli sa mi vynoria veľmi živé obrazy toho, čo sa tu
stalo. Ešte krok a budem presne na mieste, kde na mňa padol regál. Kde mi
roztrhli košeľu a pokúsili sa ma...
Z opačnej
strany knižnice zaznie nadávka a ďalší buchot. Zavrtím hlavou, čím
zaženiem zlé myšlienky a odhodlane urobím posledných pár krokov.
V poslednom
regály pri veľkom glóbuse v kovovej obruči stojí bledé dievča. Ellee
oprašuje hrubú knihu a šomre si popod nos. Na konci uličky kľačia dvaja
Temný démoni. Ruky majú zdvihnuté nad hlavou, aspoň tak vysoko ako to ide
s piatimi hrubými a ťažkými knihami.
„O
čo tu ide?“ spýtam sa, čím ich upozorním na svoj príchod.
Ellee
sa obzrie ponad plece a mávne rukou. „Majú trest,“ odvetí nezaujato. Zvalí
sa do kresla, ktoré sem bolo očividne pritiahnuté a otvorí knihu.
„Aký
trest?“
„Presne!
Nič sme nespravili,“ ozve sa dievča. Ruky sa jej trasú nad hlavou. „Pani
profesorka, dostaňte nás odtiaľto. Prosím.“
Chalan
vedľa nej tiež zaprosíka ako malé dieťa. Otočím sa späť na Ellee, ktorá zjavne
niečo zaujímavé našla v titule Mučenie
a krvavé rituály starých národov a späť na dvojicu. Ich tváre sú mi
akési povedomé.
„Tak
moment! Vy dvaja ste sa včera bili pomocou svojich živlov v spoločenskej
miestnosti,“ uvedomím si.
„Ale,
pani profesorka, aká bitka. Bol to len nevinný žart,“ zaštebotá chlapec.
„Žart?
Bozkával si sa s tým dievčaťom. Videla som ťa!“
Chalan
ju umlčí pohľadom a nevinne sa na mňa pozrie. Dievča to už nevydrží, ruky
sa jej podlomia a knihy spadnú s buchotom na zem, sotva im stihne
uhnúť hlavou. Ellee vyskočí z kresla.
„Zase?
Okamžite to pozbieraj a späť nad hlavu. Váš trest sa ešte neskončil!“
prikáže im chladná Kanaďanka. Dievča zakňučí, no poslúchne ju.
„Nehovorte
mi, že tento trest vymyslel Acheron.“ Nie je to otázka. Viem, že ho vymyslel
Ash, aj keď by som od kráľa Temných démonov očakávala čosi viac...
konštruktívnejšie.
Podídem
k dvojici trpiacich a vezmem jednu z kníh. Neprekvapuje ma, že
je o histórii a vojnách démonov. Najširšie knihy boli vždy práve
z tohto predmetu. Oveľa viac ma zaujme kniha pod ňou. Ohnivá kniha. Všetko
o ohnivom živly.
Je
to ako úder z jasného neba. Zasmejem sa, srdce mi poskočí.
„Nemohli
by ste pár kníh vziať aj mne?“ zakňučí dievča.
„Odkedy
ste tu?“
„Od
včera. A majú tu byť ešte pár hodín, tak ich nerušte, pani profesorka,“
odvetí Ellee, pričom moje oslovenie myslí dosť ironicky.
„Ste
tu celú noc?“ spýtam sa neveriacky. Obaja prikývnu. Povzdychnem si
a zľutujem sa nad nimi. „Dobre, vráťte knihy späť na miesto. Váš trest sa
práve skončil. Ak by s tým mal Acheron nejaké problémy, nech príde za
mnou. Rozumiete?“
Nie
je potrebné pýtať sa ich dvakrát. Obaja vyskočia na nohy, ignorujúc protesty
Ellee.
„To
isté platí aj pre vás, Ellee,“ poviem jej. „Ak ste ich tu strážili celý čas,
mali ste ten najhorší trest. A pokiaľ chodíte s priateľmi na všetky
hodiny tak ako na tie moje, nezdá sa mi, že by ste mohla ďalej vymeškávať.“
Ellee
zavrčí a vypochoduje z knižnice. Nepohne mnou ani jej nadávka, ktorú
vypustí na moju osobu keď ma minie. Pritlačím si knihu k hrudi
a ponáhľam sa do svojej izby.
●●●
Ráno
skočím do Fordthrain. Okrem odreagovania si potrebujem dokúpiť pár vecí
a moja cesta sa nezaobíde ani bez návštevy niekoľkých butikov. Nemám
v pláne si nič kúpiť, no i tak neodolám vyskúšaniu niekoľkých
zaujímavých kúskov. V čiernych šatách aspoň na okamih zabudnem na svoj
život a na všetko, čo sa deje na škole a pripadám si ako obyčajná
tínedžera. Obyčajná, skoro až ľudská.
Nad Ohnivou knihou som strávila celú noc, no
na nič svetoborné som zatiaľ neprišla. Okrem presných inštrukcii ako sa naučiť
najlepšie používať oheň, ma najviac zaujala kapitola o trinástom kráľovi
Svetlých démonov.
Erion
žil v dobe inkvizície v Taliansku. Bol z neho už dospelý muž, keď sa
zistilo, že je novým kráľom. Aj napriek obrovskej nevraživosti, ktorá
v tom období vládla medzi dvoma druhmi, a ktorá bola krvilačnejšia
než tá dnešná, vládol Erion Svetlým spolu s ďalšími dvomi ženami. Spočiatku
nemal žiadne schopnosti, okrem kráľovskej krvi, ktorá mu prúdila v žilách.
Jeho sila ohňa sa po prvýkrát prejavila až pri upaľovaní jeho manželky
a detí. Potlačil oheň, ktorý im už lízal kosti, a nechal zhorieť
všetkých, ktorí len nečinne stáli a prizerali sa ich nešťastiu.
Erion
časom svoj živel naplno ovládol a keď sa tak stalo, ovládol ešte jeden –
vodu. No netrvalo dlho a úplne sa pomiatol. Každého podozrieval zo zrady,
čo nakoniec vyústilo k smrti stoviek Temných i Svetlých démonov.
Preto mu história právom udeľovala prívlastok šialený či dokonca temný.
Bola
to desivá história môjho druhu, na ktorú sa väčšina kníh snažila zabudnúť. Celý
život mi vtĺkali do hlavy ako by sa mal správať Svetlý démon a Erion sa
poriadne vymykal normálu. Avšak napriek tomu sme predsa mali niečo spoločné.
Ako u neho tak i u mňa sa živel ohňa objavil znenazdajky, bez
varovania. Rozdiel bol iba v tom, že on bol kráľom.
„Bude
to všetko?“ spýta sa predavačka. Prekvapene sa na ňu pozriem.
V nestráženej
chvíli som prešla so šatami ku pokladni a nechala ju ich nablokovať.
Zamračím sa na cenu, ktorá vysoko presahuje moju platovú triedu. Rýchlo sa žene
ospravedlním so slovami, že na to nemám dosť peňazí a porúčam sa preč.
Na
ulici vdýchnem do pľúc čerstvý vzduch, pokúsim sa prečistiť si hlavu. Ako sa
tak pozerám po ulici spomeniem si na oveľa závažnejší problém, ktorý by ma mal
trápiť – Potomok. Pochybujem, že by sa premával na ulici za jasného dňa, no
zaprisahám sa, že v noci pôjdem na lov. Teraz by to malo byť už
jednoduchšie, než v mojich začiatkoch, viem predsa, čo chce – mňa.
A to z dôvodu, ktorý mi doposiaľ nie je jasný.
Urobím
si ďalšiu pomyselnú odrážku za ktorou stojí – zistiť prečo po mne Potomkovia idú – a vykročím
k parkovisku. Tesne pred autom zastavím. Moju pozornosť upúta pár
v aute oproti.
Muž
sa háda so ženou. Vyčíta jej hlúposť a neschopnosť. Tvári sa, akoby všetko
na svete – alebo aspoň v tom jeho svete – bola jej vina. Žena, ktorá je
stará skoro ako moja mama, si pevne zviera hlavu a narieka. Myknem
plecami. Je to len ďalší pohľad na úbohé ľudské starosti.
Hodím
si tašku s nákupom do kufra a nasadnem. Chcem otočiť kľúčikom, keď sa
ozve klaksón. Auto, v ktorom sedí dvojica, hlasno zatrúbi. Pri pohľade na
muža vo mne náhle vzkypí žlč.
Udiera
ženu po hlave, ramenách i rukách a pritom naráža do volantu. Klaksón
trúby znovu a znovu, no ani on nedokáže prehučať jeho obvinenia
a nadávky. Skôr, než si to uvedomím, už stojím pri jeho dverách
a jediným šmahom ho vyhodím von z auta. Zavrčím.
„Čo
to dope- Kto si?!“ skríkne po mne.
„A
vy? Ako si dovoľujete byť ženu? Je to snáď váš majetok? Neživý predmet, do
ktorého môžete kopnúť?“
„To nie
je tvoja starosť, dievčisko,“ zrúkne. Postaví sa a odsotí ma odo dverí.
„Je to moja manželka, môžem si s ňou robiť, čo chcem.“
Manželka. „Poznáte vôbec význam slova
manželka?“ spýtam sa sarkasticky. Načiahnem sa po mobil a začnem vytáčať.
„Čo
robíš?“
„Volám
políciu. Budete obvinený za napadnutie a ublíženie na zdravý.“
V slúchadle
sa ozve hlas mladej dispečerky, keď mi chlap vyrazí mobil z ruky. Odhodí
ma do vedľajšieho auta a spustí sa alarm. Môj mobil sa rozbije pri dopadne
na tvrdý asfalt, v tom okamihu sa vo mne čosi zlomí.
Neviem
či je to hnev, že si ten chlap na mňa i na svoju ženu dovolil vztiahnuť
ruku. Alebo pocit bezmocnosti a strachu, ktorý pramení z faktu, že
nedokážem ovládať svoje schopnosti. A možno je to niečo celkom iné. No
v tú chvíľu sa nepríčetne pohnem dopredu, zodvihnem ruky
a z prstov mi vyšľahnú oranžové plamene. Obrovská sila odfúkne muža
akoby bol len lístok vo vetre a pohne jeho autom. Trvá to pár sekúnd, kým
si uvedomím čo robím a spustím ruky späť k telu. Okolo mňa je spúšť.
V ušiach
mi hučí, takže nepočujem vydesený výkrik ženy, ktorá vyskočí z auta ani
chlapa, ktorému horí oblečenie. Vnímam len tlkot vlastného srdca, ktoré mi chce
preraziť hrudný kôš. Po spánkoch mi stečie pot.
Otočím
sa na päte a nasadnem do svojho auta. Cestou ešte zhrabnem kúsky telefónu
zo zeme, kým na šmyku nevyjdem z parkoviska. Celé telo sa mi chveje.
Šoférujem
ako zbesilá, kým si všimnem, že idem opačným smerom. Zvrtnem volant. Čo som to, doriti, urobila?
Chcem
kričať i plakať zároveň. Bola som ako šialená, nespoznávala som sa. Som
slabá, sila ohňa ma poľahky ovládla a tak som stratila všetku
sebakontrolu. Bolo to akoby moje telo na tých pár sekúnd nepatrilo mne, ale
riadil ho niekto iný. Niekto – alebo niečo – mocnejší než ja.
Pri
bráne do areálu školy sotva stačím pribrzdiť auto. Bez účasti kývnem chlapovi
pri bráne a ponáhľam sa na parkovisko. Až keď vypnem motor
a odtiahnem sa od volantu, uvedomím si, ako silno som po celú jazdy
zatínala hánky. Vezmem si nákup a vykročím ku dverám. Potrebujem nájsť
pomoc. Čo najskôr. Predtým, než ublížim niekomu ďalšiemu.
Na
chodbe skoro vrazím do čiernovlasého leva. Rais stojí po jeho pravici
a obaja si ma prezerajú so zadumanými výrazmi.
Schovám
si roztrasené ruky za chrbát. V prstoch cítim mravčenie. Dvihnem bradu
a na jazyku mám už-už otázku, keď sa Ash uškrnie od ucha k uchu.
Ležérne si prekríži ruky na prsiach a povie: „Zdá sa, že si to praktické
používanie ohňa vzala doslova, Drane.“
Nechápavo
nakloním hlavu.
Ashovi
nezmizne úsmev z tváre a kývne hlavou smerom k mojim rukám.
„Rais ťa videl v meste. To, čo si urobila tomu mužovi... Celkom by ma
zaujímalo, odkiaľ sa v tebe vzala toľká sila.“
Jeho
slová ma skoro posadia na zadok. Rais tam
bol? Videl ma? Ako je to vôbec možné?
„Neviem,
o čom hovoríš,“ pokúsim sa to zamiesť, no je príliš neskoro. Ash svojmu
sluhovi bezprostredne verí. Zamračím sa na Raisa. „Opäť ste ma sledovali?“
Rais
nevinne mykne plecami. „Nesnaž sa odbočiť od témy, Drane. Akosi som pozabudol
zrušiť príkaz, ktorý som mu pred pár týždňami dal o tvojom sledovaní. Rais
je dobrý vojak, plní všetko do bodky. A som za to rád, pretože inak by som
nevedel, že dokážeš ovládať oheň. Takže, už vieme, prečo si mala včera také
hlúpe otázky a teraz mi vysvetli, ako si sa k nemu dostala.“
Nemám
v pláne mu nič vysvetľovať. Môže to byť kráľ, ale nie je môj. A čím
menej toho bude vedieť, tým ľahšie uchránim svoje tajomstvo.
„Nič
ťa do toho nie je,“ odvetím. Prejdem okolo neho, pridám do kroku. Obaja ma
dobehnú na schodoch.
„Je
ma do toho veľa,“ oponuje. „A ešte viac do toho bude riaditeľa, keď mu
o tebe poviem.“
„Prečo
si myslíš, že o tom nevie?“ opáčim.
Zasmeje
sa ako nad dobrým vtipom. „Nebuď smiešna, ani sa s ním nerozprávaš. Ešte
stále sa na neho hneváš, že tu nechal komando a spôsobil smrť doktorky.“
Zastavím.
Narazil na citlivú tému a pritom o tom hovorí, akoby sa to stalo už
strašne dávno a nielen pred pár dňami.
„Prepáč.
Ale aj tak mám pravdu,“ dokončí.
Ash
je otravný ako ploštica. Okolo nás prejde pár študentov a zvedavo si nás
obzerá. Rezignujem. „Dobre, poviem ti to, ale nie tu. Poď za mnou.“
Zavediem
oboch do svojej izby. Nákup hodím do kúta a vyvlečiem sa z koženej
bundy. Stále mi nie je pochuti hovoriť o svojom probléme práve
s nimi. Lenže Ash mal v jednom pravdu, John Erick teraz vôbec nebol
mojim priateľom.
Sadnem
si na stoličku a Acheron proti mne na posteľ. Rais ostane stáť pri
dverách. Tvári sa nezúčastnene, no mne je jasné, že bude dávať pozor na každé
moje slovo.
„Aby
bolo jasné, keď som prišla na Americkú Univerzitu, skutočne som nevedela
ovládať žiaden živel. Nechcem, aby ste si mysleli, že som klamala, jasné?“
začnem a pozriem na oboch. Keď súhlasne prikývnu, pokračujem: „Určite si
obaja spomínate na prvý týždeň školy. Napadli Ciar Tyrekovú a Allysia Kate
bola zavraždená Potomkom. Počas pohrebu sa študenti správali hlúpo a jej
matka zaútočila. Aby som sa ubránila pred jej útokom ohňa, musela som použiť
jednu z piatich pokročilých techník s názvom celkové pohltenie.
Hovorí sa, že je to z techník tá najnebezpečnejšia. Ani sa nečudujem, keď
sa tak ťažko učí.“ Zasmejem sa. „Každopádne, používanie tejto techniky prináša
isté riziká. Keďže pohlcuje všetku energiu živlu do seba, živel môže ovládnuť
slabé telo svojho nového hostiteľa. Keď som ešte študovala na škole, riaditeľ
ma naučil všetky techniky a ani raz sa mi niečo podobné nestalo, no po pár
dňoch po pohltení, sa mi na rukách objavil oheň. Najskôr som si myslela, že to
je všetko a už sa to viac nestane, no nedávno som podpálila pár vecí počas
spánku. A dnes ten chlap... Neurobila som to naschvál. Tak trochu to-“
„Neovládaš?“
skočí mi do reči čiernovlasý lev. „Prečo si už dávnejšie nešla za riaditeľom?“
„Myslela
som si, že to nič nie je. Že to odznie. Doposiaľ sa u mňa živel neprejavil
a to naň už mám dosť rokov, tak prečo by tomu malo byť tak práve teraz?
Navyše v takej neprirodzenej sile.“ Nerozumiem tomu. Všetky knihy, ktoré
sa mi dostali pod ruku, hovorili o pomalom priechode. Živel sa prvé
mesiace objavoval v malých dávkach a s veľkým odstupom času.
Končeky prstov, skoro vždy bol potrebný spúšťač v podobe zápaliek, či
niečoho podobného. U mňa to bolo také – neprirodzené.
„Povedzme
že si talent od prírody?“
Nezasmejem
sa nad jeho žartom. Zodvihne ruky v obrannom geste a vráti sa
k vážnej tvári.
„Tipujem,
že stále nemáš v pláne povedať o tom riaditeľovi.“
Jeho
domnienka je trefná. „Bola by som ti vďačná, keby si si moje tajomstvo nechal
pre seba. Aspoň do okamihu, keď už nebudem mať na výber.“
„Máš
na mysli kým nezabiješ seba alebo niekoho iného.“
Nadvihnem
obočie. Bola to jasná narážka na dnešnú udalosť. Ash pokrúti hlavou. „To je
jedno. Ak to samé neodznie, nemôžeš to potlačiť či sa toho zbaviť, ako si
zjavne dúfala. Mala by si sa to naučiť ovládať.“
Ukážem
na papiere rozhádzané po podlahe a hrubú knihu, ktorú som si doniesla
včera z knižnice. „Pracujem na tom.“
Odfrkne
si. „Knihy ti nepomôžu. Potrebuješ učiteľa.“
„Je
to všetko, čo zatiaľ môžem urobiť.“
„Dobre.
Keď inak nedáš, budem ťa učiť ja.“
Zalapám
po dychu. „Ty?!“
„Presne
tak. V živloch som ako doma. A budem rád, keď budem môcť v noci
pokojne zavrieť oči a nebáť sa, že do rána zhorím v tvojich
plameňoch.“
Vystrelím
zo stoličky na rovné nohy. „Ani náhodou.“ Nezmysel.
Nechcem. Nie Acheron.
„Nedal
som ti na výber, Drane. Buď to budem ja alebo riaditeľ.“
Zaškrípem
zubami. Lev našiel moju slabinu a bol ochotný ma vydierať Johnom Erickom
kedykoľvek sa mu to hodilo. Aj keď netuším, čo z toho bude mať on.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára