Po
tom, čo bolo komando rozprášené, sa univerzita ponorila do pochmúrneho ticha.
Sophia sa snaží zistiť pravdu o tom, čo sa stalo a Margaret Coln prichádza zo
skvelým nápadom. Prajem pekné čítanie.
Sivým
dňom sa ozve salva. Zvuk sa odrazí od stromov a šíri sa na oblohu. Nasleduje
ďalšia rana. Na pódiu, potiahnutom bielymi plachtami, sú tri čierne truhly. Na
prvý pohľad vyzerajú obyčajne, no ich boky zdobí pradávny jazyk hovoriaci
o veľkých bitkách a ešte väčších víťazstvách. Aj keď ho už skoro
nikto nedokáže čítať, zdobia sa nimi truhly Svetlých démonov, ktorí sa vracajú
späť k našim predkom, prvým kráľom a kráľovnám. Na boku pódia
stojí pätica mužov, ktorá je odetá do snehovo-bielych uniforiem a páli do
vzduchu. Keď salva skončí, reči sa znovu ujme jeden z rady starších.
V koloseu
zasadenom do zeme sú zaplnené skoro všetky sedačky. V spodných radoch sedia Strážci
z komanda, ktorí sa po dvoch dňoch neúnavnej liečby boli schopní sami
hýbať. Chýba ich len niekoľko, ktorí ešte stále ležia na ošetrovni. V rade
za nimi sedia učitelia a John Erick. Práve riaditeľovi sa podarilo
dovliecť na pohreb Strážcov aj väčšinu študentov. Neviem, ako to urobil – možno
im to dal príkazom – ale pohľad na zaplnené rady ma zahreje pri srdci.
Jediná
osoba, ktorá tu najviac chýba, je Margaret Coln. Podľa rečí ostala
v hlavnom stane plánovať ďalší útok proti nepriateľovi. Lenže aj keby to
bola pravda, neospravedlňuje ju to. Ako najvyššia riaditeľka Asociácie démonov
mala teraz ona stáť na pódiu a prehovárať ku Strážcom.
Na
konci pohrebu čierne truhly naložia mocný chlapi do pohrebných vozov. Telá budú
prevezené do strediska Asociácie, kde budú predané rodinným príslušníkom alebo spálené.
Spomeniem si na miestnosť, ktorá sa nachádza pod budovou Asociácie. Niektorí
jej hovoria aj Cintorín. Miestnosť je
malá, no jej steny sú vykladané malými truhličkami s popolom padlých
Strážcov. Je ich tisíc ba možno viac. Vždy, keď som navštívila Cintorín,
prebehla mi telom husia koža. Občas som i pokľakla, čím som im vzdávala hold.
Aj teraz, pri odchádzajúcich pohrebákoch, klesnem na koleno.
Keď
sa brány zavrú, každý sa vytratí vlastným smerom. Pohľadom zavadím o Johna
Ericka, ktorý sa s niekým rozpráva, potom na mňa zakýva, aby som sa
zdržala, no ja kráčam ďalej. Nepotrebujem sa s ním rozprávať. Teraz sa
potrebujem rozprávať s niekým iným.
Zamierim
na ošetrovňu. Krátko zaklopem na biele dvere v malej chodbičke, následne vojdem.
V kresle za písacím stolom sedí doktorka Roxy. Na sebe má biely plášť,
ktorý si nedala dole už pár dní. Vlasy má neupravené, tvár predĺženú únavou
a oči bez lesku. Venuje mi len krátky pohľad, kým nos zavŕta späť do
papierov.
Prejdem
cez záves predeľujúci miestnosť a vojdem do lôžkovej časti. Od mojej prvej
návštevy ošetrovne sa tu udialo pár zmien. Najväčšou z nich bolo, že aj
keď bol priestor malý, Roxy prikázala predeliť lôžka závesmi, ktoré dodávali
aspoň aké také súkromie.
Prejdem
k poslednému lôžku v miestnosti, kde pacienta sotva vidieť spod
bielej prikrývky. Keď sa posadím na malú stoličku, ktorú som si priniesla pred
dvomi dňami, posteľ zavŕzga a chorí sa otočí ku mne.
„Ahoj,
Roman,“ pozdravím ho. Na tvári vykúzlim úsmev.
Roman
Arey vyzerá strhane. Nie som si istá, či je to kvôli jeho zraneniam, alebo
kvôli tomu, že počas jedinej noci prišiel o troch svojich mužov
a ďalší z nich sa možno nedožijú odchodu komanda z univerzity. Pohladím
ho po tvári a snažím sa vyrovnať vrásku na jeho čele. Roman na mňa pozrie
prepadnutými očami.
„Pohreb,
už sa skončil?“
Prikývnem.
Roman zovrie viečka. Viem, ako veľmi si prial byť na ňom, no po tom, čo mu
včera zlyhalo srdce a doktorke sa ho ledva podarilo znovu nahodiť, bolo
lepšie, že sa nehýbal.
„Ako
sa cítiš?“ preruším jeho mlčanie.
„Bolo
mi už aj lepšie.“
Zahryznem
si do pery. Po dva dni som sa ho to nedokázala opýtať, aj keď informácie
o tom, čo sa stalo pred dvomi dňami v meste, sa školou šírili ako
požiar. Tí, ktorí z toho vyviazli bez zranení, podali Margaret podrobnú
správu. No boli príliš ďaleko a nebojovali s Potomkami. A tí,
ktorí bojovali, boli buď mŕtvi, alebo ležali v nemocnici. Rany ešte nie sú
zahojené, no je najvyšší čas opýtať sa, čo sa vlastne stalo.
Roman,
akoby mi to vyčítal z tváre. „Viem, čo sa chceš opýtať, Sofija. Ale
nepoviem ti nič viac, čo už vieš.“
Nadýchnem
sa a opýtam sa otázku, ktorá ma najviac zaujíma. „Skutočne tam boli traja
Potomkovia?“
„A
ešte stále sú. Traja inteligentní Potomkovia, ktorí spolupracujú.“
Z úst
mi vyjde nadávka. Moja myseľ sa túto informáciu snaží spracovať už pár dní, no
až teraz si naplno uvedomím, čo to znamená. Traja.
„Ako je to vôbec možné? Nikdy sa nič také nestalo, tak prečo práve tu...“
„Nepoviem
ti, prečo. Ak by som to vedel, zničil by som problém a nenechal svojich
chlapov umrieť.“ Odmlčí sa. S tou vecou sa len ťažko vyrovnáva a ešte
ťažšie sa mu o nej rozpráva.
„Margaret
už plánuje nový útok,“ poviem, čím zmením tému. Romaovi sa rozšíria oči
strachom.
„To
nesmie! Potomkov je príliš veľa a nás málo. Ak tam niekto znovu vyrazí,
bude to samovražda. A potom padne celé mesto aj škola.“
Chytím
ho za ruku, aby sa upokojil. Ešte nikdy som ho nevidela takého vydeseného. Ten
nebojácny poručík, ktorý ku mne kedysi podišiel vo výcvikovom stredisku pre
Strážcov, bol teraz preč. Miesto neho predo mnou ležal kapitán, ktorý vyzeral
múdro, no požieral ho strach. Nič mu však nezazlievam. Bojím sa rovnako – ba
možno viac – len to nedávam najavo.
„Čo
teda chceš, aby sme urobili?“ spýtam sa. „Máme sa opevniť v škole
a čakať, kým si po nás prídu? Nebol si to práve ty, ktorý mi pred pár
rokmi povedal, že najlepšia obrana je útok?“
„Žiadny
útok,“ pokrúti hlavou. „Nie teraz, nie v takejto situácii. Áno, navrhujem,
aby sa posilnila škola. Alebo nech sa zavrie. Nech riaditeľ pošle všetkých
študentov preč a komando sa vráti do Asociácie.“
„Chceš
prenechať toto územia Potomkom? Chceš, aby sme ušli?“ Nemôžem uveriť vlastným
ušiam. Musím sa držať, aby som nevyskočila zo stoličky a jednu mu
nevypálila.
Roman
sklopí pohľad. „Chcem, aby sme ušli. Tak ďaleko, ako to len bude možné. A zrovnali
to tu so zemou.“
Pichne
ma pri srdci. Romanove slová mieria do našej spoločnej minulosti, keď sme
sledovali horiace mesto plné ľudí a pár Strážcov. Nad ich ohorenými telami
sme sa obaja zaprisahali, že už nikdy v živote nič také nedovolíme alebo
toho nebudeme súčasťou. Avšak teraz je kapitán ochotný použiť rovnaký plán.
Plán, ktorý zničí územie, kde žijú rodiny a vyštudovali celé generácie.
Postavím
sa. Ľutujem, že som túto tému vôbec načínala. Chcem odísť, no v tom si
uvedomím, že som stále nedostala odpovede na svoje otázky.
„Roman,
čo sa tam stalo?“ spýtam sa priamo. Už si nezaslúži, aby som okolo toho chodila
ako okolo horúcej kaše. Taký človek, ktorý je ochotný zabiť stovky, ak nie aj
tisíce, si nezaslúži moje zľutovanie.
„Videl
som peklo, Sofija. Plamene, ktoré pohltili nás všetkých.“ Otočím sa na neho
a znovu si sadnem. Roman nemá na výber, začne rozprávať: „Urobil som nový
plán formácie. Posunuli sme sa o niekoľko blokov na západ k starej
časti mesta. Prešlo niekoľko hodín a tímy stále nič nemali. Vieš, ako to
chodí – ak nemá Strážca akciu, začne
zamŕzať. Dal som povel presunúť sa na začiatok mesta, ako vedie cesta
smerom ku škole. Spomenul som si, že tam bola zabitá tá študentka. Až
k starým továrňam sme sa však nedostali.“ Nadýchne sa. Je to na neho
priveľa, no i tak pokračuje:
„Napadli
nás počas presunu. Začali na chvoste, ktorý zaostal za ostatnými. Boli to
ostreľovači, cvičení na väčšiu vzdialenosť. Vo vysielačkách sme počuli lámanie
kostí, trhanie svalov a strašný rev. Nemali šancu. Môj tím k nim
dorazil ako prvý. Potomkovia tam však už neboli. Presunuli sa, rozdelili
a napádali moje tímy po jednom. Nevedeli sme, kam skôr. Odvšadiaľ bol
počuť rev a volanie o pomoc. Vtedy som si uvedomil, že nemáme šancu. Poslal
som pre autá a sám sa vydal na pomoc najbližšiemu tímu. Akoby na to
čakali.“ Romanovi potemnejú oči a ja viem, že sa znovu ocitol pri tej
noci.
„Videl
som mladé dievča. Mohla mať pätnásť, možno o rok viac. Celá bola od krvi. V očiach
mala také šialenstvo, čo by vydesilo aj toho najväčšieho Strážcu. Jej mladosť
ma prinútila na okamih zastaviť. Bol som len blok od svojich mužov. Viem to,
počul som streľbu. Vytiahol som meč a ona sa proti mne rozbehla. Náhle
skočila na stenu a bežala po nej na štyroch akoby jej gravitácia nič
nehovorila. Bojoval som s ňou. Odsekol som jej ucho, zrevala. Akoby jej to
dodalo silu. Sotila ma do steny a mojim mečom mi prebodla pľúca. Volal som
o pomoc ako malý. Nedokázal som sa postaviť. Keď sa ku mne sklonila,
prstami mi prešla po krvavých ústach. Myslel som si, že je to môj koniec. No
ona si len priložila prsty k perám a ochutnala moju krv. Odpľula si.
Zrejme som jej nechutil.“ Zachechce sa, tvár mu pretne bolesť a tak sa znovu
upokojí. „Odišla. Nechala pomalú smrť, nech si ma väzme. Našťastie sa pár
chlapom podarilo zahnať jedného z Potomkov a našli ma. Neviem, ako
sme sa dostali do auta či do školy. Spomínam si už iba na rev a na tvoj
hlas.“
Kapitán
dohovorí. V očiach sa mu lesknú slzy a ja ho znovu pevne chytím za
ruku. Spracovávam nové informácie. Jednému z toho nerozumiem. „Potomkovia
sa riadia základnými životnými potrebami. Spia, keď musia, jedia, keď musia.
Toto znie, akoby zabíjali pre zábavu. Načo by inak napádali Strážcov a
ohrozovali tým vlastné životy?“
Roman
sa tiež zamyslí. „Skôr to vyzeralo, akoby niečo hľadali. Inak by ma to dievča
asi zabilo, nie?“
Roman
to trafil. Uvedomím si to o pár hodín neskôr, keď sedím na pohovke
v spoločenskej miestnosti na internáte. Prechádzam si celú vec znovu
a znovu a hľadám možné riešenie, ktoré by vysvetľovalo správanie
Potomkov. Niečo hľadali. Je to
najlogickejšie a najjednoduchšie vysvetlenie. Lenže čo? Alebo lepšie
povedané, koho?
„Profesorka
Sophia?“
Otočím
sa na mladé dievča. Svetlá študentka prešľapuje z nohy na nohu pri mojej
pohovke. Ruky sa jej pritom trasú a vyzerá akosi bledo.
„Volajú
vás do hlavného stanu. Pred budovou na vás čaká Strážca. Mal ísť po vás, no
riaditeľ im zakázal chodiť do tejto budovy, takže-“
„Tak
poslal teba,“ dokončím za ňu. Neviem, čo odo mňa chcú, no pýtať sa na to len
náhodne odchytené dievča je zbytočné.
Vyskočím
z pohovky a poďakujem sa za doručenie správy. Pred internátom na mňa
skutočne čaká Strážca. Okamžite ho spoznám vďaka čiernej páske, ktorou má
prelepené oko. Vyzerá ako pirát, no tento vtip si radšej nechám pre seba
a vyhreším sa, že mi vôbec napadol.
Strážca
ma zavedie do stanu, pričom neprehovorí ako slovo. V stane sa tlačí
niekoľko démonov. Za vrchom stola sedí Margaret Coln. Má zopäté ruky a na
tvári neprirodzený úsmev. Vedľa nej stoja dvaja starí muži z rady. Ja sa
postavím vedľa troch Strážcov z komanda. Ich tváre si pamätám z noci,
keď sme lovili Potomka. Všetci traja velili rôznym týmom, preto usúdim, že ich hodnosť
bude asi vysoká.
„Sophia
Drane,“ osloví ma Margaret. Obrátim na ňu svoju pozornosť. „Som rada, že ste
nás poctili svojou prítomnosťou. A zároveň by som sa vám chcela poďakovať,
za záchranu kapitána Areya. Keby nebolo vás, zrejem by tu dnes s nami už
nebol.“
Zamračím
sa. Jej nezvyčajná milosť je podozrivá. „Bola to moja povinnosť. Ale nemyslím
si, že ste zvolali takéto zhromaždenie len preto, aby ste mi poďakovali.“
Margaret
zväčší svoj úsmev a chladné oči jej zablikajú vzrušením. „Máte pravdu, nezavolala.
Vás všetkých som si dala zavolať z jediného dôvodu. Strážcovia už dosť
oddychovali. Ja načase, aby sme sa vrátili do mesta a odplatili sa
Potomkom za ich milé privítanie.“
V stane
nastane hrobové ticho. Som prekvapená, i keď jedna moja časť to očakávala.
Jeden zo Strážcom vedľa mňa sa pohne dopredu.
„Chcete
nás poslať na samovražednú misiu? Je nás málo a bez kapitána
a chlapov na ošetrovni ešte menej. Pobijú nás ako chovné prasce na
bitúnku. Chlapi do toho nepôjdu. Nie po tom, čo sa stalo minule.“ Strážca rázne
krúti hlavou. Margaret jeho výbuch však nijako nerozhodil. Stále sa usmieva od
ucha k uchu.
„Pôjdu
tam, pretože sú to Strážcovia. Na takéto situácie boli cvičení,“ namietne
riaditeľka. V mysli jej odporujem – nikto z nás nebol cvičený na jedného
inteligentného Potomka a nieto ešte na troch. V tom sa obráti ku mne
a prebodne ma pohľadom. „Už máme plán, ktorý vám zaručí istú výhodu, ak
vyjde.“
Margaret sa postaví. Obíde stôl, podíde ku mne
a spak ruky mi prejde po líci. Nedokážem sa prestať mračiť. Jej chovanie
ma vyvádza z miery.
„Už
dávno vieme niečo, na čo sme zabudli. Neprikladali sme tomu ťažkú váhu, no
teraz nám to môže veľmi pomôcť.“ Vráti sa k svojmu stolu a posadí sa
na jeho okraj. Pohľad zo mňa nespúšťa. „Pri vypočúvaní Sophii Drane, sme sa
dozvedeli, že Potomok ochutnal jej krv pri prvom raze, keď sa stretli. Pri
ďalšom love sa jej nechcem ukázať, no sledoval ju. To môžu potvrdiť tri
mŕtvoly, chlapca a jeho rodičov, s ktorým sa Sophia stretla. Potomok
ich zabil, no nevieme prečo. A ďalej je tu ich posledné stretnutie, Potomok
napadol študenta, s ktorým Sophia bola.“
Nie
je mi jasné, kam tým Margaret miery a podľa výrazov Strážcov ani im. Ona
hneď pokračuje: „Tri stretnutia, to je podľa nášho názoru príliš veľa, aby to
mohla byť náhoda. Ten Potomok vás sleduje – možno už od okamihu, ako vojdete do
mesta, Sophia. Takže sme sa s ostatnými členmi Asociácie zhodli na tom, že
pre plán zabiť Potomkov čo najrýchlejšie, bude prirodzené, ak vás použijeme ako
návnadu.“
Zamľaskám.
Margaret sa nikdy netajila tým, že ma nemá v láske. Teraz to už však bilo
do očí. „Čo presne myslíte pod pojmom návnada?“ spýtam sa. Nikto iný zjavne nie
je v stave na jej slová reagovať.
„Pôjdete
do mesta spolu so Strážcami. Tí sa rozmiestnia a vy budete neozborejná
prechádzať ulice mesta. Pokiaľ máme pravdu a jeden z Potomkov vás sleduje,
určite neujdete jeho pozornosti. Po tom, čo ho prilákate k sebe, sa
o zvyšok postará komando.“
„A
keď nebude dosť rýchle?“
„Nemajte
strach. Potomkovia sú síce silní a rýchli, ale aj oni majú jednu slabinu.
A tou je ich potrava. Keďže sú poloviční ľudia, nedokážu prijímať krv tak
rýchlo ako Temní démoni. Potomok musí zastaviť a v pokoji sa najesť.
Prečo si inak myslíte, že väčšinu ich obetí nachádzame na tmavých
a odľahlých miestach? A na druhú stranu, navrhujem vám, aby ste si
skryli niekde pištoľ. Ste Strážca, viete sa predsa brániť, nie?“
Zaškrípem
zubami. Viem sa brániť, ale ani slovo nepadlo o tom, že Potomkovia sú
traja a sú inteligentní. Ak ma napadne viac ako jeden, som v háji. Aj
keby mi komando okamžite vyrazilo na pomoc, už dávno by som bola roztrhaná na
kusy, či vysatá do poslednej kvapky krvi. Margaret však všetko z toho je
jedno. Potrebuje sa Potomkov zbaviť a je ochotná pre to obetovať každého. Pri
pohľade na Strážcov vedľa mňa je im na tvárach vidieť jasnú úľavu. Aj keď stále
nemali vyhraté, hovorili si, že lepšie ja ako oni.
Spomeniem
si na Romanove slová. Nechcel ma pustiť z ošetrovne, pokiaľ som mu
neodprisahala, že do mesta viac nevkročím. Svoj sľub som dokázala udržať len
pár hodín.
Chladne
sa pozriem na Margaret. „Kvôli víťazstvu ste ochotná obetovať naozaj veľa. Ale
prezraďte, kedy ste vy boli ochotná opustiť bezpečie a vyjsť do terénu,
aby ste zoči voči bojovali proti nejakému Potomkovi.“ Strážca vedľa ma chytí za
ruku, čím ma chce umlčať. Dovoľujem si príliš, no ak toto má byť môj posledný
rozhovor s tou namosnúrenou sukou, tak jej mienim ukázať, čo si o nej
skutočne myslím. „Prepáčte, zabudla som. Aljaška. Budú to už dva roky, pokiaľ
sa nemýlil. Viac ako tisíc mŕtvych. Stovky zranených. Vaše rozhodnutie vypáliť
mesto do základov bolo zbabelé. Ale rovnaká ste aj vy. Úradník od stola, ktorý
nemá poňatia, čo je to bojovať o holý život.“
„To
už stačilo!“ zahriakne ma Strážca. Vidím na ňom, že si myslí niečo podobné, ale
Margaret je stále jeho najvyšší veliteľ a preto musí zasiahnuť. Tentoraz
ma skutočne chytia dvaja Strážci, ruky mi vykrútia dozadu a zatlačia mi na
ramená, akoby ma chceli zatlačiť do zeme. Margaret ku mne znovu pristúpi
„Zabúdate
na svoju prísahu, drahá. Krv pre démonov,
život za druh. Každý Strážca v Asociácii démonov vie, že umrie
v službe a nie na starobu. Niekedy si však môžeme vybrať, akou smrťou
umrie.“
Zachechcem
sa. Celá situácia mi pripadá náhle veľmi komická. „Je mi vás ľúto, Margaret. Velíte
veľkej armáde, ale nedokážete sama bojovať. Zahrávate sa s ohňom, skôr
či neskôr dôjde aj na vás. A vedzte, že vtedy pri vás nebude nikto, kto by
vám pomohol – budete len vy a nepriateľ. Kiež by som sa toho dňa dožila.“
Margaret
sa usmeje a nakloní sa k môjmu uchu. „Nebude potrebné, aby ste sa
toho dožili, drahá,“ šepne mi.
Vzkypí
vo mne žlč a napľujem jej do tváre. Margeret ma nechá odviesť. Nebránim sa.
Kráčam pokojne popred školu, i keď vo vnútri celá horím hnevom. Keď sme
ďalej od stanu, zovretie Strážcov povolí.
„Nechceme,
aby ste umreli,“ začne jeden zo Strážcov. „Sme Strážci, máme mať chladné
srdcia, no vrátiť sa dobrovoľne do mesta desí každého z nás. Budeme sa
však snažiť, aby sa vám nič nestalo. Ale sľúbiť to nemôžeme.“
„Ani
to od vás nežiadam,“ odvetím. „Budeme bojovať a buď zomrieme alebo
zabijeme Potomkov. Nič medzi tým neexistuje.“
Prídeme
k internátu a Strážci ma prepustia. „Stretneme sa večer, okolo
šiestej vyrazíme. Príďte prosím na čas. Nechceme vtrhnúť na internát a spôsobiť
rozruch.“
„Nemajte
obavy. Krv a moc.“
„Krv a moc,“ povedia naraz. Pokynú
a potom sa vrátia späť ku stanom.
V izbe
padnem na kolená. Trasiem sa po celom tele a chce sa mi plakať. Ocitla som
sa v slepej uličke, z ktorej nevedie žiadna cesta. Žiadna záchrana.
Možno budem mať šťastie a žiadneho Potomka nestretneme. Lenže potom ma
bude Margaret tak dlho vysielať na lov, pokým sa to nestane. Takže ak má prísť
koniec, nech je rýchly.
Ruky
mi náhle stuhnú a ja skoro padnem na tvár. Zodvihnem ich, oči sa mi
rozšíria hrôzou. Obe dlane i prsty mi obopínajú oranžovo-červené plamene. Pohybujú
sa ako tanečnice, no nedymia ani nepália. Už som to raz zažila. Na pohrebe
Allysii Kate, keď som zastavila útok jej matky proti Temnému študentovi. Lenže
vtedy bol plameň iba na poranenej ruke. Chvíľu skúmam oheň a čakám, či sám
nezmizne. Neviem, prečo sa to deje, no zaprisahám sa, že ak dnes prežijem
a ešte s to niekedy objaví, určite na to prídem.
Vstanem
len pomocou nôh a ruky držím čo najďalej od všetkého horľavého. Podídem
k chladničke otvorím ju. Plamene na nej zanechajú čierny odtlačok mojej
ruky. Vytiahnem fľašku krvi a obrátim do seba jej obsah. Je studená ako
ľad, takže chuť v ústach sotva vnímam. Tentoraz trvá dlhšie, než plamene
úplne zmiznú. Ponaťahujem si prsty, aby mi z nich vymizla strnulosť. Potom
sa prejdem k posteli a vytiahnem spod nej tašku zo zbraňami.
•••
„Tím
delta bude najbližšie pri akomkoľvek presune. Nemáme ostreľovačov, preto musíme
zmenšiť parametre.“
Strážca,
ktorý bol so mnou v stane – poručík, ako som neskôr zistila, sa ujal vedenia
komanda. Do mesta prišla iba polovica pôvodnej skupiny Strážcov. Ťažko zranení
ležali stále na ošetrovni a niektorí boli ochotní podstúpiť disciplinárne
konanie a radšej dezertovali. Nikto ich nemohol nútiť vrátiť sa do mesta,
ani Margaret.
Pošúcham
nohy a uistím sa, že dýky mám stále pevne priviazané ku stehnám. Aby som
ich mohla skryť, musela som si obliecť čierne legíny a kvetované šaty po
kolená. Už teraz viem, že bojovať v nich bude ťažké, ale nie nemožné.
Stiahnem
si bližšie k telu rifľovú bundu, keď zafúka chladný vietor od mora. Poručík
dokončí svoj výklad, pár chlapov sa na mňa otočí a popraje mi veľa
šťastia. Ako náhle sa všetci stratia z môjho dohľadu, pohnem sa dopredu.
Prechádzam
ulice Fordthrain jednu po druhej. Nočný život sa v meste už dávno začal.
Aj napriek tomu, že je ešte stále pracovný týždeň, obyvatelia sú unavení
z práce a tak sa idú odreagovať aspoň na pár hodín do rôznych
podnikov od reštaurácii po nočné bary. Najviac vidieť v meste mladých,
ktorí si užívajú život plnými dúškami a neraz sa mi zdá, že nemajú ani
sedemnásť.
Uši
mám nastavené na maximálnu citlivosť. Zachytávam všetky zvuky, ktoré sú odo mňa
vzdialené nie viac ako tri bloky. Aj keď je to rušivé a v hlave mám
chaos, pretože počujem i chodenie krýs po kanáloch, snažím sa to zniesť
a vytiahnuť z toho čo najviac. Občas sa pozriem na hodinky. Až sa
malá ručička zastaví na desiatke, bolí ma už chrbát i nohy. Zájdem si rukou do
ucha k slúchadlu.
„Tím
alfa, máte niečo?“
„Nič. Všade je ticho. Je načase pritvrdiť,“ ozve
sa poručík.
„Rozumiem,“
odvetím a tým ukončím rozhovor. Vyhrniem si šaty a vytiahnem dýku. Pokúsim sa čo najviac upokojiť a následne
urobím rez od zápästia až po lakeť na ľavej ruke. Nie je veľmi hlboký, no dosť
na to, aby z neho uniklo niekoľko pramienkov krvi. Dýku vrátim späť na
miesto a vykročím dopredu. Prsty zvieram do päste, čo spôsobuje dostatoční
tlak na to, aby sa krv valila von rýchlejšie.
Podobné
praktiky na prilákanie Potomkov sa diali ešte skôr než som nastúpila do
Asociácie démonov. Hovorilo sa tomu návnada, pretože minúť trochu démonickej
krvi bolo vždy tým menším zlom. Spomínala som si na okamih, keď mi po prvý raz
nariadili, aby som podrezala krk nevinnému človeku a pohodila ho
doprostred ulice. Škoda len, že som z organizácie neodišla už vtedy.
„Tu gama. Máme pohyb na východe. Zrejme je
to náš muž.“
Otočím
hlavu do bočnej uličky, ktorá miery na východ. Do tela mi vstúpi adrenalín
a celá sa roztrasiem. Namierim tým smerom aj svoj sluch. Začujem dychčanie
a tep taký zrýchlený, že normálnemu človeku by už srdce dávno vyletelo
z hrude. Neznámi beží, približuje sa.
„Potvrďte podozrenie. Čakajte, kým bude čo
najbližšie,“ ozve sa v slúchadle poručíkov hlas.
Zasvrbia
ma prsty. Stojím na mieste, počúvam a čakám. Už dlho som nebola taká
vzrušená z nadchádzajúceho boja ako teraz. Rukou nahmatám cez látku ostrie
dýky a som pripravená ju tasiť behom niekoľkých stotín sekundy.
„Cieľ potvrdený. Žiadame posily,“ zaznie.
Netreba mi viac hovoriť, rozbehnem sa po uličke a vytiahnem dýku spod
šatov. V duchu ľutujem, že som si nevzala nič väčšie, no šable na chrbte
by mohli odlákať Potomkov a celá akcia by tak bola zbytočná.
„Tu je tím beta. Máme jedného. Na západe.“
Zastavím
na mieste. O tri ulice ďalej už počujem strieľanie z pištolí
a rinčanie kovu o betón. Obzriem sa dozadu. Tím beta je o vyše
päťsto metrov na západe , na opačnej strane.
„Beta, počkajte na posily. Najskôr sa
postaráme o jedného potom prejdeme k vám.“
„Nie je čas,“ odporuje poručíkovi
predošlí hlas. Z pozadia slúchadla počuť výkriky. „Všimol si nás. Potrebujeme pomoc! Okamžite!“
„Tím delta,“ ozve sa môj tím, „už sme skoro pri tíme gama. Čakáme na
rozkaz, poručík.“ Na okamih ostalo rádiové ticho, kým sa v slúchadle
neozval poručíkov hlas. Na jeho pokyn sa rozbehnem k tímu gama, zatiaľ čo
poručíkov tím ide pomôcť tímu na opačnej strane mesta. Už som skoro n mieste,
keď zachytím pohyb zo strechy. Vzduchom presviští strieborná dýka. Zvalím sa
dopredu a prekotúľam, aby som sa jej vyhla. Škrabne mi rameno, avšak
žiadnu bolesť vďaka adrenalínu necítim. Predo mnou pristane na štyroch dievča.
Je
mladá, má sotva osemnásť. Má sivastú pokožku ako mŕtvola a oči má
jasnejšie než nebo. V tme svietia neprirodzeným desivým svetlom ako
zvieraťu, hladnému po krvi. Na sebe má školskú uniformu. Špinavú, na niektorých
miestach od krvi. Sukňu má však tak vysoko, že odhaľuje stehná s opaskami
plnými nožov.
Dievčaťu
chýba jedno ucho. Uvedomím si, že je to rovnaký Potomok, ktorý bojoval s Romanom.
A ktorý ho porazil. Náhle ma pohltí strach, pričom urobím krok
dozadu. Dievča sa usmeje, akoby vedela na čo myslí. Ruka jej zájde k opasku
a vytiahne dýku. Inteligentný Potomok, zaznie mi v hlave. Je to
po prvýkrát, čo vidím nejakého z nich používať zbrane.
Vyrazí
dopredu a hodí po mne svoju dýku. Sotva sa dokážem uhnúť, už mi zovrie
hrdlo a neprirodzenou silou vydvihne do výšky. Hodí ma do steny a ja
začujem, ako mi zapraskajú rebrá. Zasyčím. Pevnejšie zovriem dýku a keď sa
znovu priblíži a chce ma chytiť, zabodnem jej ju do stehna. Dievča si ju
vytiahne a zaskučí.
Z nohy
sa jej vyvalí tmavá krv. Kopne ma do brucha a ja odletím k odpadkom na
druhú stranu uličky. Ťažko sa mi dýcha. Nahmatám slúchadlo, zapnem ho, no pomoc
si už privolať nestihnem. Dievča sa po mne oženie dýkou, prekotúľam sa a zrazím
ju k zemi. Načiahnem sa po jej dýku, ktorú predtým po mne hodila
a vyšplhám sa späť na nohy. Práve včas, aby som odrazila jej ďalší zbesilý
útok.
Snažím
sa ubrániť jej dvom dýkam a miestami sa vyhnem kopancu. Potomkovia sú taký
silní, že jediná jej ďalšia, presne mierená, rana, by ma mohla úplne odrovnať.
Výkriky Strážcov, ktorí sú pár ulíc odo mňa vnímam iba okrajovo. Túžim im
pomôcť, no mám čo robiť, aby som sa sama ubránila. V úplnej tme, ktorú mi
osvetľuje len kosák mesiaca, sa na rozdiel od Potomka ťažko orientujem. Dievča
ma zaženie ku stene ako krysu. Dýky do seba narazia a ona druhú zabodne do
môjho ramena. Nestihnem sa vyhnúť. Zvriesknem od bolesti, chcem sa zviesť
k zemi, no dýka je zabodnutá hlboko do múru za mnou.
„Mám
ťa,“ zaškrieka chrapľavo. Pousmeje sa, čím odhalí rad žltých zubov, niektorých
vylámaných. Končekmi prstov mi prejde po žile na krku. Cítim jej dolámané
nechty a drapľavé brušká. Dvíha sa mi z toho žalúdok. Čakám, kedy sa
načiahne, aby vypila moju krv do poslednej kvapky. Oči jej potemnejú a túžba ju konečne premôže.
Prekoná dĺžku ramena, ktorá nás delila, a vrhne sa mi na krk. No skôr, než
sa stihne zahryznúť, ju zdrapím za vlasy a hlavu jej tresnem o stenu
vedľa seba. Vytiahnem si dýku z ramena, prenikavá bolesť ma skoro zloží na
kolená. Jediným pohybom jej vrazím dýku do krku a prišpendlím ju ku stene
rovnako, ako ona pred chvíľou mňa.
Potomok
sa zasmeje – chrčivým, neprirodzeným smiechom, ktorý ma mrazí v kostiach. Dívam
sa do kedysi určite krásnej tváre umierajúceho dievčaťa a z pošvy na
stehnách jej vytiahnem posledné dve dýky. Preseknem jej nimi hrdlo, tesne pod
prvou dýkou. Bledú pokožku i blúzku jej zašpiní tmavá krv, ktorá
v tme vyzerá ako čierna. Ozve sa klokotavý zvuk, keď sa ešte poslednýkrát
pokúsi nadýchnuť a jej oči sa už nadobro vylúpnu von a do temnoty.
Prehnem
sa v páse. Hlasno odfukujem a pritom kontrolujem zranenia na ruke. Nejakým
zázrakom sa jej zjavne nepodarilo zasiahnuť tepnu či nervy a ja zatiaľ
cítim všetky prsty. Na zastavenie krvácania použijem lem zo sukne Potomka,
ktorým si stiahnem čo najviac rameno. Načiahnem sa po svoju dýku
a skontrolujem slúchadlo v uchu.
„Tu
Sophia. Jednu som dostala,“ informujem ich. Kým kráčam k uličke, kde sa
predtým zdržiaval aj tím gama, čakám na odpoveď. Keď nič nepočujem,
skontrolujem slúchadlo. Je prasknuté – najskôr sa muselo zničiť, ako náhle ma
Potomok hodil o stenu po prvýkrát.
Nie
som si istá, čo mám čakať na vedľajšej ulici, preto zastavím za rohom. Pred
sebou uvidím krvavé striekance, ktoré pokrývajú protiľahlú stenu uličky. Na
zemi leží ruka, odtrhnutá od tela. Je príliš veľká tma, aby som mohla
identifikovať oblečenie a tak zistiť majiteľa. Vo vnútri ma však i tak
prepadnú obavy.
Zosuniem
sa pozdĺž steny a nahnem sa skrz roh. Ulica je pokrytá telami, no pohyb
nezbadám žiadny. Vkročím dnu, ale ostávam ostražitá. Na zemi ležia tri telá. Jedným
z nich je civilista, obyčajný človek, ktorý sa zrejme priplietol do bitky.
Dvaja sú Strážcovia, pričom jednému z nich chýba ruka.
„Čo
sa tu, dočerta, stalo,“ zašepkám.
Z diaľky
sa ozve streľba. Schytím zbraň, ktorá leží pri mŕtvom Strážcovi, skontrolujem
zásobník a vyberiem sa tým smerom. Po ulici prebehne tieň, zabočí do
tmavej uličky a stratí sa mi z dohľadu. Pokúsim sa mu odrezať cestu,
zrýchlim a zrazím ho k zemi. Prekotúľam sa na druhú stranu, vstanem
a namierim na neho zbraň.
„Acheron?“
Spadne mi sánka. Predo mnou stojí čiernovlasý lev s nastavenou hlavňou čiernej
Beretty na moju tvár. Rýchlo skloním svoju zbraň a zamračím sa na neho. „Čo
tu robíš?“
„To
by som sa mal skôr ja spýtať teba, nemyslíš? Čo si urobila Raisovi, Drane?“
vykríkne zadychčane.
Zaklipkám
viečkami. Stále som nastavená na boj proti Potomkom, no pri pohľade do jeho
bledej tváre, pričom len tak-tak odoláva hnevu, si náhle uvedomím svoju chybu.
Zabudla som dávkovať lieky na spanie Raisovi a on sa prebral.
„Nič,“
zaklamem.
„Naozaj
chceš zapierať?“ Nadvihne obočie a jeho chladné tmavé oči ma prebodnú ako
kopija. „Rais mi o všetkom povedal. Myslela si si, že ti to len tak
prejde?“
V duchu
sa strasiem. Jeho slová nie sú ani zďaleka také desivé ako Potomok, ktorý ma
napadol, no majú oveľa drvivejší dopad.
Nadýchnem
sa nočného vzduchu a pokúsim sa o ľahostajnosť. „Ak ti už všetko
povedal, prečo si prišiel za mnou? A po druhé, mohol by si na svoju
učiteľku prestať mieriť s tou zbraňou? Alebo ma chceš hneď zastreliť?“
Ash
zamľaská. Skloní zbraň, ale prst zo spúšte nepustí. Odvážim sa mu otočiť
chrbtom a poobzerám sa po tmavej ulici. I keď jedno nebezpečenstvo
mám priamo za chrbtom, stále po meste behá čosi oveľa desivejšie.
„Rais
mi o všetkom povedal,“ začne príkro. „Nedokážeš si predstaviť, aký som bol
prekvapený, keď som sa dopočul, že sa živíš ľudskou krvou. A už vôbec
netušíš, ako ma naštvalo, že si ublížila Raisovi, len aby si svoje tajomstvo
udržala v bezpečí.“
„Neublížila
som mu naschvál,“ bránim sa.
„Na
tom nezáleží!“ Nedovolí mi pokračovať v ďalšej obhajobe. „Ak by si bola
chlap, teraz by si už nestála na nohách.“
Pousmejem
sa. Kto dnes ešte dodržiava pravidlo, že
žena je dáma a nemá sa biť?
„Povedz,
čo si zač? Si Svetlá démonka, ktorá sa proste nudí? Alebo snáď Temná? Nie, to
je hlúposť, cítil by som to,“ zasmeje sa vlastným slovám. Sťažka si
povzdychnem. Zdá sa, že Rais mu nepovedal všetko. Žeby aj napriek môjmu
neuváženému rozhodnutiu, ktoré ho skoro zabilo, dodržal slovo a dal mi
príležitosť obhájiť svoje činy pred Acheronom? Šancu u neho vyvolať
ľútosť, keď sa rozplačem. Presvedčiť ho, aby ma neposielal do väzenia alebo na
popravu. A možno Acheron vystrelil z ošetrovne len tak rýchlo, že mu
to Rais proste nestihol dopovedať.
Otočím
sa k čiernovlasému levovi. „Vždy som bola a stále som Svetlá démonka.
Fakt, že pijem ľudskú krv na tom nič nezmení. Ale nerobím to kvôli zábave, či
preto, že by som chcela. Robím to kvôli...“ Umlčí ma výstrel.
Guľka
mi škrabne ucho a zavŕta sa do steny za mnou. Automaticky sa skloním
a namierim zbraň do tmy. Ďalšia rana sa o vlások vyhne Acheronovi.
Vystrelím smerom, odkiaľ idú streli. Paľba na okamih utíchne a my máme
možnosť schovať sa za roh.
„Čo
to, doriti, je? Myslel som si, že vojaci z komanda majú strieľať Potomkov,
nie démonov.“
„To
nie sú Strážcovia,“ oznámim mu. Do steny
sa zavŕtajú ďalšie guľky. Nie sú však tak presné, ako by som očakávala od
svojich kolegov.
„Dúfam,
že sa mi nesnažíš nahovoriť, že Potomkovia sa naučili používať zbrane.“
Nadvihnem
obočie. „Naučili sa odolať krvi démona a urobiť si hračku s komanda.
Prečo by potom nemohli vedieť aj stlačiť spúšť?“ Ash zanadáva. „Koľko máš
nábojov?“
„Jeden
zásobník. Prečo?“
Nahnem
sa skrz roh, keď guľka rozbije na prah červenú tehlu. Srdce mi vynechá úder –
mohla to byť moja hlava. Nakloním sa k Acheronovi. „Obídeš to dookola
a strelíš toho parchanta priamo do hlavy. Budem ťa kryť.“
„Dobrý
plán, Drane,“ uškrnie sa, pozviecha sa na nohy a stratí sa mi za horou
odpadkov. Znovu sa nahnem cez roh. Uistím sa, že strelec nepostupuje dopredu, pričom
do mňa náhle niečo narazí a ja padnem k zemi. Na chrbte mi pristanú
staré krabice a čiesi telo.
Acheron
sa zo mňa skotúľa a zalapá po dychu. Z druhého konca ulice sa k nám
blížia dvaja Potomkovia.Jeden je vysoký a svalnatý a druhý chudý ako
papek. Uvedomím si, že aj tohto Potomka veľmi dobre poznám. Je to ten istý,
ktorý bojoval s Raisom na streche. Obom v očiach planie divoký oheň,
chladný ako ľad.
Acheron
mi pomôže na nohy skôr, než na mňa stihne jeden z nich zaútočiť. „Zdá sa,
že aj oni mali rovnaký plán,“ povie. Postaví sa do bojového postoja. Jeho zbraň
leží na zemi spolu s mojou.
„Beriem
si toho chudšieho,“ oznámim mu. Stále s ním mám nejaké nevyriešené spory
a preto bez ďalší slov zaútočím. Každým svojim úderom sa ho snažím dostať
na kolená. Pritom ignorujem bolesť, ktorá mi do ruky vyrazí vždy, keď
s ňou pohnem. Potomok má na vrch, aj keby som nebola zranená.
Zasiahne
mi hrudník a ja preletím na náprotivnú stenu. Udriem si hlavu
a sklátim sa k zemi. ťažko sa mi dýcha, v ušiach mi hučí
a to je len zlomok bolesti, ktorú prežívam. Obrí Potomok mláti Acherona,
akoby to bolo boxovacie vrece. I v tme vidím, že má dobitú tvár
a z úst mu steká pramienok krvi. Okolo hlavy mi znovu zaznie výstrel.
Prikrčím sa k zemi. Dvoch Potomkov mám stále pred sebou, tak ako je
možné... Načiahnem sa po dýku a hodím ju. Moja muška nie je so zranenou
rukou taká presná, no postačí, aby ostrá čepeľ zasiahla horu svalov, preťala
mu pätu a on sa zložil na chvíľu k zemi.
„Acheron!“
skríknem. Vyhne sa druhému útočiacemu Potomkovi a odhodí ho do smetí. S vypätím
všetkých síl sa vyštverám na nohy. Vyhnem sa guľke, schytím Acherona za ruku a rozbehnem
sa preč.
„Čo
to-“
„Musíme
vypadnúť!“
Zahnem
za roh. Paľba utíchne, no Potomkovia s revom vybehnú za nami. Pridám.
„Prečo
utekáme?“
Neodpoviem
mu. Nemám dych na to, aby som mu vysvetlila svoje podozrenie. Prebehneme ešte
niekoľko ulíc, kým zastavím a stiahnem ho za stenu k sebe. Srdce mi
búši ako o závod, pričom len vďaka adrenalínu som ešte stále schopná
pohybu. Nastavím uši. Ich kroky sú hlasité ako bubny.
„Dobiehajú
nás,“ šepnem Ashovi.
Ash
sa obzrie po okolí. „Poď.“
Nasledujem
ho cez ulicu k dotrhanému pletivu. Keď prejdeme na druhú stranu, ocitneme
sa vo vysokej tráve, ktorá nás úplne zakryje. Je to ako bludisko. V tme
nevidím, kam ideme, zrak ostrým len na biely lem tmavej školskej uniformy pred
sebou. Párkrát si skoro vytknem členok, kým vyjdeme na mesačné svetlo. Ash však
nezastaví, beží k veľkej kovovej budove pripomínajúcej skladisko. Na
dverách je hrdzavá reťaz, ktorú bez ťažkostí roztrhne a vojdeme dnu.
Chvíľu
trvá, kým si moje oči zvyknú na tmu. Potom dokážem rozlíšiť obrysy stien,
starých strojov a kovových stolov. Potichu prechádzame na druhú stranu,
keď sa mi v ušiach ozve hlučné bubnovanie dvoch sŕdc. Ten zvuk je taký
silný, až ma donúti zastaviť a zakryť si uši rukami.
„Stále
sú za nami,“ oznámim Acheronovi.
Ash
sa zamračí, potom mi vezme ruku a preskúma ju. „Krvácaš. Preto sa držia
našej stopy.“
Tiež
sa na ňu pozriem. Je bledá ako stena a špinavá od krvi a prachu. Väčšina
je už zaschnutá, ale z rany stále vyteká pramienok čerstvého prameňa
života. Zatnem tuby a prstami načriem do rany, pokým sa znovu neotvorí.
„Zbláznila
si sa?“ vyštekne na mňa.
Na
prstoch mi ostane krvavá stopa. Pobehnem trochu dopredu a ponatieram ju na
stroje a steny. Natriem ňou i kľučku na dverách a vrátim sa späť
k Acheronovi.
„Mohlo
by ich to na nejaký čas zviesť zo stopy,“ vysvetlím. Z vonku k nám
doľahne buchot. Acheron ma strhne k sebe a mi sa prepadneme cez
kovové dvere. Nohou ich zabuchne. Na tvár mi priloží prst, čím mi chce
naznačiť, aby som nevydala ani hláska. Obaja dýchame plytko. Strnulo ležíme na
chladnej zemi, sledujeme malý priezor vo dverách a čakáme. V sklade
sa ozýva búchanie. Potomkovia prehadzujú veci, až sa mi zdá, že to trvá
celú večnosť. Keď hluk úplne ustane a ticho trvá niekoľko minút, Acheron
sa postaví a nazrie do okienka.
„Myslím,
že sú preč,“ vydýchne s úľavou.
„Dobre.
Mali by sme odtiaľto vypadnúť, kým máme šancu.“ Postavím sa a potiahnem
veľkú kovovú páku na dverách. Hrubé dvere sa však nepohnú. Skúsim to znovu, no
s rovnakým výsledkom.
„Pusti
ma k tomu.“ Ash ma odstrčí na bok a potiahne. Nič. Páka sa chveje zo
strany na stranu, no dvere sú pevné ako v bunkri.
Celou
miestnosťou sa ozve rachot. Ako keď štartuje staré auto a motor sa zadrháva. Nakoniec
sa však rozbehne a nás ovanie mrazivý chlad. V tom zablikajú svetlá.
Miestnosť ožiaria tri biele neóny. Obzriem sa. Okolo nás nie je nič, lež
špinavé kovové steny. Pri protiľahlej stene je postavený kovový regál a na
zemi rozhádzaných niekoľko káblov. Chladný vzduch prichádza z veľkého
vetracieho otvoru nad regálom.
„Čo
to, doriti, je?!“ zanadáva Acheron.
„Mraziak,“
odvetím. „Sme zamknutí v mraziaku.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára