Sophia a Acheron boli zachránení pred zamrznutím. Lenže ich boj sa ešte neskončil...
„Takže
ste strávili noc spolu? To je romantické!“
Zhrozene
sa pozriem na Roxy. Jej tvár je zaplavená jasnou žiarou vzrušenia, až mi
z toho očervenejú líca. Bezmyšlienkovite vyskočím na nohy, pričom si skoro
vytrhnem hadičku s transfúziou z ruky. Bolestivo skrivím tvár. Zveziem
sa späť na stoličku.
„Čo je
na tom romantické, prosím ťa,“ spýtam sa podráždene.
„Všetko,“
odvetí bez váhania. „Od začiatku sa správate ako nepriatelia na život a na
smrť. Ale v chlade, na pokraji smrti, ste si dokázali navzájom
pomôcť. Keď vás konečne našli, vraj ste boli schúlený v klbku ako dve mačiatka.
Kiež by som to mohla vidieť,“ zafňuká.
„Neboli
sme ako mačky. Urobila som to len preto, že inak by sme zamrzli,“ rázne namietnem.
Roxy
zamáva rukou vo vzduchu a tým odhodí moju obhajobu. „Aj keď pôsobím na
škole ako doktorka v podstate rovnakú dobu, ako sem chodí Acheron, nikdy
som nemala príležitosť dotknúť sa ho. Je to knieža, ktoré sa len tak ľahko
nezraní. Závidím ti, Sophia, že si s ním mohla ostať zamknutá
v mraziaku a túliť sa k nemu.“
Prevrátim
oči v strop. Nech poviem doktorke čokoľvek, stále si bude mlieť svoje. Je
to ten typ, ktorý sa nadchne aj pre nový kus pekného oblečenia. „Takže by si
chcela aj to, aby ťa naháňali Potomkovia, chceš s nimi bojovať
a čeliť smrti zamrznutím?“
Moje
slová ju vrátia do reality. Keď som prišla do jej ordinácie, už o všetkom
vedela. Vlastne o všetkom vedela celá škola, vďaka niekoľkým Strážcom,
ktorí sa vrátili na univerzitu ešte pred svitaním. Ja som jej doplnila pár
detailov, pričom som vynechala tú časť, ako mi Acheron nanútil svoju krv. Roxy
len z môjho oblečenia bolo jasné, že som stratila dosť krvi, preto
neváhala a okamžite mi poskytla transfúziu, aby doplnila moje „zásoby“.
V skutočnosti mi tak pomáha viac, než si myslí.
„Ako
sa majú tvoji pacienti?“ zmením tému.
„Výborne.
Dnes ráno som prepustila všetkých okrem jedného. Myslím, že jeho úplnému
zotaveniu bude predchádzať ešte dlhá rehabilitácia.“
„To
som rada,“ usmejem sa nad tou dobrou správou a zahľadím sa na biely záves,
ktorý nás oddeľuje od lôžkovej časti. Ak bol Roman prepustení znamenalo to, že
sa už dopočul o mojom „výlete“ do mesta. Včera som mu prisahala, že tam
nepôjdem, no svoj sľub som hneď porušila. Zrejme je naštvaný, ale mohol ma
prísť aspoň pozrieť a prezvedieť sa, či som vôbec prežila masaker. Tá
myšlienka ma trochu rozľútostí.
Až
ma Roxy konečne prepustí zo slovami, aby som dávala na svoje telo väčší pozor,
pretože jazvy uberajú na ženskej kráse, zamierim hneď do svojej izby. Predtým,
než sa začnem venovať svojim povinnostiam si doprajem horúcu sprchu
s veľkým množstvom mydla. Tmavé vlasy si ako vždy sčešem do vrkoča na
temene hlavy a na seba si oblečiem bielu uniformu profesorky. I keď
je nedeľa a na škole nie je žiadne vyučovanie, cítim sa v nej
prekvapivo pohodlne.
Pred
obedom zamierim k riaditeľovi. Cestou stretnem niekoľko študentov, ktorí
si potichu šepkajú medzi sebou. Neviem, o čom hovoria a ani ma to
nezaujíma. Pravdepodobne má väčšina z nich rovnaké informácie ako doktorka
alebo si vytvárajú nové vlastné teórie. Keď prechádzam cez spojovaciu chodbu,
zarazím sa. Do oka mi udrú dve čierne autá, ktoré stoja pred univerzitou
a z ktorých práve vyťahujú dve telá. Sú zabalené v bielych vreciach
na mŕtvoly, preto neviem, komu patria. Žeby to boli Strážci, ktorých včera
večer zabil Potomok...
Z budovy
vybehne riaditeľ. Rozhorčene máva rukami, rozkrikuje sa. Margaret Coln vystúpi
z jedného z áut a bez záujmu ho počúva. Privriem oči,
v šume si nájdem ich rozhovor.
„Zbláznili ste sa! Ako ste si vôbec niečo
také mohli myslieť?“ hnevá sa riaditeľ. Ešte nikdy som ho nepočula takého
naštvaného ako prvá v tejto chvíli.
„Upokojte sa. Nie je to predsa nič hrozné.
Už nie sú živí. Sú to len dve mŕtvoly, nič nemôžu spraviť. Vám, ani mne.“
„O nás tu predsa nejde. Môžu byť mŕtvi, no
čo na to povedia študenti, keď sa dozvedia, že v škole máme uskladnených
dvoch Potomkov?“
Prepadne
ma hrôza. Počula som dobre?!
„Študenti sú vaša starosť, riaditeľ.
Potomkovia tu ostanú do zajtrajšieho večera, kedy si po nich prídu ľudia
z mojej organizácie. Zatiaľ ich uložíme do mraziaka, kde schovávate krv,
ako som vás už informovala. Takže, čo keby ste mojim chlapcom ukázali cestu?“
Zatackám
sa. Margaret to myslela vážne. V tých vreciach boli mŕtvoly Potomkov
a ona ich chcela... Nemožné! Neodpustiteľné!
Rozbehnem
sa po chodbe. Riaditeľa dostihnem práve v okamihu, keď Strážcovia ukladajú
mŕtve telá do mraziaka. Následne zamknú celú jedáleň a k dverám sa
postavia dvaja Strážcovia. Pristúpim k Johnovi Erickovi.
„Prečo
si ju nezastavil?!“ zvýšim hlas.
Riaditeľ
sa na mňa otočí a premeria si ma od hlavy po päty. Na bledej tvári sa mu
zjaví upokojujúci úsmev. „Sophia. Som rád, že si už v poriadku. Čo-“
„O
mňa sa teraz nestaraj,“ zahriaknem ho. Som drsná, no som príliš naštvaná, aby
som si dávala pozor na nejakú úctu. „Prečo si ráznejšie nezakročil proti
Margaret? Myslela som, že si riaditeľom školy. Ale čím dlhšie tu som, tým viac
mám pocit, že väčšie slovo tu má Acheron, než ty. A teraz Margaret.“
„Sophia,
upokoj sa. Poďme do mojej kancelárie – tam sa v pokoji porozprávame.“
Chytí ma za ruku a odvedie preč z dohľadu nastrčených uší, ktorých je
plná celá škola.
V riaditeľovej
pracovni sa posadím do kresla. Jeho pracovňa už vôbec nepripomína to hrejivé
pokojné miesto, skôr hlbokú tmavú noru. Je pochmúrna. Záclony na oknách sú
zatiahnuté, takže dnu neprejde ani najmenší lúč svetla. Miestnosť osvetľuje iba
slabá zelená lampa na stole. John v takomto prostredí vyzerá bledšie
a staršie zas o niekoľko rokov. Jeho pleť je sivastá, nezdravá. Mám
chuť sa spýtať, kedy si naposledy doprial poriadny odpočinok, no som príliš
naštvaná, aby som sa starala o jeho zdravotný stav.
Zamľaskám.
„Povieš mi, prečo dovoľuješ Margaret, aby sa hrala na tvojom pieskovisku?“
John
sa zasmeje môjmu prirovnaniu. „Pochop, mám zviazané ruky. Asociácia je vážená
organizácia po celom svete, zbavuje nás Potomkov, ktorí tak radi zabíjajú
démonov. Preto je neradno si ich znepriateliť.“
„Ale
no tak,“ vprsknem. Väčšiu hlúposť som už dlho nepočula. „Nechci mi povedať, že
práve tebe na niečom takom záleží.“
„Bohužiaľ,
mi na tom musí záležať. Aj napriek jej správaniu, výsledky sú celkom
prijateľné. Pozri, zbavila nás dvoch Potomkov behom jedinej noci, vďaka čomu
ostáva už iba jeden. Keď odstráni všetkých, študenti sa budú môcť opäť vrátiť
do svojho normálneho zabehnutého života. V porovnaní s tým je trochu
nášho nepohodlia zanedbateľného.“
Zanedbateľné... To slovo sa mi ozýva
v hlave ako ozvena. Predo mnou viac nesedel John Erick, ktorého som
poznala. Bol to úplne iný človek. Človek, ktorý sa mi ani trochu nepáčil. Ako
mohol klesnúť tak hlboko? Mám sto chutí mu jednu vraziť, aby sa spamätal.
Miesto toho však len poklepkám prstami o drevenú opierku.
„Takže,
aj keď sa mi niektoré jej rozhodnutia nepáčia,“ dodá, „musím byť ochotný ich
rešpektovať. Môžem vystrkovať rožky, Sophia, ale to je celé.“ Povzdychne si.
Oprie sa o operadlo a povzdychne si. „Teraz mi povedz, čo sa tam
vlastne včera stalo. Po škole kolujú nejaké reči, no veriť im by chcelo
minimálne jednu fľašu alkoholu.“
Neviem,
čo John Erick počul a čo z toho bolo také neuveriteľné, no ja mu
rozpoviem celú svoju verziu. John ma pritom ani raz nepreruší. Až skončím,
položí si ruky na stôl a oprie si o ne bradu. Vyzerá zamyslene. Som
prekvapená, že mi ešte nevynadal. Tento raz som povedala pravdu aj s tým
faktom, že som predtým skoro zabila Raisa, a preto sa tam zjavil Acheron,
dokonca aj to, že mi dal napiť svojej krvi, keď som umierala. Ticho medzi nami
trvá pridlho.
„Takže
tvrdíš, že Acheron už pozná tvoje tajomstvo?“
Prevrátim
oči. Nemôžem uveriť, že toto je to, čo ho najviac zaujíma. „Presne tak. Povedala
som mu, nech sa sám rozhodne, ako s tou informáciou naloží. Predpokladám
však, že nepotrvá dlho a príde si po mňa Margaret.“
Riaditeľ
pokrúti hlavou. „Poznám Asha už nejakú tú dobu a neverím, že by bol taký
hlupák a využil túto informáciu proti tebe. Síce je to Temný démon, no je
to ten najčestnejší z nich. Môžeš mu veriť.“
Moje
prekvapenie sa stupňuje. Veriť Acheronovi? Kráľovi Temných démonov?
„Zároveň
by sme to mohli využiť vo svoj prospech. Ak-“
Dvere
do pracovne sa otvoria a návštevník vytrhne riaditeľa z premýšľania.
Nahnevane sa točím, no keď uvidím čiernovlasého leva nahnevane stáť vo dverách,
v ústach mi neostane miesto pre výčitky. Dúfam len, že nepočul náš malý
rozhovor.
„Ste
tu obaja, výborne,“ zachripí. Posadí sa do kresla vedľa mňa a Rais,
ktorého som si predtým nevšimla, od vnútra zavrie dvere. „John, dostala sa ku
mne správa, že si dovolil Margaret nechať v našom mraziaku dve mŕtvoly
Potomkov. Je to pravda?“
„Bohužiaľ,
áno,“ pritaká riaditeľ. Acheron ďalej argumentuje a John používa rovnaké
výhovorky, akými odrazil aj mňa. Počúvam ich, avšak nezasahujem. Som rada, že
aspoň na niečom sme sa s kráľom Temných démonov zhodli. Keď skončia
a zdá sa, že už nie je nič, čo by si mohli povedať, Acheron vstane.
„Je
tu ešte niečo, o čom chcem s tebou hovoriť,“ zastaví ho riaditeľ. Tuším,
o čom s ním chce hovoriť, preto kopnem do stola, aby som ho
zastavila, no on môj protest rázne odignoruje. Ash zapadne späť do kresla.
„Sophia mi už stihla povedať, čo sa vám stalo v meste. Vlastne mi povedala
o všetkom,“ zdôrazní.
Ash
mi venuje pohľad, potom sa zasmeje. „Samozrejme. Mohol som tušiť, že
o tom budeš vedieť.“
„Takže,
iste vieš, že Sophia by sa mala kŕmiť rovnako ako vy. Aj keď väčšinu času
vydrží na konzervovanej krvi, bolo by lepšie, ak by dostávala pravidelnejšie
dávky tej čerstvej. A keďže máme stále hlásený stav pohotovosti, možno by
si jej mohol ponúknuť tú svoju.“
„Čo?!“
skríkneme obaja naraz. Postavím sa zo stoličky a pokrútim hlavou. Netušila
som, že riaditeľ chce Acheronovi navrhnúť niečo také stupídne. Inak by som mu
v tom hneď zabránila.
„Prepáčte,
že vás prerušujem, ale niečo také je nepredstaviteľné,“ zapojí sa do nášho
rozhovoru Rais. „Acheron je kráľ Temných démonov, nemôže svoju krv dávať len
tak hocikomu. A už vôbec by ju nemal dávať Svetlej démonke. Prepáčte, pani
profesorka.“
„To
je v poriadku,“ prikývnem. Úplne s ním súhlasím. „To tak, John, Rais
má pravdu. Ako ťa vôbec niečo také mohlo-“
„O tvojom
stave vieme iba my traja v tejto miestnosti,“ protestuje riaditeľ. „Preto
je môj návrh viac logický než hlúpy. Som už starý a nemôžem byť tvojim
jediným zdrojom čerstvej krvi, ak sa niečo stane, Sophia. Preto by mal Acheron
pristúpiť na môj návrh. Čo myslíš, Acheron?“
Zabodnem
pohľad do čiernovlasého leva. Má nečitateľnú tvár, no podľa doterajších
skúseností s ním som si istá, že odmietne. Naštve sa, že mu vôbec takú
ponuku John predkladá, a odmietne. Tak prečo nič nehovorí?
„Budem
si to musieť premyslieť,“ povie náhle. Úplne mi tým vyrazí dych.
„Ale
Acheron,“ ozve sa Rais. Ash ho preruší jediným zdvihnutím ruky.
„Pokiaľ
je to všetko, čo si so mnou chcel prebrať, riaditeľ, pôjdem. Dám vám neskôr
obom vedieť, ako som sa rozhodol.“ Vstane a bez slova odíde z riaditeľovej
pracovne. Stále sa mi tomu nechce veriť. On
nad tým bude uvažovať?
Otočím
sa na riaditeľa a krátko pokyniem hlavou. „Ospravedlň ma, tiež pôjdem.“
Vybehnem z jeho kancelárie, pričom skoro zrazím Mayu k zemi. Acherona
s Raisom dostihnem ešte na schodoch. „Je to ten najšialenejší nápad, aký
som kedy počula,“ zvýšim hlas, „a ty povieš, že o tom popremýšľaš? To ste
snáď dnes pili dnes krv z rovnakého dievčaťa, že máte také hlúpe nápady,
alebo ste sedeli pridlho na slniečku?“
Ash
sa usmeje svojim jedinečným úsmevom, pri ktorom si nikdy nie som istá, či ho
myslí vážne. „Upokoj sa, Drane. O nič predsa nejde. Počula si riaditeľa,
vidí v tom viac logiky-“
„Riaditeľ
vidí logiku aj v tom, že Margaret napchá dve mŕtvoly Potomkov do školskej
jedálne,“ preruším ho. Chytím sa za koreň nosa a hlasu si povzdychnem. Ak
o tom bude ďalej premýšľať, praskne mi hlava. „Zabudni sa jeho ponuku,
Acheron. Proste mu povedz, že to neurobíš, dobre? Aj tak by som s tebou nepočítala.“
Prešuchnem sa okolo neho a nechám to plávať. Ash si zo mňa chcel najskôr
len vystreliť – dať mi nádej predtým, než o všetkom povie Margaret a ja
skončím na popravisku. Kiež by som sa ho radšej spýtala, či už premýšľal o svojim
ďalšom kroku, než... Ah, prekliaty riaditeľ!
Prejdem
do spojovacej chodby, keď do mňa narazia dvaja Strážcovia. Musím sa zachytiť
steny, aby som nespadla. Prebehnú na druhú stranu a stratia sa za dverami
internátu. Naštvane sa vystriem. Členovia komanda majú zakázané chodiť do
budovy internátu. „Najskôr im riaditeľ dovolí strčiť dve mŕtvoly do školskej
jedálne, teraz toto. Čo príde nabudúce? Zrovnajú školu zo zemou aby si tu mohla
Asociácia postaviť novú pobočku?“ Vytiahnem si rukávy na saku a v mysli
si už predstavujem, ako tých dvoch hlupákov stiahnem z kože, keď v tom
univerzitou otrasie výkrik.
Rozbehnem
sa za ním. V spoločenskej miestnosti na internáte panuje chaos. Študenti
bežia do spojovacej chodby i von. Každý má bledú tvár a panický strach.
Pokúsim sa zastaviť nízku študentku, aby mi objasnila, prečo všetci tak zbesilo
utekajú, no márne. Keď sa spoza rohu vynorí študent so zakrvaveným sakom,
stuhne mi krv v žilách. Podľa spôsobu, akým uteká, usúdim, že krv nie je
jeho. So zlou predtuchou vyrazím smerom odkiaľ vyšiel.
Kráčam
dole schodmi na ošetrovňu a zatajujem dych. Na zemi i po stenách sú
krvavé škvrny. Hrdzavý zápach sa šíri chodbou ako hrozivá predzvesť. Dvere na
ošetrovni sú vykopnuté. Až uvidím výjav pred sebou, zveziem sa do červenej
mláky na zemi.
Srdce
mi búši na sluchoch, výkriky študentov sa stratia v diaľke. Krv. Všade je krv. Biela, čistá ošetrovňa sa zmenila na červenú. Akoby sa niekto
rozhodol maľovať, no nezakryl nábytok ani podlahu. Miesto toho sa len naštval,
keď sa mu karmínová farba vyliala aj na pracovný stôl či skrine, a preto všetko
poprehadzoval. Z natrhnutého závesu pritom ešte stále kvapká čerstvá krv.
Spod
dvier vykúka niečie telo. Podľa čiernej sukne s bielym lemom spoznám Temnú
študentku. Prejdem štvornožky k nej a skontrolujem pulz. Žiadny nemá.
Telo bez hlavy by sotva nejaký malo. Roztrasiem sa. Dvíha sa mi žalúdok,
nedokážem sa na tú hrôzu pozerať. No v tom si pod závesom všimnem nohu na
opätku. Roxy. Došuchcem sa k nej,
chytím ju za členok a strhnem záves. V ruke držím odtrhnutú končatinu.
Zo tepny vystrekne horúca krv. Prevráti
sa mi žalúdok. Vyvraciam žalúdočnú kyselinu zmiešanú s nestrávenou krvou.
„Roxy?!“
skôr zašepkám, než zakričím.
Na
druhom konci ošetrovne je ďalšie telo. Patrí mužovi, ktorý tu predtým ležal. Posledný
zo Strážcov, ktorý mal dokončiť svoju liečbu a odísť domov. Pohľadom
preletím miestnosť. Hľadám Roxy. No viem to skôr, než ju nájdem. Leží za
posteľou v krvavej mláke. Noha nie je jediná, ktorá jej chýba. Skríknem
jej meno. Má bledú tvár, nehýbe sa. Hrejivé oči, ktorými mi videla vždy až do
duše, sú teraz studené ako ľad. Pritisnem si jej telo k hrudi. Chcem
plakať, no vychádzajú zo mňa iba zvuky podobné zavíjaniu.
Doktorky Roxy je mŕtva. Jej krv mi zmáča
oblečenie, páli ma na nahej pokožke a jej telo mi ochabnuto visí v náručí.
Výkriky študentov okolo internátu sa stupňujú.
„Videli ste ho? Kam išiel?“
„Nina. Zabil Ninu. Narazila do neho na
dievčenskej chodbe.“
„Kde sú tí prekliati Strážci, keď ich
potrebuješ?“
„Kam máme bežať? Derek! Kde sa skryjeme?!“
„Voda. Počul som, že Potomkovia nenávidia
vodu.“
Prestanem
sa chvieť. Potomkovia. To slovo sa mi usadí v mysli. Prepadne ma temnota.
Vo vnútri zrazu nemám nič, len prázdnotu, čistú a čiernu ako noc. Spustím
Roxyno telo späť na zem. Vyšplhám sa na nohy a zamierim preč z ošetrovne.
Keď vyjdem hore schodmi, spoločenská miestnosť zíva prázdnotou. Dvere do
spojovacej chodby sú vytrhnuté z pántov. Nepochybne...
Rozbehnem
sa po schodoch do svojej izby. Dvere mám pootvorené a na bielom dreve
svieti červený odtlačok. Moja myseľ sa nad tým na chvíľu pozastaví, kým spod postele
vytiahnem čiernu tašku a z nej vyberiem jednu zo šablí. Áno, jedna
bude stačiť. Potom už viem, kam mám ísť. Kde mám hľadať zdroj tohto chaosu a smrti.
Cestou narazím ešte na niekoľko krvavých scenérii. Žiadna z nich ma už
však citovo nezasiahne.
Vyjdem
na chodbu, ktorá vedie do riaditeľovej kancelárie. Proti mne vybehne študentka,
ktorá je taká vydesená, že nedáva pozor. Odstrčím ju nabok, zatacká sa
a padne na schody. Na konci chodby sa krčí pár ďalších študentov. Sú to
Svetlí i Temní démoni, ktorých výkriky mi režú uši. Medzi nimi dokážem
rozoznať riaditeľa. Má dotrhané oblečenie a na tvári dlhý krvavý
škrabanec. Po jeho boku stojí Maya, ktorá sa krčí k ostatných študentom.
Spoznám i dvoch Strážcov, ktorí sa vehementne snažia skryť za svojimi
mohutnými telami biele vlasy. Potomok si ich všetkých zahnal pekne do kúta. A jediný,
kto s ním bojuje, je Acheron.
Kráľ
Temných démonov pri sebe nemá žiadnu zbraň. Preto s ním Potomok môže
hádzať od steny k stene ako so smetím. Chvíľu sledujem ten výjav.
Potomkove pohyby sú ladné, v jeho rukách spočíva obrovská sila. Modré oči
mu žiaria živou túžbou po krvi. Vôbec nepripomína niekoho, kto mal byť už pár
hodín mŕtvy...
Potomok
odhodí Acherona k skupinke krčiacich sa démonov. Sú slabí, vystrašení. Samozrejme,
každý sa bojí smrti. A kto nie, je hlupák.
Pevnejšie
obmotám prsty okolo rukoväte šable. Prekvapivo po prvý raz, keď čelím Potomkovi
tvárou v tvár, necítim ani štipku strachu. Jediné, čo cítim je chladný
pokoj. Roxy je mŕtva. Nasajem vzduch
do pľúc. Mieša sa v ňom pot so zápachom krvi, ktorou je môj súper posiaty.
Vnútro mi zaplní prázdnota. Rozbehnem sa proti Potomkovi.
S bojovým
pokrikom ho odstrčím do steny, než si ma stihne všimnúť. Sekám po ňom šabľou,
pričom jediné, po čom túžim, je vidieť jeho čiernu krv, ako mi pretečie medzi
prstami. Vyskočím do výšky, obmotám mu nohy
okolo krku a zrazím ho k zemi. Stačil by jediný zásah do
hlavy, aby umrel. No on sa uhne, zhodí ma zo seba a ja sa odkotúľam preč. Keď
znovu stojíme proti sebe, pri pohľade do jeho modrých očí si pomyslím, že sa
v nich skrýva rovnaká chladná prázdnota, ktorá nateraz opantala i moje
telo. Takže takto nejako sa Potomkovia
cítia pri lovení svojej koristi.
„Sophia,
pozor!“
Potomok
využije moje zaváhanie a napadne ma. Poľahky sa vyhnem jeho útoku
a odseknem mu vystrčenú ruku. Kvapky krvi ofŕkajú moju tvár. Potomok zreve
od bolesti a skláti sa k zemi. Jediným seknutím mu oddelím hlavu od
tela. Zakotúľa sa k riaditeľovým nohám a čierna krv vymaľuje steny na
chodbe. Potomkove telo bez života padne na zem. Niekto vypískne. Diváci sa
začnú radovať, no ja sa nezmohnem ani na úsmev. Je koniec. Avšak jeho smrť
prišla príliš rýchlo.
Otočím
sa k démonom a nájdem si medzi nimi jedinú tvár. Dlhými krokmi
prekonám tých pár metrov, čo nás delí, napriahnem sa a skôr, než si to
ktokoľvek z tých nadšencov stihne uvedomiť, pritlačím krvavú špičku šable
Margaret Coln na bledý krk. Riaditeľka Asociácie démonov vypúli oči.
„Drane!“
„Pani
profesorka!“
„Sophia,
zbláznila si sa?!“
Odvšadiaľ
počujem hlasy. Vydesení študenti od nás odstupujú a bežia sa skryť. Ostane
len riaditeľ, čiernovlasý lev, Rais a dvaja Strážcovia. Pohnú sa dopredu,
no ja ich okamžite varujem: „Urobte ešte krok a moja šabľa v tom
momente rozpára riaditeľke hrdlo.“
Sama
sa strasiem nad vlastným hlasom, ktorý je až neprirodzene pokojný. Strážci
zastavia, vymenia si pohľady, no ďalej sa nepriblížia. Vzduch okolo mňa zhustne
a je prešpikovaný napätím. Pohrávam sa s pokušením pohnúť zápästím a
ukončiť túto frašku.
„Sophia,
zlož zbraň,“ skúsi to so mnou riaditeľ.
Neubránim
sa úškľabku. „Znie to ako rozkaz, John. Ale nemyslím si, že si v situácii,
kedy by si mi mohol rozkazovať.“
Bola
to aj jeho vina. Niesol na rukách krv doktorky i študentov. Mal toľko
príležitostí vyhnať komando. Vyhnať Margaret z univerzity. Ak by to
urobil, nič z toho sa dnes nemuselo stať.
„Sophia-“
„Vy
mlčte,“ zahriaknem Margaret. Pritlačím šabľu a na alabastrovej pokožke sa
jej objaví pramienok jasnočervenej krvi. Moje telo sa vzrušene otrasie. „Už ste
povedali a urobili dosť, nemyslíte?“
Nenávidím
ju. Kvôli nej Roxy umrela. Krv mi kypí v žilách a v ústach sa mi
hromadia jedovaté slová. Chcem ju rozsekať na kúsky, opľuť ich a pohodiť
niekde medzi ľudskými smeťami. Nič menej si nezaslúži. Je to ten najhorší odpad
zo sveta démonov.
„Sophia,
nekonáš racionálne,“ ozve sa znovu riaditeľ.
„Ak
by sme tu konali všetci racionálne, nikto by dnes nemusel umrieť, nemyslíš?“
Ash
na druhej strane sa zahmýri. „Čo chceš urobiť, Drane? Zabiješ ju?“
„Pokiaľ
ti šabľa v mojej ruke, ktorá jej mieri na krk nie je dostatočnou odpoveďou
na tvoju hlúpu otázku, tak mi povedz ešte raz Drane a budeš ďalší na
rade.“ Moje slová ho umlčia, len Rais zavrčí ako divoké zviera. „A odvolaj
láskavo svojho psa. Teraz sa budú rozprávať dospelí. Margaret Coln, pristúpime
k vášmu súdu.“
Niekoľko
démonov nasaje vzduch. Pokračujem: „Boli ste obvinená zo zanedbávania svojich
povinností. Ako riaditeľka Asociácie démonov ste mali chrániť životy
ľudí, démonov a svojich podriadených, Strážcov. Lenže vy ste svojimi
ľahkovážnymi rozhodnutiami, arogantnosťou a sebeckosťou spôsobili smrť najmenej
piatich členov komanda i niekoľkých ľudí. Následne ste do školy plnej študentov
priviedli nebezpečného Potomka, ktorý spôsobil ich smrť. A taktiež smrť
univerzitnej doktorky Roxy. Dôkazy na vaše usvedčenie sú po celej škole. Výpoveď
svedkov nebude potrebná. Chcete povedať niečo na svoju obranu?“
„Toto
je šialené,“ zalapá po dychu. Tvár jej bledne a na spánkoch sa jej objavia
prvé kropaje potu.
„Takže
sa vzdávate práva prehovoriť vo svoj prospech,“ vyložím si to po svojom. „Prejdime
teda k rozsudku. Margaret Coln, riaditeľka Asociácie démonov, najvyšší
generál armády komanda, členka Zlatej koruny, boli ste uznaná vinnou vo
všetkých bodoch obžaloby. Vaše previnenie sa rovná trestu smrti. Rozsudok bude
vykonaný okamžite.“
„Sophia,
to by stačilo!“ Riaditeľ sa po dlhej dobe znovu snaží prevziať velenie. Jeho
hlas je naliehavý. Lenže tento raz klope na zlé dvere.
Túžim
sa pozrieť do jeho vydesenej tváre, no pred sebou mám oveľa krajší výjav.
Nepoznám potešenie zo sexu, avšak moje pocity by sa možno dali prirovnať
k vyvrcholeniu. Navždy si chcem uložiť vydesenú tvár Margaret Coln do
pamäti. Roxy, dúfam, že sa pozeráš...
„Nejaké
posledné slová?“ spýtam sa sladkým hlasom odsúdenej. Možno, že si Margaret až
doposiaľ myslela, že ide o žart. Až teraz je tvár zalejú horúce slzy
a ja uvidím, že aj beštia ako ona dokáže prejaviť ľudský cit. Je to
príjemné, no prišlo to neskoro. „Keďže nič nemáte,“ zatiahnem s povzdychom.
Napriahnem sa so šabľou do vzduchu k poslednému úderu. V tom istom
okamihu Margaret padne k zemi. Jej telo sa otrasie prvým prúdom hlasných vzlykov.
Spustím
ruku so šabľou späť k telu. Ak by som sa predtým nevyvracala, urobila by
som to teraz. „Je mi z vás zle,“ poviem. Moje telo sa vzápätí ocitne
v tvrdom zovretí dvoch mocných Strážcov. Nevšímam si ich. „Pokiaľ sa celý
čas správate ako chladnokrvná vrahyňa, ktorej nezáleží na životoch ľudí ba ani
démonov, mali by ste to hrať až do konca. Ste úbohá. Nezaslúžite si viesť Strážcov
a už vôbec nie byť riaditeľkou Asociácie démonov. Rada Európy sa musela
zmýliť. Ako by odpad ako vy mohol viesť Svetlých démonov po celom svete?!“
„Drane,
o čom to hovoríš?“
Šibnem
pohľadom po Acheronovi. Mala to byť tajná informácia, no teraz... „Keďže nemáme
už nejaký ten čas kráľa, Margaret, ako riaditeľka najvyššieho orgánu Svetlých
démonov, by sa mala stať našim novým vodcom,“ poviem. Obrátim sa späť na
Margaret, ktorá ku mne zodvihne uslzené oči. S červenou tvárou
a mokrými lícami vyzerá až prekvapivo ľudsky. „Radšej by som zomrela, než
vás pustila k trónu. Aj keď si myslím, že teraz sa vaše správanie konečne
zmení. A viete prečo?“
Pokrúti
hlavou, biele vlasy sa jej pritom rozstrapatia. Zohnem sa ako mi to najviac
dvaja Strážci dovolia a šepnem: „Pretože najväčším trestom pre vás nie je
vaša smrť, ale pocit, že vás zlomil niekto ako ja. Pocit, že nie ste
nedotknuteľnou bohyňou. Že aj vy môžete umrieť a nič s tým nespravíte.
Chcem, aby ste si navždy zapamätali tento okamih – keď sedíte schúlená na zemi
a trasiete sa strachom ako obyčajný človek. Pretože vždy, keď si na to
spomeniete, prepadne vás taká veľká tieseň, že už vám viac nedovolí konať zlo.“
Narovnám
sa. Jej oči odrážajú moju zakrvavenú tvár. A keď načriem hlbšie uvidím, že
mám pravdu. Usmejem sa.
„To
stačí! Odveďte ju do izby,“ zavelí riaditeľ. Bez protestu sa zvrtnem na päte.
Potomok je mŕtvy. Margaret Coln zlomená. Už nie je nič, čo by som mohla
povedať.
●●●
Čierna
krv mi schne na rukách. Prsty sa mi neustále trasú. Chvela som sa celý čas bez
toho, aby som si to uvedomila. A i keď už sedím v teple svojej
izby, vo vnútri cítim stále rovnaký chlad a prázdnotu.
Roxy je mŕtva. Opakujem si v mysli,
no stále to nedokážem pochopiť. Bolo tomu len pár hodín, čo som sa s ňou
hádala a smiala na ošetrovni. Jej tvár mám neustále pred sebou. Je ružová,
jemná a bezstarostná. A potom sa obraz v mojej hlave zmení.
Vidím krvou posiatu miestnosť, telo bez duše, dotrhané na kusy ako handrová
bábika, ktorú našiel divoký pes. Moje srdce sa ocitne vo zveráku, ktorý ho tlačí
a snaží sa rozdrviť. Túžim chytiť víziu živej Roxy, no skôr, než po nej
dokážem načiahnuť prsty, rozpadne sa vo vetre.
Roxy je mŕtva. Chcem sa rozplakať, ale
nejde to. Som príliš prázdna, aby som mohla ukázať taký hlboký cit. Náhle
ticho, ktoré sa okolo mňa rozhostilo, mi trhá ušné bubienky. Doktorka je mŕtva.
Už nikdy sa s ňou nebudem rozprávať. Už nikdy si k nej nezájdem po
radu. Zabil ju Potomok a ja som ho nedokázala zastaviť. Pomsta Margaret
Coln, ktorá znovu prežila ďalšie zbytočné krviprelievanie, mi náhle príde
prislabá. Pochybujem o svojom rozhodnutí nechať ju odísť živú,
a potom s ním znovu súhlasím. Nie, nemala som poslúchnuť svoju hlúpu
sentimentalitu! Mala som ju zabiť! Som úbohá...
O niekoľko
hodín neskôr, ktoré mi pripadajú ako celý ľudský vek, sa dvere na mojej izbe po
prvý raz otvoria. Bez zaklopania dnu vojde Acheron a zvalí sa na zem
k posteli vedľa mňa. Cítim z neho sprchu a vyžehlené oblečenie.
„Ľutuješ,
že si ju nezabila?“ spýta sa. Neodpoviem mu, pretože si sama stále nedokážem
vybrať. Kiež by tu bola Roxy a povedala mi, či moje rozhodnutie bolo
správne.
„Nevedel
som, že ste boli s Roxy také kamarátky. Ak by som bol na tvojom mieste,
asi by som Margaret zabil. Lenže to by som urobil ja,“ povzdychne si. Vyvráti
hlavu dozadu a zahľadí sa na strop. Chvíľu ticho sedíme, kým sa znovu
ozve: „Ak sa chceš vyplakať, môžeš použiť moje rameno.“
Nereagujem.
Nemám najmenšiu chuť počúvať jeho hlúpe narážky. Chcem, aby vypadol a ja
som mohla ostať sama vo svojej vlastnej depresii.
„Alebo
ma môžeš udrieť.“
Zamračím
sa a konečne sa na neho pozriem. Díva sa stále do stropu, no podľa hlasu
svoj návrh myslí smrteľne vážne. Pokrútim hlavou. „Nehovor hlúposti.“
„Keď
si smutná, nemôžem si z teba uťahovať. Takže ti dávam jedinečnú
príležitosť, aby si ma udrela a vybila si tak svoj hnev. Potom môžeš
plakať a vrátiť sa do normálu.“
Nemôžem
uveriť svojim ušiam. „Skutočne si kráľom Temných démonov. Žartovať
v takejto chvíli, to je niečo, čo dokáže len niekto taký ako ty. Niekto
bez srdca,“ urazím ho. Nerobím to rada, no uvedomím si, že mu naozaj chcem
ublížiť. Potrebujem niekomu ublížiť. Niekoho zraniť tak veľmi, ako som zranená
ja. Možno potom sa predsa len budem cítiť o niečo lepšie.
Acherona
moje slová však nezrania. „Máš pravdu. Nemal by som žartovať. Koniec koncov,
Roxy bola môj Temný démon. Jej smrť som mal v prvom rade pomstiť ja, ale
videla si to. Ten Potomok sa so mnou pekne pohral.“ Uchechtne sa. Následne sa
zarazí a znovu ospravedlní za žart. Potom už nepovie ani slovo. Sedí vedľa
mňa a hľadí do stropu. Nechávam ho. Jeho prítomnosť mi neprekáža, pokiaľ
neuvidí moje slzy. A mne sa aj tak nedá plakať...
Na
dvere ktosi zaklope. Keďže som bez reakcie, Ash pozve prichádzajúceho dnu. Keď
sa vo dverách mihne fialový plášť, odvrátim hlavu do okna. John Erick za sebou
zavrie dvere a ostane stáť pri stene.
„Sophia?“
Nereagujem. Nechcem sa s riaditeľom rozprávať. Mal niekoľko príležitostí,
aby sa zbavil Margaret aj celého komanda. Neraz som mu to prízvukovala. Ak by
to urobil, Roxy by ešte žila. A nielen
ona.
„Chcel
som vedieť, či nie si zranená.“ Čaká na moju odpoveď, no hneď to i vzdá. „A zároveň
som ti priniesol aj najnovšie správy. Ak ťa o tom Acheron ešte
neinformoval, mali sme rokovanie s Margaret.“ Chcem zavrčať, nech to meno
viac predo mnou nespomína, no z úst sa mi nevyderie najmenší hlások. „S
Acheronom sme sa zhodli, že bude najlepšie, ak opustí pozemok školy, aj západné
pobrežie. Po dnešnom tragickom incidente, sama prijala náš návrh za
najvhodnejší. Rodičom usmrtených detí budeme musieť podať správu o dianí
na škole a preto bude dobré, ak ich ubezpečíme, že komando odišlo. Preto
zajtra ráno odchádzajú všetci späť do Asociácie démonov.“
Tragický. Usmrtený. John Erick je rodený
diplomat. Používa slová, aby zjemnil situáciu a bojí sa nazvať veci
pravými menami. Všetci študenti na univerzite boli zavraždení. V podstate ich zabil.
„Všetci
robíme chyby, Sophia, a Margaret priznala dnes tie svoje. Preto sa nebudeš
musieť vrátiť s nimi do inštitúcie, ako bolo pôvodne plánované. Budeš
zbavená svojho trestu a miesto toho ostaneš aj naďalej na univerzite
a postaráš sa o posledného Potomka v meste. Súhlasíš
s tým?“
Trest. Už som zabudla, že som nejaký
trest dostala. V tomto okamihu mi na tom viac nezáleží. A neviem ani,
či väčším trestom nie je pre mňa skôr zostať na univerzite a každý ďalší
deň sledovať tváre študentov a prechádzať sa okolo miest, ktoré boli
posiate krvou. Tie výjavy už nikdy nevymažem z hlavy.
„Pár
učiteľov ma nabádalo,“ pokračuje, „aby som ešte nechal prerušené štúdium. Avšak
domnievam sa, že ak sa zajtra vrátime k starým pravidlám, študenti sa rýchlejšie
dostanú z tragédie, ktorá nás postihla. Preto by si sa mala aj ty
pripraviť na svoje zajtrajšie hodiny. Ak budeš mať nejaké otázky, vieš, kde ma
hľadať. Acheron, môžeš na moment?“
Znova
to slovo použil. Tragédia. Ó, áno. Deje sa tu jedna tragédia za druhou. Všetko
to začalo mojim príchodom. Pokračovalo radom nezmyslených udalostí, ktorými ma
chceli vyštvať študenti zo školy, potom prišli Potomkami, komanda, až to
nakoniec všetko vyvrcholilo v dnešní deň – smrťou jediného človeka na
celej univerzite, o ktorom som mohla povedať, že je mojim priateľom. Čo
bude ďalej? Čo sa stane, ak na univerzite ostanem? Kto ďalší umrie?
„Páni,“
zahvízda Acheron. John Erick odíde z mojej izby a Ash sa posadí späť
vedľa mňa, pričom do mňa udrie lakťom. „Zrejme by som mal byť nadšený, že sa so
mnou aspoň rozprávaš. Riaditeľovi si nepovedala ani slovo, takže teraz si
zrejme pôjde niekde lízať svoje rany.“
Pokrútim
hlavou – Acheron je taký detinský. „Nemohol by si konečne vypadnúť z mojej
izby?“ navrhnem.
„Nemohol.
Zjavne si nepočula, čo mi práve povedal John, však?“ Pokrútim hlavou. Ich
rozhovor ma nezaujímal. Čokoľvek, čo sa týkalo riaditeľa, ma viac nezaujímalo. Ash
sa lišiacky usmeje, nahne sa bližšie ku mne a pošepká mi do ucha: „Povedal
mi, aby som sa o teba postaral. Vieš, čo myslím. Takže pristúpim na
riaditeľovu hru. Dám ti svoju krv, Drane. A vieš prečo? Pretože chcem
vedieť, či sa z teba stane taká beštia ako ten Potomok, keď ti jej dám
priveľa.“
Usmeje
sa mi do tváre, akoby si neuvedomoval, čo práve povedal. Horkosť mi naplní
vnútro. Bez zaváhania sa napriahnem a vylepím mu facku. Ruka ma zaštípe.
Ashovi na tvári ostane červený fľak. Jeho hnedé oči však nenesú žiadnu stopu po
hneve. Ich farba je taká horúca, že vo mne roztopí všetok chlad. Zachvejem sa
a rozplačem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára