Po tragédii sa život na Americkej Univerzite vracia do bežných koľají.
„Ruku
položíte na svojho súpera. Ak bude celý horieť či jeho kožu obaľovať voda,
nesmiete sa báť. Možno vám to príde smiešne, ale živel vycíti váš strach. Ak
zistí, že nie ste sebaistý, ak vycíti čo i len štipku vášho strachu, zničí
vás skôr, než stihnete uhnúť. Rozumiete?“
Justin
Mallback prikývne. Dievča vedľa neho, Maria, sa uvoľní a zavrie oči. Behom
niekoľkých sekúnd celé jej telo pokryje hlina. Je ako krásna hlinená socha,
tvrdá a zároveň hladká na dotyk.
Maria
Rodrigues chodí do
rovnakého ročníka ako Justin. Je to Temná démonka a zároveň Justinova
„terajšia“ priateľka – ako som sa dozvedela. Na moje veľké prekvapenie je
jednou z tých mierumilovnejších démoniek, ktoré kvôli môjmu pobytu na
univerzite nerobia veľký rozruch i keď je ochotná počúvať Acherona na
slovo. Pri Justinovom doučovaní však súhlasila, že mu bude robiť partnerku.
„Položte
jej ruku na rameno. Nemajte strach,“ vyzvem Justina. Ruky sa mu trasú, aj keď
vie, že Maria mu neublíži. Podľa dohody
mala používať svoj živel pri našich tréningoch len na obranu. A podľa toho
čo som doposiaľ videla, som si bola istá jej perfektným sebaovládaním.
Justinova
ruka padne na jej rameno, socha sa pritom ani nepohne.
„Zavrite
oči, pán Mallback. Vnímajte vašu ruku, ktorá sa dotýka hliny. V mysli si
predstavte, ako pomaly mizne, stráca sa vo vašej dlani. Za chvíľu sa zhlboka
nadýchnite a pokúste sa vysať jej živel.“
Justin
pokojne dýcha, sústredí sa a keď je pripravený, nasaje vzduch do celých
pľúc. Tvár mu po chvíli zbelie a na spánkoch sa mu objavia kropaje potu.
Snaží sa pohltiť Mariinu techniku, no jej hlina sa nepohne ani o piaď. Keď
už nevládze, spustí ruku a vyčerpane zalapá po čerstvom vzduchu.
Učenie
živlov je náročné. Nie je to prvýkrát, čo sa Justin snaží pohltiť Mariinu
techniku a nie je to ani jeho prvý neúspech. Čakala som, že to bude trvať
dni, týždne, kým sa mu podarí získať aspoň prevahu nad jej živlom. Nenadarmo sa
päť pokročilých techník učí až v poslednom ročníku a študenti sú
vyberaný z najlepších. Ich učenie
si vyžaduje množstvo sústredenia, sily a času. Každá z techník je na
vysokej úrovni a jedna je ťažia než tá predošlá.
Justin
padne na kolená po ďalšom neúspechu. Maria ostáva vo svojej podobe už skoro
trištvrte hodiny, preto sa rozhodnem ukončiť to.
„Nie.
Ešte jeden pokus,“ požiada ma Justin. Postaví sa späť na nohy a zatne
rozochvené ruky do pästí. Upokojí sa. Zavrie oči, nasaje vzduch, dotkne sa jej
ramena. Trvá to pár sekúnd, keď hlina náhle zapraská. Kontrolovaná sila
vybuchne v prívalovej vlne a odhodí Justina niekoľko metrov cez
ihrisko. Uistím sa, že je v poriadku, avšak pri jeho šokovanom výraze sa
musím zasmiať.
„Asi
som vás neupozornila na niečo podobné, však?“
Justin
prijme podávanú ruku. „Urobila ste to schválne!“ zavrčí, kým sa oprašuje.
Nehádam
sa s ním. Možno som len chcela vidieť jeho výraz tváre, trochu ho nachytať
rovnako, ako nachytal mňa riaditeľ. Tlaková vlna nebola ničivá, nikdy vážne
neublížila. Pripomínala skôr silné kopnutie elektriky.
„Na
dnes končíme,“ oznámim Justinovi. Podídem k Marii a ruku položím na
popraskanú hlinu. Mariin štít sa v okamihu rozpadne na prach a dievča
padne zoslabnuto na zem. Pomôžem jej na nohy.
„Prečo
sa vám to tiež nestalo? To ste to necítili?“ spýta sa Justin.
Pokrčím
ramenami. „Nie že by som tú vlnu necítila, no za tie roky som si na ňu už
navykla. Pri pohlcovaní nepohlcujem len techniku, ale i vlnu. Aj to je dôvod,
prečo mi vždy brnia prsty.“ Pozriem na hodinky a zahreším. Strávila som
s nimi viac času, než som pôvodne plánovala.
„O
chvíľu sa vám začína ďalšia hodina. Používanie techník vyžaduje veľa energie,
preto nezabúdajte na pravidelnú stravu. Obaja. Rozumiete?“
Justin
prevráti oči ako keď som mu to hovorila po prvýkrát. Podoprie Mariu
a spolu odídu na internát. Hodina počas voľného bloku nie je veľa na náš
tréning, je to však najviac, čo Justinovi môžem dať a zároveň tak ukončiť
jeho sliedenie a doprosovanie.
S povzdychom
zamriem do svojej izby, aby som si i ja oddýchla pred vyučovaním. Po tom,
čo sa včera začalo opäť bežné vyučovanie sa - na moje veľké prekvapenie - na
hodiny dostavili skoro všetci študenti. Aj keď som si nemohla byť istá,
nepochybujem že v tom mal z časti prsty Acheron. Po jeho prejave to
vlastne bolo viac než pravdepodobné.
●●●
Prechádzam sa po zlatom piesku. Do nôh mi
naráža teplý príboj a vetrík mi strapatí vlasy. Sledujem západ slnka
ďaleko na obzore a každým pórom vnímam teplo okolo. Príjemné teplo, ktoré
vytlačilo chlad posledných dní. Zohrieva mi telo i myseľ. Akoby sa snažilo
zatlačiť svojim svetlom i tú temnotu, ktorú som občas pocítila vo svojom
vnútri.
Zaryjem bosé nohy do horúceho piesku. Taký
príjemný pocit som nezažila už poriadne dlho. Chcem sa načiahnuť, aby som si
trochu nabrala medzi prsty, keď si uvedomím, že to nie je obyčajný piesok. Je
sfarbený do červena. Je sfarbený krvou.
Výkrik sa mi zasekne v pľúcach. Chcem
sa otočiť, rozbehnúť, utiecť, no nedokážem sa pohnúť z miesta. Krvavý
piesok ma uväznil.
Padnem na zem neschopná udržať rovnováhu. Moje
dlane dopadnú na rozžeravený piesok, ktorý ich vypáli ako žeravé uhlie. Piesok
je v plameňoch, ktoré nedokáže uhasiť more. Sú červené a potom sa
sfarbia do modra. Do oceľovomodrej, ktorá mi pohltí ruky i zvyšok tela.
Nepáli a predsa sa mi prsty rozpadnú na prach. Konečne sa mi podarí
vykríknuť.
Zobudím
sa vo svojej izbe. Prvé čo si všimnem je ten zápach. Potom oheň. Oranžové
plamene pohlcujú čerstvo vytlačené papiere pre tretiakov ležiace na zemi. Inštinktívne
sa načiahnem po deku z postele a zamedzím ohňu ďalší prísun vzduchu. Oheň
zmizne.
Opäť
sa to stalo – opäť sa objavili tie plamene. Tento krát to však bolo iné. Zaspala
som pri študovaní papierov a oheň sa vytvoril v spánku. Z môjho
sna. Dobre som si naň spomínala – bol neurčitý a predsa vytvoril všade
okolo oheň. Na zátylku sa mi postavia chĺpky dupkom.
Bol
to už týždeň, čo som na pohrebe študentky pohltila ohnivú energiu, ktorá mala
zabiť študenta. Našťastie som mala dobrý tréning počas ktorého som celkové
pohlcovanie zvládala s prehľadom. Samozrejme, John Erick na mňa nikdy
nepoužil toľko energie, aby ma zabil. Nie, no i tak sa niečo podobné
nemalo diať. Nemala som mať následky. Alebo aspoň nie s takým dlhým
časovým odstupom.
Vyšplhám
sa na nohy. Musím zistiť, čo sa deje a to skôr, než podpálim niečo ďalšie.
Hodím papiere do koša a otvorím okno, aby som sa zbavila dôkazov
incidentu. Prejdem k dverám, no keď ich otvorím, skoro narazím do
riaditeľovej sekretárky.
Maya
stojí prekvapene so zdvihnutou rukou. Chcela klopať, čo sa jej veľmi nepodobá.
Nadvihnem obočie a čakám.
„Ria-riaditeľ
by s vami rád hovoril,“ vyjachtá.
Zamračím
sa. Nemám ani najmenšiu chuť stretnúť sa s riaditeľom, nieto ešte
s ním hovoriť. „O čo ide?“
Zaklipká
viečkami, aby sa spamätala a nahodí svoj zvyčajný odpudivý výraz. „Mal by
k nám prestúpiť nový študent, Silas Crowell. Je to Svetlý démon. Má len
pätnásť, no je veľmi nadaný. John Erick by ho chcel podrobiť vstupným testom.“ Podá
mi papier s jeho životopisom. Údaje prebehnem očami, uznanlivo prikývnem.
Silas
Corwel pochádza z New Yorku a zdá sa, že je to malý génius. Základnú
školu dokončil v dvanástich a na strednej sa ani poriadne neohrial. Okrem
vysokého IQ – so zamračením zistím, že ho má o dvadsať bodov vyššie než ja
– a skvelých výsledkov vedel ovládať i dva živly, oheň a vodu.
Nezvyčajná kombinácia. A nebezpečná.
„V
poriadku,“ prikývnem.
Maya
sa otočí na päte a vedie ma dole schodmi. Nezamierime však cez spojovaciu
chodbu do hlavnej budovy, lež ku vchodovým dverám. Asi v polovici cesty
spoločenskou miestnosťou zaznie výkrik. Niekoľko študentov rev postaví okamžite
na nohy. Sama zamrznem na mieste. Zo schodov vybehne ryšavý študent. Je
zadychčaný a nohy sa mu pletú. Zaostrím zrak a čakám pred kým uteká,
pripravená na súpera. No z rohu sa nevynorí žiadny démon, len ohnivá guľa
veľká ako futbalová lopta.
Preletí
ponad zábradlie a zasiahne jedno z červených kresiel. Len tak-tak sa
pred jej útokom stihne uhnúť študent, ktorý na ňom práve sedel. V spoločenskej
miestnosti nastane hrobové ticho. Nie je to však kvôli ohnivej lopte ani kvôli
zadýchanému študentovi, ktorý pred ňou unikal a teraz sa váľa na zemi.
Všetci totiž hľadia na Acherona, Kráľa Temných démonov, ktorý predtým sedel
v kresle a sotva sa stihol uhnúť. Pár ľudí si vymení vystrašené
pohľady. Dievča vedľa mňa perami naznačí spolu spolužiakovi otázku: Kto si dovolil napadnúť kráľa?
Na
schodoch sa objaví zadychčané dievča. Založí si ruky v bok, hlasno
odfukuje a ignoruje hustnúci vzduch, ktorý nastal v miestnosti. Na
tvári i vo vlasoch má hlinu.
„Josh!“
zreve. Zapáli zapaľovač a pred jej tvárou sa vytvorí ďalšia ohnivá guľa. Skôr,
než ju stihne vyslať jeho smerom, skôr, než stihnem vykríknuť, aby prestala, sa
pri nej objaví Ash, chytí ju za ruku a ohnivá guľa sa rozplynie.
Opäť
nastane ticho. Všetci očakávajú Acheronov výbuch hnevu. Sledujem hnev dievčaťa,
chlapca váľajúceho sa po zemi a uvedomím si, že ich tváre sú mi odniekiaľ
povedomé. Zalovím v pamäti. Sú to tí istí študenti, ktorí ma napadli hneď
v prvé dni môjho nástupu na univerzitu. On ma uväznil koreňmi pri zemi
a ona na mňa útočila ohnivými guľami.
S Acheronom
sa nám stretnú pohľady. Nadvihne obočie v očakávaní. Som profesorka, mala
by som zasiahnuť, zároveň som si však vedomá, že obaja sú Temný démoni. Zasvrbí
ma päta, no už som rozhodnutá. Otočím sa späť k dverám a vyjdem
s Mayou von z internátov.
Ash
je ich kráľom a vie, ako sa chovať ako dospelý. Tento raz mu dám
príležitosť znovu sa predviesť. Bude to najskôr jedna z tých jednoduchých
hádok, ktoré sa občas stávajú. Tak nech ju vyrieši sám.
Na
ihrisku za školou čaká malá skupinka profesorov. Medzi nimi je i riaditeľ
a nízky chlapec. Je chudý s orieškovohnedými vlasmi zastrihnutými do
ofiny. Jeho tvár je bledá, akoby z nedostatku výživy. Svietia na nej
čierne oči, guľatý nos a úzke ružové pery.
„Oh,
Sophia,“ osloví ma riaditeľ, keď si všimne náš príchod. Vezme chlapca za rameno
a posunie ho bližšie k sebe. „Toto je Silas Crowell. Verím, že si si
cestou sem preštudovala jeho životopis. Silas pred letom dokončil strednú, no z rodinných
dôvodov si nestihol podať prihlášku na našu školu. Preto som sa rozhodol dať mu
pár vstupných testov, aby sme ho preverili z každej stránky. Už prešiel
písomnou skúškou, testy sa opravujú a vyzerá to nádejne. Tvoja praktická
skúška by mala byť už len formalitou. Nepotrebujeme, aby predviedol ktovieaké
schopnosti so živlami. Len by sme sa mali uistiť, keď ide o výnimočne
nadaného chlapca, na akej úrovni je s ovládaním svojich živlov.“
Prejdem
pohľadom z riaditeľa na chlapca a pozornejšie si ho premeriam.
Napriek stresu, ktorý musí teraz nepochybne prežívať, nemá na tvári žiadny
výraz. Nič, z čoho by sa dal vyčítať ľudský pocit. Má len otvorené oči
a díva sa. Pozerá sa na mňa a ja by som prisahala, že ma skenuje. Akoby
odhadoval, čo má odo mňa očakávať. Prebleskne mi mysľou, či som bola rovnaká.
Keď som sem prišla prvý krát. Bola som o dosť mladšia než on – aj keď som
bola zjavne hlúpejšia. Každý o mne hovoril ako o mladom géniovi,
všetci predpokladali, že sa dostanem ďaleko. Keby ma tak videli teraz...
„Rozumiem,“
kývnem riaditeľovi a vyzvem chlapca, aby ma nasledoval.
Kráčam
s ním do stredu ihriska, dosť ďaleko od všetkých, ktorým by mohol jeho
živel ublížiť. Keď už sme dosť ďaleko od budovy, ktorá by mohla byť pri
neopatrnom používaní živlu poškodená, zastavím.
„Ak
ti to riaditeľ ešte nepovedal, som profesorka Sophia Drane. Na škole učím Nočné
vyučovanie. Na mojich hodinách sa študenti zaoberajú ovládaním živlov a to
od teoretickej až po praktickú časť. V tvojom životopise stálo, že vieš
ovládať dva živly – oheň a vodu?“
„Neviem,
či je to práve ovládanie,“ prizná chlapec. Nie je si istý, no vyjadruje to len
slovami, na tvári nemá žiadnu pochybnosť.
„Ktorý
zo živlov dokážeš lepšie riadiť?“ spýtam sa.
„Oheň.
Myslím.“
Po
chrbte mi prejde triaška, o pár krokov ustúpim. Vyzvem ho, aby mi niečo
predviedol práve s týmto živlom.
Silas
vystrie ruku. Na moje veľké prekvapenie nepoužíva žiadny spúšťač, ako napríklad
Temná démonka, ktorá zaútočila v spoločenskej miestnosti. Sústredí sa
a červený plameň sa mu objaví na končekoch prstov pravej ruky. Bez
problémov sa zväčší do ohnivej guli. Silas sa na mňa pozrie a v tom
sa plameň opäť zmení. Naberie konkrétnejší tvar. Ohnivý fénix sa vznesie nad
jeho ruku, preletí okolo mňa a stratí sa v oblakoch.
„Neskutočné,“
zalapám po dychu. Videla som už niekoľko foriem ohňa, väčšinou to boli útočne
zbrane, ktorými sa dal protivník okamžite odrovnať či obranné techniky. Nikdy
som nevidela z akéhokoľvek elementu vytvoriť niečo tak krásne.
„Kedy
sa u teba prvýkrát prejavil živel?“
„Asi
pred rokom a pol,“ odvetí Silas.
Je taký mladý, napadne mi. Živly sa
u démonov prejavovali začiatkom puberty. Samozrejme, u dievčat to
bolo vždy skôr než u chlapcov, i preto sa učilo ich používanie až na
vysokých školách. Kým prešlo k úplnému prebudeniu, jeden živel už väčšinou
vyčnieval nad ostatnými a tak sa naň študent mohol na univerzite plne
zamerať. Prvý ročník ho mal naučiť ako živel vytvoriť aj v prostredí, kde
sa nenachádza. Zem a vietor boli z tých ľahších, ako na vytvorenie tak
i ovládanie. Najťažšie to išlo s vodou a ohňom a predsa mal
základy už v malíčku.
„Dokázal
by si to isté s vodou?“
Silas
znovu zodvihne ruku – tento raz ľavú. Takže
na oheň má pravú a na vodu ľavú? Zaujímavé, uznám. Trvá to dlhšie, no predsa sa mu na dlani objaví mláčka čírej vody.
Vydvihne sa do vzduchu, urobí z nej tanier avšak vzápätí na to sa tvar
rozpadne a padne na zem.
Silas
si povzdychne. Pozrie sa na mňa. Po prvý raz v jeho tvári uvidím nejakú
emóciu – je ňou podráždenie. Voda mu robí problémy, nedokáže udržať jej formu,
no i tak je to viac, než som pôvodne očakávala.
„Predpokladám,
že prvým živlom bol oheň a voda prišla neskôr?“ hádam. Silas mlčky
prikývne. „Nevadí. Aj keď by sme potrebovali viac času, čo sa týka ohňa myslím
si, že tvoje ovládanie je bravúrne. U vody máš medzery, avšak všetko sa dá
naučiť. Ako povedal riaditeľ tvoja praktická skúška bola len formalita.“
Usmejem sa na neho, čím mu dám jasne najavo, že u mňa prešiel.
Rada
by som s ním strávila ešte chvíľu a porozprávala sa o jeho
talente, keby nás nepreruší riaditeľ s ostatnými profesormi. Na ich
prítomnosť som úplne zabudla.
„Takže,
Sophia, čo si myslíš o Silasovi? Je veľmi talentovaný, však?“
Úsmev
mi zmizne z tváre. „Myslím, že do vašej školy výborne zapadne, pán
riaditeľ,“ odvetím. Profesori za jeho chrbtom sa usmejú od ucha k uchu
akoby sa chceli poťapkať po ramene a nahlas povedať, že si jeho prijatím
boli celý čas istí.
Riaditeľ
privíta Silasa ako nového študenta a odovzdá ho Mayi, aby doriešili
potrebné papierovanie. Profesori odídu s nimi a zahrnú ho otázkami.
S jeho príchodu sú zjavne rozčarovaní, aj keď ide o Svetlého démona.
Kývnem
riaditeľovi a otočím sa na odchod.
„Sophia,
počkaj,“ zastaví ma. V duchu ho prekľajem.. „Bol by som rád, aby si na
mladého Silasa dala pozor. Aj keď si ho učitelia zjavne zamilovali, ty jediná
vieš aké to je prísť sem v takom mladom veku.“
Prikývnem.
Čakám, či je to všetko, čo mi chcel povedať. Pokračuje: „A pokiaľ by si
potrebovala... Vlastne pokiaľ by si sa chcela porozprávať o tom, čo sa
stalo-“
„Nie, nechcela,“ preruším ho. Veľmi
dobre viem na čo naráža. Od smrti Roxy som sa s ním poriadne nerozprávala
a ani som to nemala v úmysle. Nemienim svoj čas strácať
s vrahom. „Ale ďakujem za tvoj záujem. Riaditeľ.“ Krátko kývnem hlavou
a odporúčam sa preč.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára