Sophia padla spoločne s Acheronom do pasce. Sú uväznení v mraziaku, z ktorého niet úniku.
„Čo
myslíš tým, zamknutí?!“
Ash
pevne zovrie páku a pomyká ňou zo strany na stranu div, že ju neodtrhne. Mraziak
je hermeticky uzavretý a okrem vetracieho otvoru, z ktorého dnu prúdi
chladný vzduch, nevidím žiadny ďalší otvor. Pri dverách nám malá skrinka
s číslami oznamuje, že teplota v mraziaku je necelých desať stupňov
a stále klesá.
„Doriti!“ Z celej
sily kopne do dverí. Oprie sa o stenu a skloní hlavu.
Pristúpim
ku vchodu a vyzriem von úzkym priezorom. V sklade je tma, ani náznak
po našich prenasledovateľoch. Povzdychnem si. „Myslím, že sme sa tu zamkli
sami, ale mrazenie spustili Potomkovia,“ oznámim Acheronovi svoje podozrenie.
Zodvihne
hlavu, ostrým pohľadom prevŕta mňa i dvere. „Inteligentní Potomkovia, čo?
Perfektné, Drane. Toto mi naozaj chýbalo,“ odvetí ostro.
Zamračím
sa na neho. Znie to ako obvinenie. „Zabúdaš, že ja som nás sem nestrčila.“
Uchechtne
sa. „Pokiaľ viem, tak si bola členkou komanda a hovoria ti Strážca, no
i tak si vzdala boj s Potomkami a radšej si sa dala na útek ako
bezbranná myška.“ Zahryznem si do pery, aby som sa ovládla. Ash zamľaská
a postaví sa znovu proti dverám. „Nechajme to. Dôležité je, aby sme sa
dostali von. Naše spory si vyriešime potom.“
Sledujem,
ako znovu myká pákou a snaží sa otvoriť dvere. Čiernovlasý lev má pravdu,
preto sa mu pokúsim pomôcť. Spolu chytíme páku, snažíme sa odtrhnúť dvere,
až pokým nám na spánkoch nenaskočia kropaje potu a za nechty sa mi
nedolámu do krvi. Ash do nich po chvíli znovu udrie, no okrem plytkej
preliačiny sa nepohnú ani o piaď. Prešliapnem z nohy na nohu
a pevnejšie zovriem skrehnuté boľavé prsty.
„Nemohol
by si použiť živel, ktorý ovládaš, aby si nás odtiaľto dostal?“ navrhnem.
Ash
sa zamyslí. Keďže nechodil na moje hodiny netuším, aký má živel a aký
pokročilý je v jeho ovládaní. Na okamih ma premôže zvedavosť – ktorý živel
bol hodný, aby ho ovládal kráľ Temných démonov?
„To
nepôjde,“ pokrúti hlavou. „Ak by som použil vodný živel mohol by pomôcť
mrazeniu, rovnako ako vzduch. A ak by som neprerazil ohňom, len by som nám
zbytočne vzal potrebný kyslík. No a zem je
nám v takom uzavretom priestore naozaj zbytočná.“
Ohromene
otvorím ústa. Toto som nečakala. „Úžasné. Ty dokážeš ovládať všetky živly?“
Ash
sa na mňa pozrie ako na zaostalú. „Samozrejme. Mám to v zložke. Páni,
Drane, zdá sa, že sa o svojich študentov vôbec nezaujímaš.“ Sklamane
pokrúti hlavou a posadí sa na zem k stene. Odkopírujem jeho pohyby
a posadím sa k stene oproti. Hlavu nechám unavene klesnúť dozadu.
privriem oči.
Kým
sme unikali pred Potomkami, mala som krv napustenú adrenalínom. Lenže teraz,
čím dlhšie sa nehýbem, tým viac pociťujem, ako sa mi adrenalín z krvi
vytráca a naplno sa prejavuje bolesť ľavej ruky. Najskôr som si ju sama
porezala, potom mi do nej Potomok zabodol dýku. I keď mám ranu stále
obviazanú a krv naokolo už zaschla do tmavých škvŕn, bolí to viac než by
som chcela.
Pritiahnem
si kolená k brade a objímem si ich rukami. Snažím sa udržať si čo
najviac tepla. V miestnosti je stále chladnejšie, až to začína vadiť aj
démonom.
„Máš
nejaký skvelý nápad, ako sa odtiaľto dostať skôr, než sa z nás stanú
nanuky?“ spýta sa ma Acheron. Zavrtím hlavou. Začujem jeho povzdychnutie.
„Myslím, že ak sa do rána nevrátim, bude mať Rais podozrenie, že sa niečo
stalo. S trochou šťastia natrafí na tvoju krv a nájde nás tu.“
Jeho
pozitívne myslenie ma udivuje. Mesto bolo veľké, existovala len malá šanca, že
by jeho priateľ narazil na moju krv a ešte menšia, že by sa vydal po jej
stope. Dovtedy zmrzneme na kosť a budú si nás pochutnávať Potomkovia.
„Zákerné, prešibané bytosti,“ šepnem sama pre seba.
Trvá
celú večnosť, čo už sedíme na mieste, nič nehovoríme a jediná vec, ktorá
ma udržuje bdelú je bolesť. Keď začujem búchanie, otvorím oči. Ash stojí pri
dverách a znovu do nich udiera päsťami. V kove vidieť odtlačky jeho
hánok so stopami krvi. No žiadnu dieru.
„Neplytvaj
energiou, Acheron,“ oslovím ho. „Pokiaľ nás Rais má naozaj nájsť za úsvitu,
budeš potrebovať všetku energiu, aby si vydržal.“
„Nemôžem
len tak nečinne sedieť. Potrebujem niečo robiť, aby som nezaspal,“ vysvetlí,
pričom znovu udrie do dverí. Chápem ho. Ak tu zaspíme, bude to náš koniec.
Pozriem
na teplomer. Teplota prekročila nulu a klesla na mínus sedem. Z úst
mi vychádzajú biele obláčiky a na regáli pod klimatizáciou vidieť bielu
námrazu. Ash unavene udrie posledný krát do dverí a prehrabne si vlasy.
Svoj dokonalý účes má rozstrapatený.
„Chceš
počuť, prečo pijem krv?“ spýtam sa ho.
„Zrazu
by si mi to prezradila?“
„Buď
môžeš ďalej biť päsťou do dverí a plytvať svojou energiou, alebo si ma
vypočuť. Keďže sme sa dostali do takejto situácie, keď nie je jasné, či
prežijeme, radšej by som volila druhý spôsob, ako sa vyhnúť ospalosti.“
Prezerá
si ma, no potom sa posadí späť na svoje miesto a kývnutím hlavy mi dá
súhlas, aby som rozpráva. Nadýchnem sa. Chladný vzduch mi zaplní pľúca.
„Vo
svete démonov existuje choroba, kvôli ktorej Svetlí démoni nemajú schopnosť
odoberať životnú energiu a živiť sa ňou,“ začnem. „Je veľmi vzácna, preto sa
ňou lekári nezaoberajú, nehľadajú na ňu liek. Našťastie existuje už tak dlho,
že naši predkovia našli dočasné riešenie. Pokiaľ sa budeme živiť pravidelne
trochou krvi, posilní nás to a neumrieme. Lenže ak by sme to náhodou
s krvou prehnali, mohlo by to mať katastrofálne následky.“ Zažmurkám. Do
očí sa mi nahrnú teplé slzy a tak zameriam svoj pohľadom na stenu za
Acheronom. „Táto choroba nie je dedičná, no v mojej rodine sa vyskytuje
dosť často. I keď ju nemali moji rodiča, mal ju môj strýko. Bol to on, kto
ma naučil, ako piť krv, aby som prežila. Lenže pred pár rokmi to s krvou
prehnal a moc mu stúpla do hlavy. Zabil ľudskú rodinu. Odvtedy sa začalo
dbať viac na zákon o pití krvi pre Svetlých démonov a robili sa
náhodné kontroly. U nikoho sa už nič podobné však nezistilo. Strýka
v tej dobe odsúdili na doživotie vo väzení Červená diera, no nikdy ho
nechytili.“
Urobím
prestávku. Čakám, kým Acheron niečo poznamená, alebo sa na niečo neopýta, no
mlčí Preto mu sama položím vlastnú otázku: „Podľa teba, ako by asi zareagoval
svet démonov, ak by sa dozvedel, že vnučka desivého vraha, sa tiež živý ľudskou
krvou?“
„Poslali
by ťa do väzenia. Rovnako, ako tvojho strýka. Alebo by ťa zabili,“ odvetí bez
premýšľania.
Zdvihnem
kútiky úst. „Dosť dobrý dôvod, aby som chránila svoje tajomstvo, nemyslíš? Aj
keď som nemala v pláne zraniť Raisa, stále som ho mohla nechať
v meste umrieť a sama sa vypariť.“
„Taká
nie si,“ namietne. „Príliš ti záleží na všetkých dookola, aj keď by nemalo.
Neverím, že by si svoje tajomstvo povýšila nad život niekoho iného.“ Ash má
pravdu. Za krátky čas, čo som bola na univerzite, som neraz dokázala, že mi na
démonoch záleží viac, než na sebe. Ak by som tam Raisa nechala umrieť, nemohla
by som so sebou viac žiť. Teatrálne zatlieskam Acheronovi, za správne odpovede.
„Keďže
teraz už poznáš moje tajomstvo, záleží len na tebe, ako s ním naložíš. Ale
ak ťa smiem o niečo požiadať, nehovor mi dopredu, že si sa rozhodol
nahlásiť ma Margaret alebo niekomu inému. Je lepšie zostať prekvapená
a hnevať sa, než čakať okamih, kedy príde trest.“
Ash
prikývne. Tvár má posiatu vlastnou krvou a prachom, preto nemôžem identifikovať,
ako sa skutočne tvári. Pohľad má upretý na mňa, pričom sa mi zazdá, že jeho
hnedé oči, chladné ako ľad, sa na okamih roztopia sťa láva. Keď zažmurkám, ten
pocit zmizne rovnako rýchlo ako sa objavil. Unavene si položím hlavu späť na
kolená a uvoľním stŕpnuté plecia.
Čas
nám uteká pomaly. V hlave rátam sekundy, aby som mala aspoň akú takú
predstavu o čase, ktorý trávime v mraziaku. Po chvíli sa donútim
zodvihnúť hlavu a skontrolujem teplotu. Napriek tomu, že som len
päťdesiatkrát narátala celú minútu, teplota rapídne klesla na mínus dvadsať
stupňov. Regál už úplne pokrýval biely povrch, ktorý začínal zdobiť i rohy
kovových stien.
Skontrolujem
Acherona. Sedí bez pohybu v rovnakej embriovej polohe ako ja. Hlavu má
položenú na kolenách, nehýbe sa.
„Čo
sa s nami stane, až tu umrieme?“
Zodvihne
hlavu. Na zničenej tvári sa mu objaví posmešok. „Nemyslím si, že niekto taký
otravný ako ty, by mohol tak ľahko umrieť, Drane. Sama si povedala, aby sme neplytvali
energiou, tak zbytočne nerozprávaj a čakaj.“ Vráti sa k svojej
pôvodnej polohe, ďalej si ma nevšíma. Prezerám si jeho dotrhané nohavice,
ošúchanú školskú uniformu a premýšľam, v akom stave sú jeho zranenia.
Moje rameno už tak nebolí, no nemyslím si, že je to práve dobrá správa.
„Acheron,“
oslovím ho znovu. Hlas mám akýsi slabší. „Dôvod, prečo tam veľmi nenávidíš
Svetlých démonov je ten, že ťa uniesli, keď si bol malý?“
Tentoraz
trvá trochu dlhšie, než na môj hlas zareaguje. „Si naozaj otravná, vieš
o tom?“
Ignorujem
jeho nepriateľské správanie. Premáha ma spánok a jediný spôsob, ako sa
udržať hore, je viesť s ním rozhovor, nech je už o čomkoľvek. I keď
sama nechápem, prečo mi napadlo práve to.
Ash
nakoniec vyvráti hlavu dozadu, len aby sa vyhol môjmu pohľadu. „Kto kecal?“
„Doktorka
Roxy,“ odvetím skôr, než si stihnem zahryznúť do jazyka. „Je to snáď nejaké
tajomstvo? Mala som pocit, že o tom všetci vedia.“
„Ale
áno, vedia. Lenže ako sa zdá, doktorka veľa hovorí. Preto by som si s ňou
mal po príchode pohovoriť,“ povzdychne si.
„Vieš,
kto ťa uniesol?“ vrátim sa späť k téme.
„Je
to vôbec podstatné? Stalo sa to už dávno a nikoho to ani nezaujíma.“
„Mňa
to zaujíma-“
„A
neprestaneš, kým to zo mňa nevypáčiš, však?“ dokončí. „Si otravná.“
Zamračím
sa na neho. Zdá sa, že mi odmietla odpovedať i keď pozná odpoveď na moju
otázku. Nezáleží na tom, ako dlho na neho budem naliehať. Povzdychnem si
a pokúsim sa zamestnať inak. Skrehnutými prstami si odmotám kus látky,
ktorou mám zviazané plece. Do tela sa mi dostane ostrá bolesť, mám čo robiť,
aby som nevykríkla. Rana mokvá, no nekrváca. Všetka krv okolo i na
oblečení, je už dávno zaschnutá. Miesta okolo rany stmavli a je jasné, že
tam za niekoľko hodín bude modrina. Dýka pôvodne nezasiahla tepnu, kosť
a oblúkom sa vyhla pľúcam. Ešte na začiatku sa mi zdalo, že nezasiahla ani
dôležité nervy, no keď teraz pokúsim zovrieť ruku do päste, prsty sa sotva
pohnú.
„Je
to vážne?“
Acheronov
hlas ma vytiahne späť do mraziaka. Usmejem sa na neho. „Nie. Je to len
škrabnutie,“ zaklamem. Vrátim provizórny obväz späť namiesto
a s ťažkosťami ho zaviažem. Tvár m pretne bolestná grimasa.
„Nie
je to kvôli tomu únosu,“ povie mi po chvíli. „Dôvod, prečo nenávidím Svetlých
démonov. Teda, aspoň z časti to nie je kvôli tomu únosu. Ak by ma len
uniesli, dokázal by som to stráviť, aj keby som mal ešte menej rokov. Nenávidím
tvoj druh preto, čo kráľovná Svetlých démonov urobila potom, keď ma uniesli.“
V ústach
mám zrazu akosi vyprahlo. Kráľovná Svetlých démonov? Helena? To ona ho dala
uniesť? Ale prečo? Bolo všeobecne známe, že démoni dvoch druhom sa nemajú
v láske a králi k tejto nevraživosti pristupovali ešte
razantnejšie. Ale uniesť kráľa Temných démonov, navyše v takom mladom
veku, aký to malo zmysel?
Nič
sa nepýtam. Čakám a Ashom pohľad sa stane náhle skleneným
a chladnejším než teplota v mraziaku. Pevnejšie si objímem kolená,
nech sa tomu chladu ubránim.
„Mal
som sotva desať, keď ma v noci prepadli moji vlastní ľudia a odviedli
z postele,“ pokračuje. „Napichali ma drogami, takže som sa zobudil až
o niekoľko dní. Bol som pripútaný o stoličku v tmavej chladnej
miestnosti. Neskôr som zistil, že to bol hrad vo Francúzsku, ktorý využívala
Helena ako svoje letné sídlo. Keď som sa prebral, predstavila sa mi a veľmi
jasne mi povedala, že sa odtiaľ už živý nedostanem,“ uchechtne sa, akoby to bol
dobrý vtip. „Chcela odo mňa vymámiť tajomstvá môjho druhu. Kde sídlia ostatní
dvaja králi, ako sa k nim najlepšie dostať. Keď som jej neodpovedal,
zahryzla sa mi do krku a pila moju krv, kým som nemal pocit, že umriem. Potom
ma nechala tak. Dovolila, aby som sa vyliečil a na ďalší deň pokračovala. Tie
isté otázky mi kládla celý týždeň, pričom každý deň sa trest zvyšoval.
V tom okamihu som naozaj myslel, že ma umučí k smrti.“
„Panebože,“
neubránim sa povzdychu. „A čo bolo ďalej? Ako sa ti podarilo utiecť?“
„Jedného
dňa som bol už taký slabý, že som sám sebe pripadal mŕtvy. Jeden z jej
sluhov si to myslel tiež a priblížil sa ku mne. Neviem, kde sa vo mne
zobralo ešte toľko sily, aby som ho napadol a vzal si jeho krv. Potom bolo
už jednoduché uvoľniť si ruky a utiecť. Ako kráľ som poznal všetky sídla
Temných démonov na svete. Takže, keď som zistil, v akej krajine sa
nachádzam, vypátral som najbližších spojencov. A tí mi pomohli vrátiť sa späť
do štátov.“
Jeho
bolesť ma pichne pri srdci. Odolám pokušeniu podísť k nemu a pohladiť
ho po vlasoch. Či povedať, že už tam nie je. Nič z toho by zrejem
nezmiernilo bolesť v jeho tvári ani neroztopilo chlad, ktorý mu uzavrel
srdce a vytvoril okolo neho ostré ľadovce.
Kráľovná
Helena vládla od deväťdesiatych rokov minulého storočia. Kráľovská krv sa
u nej zistila hneď po narodení, takže dostala dobrú výchovu. Už
v mladom veku sa stala poslednou kráľovnou Svetlých démonov, preto sa často
uchyľovala do samoty a nikto nikdy nevedel, kde sa nachádza. Jej život bol
pre Svetlých dôležitý. No pred pár rokmi, ešte predtým, než som nastúpila na
Americkú Univerzitu, svet náhle položila na kolená správa o jej smrti. Svetlí
démoni odvtedy nemali svojho ochrancu a stali sa bezbrannými.
„Ak
ťa uniesla, keď si mal desať, myslím, že to bol ten istý rok v ktorom
umrela aj ona,“ poviem nahlas svoje podozrenie.
„Bravo.
V škole si dávala naozaj pozor,“ zasmeje sa. „Helena zomrela asi päť dní
po mojom vyslobodení. V tej dobe som sedel v lietadle na ceste
domov.“
„Zabil
si ju?“ spýtam sa. Aj keď by som sa za svoju otázku mala hanbiť, pretože po
tom, čo mu spravila, by si smrť skutočne zaslúžila, musela som sa opýtať.
Ľahostajne
nakloní hlavu. „Čo myslíš, Drane?“
Zachvejem
sa – nechcem mu odpovedať. Svojej odpovede sa bojím viac ako tej jeho.
Ash
pohodí rukou. „Nezabil som ju. Môžeš sa upokojiť. A keďže už chápeš môj
postoj voči Svetlým démonom, možno sa mi ho prestaneš pokúšať vyvrátiť.
Svetlých démonov nenávidím a nič nezmením ani v názore, že je to
odpad, ktorý môžem využiť.“
Jeho
slová sú ako dýky. Nemusia mať ani hmotnú podobu, aby ma skrz naskrz prebodli. Som
zmätená. Ash si skutočne zaslúži, aby ho démoni ľutovali. Lenže na druhej
strane mám sto chutí mu dať päsťou za jeho postoj.
Ash
tleskne. „Takže, keď sme sa už obaja zapojili do tejto smiešnej súťaže
o to, koho príbeh je smutnejší, vyliali si svoje zlomené srdcia a ty
stále nemáš nejaký použiteľný nápad, ako sa odtiaľto dostať, mohli by sme sa
obaja vrátiť späť k svojej bezúčelnej činnosti? Čo ty na to?“
Nepočká
na moju odpoveď. Zloží si hlavu späť na kolená a ja pochopím, že náš
rozhovor je u konca. Povzdychnem si. Čiernovlasý lev ani v tej
najťažšej situácii nezahodí svoju aroganciu.
Znovu
počítam. Keď nás napadli Potomkovia, bolo jedenásť. Kým som stretla Acherona,
ručička bolo skoro na dvanástke. Kým sme sa bránili a nechali sa zavrieť
v mraziaku, nemohla prejsť viac než pol hodina. Prvý krát som napočítala
päťdesiat minút. Teplota v mraziaku bola dvadsať stupňov. Pokiaľ sa
nemálim, práve mohli byť dve hodiny. Alebo možno viac. Čas nám plynul až príliš
pomaly.
Pevnejšie
si zovriem kolená. Mravčenie v prstoch zmizlo, pretože si ich už necítim. Končeky
prstov mám modré. Ak nás Rais naozaj nájde a vyslobodí, bude niečo okolo
šiestej. Alebo siedmej. V tej dobe budem mať ruku v takom dezolátnom
stave, že o ňu najskôr prídem. Tá predstava ma ani trochu neteší, no nemám
s ňou čo urobiť. Náhle sa mi zdá, že trochu si pospať by nemuselo byť až
také vražedné, ako som na začiatku hovorila.
„Spíš?“
spýta sa ma Acheron, akoby mi čítal myšlienky, čím preruší dlhé ticho.
„Nie.“
Ale chce sa mi, dodám v mysli.
„Vieš,
že nesmieš zaspať.“
„Viem,“
potvrdím automaticky. Prečo nie? Keď už
sme tu zavretí, prečo by sme si nemohli aspoň trochu pospať.
„Pozri sa na mňa.“
Zanadávam.
Nehovoril, že máme obaja mlčať, aby sme neplytvali zbytočne energiou? Tak prečo
je zrazu taký výrečný?! S ťažkosťami zodvihnem hlavu a venujem mu
naštvaný pohľad. Alebo aspoň myslím, že sa ešte dokážem tak tváriť. Mám
premrznutú tvár, preto netuším, či sa moje čelo krčí, či nie.
Ash
sa náhle pohne, zloží si saku z uniformy. Chcem mu vynadať, že zamrzne, no
on ma predbehne. „Sophia, poď sem!“
„Čože?“
„Pokiaľ
nechceš umrznúť, poď ku mne!“ prikáže mi ostrejším hlasom.
Nerozumiem
jeho slovám, no i tak sa pokúsim vstať. Tým sa pripravím o všetko
teplo, ktoré som si ešte udržiavala. Nohy mám ťažké, ani keby neboli moje. Moja
chôdza je nemotorná. Zastanem až tesne pri ňom, keď ma náhle stiahne za ruku
k sebe. Pristanem obkročmo na jeho nohách. Vzápätí mi cez ramená prehodí
svoje sako a pritiahne si ma k sebe. Objíme ma tak silno, až mi to
vyrazí dych. Pokúsim sa odtiahnuť.
„Zbytočne
sa nehýb, inak vezmeš aj posledné teplo, ktoré nám ostalo,“ varuje ma prísne.
Strniem.
Nie som si istá, čo robiť, no táto poloha sa mi ani trochu nepáči. Znovu sa
pohnem.
„Myslíš
to vážne?“ zasyčí. Jeho zovretie zosilnie – akoby to ešte viac išlo –
a tým ma nadobro zaklincuje k svojmu telu. Z jeho hrudi sála
príjemné teplo, ktoré mi zohrieva líce. Zahryznem si do pery, zovriem
premrznuté prsty a ruky si schovám medzi seba a jeho hruď. Ten chlad
ho strasie, avšak neodtiahne sa.
Aj
keď mi tá poloha nie je práve dvakrát príjemná, o niekoľko minút mi je to
už jedno. Sústredím sa len na hrejivý zdroj tepla, ktorý predstavuje jeho hruď.
Je to príjemnejšie než všetko, čo som doposiaľ zažila. Acheron sa mi po chvíli
obtrie perami o ucho a hlava mu klesne na moje plece. Žeby bol
rovnako unavený ako ja? Na túto otázku už nenájdem odpoveď. Zahmlieva sa mi
pred očami a skôr, než sa nazdám, dovolím sladkej únave, aby ma premohla.
V sne pokrytom temnotou, blúdim cez
bielu hmlu. Je mi chladno. Podlaha mi zamŕza pod nohami. Snažím sa utiecť, no
končatiny mám príliš ťažké. Zakopnem. Sklátim sa k zemi ako vrece zemiakov
a mráz ma rýchlo doháňa. Dlhými prstami ma chytí za členky.
„Sophia? Sophia!“ Z diaľky počujem
hlas. Opakuje sa. Stále nástojčivejšie volá moje meno. Chcem mu odpovedať, ale
som príliš vydesená z chladu, ktorý ma chce zabiť. Niečo mnou zatrasie.
Unavene sa pomrvím. Miesto, na ktorom ležím,
je oveľa teplejšie, než sa mi sprvu zdalo. „Sophia!“ zaznie opäť. Tento raz to
pripomína výkrik.
Nastane ticho. Prázdnota sa vráti
a spolu s ňou aj vražedný mráz. Škrabnem nechtami po podlahe, čiernej
a prázdnej. Vylámem si všetky nechty, prekvapivo to však nebolí. Viac ma
bolia nohy, ktoré si už necítim.
Na perách náhle pocítim čosi vlhké, drapľavé
i jemné zároveň a ústa mi naplní žieravina. Nemôžem sa nadýchnuť, ani
ju vykašľať. Dusí ma. Môj svet sa ocitne v plameňoch, ktoré pohltia mráz
i mňa. Oslobodí mi nohy, avšak zároveň ich sám pohltí. Z očí mi vytrysknú
slzy v okamihu, keď sa mi podlaha rozpadne pod telom a ocitnem sa v bezváhovom
stave obklopená ohňom. Spaľuje mi oči, tvár i telo. V tom okamihu si
uvedomím, že zomriem.
●●●
„Chceš
ešte trochu?“ Dievčenský hlas ma preberie zo spánku. Otvorím oči. Svet predo
mnou je rozmazaný. Potom rozoznám hodvábnu čiernu plachtu, vankúše rovnakej
farby s bielymi ručne vyšívanými ornamentmi divokých zvierat a bielu
stenu.
„Nie.
To by stačilo. Môžeš odísť,“ ozve sa druhý hlas, ktorý mi je akýsi známy. Akoby
ma pleskol niekto po líci, zvrtnem sa na posteli a posadím. Na druhej
polovici veľkej postele sedí Acheron. Má rozopnutú tmavú košeľu, ktorá mu
odhaľuje hrudník a svaly na bruchu. Práve sa od neho odťahuje tmavovlasá
študentka, podľa uniformy Temná démonka. Nepoznám ju, no keď sa nám stretnú
pohľady, pohŕdavo odfrkne a pohodí hlavou. Jej krk zdobia dve čerstvé
krvavé stopy od tesákov.
„Pozrime
sa, naša spiaca princezná konečne vstala,“ zasmeje sa Acheron. Odtrhnem svoj
pohľad od chrbta odchádzajúceho dievčaťa, ktoré vyzerá, akoby vyhralo prvú cenu
a nie sa z nej napil démon. Na Acheronovej tvári už nie sú žiadne
stopy po zraneniach. Iba jeho ošúchané nohavice dokazujú, že sa v noci
zúčastnil boja a skoro prehral.
„Ako
sa cítiš?“ spýtam sa.
Zasmeje
sa. V hnedých očiach sa mu objavia iskričky, nakloní sa ku mne
a chrbtom ruky mi pohladí líce. „Si vážne neskutočná, Drane. Starať sa
o druhých, keď sama ledva žiješ. Rany sa ti už zahojili, len na
spánku máš modrinu. Zaujímavé.“ Ash sa načiahne k môjmu uchu, no už mu nedovolím
dotknúť sa. Odstrčím mu ruku a zošuchnem sa z postele na zem. Nohy
mám akési drevené a hlavu ťažšiu, než sa mi sprvu zdalo. Svet sa mi zatočí
pred očami a musím privrieť oči, aby som to ustála.
„Tak
počkať.“ Rukou si stlačím ľavé rameno, kde ma prebodol Potomok. Stále je
obviazané, moja krv je nasiaknutá v látke, no neprejaví sa žiadna bolesť. Zakrvácané
prsty mám tak isto zahojené, len nechty sú stále polámané. Moje zranenia sú preč, uvedomím si a zhrozene vyvalím oči. „Čo
si mi urobil, že som sa vyliečila?“ vyšteknem na leva.
Uškrnie
sa, akoby o nič nešlo. „Dal som ti len to, čo si potrebovala. Moja krv ťa
vyliečila, tak by si mi mala prejaviť trochu vďaky a nie sa sťažovať,
nemyslíš si?“
Bez
rozmyslu sa napriahnem a strelím mu facku. V očiach sa mi objavia
horúce slzy. „Si naozaj taký hlupák?“ vyšteknem. „Nepochopil si z mojich
slov, že ak sa napijem priveľa krvi, tak sa zo mňa stane šialenec, ktorý bude
zabíjať nevinných? Ako si mi mohol dať svoju krv bez toho, aby si vedeľa koľko
jej potrebujem, alebo-“
Nestihnem
to dokončiť. Ash sa po mne načiahne, stiahne ma späť do postele a ruky mi
pritlačí do matraca. Na bledom líci mu svieti odtlačok mojej ruky. „Upokoj sa,“
prikáže mi. „Dal som ti len toľko, koľko si potrebovala, aby si sa vyzdravela.
Ako náhle sa ti rany zocelili, prestal som. Ak by som to neurobil, umrela by si
tam. Takže sa prestaň sťažovať a uvedom si, že si si u mňa spravila
dlh. Nikdy by som svoju vzácnu krv nedal niekomu len z dobroty srdca.
A už vôbec nie Svetlej démonke.“ Privrie oči a nasaje vzduch. Slzy mi
vyschnú na lícach. „Dlžíš mi za záchranu svojho života, dva bozky a krv,“
zhrnie to.
Zavrtím
sa pod náporom jeho tela, keď začujem to slovo na B. „Zneužil si situáciu
a pobozkal ma?!“ skríknem. Ash sa zasmeje.
„Pekne
dokážeš zmeniť tému. Samozrejme, že som ťa pobozkal, Drane. Inak by som tú krv
do teba nedostal. A v tom okamihu mi nič lepšie nenapadlo.“
„Čert
aby ťa vzal, ty prekliaty-“
„Niečo
za niečo, Drane,“ preruší môj hnev. Výraz tváre mu zjemnie, smiech zmizne. Skloní
sa, na tvár mi padnú pramene čiernych vlasov a na líci pocítim šteklenie
od jeho dychu. V očiach sa mu objaví esencia niečoho
neidentifikovateľného. Horúceho, čistého a predsa nebezpečného.
„Acheron-“
Obaja
zareagujeme na hlas. Vo dverách stojí Rais, celý červený, akoby sme robili
niečo zvrhlé. Využijem jeho príchod, Ashovu nesústredenosť a zhodím
toho arogantného škroba na zem. Dopad je hlučný, plný nadávok a vyhrážok, no to
už som na druhej strane postele a stojím na vlastných nohách.
Acheron
sa pozviecha. „Dočerta s tebou, Rais. Čo chceš?“
Raisa
jeho reakcia zarazí. „Videl som odchádzať to dievča, tak som myslel-“
„Mysleli
ste správne, pán Rais,“ rýchlo mu pritakám. „Tu sme skončili. Odchádzam.“
Vybehnem z izby a ocitnem sa v ďalšej. Zastavím. Je to približne
rovnako veľká miestnosť ako spálňa, no nábytok sa tu značne líši. Nie je tu
žiadna posteľ ani skrine, lež pohovka, pár políc s knihami, televízor
a malá chladnička v rohu.
„Čo
sa deje? Myslel som si, že odchádzaš,“ šepne mi Ash do ucha. Objíme ma zozadu
a pritlačí k svojej nahej hrudi. Vykríknem prekvapením.
„Acheron,
tvoje správanie nie je vtipné.“ Chytím jeho chladné ruky a pokúsim sa
z ich odtiahnuť. No je ako kliešť, ktorý sa nechce pustiť.
„Nesnažím
sa byť vtipný, Drane. Už som ti to predsa povedal, niečo za niečo. A ty mi
toho dlžíš sakramentsky veľa. Dnes ťa nechám tak, no mala by si byť pripravená,
až si prídem po svoju prvú splátku.“
Čože? Ash povolí zovretie
a končekom prsta mi prejde po krku. Na zátylku sa mi z neho postavia
chĺpky.
„Mimochodom,
stále si v mojej izbe. Východ je tamto.“ Ukáže na biele dvere a potom
za sebou zabuchne čierne, ktoré vedú do jeho spálne. Ešte raz pohľadom preletím
miestnosť. Takže Acheron má k dispozícii dve izby. Nedivím sa tomu. Je to
predsa kráľ Temných démonov. Doma je určite zvyknutý na oveľa väčšie pohodlie
a luxus.
Naštvane
si prekrížim ruky na prsiach. Postihne ma nutkanie všetko spáliť na popol.
Arogantný lev! Dovolil si ma pobozkať! Čo si o sebe myslí! A splátky?
Chce snáď moju krv?! Tak to ani omylom! Nech sa skúsi priblížiť a vykopem
ho z areálu školy. Zo skalopevným rozhodnutím vyjdem z jeho izby
a poriadne tresnem dverami. No ako prechádzam po chlapčenskej chodbe
cítim, ako ma zalieva horúčava.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára