Vyskočím
z auta a Justina vytiahnem za sebou. Postrčím ho dopredu.
„Mohli
by sme sa už konečne porozprávať?“ spýta sa a otočí sa ku mne.
„Kráčaj!“
zasyčím.
„Ale
no tak, pani profesorka, potreboval by som s vami prebrať...“
„Kráčaj
tvárou dopredu,“ nenechám ho dohovoriť. Justin sa mrzuto otočí a kráča
pomaly k budove školy. Pri pohľade na jeho ramená a strapaté vlasy ma
svrbí ruka, ktorá by sa najradšej natiahla po meči. Kvôli jeho hlúposti som sa
musela celú noc hrať na opatrovateľku rozmaznaného študenta. Nemohla som
loviť, len čakať v aute premočená na kosť a škrípať zubami.
Z budovy
sa vynorí John Erick s Acheronom. Vidieť ich tváre hneď z rána mi
ešte viac pohne žlčou. Riaditeľ zbehne dole po schodoch a obzerá si nás od
hlavy po päty.
„Sophia?
Čo sa stalo? Prečo vedieš Justina Mallbacka?“ spýta sa. Nemám náladu mu odpovedať
a už vôbec nie mu to všetko vysvetľovať. Prejdem okolo neho bez
povšimnutia a miesto toho fľochnem pohľadom po Acheronovi.
„Stráž
si ho, Acheron, lebo ho zabijem,“ precedím a postrčím Justina k nemu.
Justin sa zapotáca a padne na kolená. Acheron sa rozčuľuje, že čo si to
dovoľujem, no ja už jeho slová nevnímam. Prejdem cez školu na internát
a zamierim rovno do svojej izby. Mokré oblečenie zo seba zhodím ešte
v izbe. Následne sa vrhnem pod horúcu sprchu, pomocou ktorej sa pokúsim
rozmraziť svoje stuhnuté končatiny.
Neskôr
mi na dvere zaklope Roman. Aj on už je osprchovaný a na sebe má novú
čiernu uniformu.
„Ako
si ma našiel?“ spýtam sa ho, kým sa usádza na posteľ.
„Spýtam
som sa toho tvojho študentíka. Je v peknom maléry, vieš to?“ Nemusel mi to
hovoriť. Všetci sme boli.
Roman
spod bundy vytiahne fľašku a podá mi ju. Zamračím sa na číru tekutinu. Keď
ju otvorím, do nosa mi udrie silná vôňa alkoholu. Silno zažmurkám, aby som sa
prebrala z oparu a Roman sa zasmeje. „Napi sa. Rýchlejšie sa
zohreješ.“
Zaškúlim
na neho. „Nemohol si mi to ponúknuť ešte v meste.“ Napijem sa a silno
sa rozkašlem. Je to silnejšie, než som si myslela. Roman sa zasmeje.
„Ak
by som vedel, že tu býva také psie počasie, určite by som si ju nenechal
v taške na univerzite.“
Podám
mu fľašku. Obráti do seba jej obsah a z horkosti prižmúri oči. „Kedysi to bývalo lepšie,“ zachripí.
Posadím
sa oproti nemu na stoličku a prejdem k vážnej tvári. „Čo povedala
Margaret na to, čo sa stalo v meste? Určite už o všetkom vie. Nemýlim
sa?“
Roman
skryje fľašku a na čele sa mu objavia vrásky. „Je to horšie, než si
myslíš. Margaret zatkla tvojho študenta v domnelí, že má niečo spoločné s tým
Potomkom, ktorý behá po meste. Čaká ho vypočúvanie a podľa toho, aká bola
naštvaná, ak ho neodsúdia za spoluprácu s Potomkom, tak aspoň za narušenie
bezpečnosti školy a bránenie v love.“
„Je
to Temný démon, nemôže byť súdený Asociáciou,“ namietnem.
„Nemôže,
ale bude. Je to už skoro sedem rokov, odkedy zomrela posledná Kráľovná Svetlých
démonov. Nemáme vládcu ani vodcu. Prešiel už píliš dlhý čas, počas ktorého sa
neobjavil žiadny nástupca a naše rady sú pod neustále narastajúcim tlakom
Temných démonov. Potrebujeme vodcu, kráľa, Sofija. Ešte nie je nič oficiálne,
je potrebné počkať na rozhodnutie ostatných zemí, no Rada Európy sa už
rozhodla. Pokiaľ sa do konca tohto roka nenájde dedič moci, stanovia Asociáciu
démonov a Margaret Coln za najvyšší, vládnuci orgán Svetlých démonov.“
Obleje
ma studený pot. Niečo také je neslýchané. Nepredstaviteľné. „Pochop,“ pokračuje
Roman, „ešte ani raz nám nechýbal najvyšší veliteľ. Temní sú silní
a starší sú zúfalí. Lapia sa akejkoľvek príležitosti, ktorá sa ponúkne,
len aby sme si boli znovu rovní s Temnými démonmi.“
Prehltnem
hrču, ktorá sa mi utvorila v hrdle. „S Temnými démonmi sme si rovní nikdy
neboli a ani nebudeme. Starší by to mali vedieť lepšie, než ktokoľvek iný.
Ale ak získa Margaret a jej organizácia ešte väčšiu moc, nastane obdobie strachu. Už teraz je ochotná obetovať
mesto, aby zabila jedného Potomka. Roman, čo si myslíš: čo Margaret obetuje,
aby vrátila Svetlým démonom ich niekdajšiu slávu.“
Roman
mi dlho pozerá do očí. V karamelových dúhovkách sa mu mihne obava. Potom zažmurká
a usmeje sa. „Sme vojaci, Sofija. Ale predovšetkým sme Svetlí démoni. Nech
už to bude vinou Margaret alebo niekoho iného, ak príde vojna, budeme musieť
povstať proti Temným démonom. Aby sme ochránili naše rodiny a naše domovy.
Aj keby mala pretiecť všetka naša krv.“
Stuhnuto
sedím na stoličke. Náhle sa mi ťažšie dýcha. Vojna. Krv. To všetko mi vo vnútri rezonuje ako zvony. Ak príde
vojna, Svetlí démoni prehrajú. Roman to nemusel hovoriť nahlas. Boli sme príliš
slabí a bolo nás príliš málo. A spolu s vojnou sa o našej
existencii dozvedia aj ľudia. Bude to koniec nášho sveta.
Vyskočím
zo stoličky skôr, než ma stihne prepadnúť triaška. Nadýchnem sa ťažkého vzduchu
a ponaťahujem si prsty. „Mala by som ísť vysekať pána Mallbacka
z jeho problémov. A to skôr, než sa stane prvou Margaretinou obeťou.
Uvidíme sa neskôr.“
Roman
prikývne a ja sa vyvalím z izby. Kráčam chodbou a snažím sa
z hlavy dostať chaos. Vojna medzi démonmi nebola od stredoveku. Vtedy
padlo tisíce démonov, pretože sa králi dvoch rás nedohodli. Ak by Margaret
získala skutočnú moc, bol by s ňou Acheron ochotný pristúpiť na dohodu? A ostatní
králi Temných démonov?
„Profesorka.“
Otočím
sa za hlasom. Na schodoch som sa minula so Sarith, ktorá ma oslovila. Som taká
pohrúžená do svojich myšlienok, že som si ju vôbec nevšimla.
„Potrebujete
niečo, slečna Sarith?“
„Išla
som za vami. Acheron by sa s vami rád porozprával.“
Nakloním
hlavu. „Ohľadom pána Mallbacka?“ hádam.
„Poďte
so mnou,“ odvetí stroho. Chytí ma za lakeť a potiahne dolu.
Vzkypí
vo mne krv a okamžite sa jej vytrhnem. „Slečna Sarith, nemali by ste sa
takto dotýkať profesorov. Mohla by som to pokladať za napadnutie.“
Sarith
si ma premeria od hlavy po päty, akoby moje upozornenie ani nepočula. Pod
úzkymi očami má kruhy. Je vidieť, že ju celá situácia unavuje, možno je
i znechutená z toho, že ju Acheron po mňa poslal ako nejakého psa. Znovu
sa ku mne načiahne, lenže teraz si už dám pozor. Chytím ju za prsty
a vykrútim jej celú ruku za chrbát. Sarith sa prehne. Zavrčí.
„Drane!“
Šklbne
mnou. Na to oslovenie si nikdy nezvyknem. Rovnako, ako na jeho aroganciu.
„Pán
Ulliel,“ opätujem mu pozdrav. Pustím Sarith a pozriem sa do hnedočervených
očí čiernovlasého leva. Stojí v celej svojej veľkosti o pár schodov
nižšie, no ja mám aj tak pocit, že sa mu dívam priamo do tváre. Je od mňa až
strašidelne vysoký.
„Ak
ste so mnou chceli prebrať prípad pána Mallbacka, mali ste prísť osobne
a nie posielať psa.“ Zahryznem si do jazyka, ale už je neskoro. Ash
zaklapne sánku a ja v jeho očiach zbadám modrý odraz. Na chrbte
zacítim vánok. „Ak to urobíte, slečna Sarith, bude mi jedno, či ste dokonca aj
Acheronova sestra. Poletíte z tejto školy skôr, než stihnete vymenovať
názvy všetkých živlov,“ precedím.
„Sarith,“
zasipí Acheron. Sarith zanadáva a ja kútikom oka vidím, ako jej spomedzi
rúk mizne vodná guľa. Upriamim svoju pozornosť späť na vodcu. „Je načase, aby
si tomu urobila koniec, Drane. Odkáž tej svojej svorke, nech okamžite pustia
Justina Mallbacka a zbavia ho všetkých tých smiešnych obvinení. Inak sa do
toho vložím ja a nebude sa ti to páčiť.“
Z hlasu
mu znie vyhrážka, ktorá by ma inokedy zamrazila v kostiach. No po tom
rozhovore s Romanom ma malá potýčka s Acheronom len tak nevydesí. Aj
keď je to kráľ Temných démonov. Jedno mu však musím uznať: Margaretine
obvinenia boli smiešne.
„Mierila
som práve za Margaret a Justinom, kým ma tvoj,“ zarazím sa a opravím,
„Sarith nezastavila. Nie som z kameňa, pán Ulliel. Záleží mi na mojich
študentoch ako som vám už raz hovorila. A som ochotná urobiť všetko, aby
som z toho pána Mallbacka dostala. Teraz ma ospravedlňte.“ Kývnem hlavou
a obídem ho.
„Justin
je Temný démon. Na tom ti nemusí záležať, len urob, čo ti hovorím.“
Musím
sa ovládať, aby som sa k nemu znovu neotočila a nezačala sa
s ním ďalej škriepiť. „Nie som váš otrok, pán Ulliel. Nerobím, čo mi
nakážete, ale to, čo je v záujme školy a študentov,“ odseknem mu
a ďalej si jeho slová už nevšímam.
Justina
držia v malom stane pred školou. Nemusím sa nikoho pýtať, aby som si bola
istá. Pri svetlom stane stoja štyria Strážcovia a nepochybne sú ďalší –
podobne hroziví – vo vnútri. Podídem k nim a som pripravená, že ma
zastavia, no oni ma nechajú prejsť až dovnútra. Justin tam skutočne je. Je
pripútaný k nepohodlnej stoličke, ošíva sa a ignoruje vyhrážky Margaret
Coln.
„Počula
som, že vaša rodina je veľmi pyšná. Váš otec si potrpí na tradície a je
dobý v obchodovaní. Zrejme by sa veľmi nepotešil, ak by bolo jeho jediné
dieťa obvinené s napomáhaniu Potomkovi. Potomkovi, ktorý zabil nespočetne
veľa ľudí a démonov. Alebo aspoň jednu, o ktorej zatiaľ vieme.“
Justin
sa prestane mykať a pozrie do prázdna. „Zrejme,“ odvetí. Margaret čaká, no
nič viac z neho nevypadne. Zatne ruky a kývne na Strážcu, ktorý stojí
naproti. Ten sa ujem výsluchu a Margaret vypochoduje von. Nasledujem ju.
Jej
hnev sa mi páči. Ak si myslela, že len tak obviní nevinného a ešte
z neho aj vytiahne priznanie, poriadne sa zmýlila. Pokiaľ teda nechcela
pristúpiť k jednej z tých drastickejších metód, mučeniu.
„Zberba.
Obyčajná chamraď,“ nadáva.
Margaret
zastaví a otočí sa na mňa. Znechutene skriví pery. „Čo sa deje, Sophia?
Prečo ma prenasledujete?“ Otvorím ústa, no ona ma predbehne: „Iba mi nehovorte,
že je to kvôli tomu študentíkovi. Je vinný, viem to. A vinný musia byť
potrestaný.“
„Zo
všetkou úctou, pochybujem, že ten mladý študent, ktorý na hodinách sotva dokáže
lepšie ovládnuť svoj plameň, by bol schopný pomáhať Potomkovi. Ako ste
povedali, pochádza z dobrej rodiny. Navyše je múdry. Prečo by všetko
riskoval a ešte k tomu aj svoj život, len aby pomáhal beštii?
Nemyslím si, že Justin Mallback má niečo spoločné s Potomkom, ktorého
naháňame. A preto by mal byť prepustený.“
Margaret
podíde bližšie. Jej chladná tvár sa ma snaží vydesiť a úspešne sa jej to
darí. No som rozhodnutá tak ľahko neustúpiť.
„Drahá
Sophia. Veľmi dobre viem, že ten zasran je váš obľúbený študent. Dostalo sa mi
dokonca do uší, že mu chcete dávať súkromné hodiny. Takže by som povedala, že
váš názor predstavuje istý stred záujmov a je zbytočný. Ten chlapec bude
ešte dnes súdený.“ Margaret si dupne. Otočí sa a vyrazí do školy. Keď je
už skoro vo dverách, skúsim to ešte raz.
„Ako
môže obyčajná riaditeľka Asociácie démonov, navyše Svetlá démonka, súdiť
Temného démona?“ zakričím na ňu. Okamžite sa otočí. Podľa jej výrazu viem, že
som pichla do živého. „Všetkých by ste chceli len súdiť, no mali by ste si
uvedomiť, kde končí vaša právomoc. Justin je Temný démon žijúci na území
Ameriky. Tým pádom podlieha pod kráľa Ameriky. A ja myslím, že ním je
stále Acheron Ulliel, nie Margaret Coln.“
„Ako
sa opovažuješ!“ skríkne. Po prvý krát jej na tvári uvidím skutočnú emóciu.
Lomcuje ňou zúrivosť. Margaret zbehne zo schodov a skôr, než si to
uvedomím, mi strelí zaucho. Padnem pred ňou na kolená.
Sánka
sa mi trasie od bolesti. Napadne mi, že ak by použila o kúsok väčšiu silu,
asi by mi ju zlomila. To liečenie si nechcem ani len predstaviť. Utriem si rozbitú
peru. Postavím sa a narovnám.
„Ak
na tom tak veľmi trváte, súd bude,“ hlesnem. „Ale sudcom bude Acheron, nie vy.
On nech rozhodne, či si pán Mallback zaslúži trest. A stanový aj jeho
výšku.“
Margaret
Coln škrípe zubami a ja vidím, že ma chce znovu udrieť. Jedno moje ja to
chce tiež. Túži zažiť ďalšiu bolesť, aby jej to mohlo tisíckrát vrátiť. Margaret
nie je vojak. Nie je cvičená. Je to len úradníčka. Už teraz mi napadá stovka
spôsobov ako jej vziať život. Každý z nich však znamená smrť aj pre mňa.
„Ten
nápad sa mi páči,“ povie ktosi a my obe sa otočíme ku dverám na Johna
Ericka. Pogratulujem mu. Práve zachránil život Margaret aj môj. Riaditeľ podíde
bližšie. „Drahá Margaret, Sophia má pravdu. Pokiaľ si vyžaduješ súd, nech je. Súhlasím
s prešetrením celej noci. Ale ako už povedala tuto profesorka, Justin je
Temný démon a podlieha pod Acheronovu právomoc. Nechajme teda, nech si
mladý kráľ vyrieši svoje problémy sám. Rovnako, ako si si ty riešila tie svoje
so Sophiou.“
Margaret
bledne a ja sa musím ovládať, aby som sa nerozosmiala na plné hrdlo. Sledovať
jej namosúrenú tvár je tisíckrát lepšie, než je podrezať hrdlo či len proste
zlomiť väzy. Margaret sa síce ešte chvíľu škriepi s riaditeľom, no nakoniec
musí súhlasiť.
John
Erick nakoniec ide tú novinu oznámiť Acheronovi. Vrátim sa späť do izby, aby
som si ošetrila svoje nové zranenie.
Roman tam už nesedí. Keď je popoludní súd, prepašujem sa dnu, aj keď tam
nemám čo robiť. Na moje veľké prekvapenie si ho Margaret nechala ujsť. Alebo
skôr ju Acheron nepustil podobne, ako ona nedovolila zúčastniť sa jemu na mojom
vypočúvaní. Nechýba však ani jeden z členov najvyššej rady, niekoľko
Strážcov z komanda a v rohu sedí Roman Arey.
Väčšinu
procesu vedie John Erick. Acheron sa iba občas niečo spýta Justina. Celé
vypočúvania je rýchle. Nežiadajú od neho opakovanie ani mu nepodrážajú nohy
zákernými otázkami. Ako rýchlo sa začalo, tak sa aj skončí a do dvoch
hodín je po všetkom. Justin je zbavený všetkých obvinení a odíde
s veľkou úľavou bez Strážcov za chrbtom. Ja ešte chvíľu sedím
v poslednom rade v posluchárni a čakám, kým všetci ostatní
odídu. Pritom sledujem Johna Ericka a čiernovlasého leva, ako sa spolu rozprávajú
v prednej lavici. Zavriem oči.
„Myslíš, že to bude tej beštii stačiť?“ spýta
sa Ash.
„Bude musieť. Viac jej nemienim dať. Margaret
prekračuje svoje hranice – predchádzajúcich riaditeľov Asociácie by ani
nenapadlo súdiť Temného démona a odoprieť tak túto možnosť jeho kráľovi. Tresty
Temných kráľov bývajú tvrdé. Sám to určite vieš najlepšie.“
„Áno, viem,“ pritaká. „Preto sa obávam, že Margaret príde na náš
malý podvod.“
Otvorím
oči a nahlas sa rozosmejem. Obaja po mne šibnú pohľadom. Práve som
premárnila dve hodiny svojho života. To všetko iba kvôli ich hre. Nešlo
o žiadny súd, bolo to divadlo!
Postavím
sa a stále v dobrom smiechu pozoskakujem tanečne zo schodov. Pri
odchode sa ešte usmejem na riaditeľa.
Na
tom, že som znovu krvácala kvôli Temnému démonovi, nezáleží. Čakám na trest od
Margaret, že som sa jej postavila a skutočne na seba jej odpoveď nenechá
dlho čakať. Bohužiaľ, nešlo o žiadne napísanie ospravedlnenia na desať
hárkov papiera, ako to kedysi bolo na Americkej Univerzite. Keď mi do izby vtrhnú
traja Strážci, nebránim sa. Nechám sa odvliecť do stanu pred školou a prijmem
svoj trest potichu, bez jediného výkriku.
Keď
mi neskôr večer príde Roman Arey ošetriť zakrvácaný chrbát, som otupená
bolesťou. Sotva dokážem poriadne otvoriť oči.
„Kde
sú tie časy, keď si sa nenechala bičovať a miesto toho si radšej ušla, až
o tebe celý týždeň nikto nepočul?“ zaspomína môj bývalí veliteľ.
Chcem
sa zasmiať, no telom mi prejde ostrá bolesť, ktorá môj smiech utne ešte
v jeho zárodkoch. Miesto toho len zachripím: „Nezabúdaj, že trest, ktorý
na mňa potom čakal, bol oveľa horší než ten, od ktorého som ušla. Ver mi, že
som to vždy ľutovala, i keď mi trvalo, kým som sa poučila.“
„Doteraz
neviem, kde sa v tom pokojnom, poslušnom dievčati občas objaví tá
vzdorovitá rebelka.“
Urobím
grimasu do vankúša. „Rebelka, ktorá vždy dostane za svoje činy nejaký trest.
Zmizne, a potom si to musím odtrpieť ja.“
Zasyčím.
Roman mi nanesie hojivú masť z krvi do roztvorených rán po bičovaní, aby
sa rýchlejšie zacelili, no aj tak to neuveriteľne bolí. Keď skončí, venuje mi
bozk do vlasov.
„Dnes
s nami na lov nepôjdeš, aj keď si to Margaret želala. Poriadne sa vyspi.“
Otočím
k nemu hlavu. Pokúsim sa aj nadvihnúť, no ruky sa mi skoro okamžite
podlomia a ja klesnem späť na matrac. „Margaret bude naštvaná. Potrestá aj
teba, ak sa o tom dozvie. Daj mi hodinu a môžeme hneď vyraziť.“
„Tak
to ani náhodou,“ zahriakne ma. „Ostaň pekne ležať. Lepšie Margaretin hnev ako
niesť tvoju mŕtvolu späť do školy. Vyspi sa, ráno ťa chcem už vidieť na nohách.
Privítaš nás, keď cez noc chytíme tú
beštiu.“ Roman sa zasmeje. Nechám sa presvedčiť a unavene sa zababuším do
prikrývky. Zavriem oči a čochvíľa zaspím.
Sedím v tme. Na drevenej stoličke ma
bolí zadok. Ruky mám vyvrátené dozadu a priviazané silným lanom jednu
k druhej. Boli ma lopatky. V priestore počujem len vlastný dych. Zodvihnem
hlavu a zažmúrim. Všetko pohlcuje tma. Pokúsim sa roztrhnúť lano, no ruky
ma len viac zabolia. Jemne zaklopem nohou o podlahu. Mramor. Skúsim to
silnejšie a čakám na ozvenu. Nič. Akoby tam neboli steny. Privriem oči.
Možno spím.
Sedím v tme. Náhle sa ozvú kroky. Pozriem
sa do prázdna pred sebou. Nič. Nikde. Kroky pokračujú, približujú sa ku mne. Už
sú ani nie na šírku ramena. Čakám, že sa zjaví postava. Nič. Odniekiaľ zafúka
chladný vánok.
„Aký je tvoj najväčší strach?“ šepne mi
ktosi do ucha otázku. Strasiem sa. Ten hlas ma mrazí v kostiach. Neodvetím.
Otázka sa zopakuje. Tento raz na druhej strane:
„Aký je tvoj najväčší strach?“
Stolička sa roztočí. Točí sa mi hlava, dvíha
sa mi žalúdok a keď znovu zastane mám pocit, že som sa rozpadla na
niekoľko kúskov. Pred sebou mám jasné lúč svetla vychádzajúceho
z reflektoru. Pod ním je na zemi schúlené dievčatko. Nemôže mať viac než
päť rokov. Dva vrkoče sa jej hompáľajú zo strany na stranu. Pohmkáva si akúsi
uspávanku. Naraz zodvihne hlavu. Má bledú tvár, priveľké žlté oči a keď na
mňa zavrčí, odhalí dva rady špicatých kovových zubov.
Zhrozene sa primknem ku stoličke.
„Potomok?“ spýta sa hlas. „Nie.“
Reflektor sa vypne a stolička sa znovu
roztočí. Až zastane, povraciam sa. Predo mnou znovu zasvieti reflektor. Stojí
tam muž. Má zatvorené oči a jeho rysy sa nedajú rozoznať. Je nahý
a obalený v krvi. Najskôr nechápem, no potom sa mi z detstva
dostane na povrch spomienka a ja silno prižmúrim oči.
„Nie,“ povie hlas. Stolička sa roztočí. Povrazy
sa uvoľnia a ja padnem na kolená. Pred sebou mám príšernú scenériu.
John Erick je mŕtvi. Tak isto aj Roman,
Roxy, moji priatelia zo školy, moji rodičia. Na vrchu hromady leží Justin
Mallback, Acheron, Rais, Ellee a Sarith. Vidím Allysiu Kate a Ciar
Tyrek. Ich tváre sú nemé. Oči vylúpnuté havranmi, ostali po nich len červené
dierky. Nedokážem zadržať triašku. Je to len sen, pripomínam si. Pomaly sa
pozviecham na nohy. Až teraz uvidím najvyššie ležiace telo. Seba. Dotrhaná na
kusy, bez očí. Opäť sa mi zodvihne žalúdok.
„Áno,“ povie šepotom neznámy. „Najviac sa
bojíš, že nikoho nezachrániš. Aké hlúpe, Sophia.“ Zasmeje sa škrekľavo. Po
tvári mi začnú stekať slzy. „Ak chceš zachraňovať, nemala by si spať,“ ozve sa
na druhej strane. „Zobuď sa!“
Posadím
sa na posteli. Nemôžem lapiť dych a celá sa trasiem. Sen, hovorím si. Bol
to len sen. No keď pozriem do strany, uvidím krv, ktorú som vyvracala. Rozšírim
oči. Chrbtom mi pulzuje bolesť, takže toho už nemôže byť sen. Som hore, nespím.
Vonku nikto zatrúbi. Odsotím prikrývku a schmatnem župan.
Srdce
mi búši v hrdle. Preletím po chodbe, vrazím do dverí a schody beriem
po troch. Občas zabalansujem vo vzduchu, no nakoniec zoskočím na mramorovú
podlahu. Rany po bičoch sa mi pritom znovu otvárajú a cítim, ako mi po
chrbte stekajú kvapky krvi. Ignorujem to. Roztvorím vchodové dvere a ocitnem
sa v čiernej tme.
Pred
školou znejú výkriky. Stojí pred ňou niekoľko áut a ich reflektory
osvetľujú starú architektúru budovy. Stalo sa niečo zlé. Cítim to. Rozbehnem sa
po štrkovej ceste k tomu chaosu.
„Potrebujem
ďalšie obväzy! Rýchlo! Podajte mi tú deku, musí byť v teple. Tak kde je tá
Maya?!“ Doktorka Roxy šteká pokyny na všetky strany. Je v župane, strapatá
a celá od krvi. Čierne autá komanda sú doškrabané, až vidieť strieborné
plechy. Okná po stranách sú vybité. Na krátky okamih pripomínajú pohrebné vozy.
Priviezli desiatku zranených a možno aj mŕtvych. Všade sa šíri pach železa
a bolesti.
„Sophia!
Sophia, rýchlo sem! Poď mi pomôcť!“ Z diaľky ku mne prichádza Roxin hlas. Otrasiem
sa a pribehnem k nej. Práve kľačí pri démonovi s odtrhnutou
nohou. Muž je zjavne v bezvedomí. Ak by som sa nevyvracala v tom sne,
teraz by so urobila určite. „Stlač to. Musíme mu zastaviť krvácanie,“ repoce
doktorka. Pritlačím ruky na pahýľ a silno pritlačím. Spomedzi prstov sa mi
vyvalí horúca krv.
Odvrátim
tvár. Zem okolo mňa je nasiaknutá krvou. Niekoľko Strážcov leží obďaleč
s ľahšími zraneniami, hlavne škrabancami. Jednému z nich chýba oko,
ale krv okolo očnej diery je už zaschnutá. Oproti dáva prvú pomoc jeden
z profesorov. Muž sa nehýbe. Nevidím žiadne chýbajúce časti tela, no pri
lepšom pohľade vidieť, že má dotrhanú vestu a je nasiaknutá krvou. Vedľa
neho ďalší žiada o pomoc. Kričí. Zviera si brucho a ja nemám dosť
guráže na to, aby som zistila aké má zranenie. Medzi nami leží ešte jedno telo.
Malé, ženské a bez živote. Tvár má vyvrátenú dohora, oči má zakalené. Jej
zranenie je jasné už na prvý pohľad – podrezané hrdlo.
Zavriem
oči. V ušiach mi rezonuje bolesť Strážcov. Ich výkriky mi trhajú ušné
bubienky. Dýcham plytko, aby som do seba dostala len minimum zápachu krvi. Po
lícach sa mi kotúľajú horúce slzy a dopadajú mi na ruky. Je to presne ako
v tom sne.
„Sofija.“
Prudko
otvorím oči a postavím sa. Roxy na mňa vyštekne, aby som sa okamžite
vrátila, no ja miesto toho strčím k pahýľu najbližšie prechádzajúceho
profesora. Obzerám sa dookola. Hľadím na tváre a hľadám tú, ktorá volala
moje meno. Konečne ju nájdem. Nohy sa mi skoro podlomia.
Roman
Arey leží na tráve ďalej od ostatných. Polovicu jeho tela zakrýva tma. Vidieť
len obrysy. Naštvane sa obzriem. Nikto z ošetrujúcich si ho zjavne
nevšimol a ostatní Strážcovia mali dosť práce sami zo sebou. Rozbehnem sa
k nemu a padnem na kolená. V tom uvidím dlhý meč, ktorý mu trčí
z pľúc. Podľa bielej rukoväti zistím, že je Romanov. Chytím ho za ruku.
„Nemôžem
ho vytiahnuť. Vykrvácal by si,“ šepnem.
Roman
má na tvári utrpenie, ale prikývne. Keď sa nadýchne, vyjde mu z hrdla bublavý,
neprirodzený zvuk. Z pomedzi pier mu stečie pramienok krvi. Zahreším.
„Roxy!“
skríknem na doktorku. Cez hluk nezachytí moje volanie. Nemôžem ísť po ňu, mám
príliš veľký strach, že dovtedy umrie.
„Myslela
som si, že sa vrátite aj s hlavou Potomka. Liečila som sa, ako si mi
povedal. Svoju časť dohody som splnila, tak prečo nie aj ty tú svoju.“ Táram
dve na tri. Roman sa len znovu pousmeje. Na pár sekúnd privrie oči. Je slabý.
Otočím
sa na doktorku. Nie je tam. Vidím len jej chrbát, ako sa vzďaľuje z miesta
nasiaknutého krvou a traja statnú muži jej pomáhajú preniesť toho
s amputovanou nohou na ošetrovňu. Chcem na ňu zakričať a rozplakať
sa. Ale to by Romanovi nepomohlo. Niekde vo mne sa objaví ešte posledná štipka
logiky a pokoja. Skloním sa k jeho tvári.
„Viem,
že si slabý. Lenže musíme vytiahnuť ten meč a uzdraviť ťa. Potrebujem, aby
si sa sústredil iba na mňa. Na moju vnútornú energiu. Musíš si ju vziať,
Roman!“ Zniem zúfalo. Roman pokrúti hlavou, no vie, že nemá na výber. Som jeho
posledná šanca na prežitie.
Ak
by som bola normálna, ak by som nemala tú hlúpu chorobu a živila sa
energiou ako všetci ostatní Svetlí démoni, možno by som vedela preniesť svoju
životnú energiu do niekoho iného. Záchrana Romana by pre mňa nebola problém.
Lenže teraz to je všetko na ňom. Pokiaľ sa mu to nepodarí, zomrie. A ja si
to nikdy neodpustím.
„Robil
si to miliónkrát,“ šepnem. Opriem si líce o jeho a privriem oči. „Živím
sa krvou, moja sila sa mi vráti skôr, než si myslíš. Tak si zober, koľko
potrebuješ.“
Čakám.
Najskôr zacítim záchvevy. Vzápätí na to ma čosi priklincuje k jeho telu
a bolesť z chrbta sa rozšíri. Som slabá, vláčna. Trvá to len pár
sekúnd, no mne to pripadá ako celé storočie. Rukou nahmatám rukoväť meča
a jediným rýchlim pohybom ho vytiahnem. Roman vykríkne. Prestane čerpať
energiu a neviditeľné zovretie sa uvoľní.
Narovnám
sa. Roman je v bezvedomí, no stále dýcha. Rana na boku sa mu pomaly
zoceľuje. Meč, ktorý zvieram v ruke je zlomený. Neviem, kde je druhá časť,
no dúfam, že zabodnutá v hlave nejakého Potomka. Otočím sa. Potrebujem
dostať Romana do ošetrovne k Roxy a zistiť, čo sa vlastne stalo. Svet
sa mi však náhle zatočí a ja klesnem do krvavej trávi.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára