Sophia sa stále vyrovnáva so stratou svojej najlepšej priateľky. Podarí sa jej to?
Roxy
nemá žiadnych príbuzných, preto sa ju rozhodne riaditeľ pochovať nasledujúce
ráno. Pohrebu sa nezúčastním. Moja bolesť je príliš čerstvá, chcem sa jej
zbaviť, no je to lepšie, než sa s ňou už navždy rozlúčiť. A tak si
skoro ráno vezmem čiernu tašku spod postele a zamierim na druhý koniec
ostrova. Na pláži fúka ľadový vietor a morský príboj čoraz nástojčivejšie
naráža do skál na pevnine. Je to najlepšie miesto, aby som nepočula nič, ba ani
tlkot vlastného srdca.
Na
strom pripevním provizórny terč, odpočítam si dvadsať krokov a namierim
naň zbraň. Počas výcviku mi streľba vždy išla. I keď som bola spočiatku
nemotorná, nakoniec som sa naučila zasiahnuť cieľ presne tam, kam som chcela.
A potom sa môj talent už nestratil. Až doposiaľ.
Znovu
nabijem zbraň, pevnejšie chytím rukoväť a stlačím spúšť. Mierim presne, no
i tak netrafím hlavu terča. Začínam pochybovať o svojej spôsobilosti.
Vlny udierajú na pobrežie, guľky lietajú okolo stromov, zasahujú listy
i kmene alebo sa bezcieľne strácajú v húštine. A predsa ani
jedna neskončí v terči. Od zúrivosti vrhnem nôž po čiernom panákovi bez
tváre – hrot pretrhne zboku terč a rozštiepi kôru stromu.
„Tvoja
muška je mizerná,“ ozve sa z húštiny. Podľa prízvuku okamžite spoznám, kto sa
ku mne blíži.
Roman
Arey vyjde z lesa a v ruke si pohadzuje moju dýku. Na sebe má
slávnostnú uniformu.
Vytiahnem
ďalšiu dýku a hodím ju na terč. Zabodne sa do bieleho miesta, pričom len
o vlások minie Romana. Nadvihnem obočie.
„Zdá
sa ti, že mierim mizerne?“
Pozrie
sa na terč a pokýva hlavou. „Pokiaľ je tvojim cieľom zachrániť terč pred
prírodou, tak áno,“ doberá si ma. Podíde bližšie a podá mi dýku. Bez slov
ju vrhnem späť k terču. Jej hrot sa zabodne do stromu. Čierneho terču sa
ani nedotkne.
„Ako
si ma našiel?“ spýtam sa, kým vyťahujem z tašky ďalšiu zbraň.
„Nebola
si na pohrebe ani v izbe. Takže stačilo ísť za zvukom utrápeného srdca
zmiešaného s pekne divokou paľbou.“
„Zdá
sa ti, že si vtipný?“ prebodnem ho pohľadom. No viac ako jeho hlúpe vtipy ma
rozlúči, že pohreb už skončil.
„Nie,
len pravdivý,“ prizná. „Pokiaľ sa budeš trápiť nad smrťou doktorky, nepomôžeš
sebe ani ostatným. Znamenala pre teba veľa, no je načase pohnúť sa ďalej.“ Jeho
slová preruším paľbou z automatickej pušky. Pohnúť sa ďalej. Od Roxynej smrti neuplynul ešte ani deň a on
odo mňa žiada, aby som sa prestala utápať v zármutku. Idiot.
Trvá
hodnú chvíľu, kým mi dôjdu náboje. S touto zbraňou sa mi konečne podarí
zasiahnuť cieľ – spolu so všetkou flórou naokolo, samozrejme.
„Sofija,
snažím sa ti pomôcť,“ začne znovu. „O hodinu odchádzam, takže toto je zas na
nejakú dobu naše posledné stretnutie. Bol by som rád, keby si sa prestala ničiť
prírodu a vrátila sa do normálu.“
Nechám
svoju „zábavu“ a venujem mu celú svoju pozornosť. Roman je bledý, veľké
kruhy pod očami dokazujú, že toho veľa nenaspal. Ani sa nečudujem, komando sa
muselo včera postarať o niekoľko mŕtvol a večer strážili školu.
I tak sa nad ním nemôžem zľutovať a len odseknem: „Toho sa odo mňa
zjavne nedočkáš.“
Povzdychne
si. „Myslel som si. Si tvrdohlavá a všetko si berieš príliš osobne.“ Jeho
hlas je hrubý. Zdá sa, že nie som jediná naštvaná.
Roman
si zájde prstami do vlasov, nasaje vzduch a až potom spustí: „Sofija,
doktorka bola Temná démonka, k tomu si ju poznala asi tak dva týždne.
Keď si ešte bola v komande, videla si umierať množstvo dobrých chlapov.
Niektorí z nich boli naši priatelia, pili sme s nimi, ale takto si sa
ani raz nesprávala.“
Zamračím
sa. „Zdá sa ti, že doktorka nebola dobrá žena?“
Roman
skoro vyprskne. „Dobrá?!“ hlas mu preskočí do výšky. „Sofija, spamätaj sa! Či
už sa navonok javila akokoľvek, doktorka bola predovšetkým Temný démon.
A tí nie sú dobrí, to ani omylom.“
Nie
som si istá, kam svojimi slovami naráža. „Nezdalo sa mi, že by ti vadilo, že
Roxy je Temný démon, keď ti zachraňovala život.“
„Tak
za prvé, život mi nezachránila ona ale ty. Za druhé, samozrejme, že mi to
prekážalo! Preboha!“ Roman sa tvári, že na také niečo sa nemusím ani pýtať.
Nerozumiem jeho náhlej zmene povahy. Keď ležal na ošetrovni, ani slovkom sa
nezmienil, že by mu doktorka prekážala. Vlastne, veľa sme toho vtedy ani
nenahovorili. On bol príliš vyčerpaný a ja potom príliš naštvaná.
Nadýchnem
sa. Určite existuje nejaké rozumné vysvetlenie, prečo sa Roman zrazu chová ako
totálny kretén. „Prosím, vysvetli mi to,“ požiadam ho. Pritom dúfam, že príde
s niečím naozaj dobrým.
„Temní
démoni nás šikanujú snáď od nepamäti. Keď zomrela posledná kráľovná, len sa to
zhoršilo, ale povedzme si úprimne, že to trvalo oveľa dlhšie, iba to nerobili
tak okato. Berú nás ako svojich sluhov, ktorí si ani nezaslúžia nazývať sa
démonmi. A to ma štve.“ Jeho slová sú plné napätia a hnevu. Akoby ich
v sebe dusil už nejakú dobu. „Takže, pokiaľ som sa za svoj život niečo
naučil tak to, že všetci Temní sú rovnakí. Ty sama by si to mala vedieť
najlepšie!“
Zatnem
sánku a päsť v jednom okamihu. V tom druhom vrazím Romanovi tak
silno, že sa zatacká dozadu a spakruky si musí zotrieť krv z rozbitej
pery. Som pripravená na protiúder, on však spustí ruky pozdĺž tela. Uchechtne
sa.
„Tvoje
správanie len dokazuje, že mám pravdu. Neviem, prečo si to nechceš pripustiť.“
„Vypadni,“
zavrčím. „Pokiaľ si ma sem prišiel nasrať, tak sa ti to podarilo. Bravo.
A teraz vypadni skôr, než povieš ďalšiu hlúposť.“ Varujem ho. Prsty pritom
zovriem späť do päste, ak by ma neuposlúchol. Roman sa ani nepohne.
„Neprišiel
som ťa hnevať, Sofija, skôr mám o teba strach. Videl som tých študentov –
Temní démon na každom rohu, dokonca aj riaditeľ patrí medzi nich! Si
v zovretí vraždiaceho krokodíla a nevidíš to. Možno ťa opantali ich
sexy tváričky alebo niečo oveľa horšie, no...“
„Už
mlč,“ utnem ho.
„Nie,“
skríkne tak drsne, až ma to vydesí. Schytí ma za ramená a pevne stisne.
V očiach mu blčí šialený plameň. Skoro taký silný, ako som u neho
videla na ošetrovni. „Vypočuješ si ma do konca a potom možno konečne
prestaneš ľutovať doktorku! Temní démoni nás posielajú na porážku ako prasce na
bitúnku. Musíme naháňať Potomkov, riskovať vlastné životy a prečo vlastne?
Aby oni mohli pokojne vládnuť celému svetu démonov? Piť krv, zabíjať ľudí a zhadzovať
nás? Dám krk na to, že aj tá tvoje priateľa robila to isté.“
„Zabúdaš,
že aj ja pijem krv,“ šepnem. Roman sa na chvíľu zarazí, no potom rázne pokrúti
hlavou.
„To
nie je to isté. Ty to robíš, pretože nemáš na výber, lenže oni zabíjajú pre
zábavu. Mali by podochnúť všetci do jedného.“
Stuhnem.
Srdce mi vynechá úder a konečne si uvedomím, o čom je celý náš
rozhovor. Nevedomky sa roztrasiem. Nadám si do hlúpych, dúfam, že sa moje
podozrenie nepotvrdí, no predsa to vyslovím: „Si rád, že Potomok zabil aj
nejakých Temných démonov a nevyberal si len Svetlých študentov. Takže doktorkina
smrť ťa vôbec nemrzí.“
Roman
odvráti pohľad, akoby nemal dosť odvahy zareagovať na moje podozrenie, no ani
nemusí. Ticho je mi dostatočnou odpoveďou. Mám pravdu...
Nasaje
vzduch, ale nepozrie sa na mňa. „V tom meste som nechal dobrých chlapov,
Sofija. A skoro si tam umrela aj ty – viem, že si porušila svoj sľub.
Aspoň raz som chcel, aby trpel aj ich druh, nie len ten náš.“ Je chladný.
V jeho slovách nie je ani štipka súcitu, len krutá pravda.
Už
to viac nedokážem počúvať. Roman je môj priateľ. Kedysi to býval jediný
a najlepší priateľ, avšak teraz ho nespoznávam. Dívam sa do jeho tváre,
skenujem jeho oči a snažím sa nájsť niečo, čo všetky jeho slová vyvráti.
Lenže nie je tam nič okrem zášti. Zášti, ktorá sa chce rozšíriť ako parazit, ak
by jej dal ktokoľvek ďalší príležitosť. Roman je ku mne úprimný, hovorí čo si
myslí ako kedysi, lenže jeho myšlienky sú zlé. Temné. Už ho viac nespoznávam
a to ma neskutočne vydesí.
Zbraň
mi v ruke oťažie. Pristihnem sa, ako ukazováčikom poklepkávam len pár
milimetrov od spúšte. Možno by som to mala urobiť - zastreliť ho. Jedna guľka
do srdca by ho zbavila všetkej temnoty a bolesti. Stratila by sa jeho
nevraživosť k Temnému druhu. Lenže už by sa mi ho viac nepodarilo oživiť,
ani keby mu dám všetku svoju životnú energiu, neprebral by sa a spolu so všetkým
zlým, čo na ňom teraz vidím, sa stratí i jeho osobnosť. Celá jeho
existencia.
Nie, pokrútim hlavou. O jedného
priateľa som už prišla. Nechcem stratiť ďalšieho, napriek jeho neodpustiteľným
slovám. Chytím zbraň do oboch rúk, Roman povie moje meno, no skôr, než zaznie
posledná slabika, mu strelím do nohy. Roman zreve. Zvalí sa na zem pričom
prekľaje všetko živé na svete. Zo stehna sa mu vyrúti tmavo-červená krv.
„Zbláznila
si sa?“ zvrieskne na mňa.
Bez
slov sa skloním do tašky, odložím zbraň a vyberiem obväz. Roman na mňa
neveriacky hľadí, keď k nemu pristúpim a začnem ho ošetrovať. Je to
čistý priestrel. Mierila som presne, takže guľka nezasiahla tepnu. Tvár sa mu
pretiahne bolestnou grimasou, keď mu pevnejšie stiahnem obväz okolo rany. Krv
ho vzápätí sfarbí do červena.
„Prečo
si ma postrelila?“ spýta sa a zaškrípe zubami odolávajúc bolesti.
Kývnem
hlavou smerom k svojmu terču. „Vzhľadom k môjmu dnešnému tréningu buď
rád, že som ťa omylom nezastrelila,“ odvetím. Na obväze urobím hrčku
a ešte raz poriadne pritlačím, Zvrieskne.
Postavím
sa nad neho a prekrížim si ruky na prsiach. „Tvoja otázka by nemala znieť,
prečo som strieľala, ale prečo som ťa skutočne nezastrelila. Za také slová by
si si zaslúžil popravu. Potom by som tvoje telo hodila z útesu žralokom a
žiadny pohreb by sa pre teba nekonal. Aspoň by naň nemohli prísť taký pokrytci,
ako si ty! Roxyna smrť ťa vôbec nemrzí a presa si tam bol!“ vypľujem.
Otvorí
ústa, že čosi namietne, preto mu uštedrím pohlavok. Pokračujem: „Doteraz som ťa
vždy považovala za rozumného. Obdivovala som ťa a pripadala si vedľa teba
občas ako nevyzretý študent. Lenže teraz si mi ukázal, ako veľmi som sa zmýlila.
Už viac nemám dôvod ťa obdivovať, Roman. Ako si mohol z úst vypustiť takú
hlúposť?!“
„Ja-“
Znova
ho udriem. Ešte som neskončila. „Nezaujímať sa o životy, ísť cez mŕtvoly –
vieš koho mi to pripomína?“ Roman
skloní hlavu. Veľmi dobre vie, na koho narážam. Povzdychnem si a pokúsim
sa zmierniť hnev v hlase. „Sme Svetlí démoni. Vždy sme chytali Potomkov
a myslím, že sa to v dohľadnej dobe nezmení. Temní zas sú akí sú.
Pokiaľ zabíjajú, pijú krv, sú namyslení či nás dokonca urážajú, tak nech to
robia. Nemusí sa nám to páčiť, ale neznižujme sa na ich úroveň. Prosím, ty sa
neznižuj na ich úroveň. Život démona je vzácnosť, mali by sme ho ochraňovať. Či
už je to doktorka Roxy, riaditeľ John Erick alebo ja, nemal by si robiť
rozdiely, pretože ak ich robiť budeš, nezaslúžiš si byť Svetlým démonom, ba čo
viac – vôbec žiť.“
Odolám
plaču. Vlastné slová ma deprimujú. Ich základné posolstvo je však rovnaké ako
to, ktoré mi kedysi povedal samotný Roman.
Do
Asociácie démonov som prišla hneď po škole. Neboli tam žiadni Temní démoni, takže
žiadna šikana ani nadávky. Aj keď to nebolo vždy ružové, uprostred Svetlých som
sa cítila ako doma. Lenže potom prišli prvé misie, pri ktorých som sa musela
stretávať aj s Temnými démonmi, ba čo viac, musela som poslúchať ich
príkazy, ich nadávky a neraz im aj slúžiť. Bola doba, keď som si hovorila,
že všetci Temní by mali umrieť – nechápala som ich existenciu na tomto svete,
keď nepoznali nič okrem smrti, bolesti a škodenia ostatným. Lenže potom mi
Roman vysvetlil, že nie všetci sú dobrí a už vôbec nie všetci sú dokonalí.
Svet
potrebuje rovnováhu. Dokonca aj ľudia majú svoje klady a zápory. Delia sa
na dobrých a zlých, pričom každý z nich má v sebe niečo
z toho druhého. Nikto nemôže byť a ani nie je len dobrý alebo zlý.
A tak je to aj s démonmi. I keď sme prísnejšie rozdelení na
Svetlých a Temných, ani medzi Svetlými neexistujú len dobrí démoni. Jednou
z výnimiek, ktoré potvrdzujú toto pravidlo, je aj môj strýko. Náhle si
však uvedomím, že tých výnimiek som za posledné týždne spoznala už viac
a podvedome sa usmejem.
„Sofija,
prepáč mi to.“ Mrknem na Romana. Hľadí do zeme, po spánkoch mu stekajú kropaje
potu. Je vyčerpaný. „Nemal som niečo také povedať o tvojej priateľke. Naštval
som sa, pretože si bola zničená kvôli Temnému démonovi, pričom my sme prišli o
oveľa viac. Zabíjame Potomkov, umierame pritom a keď sa nad tým zamyslíš,
Temní sa považovali vždy za silnejších, tak prečo nám nikdy nepomôžu? Prečo
nepoužijú proti Potomkom tie svoje super schopnosti? Miesto toho sa iba
prizerajú, ako umierame. Jeden po druhom.“
Nebudem
sa čudovať, ak sa Roman rozvzlyká. Tón jeho hlasu mi navráva, že od toho nie je
ďaleko. Kľaknem si vedľa neho a objímem ho. Môj hnev vyprchal.
„Nie
všetci sú rovnakí, niektorí pomáhajú,“ odvetím. Odtiahnem sa a usmejem na
neho. „Dokonca dokáže pomôcť aj taký, ktorý zo seba po celý čas robí najväčšiu
netýkavku pod slnkom. Ak by sa v meste minulú noc neobjavil Acheron, asi
by som sa už nevrátila, Roman. Nevidel si ho, no môžem ti odprisahať, že
nenechal s Potomkami bojovať iba mňa. Sám dostal toľko rán, že by to
odrovnalo nejedného cvičeného Strážcu. A to už je čo povedať, nemyslíš?“
Roman
sa zamračí. „Poviem ti, že nenávidím Temných démonov a začneš mi básniť
o ich kráľovi?“ neveriacky sa spýta. Nemôžem uveriť, že z toho
všetkého, čo som mu povedala si vzal iba to na povrchu.
Plesnem
ho po hlave. „Mala som ťa zastreliť,“ pokrútim hlavou. Roman sa zasmeje. „A
nebásnila som o ňom, len som vybrala ten najlepší príklad,“ dodám.
Na
ceste späť do školy kráčame potichu, no v lepšej nálade ako bola na útese.
Obaja sa tvárime, že sa nič z toho nestalo alebo sa o to aspoň
snažíme. Romanovi to ide lepšie, než mne.
Odkedy
som ho poznala, pripadal mi silný. Nie len fyzicky, ale hlavne psychicky. Zatiaľ,
čo ja som ledva zvládala výcvik, on sa vždy tváril akoby jeho práca bola
triviálnosť. Roman Arey bol Strážcom už skoro desiaty rok. Bol zázrak, že tak
dlho dokázal odolávať smrti, či vyviaznuť z každej bitky bez trvalejších
následkov. Samozrejme, ako každý Strážca, aj on mal svoje jazvy. Lenže tie na
tele ma teraz vôbec netrápia.
Väčší
mám strach o jeho duševné zrútenie. Povýšili ho, takže má istotne
i viac zodpovednosti. Nesie ju za niekoľko Strážcov a bohvie čo iné
ešte, ani si to nedokážem poriadne predstaviť. Mimo iné je teraz pod priamym
vedením Margaret Coln, takže to vypovedá samé za seba. Prekvapuje ma, že
k jeho kolapsu neprišlo už skôr.
Všetko
sa to začalo vo Fordthrain, keď videl umierať svojich priateľov a sám
čelil istej smrti. Možno bol naštrbený už z Aljašky, kde nás Margaret
nechala podpáliť celé mesto a kde som sa zrútila ja. Ale lov týchto
Potomkov bol jeho stropom. Nikdy už nezabudnem na jeho vydesenú tvár, ktorú som
videla na ošetrovni ani na jeho slová. Možno sa zotavil fyzicky, no
psychicky...
Povzdychnem
si. Ďalšie Romanovo zrútenie mohlo prísť kedykoľvek. Môže to byť pri jeho
ďalšej misii, či až za rok, keď bude sedieť niekde s chlapmi
a oddychovať. Nedá sa to predvídať, jedno však viem na isto – nebudem tam
s ním.
„Sofija,
si v poriadku?“
„Samozrejme,“
zaklamem Romanovi. Pridám do kroku a dobehnem ho. Už sme skoro pri škole.
●●●
„Nebola
si na pohrebe,“ povie John Erick. Mlčky prikývnem.
Stojíme
na schodoch do budovy školy a sledujeme, ako čierne autá so
zlato-červenými erbmi po stranách odchádzajú. Operácia lovenie Potomka bol ukončená a všetci členovia komanda sa
vracali späť do Asociácie démonov. Keď sa Margaret rozlúčila s riaditeľom
– určite nejakou štipľavou poznámkou – prešla okolo mňa a ani sa na mňa
nepozrela. Možno sa ma stále bála alebo bola naštvaná. Nič z toho som si
však nemienila overovať a bola som rada, keď nasadla do auta. Niektorí
členovia komanda sa so mnou rozlúčili tradičným pozdravom: „Krv a moc“ zatiaľ čo s Romanom som sa nevyhla objatiu.
„Čo
sa ti stalo s rukami, Drane?“
Skoro
vyskočím, keď sa po mojej pravici objaví Acheron so svojimi kumpánmi. Aj on si
musel potvrdiť – rovnako ako ja – že komando naozaj odíde.
Zodvihnem
ruku a pozriem sa na zaschnutú krv na prstoch. Keď sme sa vrátili ku
škole, ani som ju necítila, preto som si ju nebola umyť. Možno je to i tým,
že v posledných dňom mám ruky stále posiate krvou.
„Postrelila
som Romana Areya.“
„Prečo?“
skríkne.
Myknem
plecami a ďalej sa tým nezaoberám. Asi by sa Kráľovi Temných démonov
nepáčili Romanove slová. Aj keď mu už nemohol vraziť, možno by našiel spôsob,
ako mu ešte uškodiť. Nepotrebujem mu pridávať ďalšie starosti.
Povzdychnem
si. Posledné auto prejde bránou. „Mal si jedinečnú šancu povedať o mne
Margaret a tak sa ma navždy zbaviť. Čakala som, že to urobíš,“ poviem.
Acheron
sa na mňa pozrie. „Prečo by som to robil? Aby nakoniec zvíťazila?“
Zamračím
sa. Vyzerá to, akoby sme mali spoločného nepriateľa. „Nepriateľ môjho
nepriateľa je môj priateľ,“ zamrmlem si popod nos a neubránim sa
zasmiatiu. Margaret ani len netuší, že svojim správaním mi zachránila kožu.
„A
možno v tom bolo niečo iné,“ preruší môj chichot Acheron. „Zastal som sa
ťa a nič o tvojom tajomstve neprezradil. Myslím, že to bolo preto ako
som sa k tebe správal od tvojho príchodu na univerzitu. Chcel som ťa
vyštvať, aj keď nie priamo a radšej som na to použil študentov. Možno som
si uvedomil, že to zašlo priďaleko už na začiatku. Lenže som s tým nič
neurobil. Iba som to sledoval a sabotoval som tvoje hodiny. Takže ti to
dlžím. To je všetko.“
Nemôžem
uveriť, že Ash – chladný a odťažitý Ash – vypustil niečo také z úst.
V tom
sa ku mne nakloní a šepne mi. „Ale ak to niekomu povieš, naozaj sa
postarám o tvoj vyhadzov, Drane. Rozumieš?“ Z jeho chladného hlasu sa
mi postavia chĺpky dupkom. Nemám najmenší dôvod neveriť mu.
Acheron
sa odtiahne a ja si všimnem podozrievavý pohľad Sarith, ktorá stojí o trochu
ďalej. Vsadila by som sa, že ju nesmierne zaujíma, o čom sa zhovárame a najradšej
by to zo mňa vytĺkla. Alebo aspoň to mi prezrádza jej bledá, namosúrená tvár.
„Koniec
koncov,“ pokračuje Ash, „z toho čo som za posledných pár dní odpozoroval si
myslím, že by si mohla priniesť celkom dobrú výchovu do života pre mojich
Temných démonov. A k tomu ich možno aj niečo naučiť.“
„Tak
to beriem ako poklonu,“ usmejem sa, asi po prvý raz úprimne.
„Sklapni,“
zavrčí.
Už nič
ďalšie nepoviem, jeho slová zahrejú pri srdci. Od Acherona by som nikdy nič
podobné nečakala. Viem, že je schopný milých slov – podľa neho milých – ale nie až takých povzbudzujúcich. Niečo podobné by
som skôr čakala od doktorky Roxy. Mojej najlepšej priateľky...
Pěkné. Prosím pokračování. Děkuji 😀
OdpovedaťOdstrániť