Sophiin čas na chytenie Potomka vypršal. Teraz sa musí zmieriť s následkami. A to nielen ona ale aj John Erick a všetci obyvatelia Americkej Univerzity.
Preletím
po chodbe a schody beriem po dvoch. Prebehnem po vstupnej hale von
dvojkrídlovými dverami. Vzápätí zastavím.
Delegácia
z Asociácie démonov ešte stále ležérne vystupuje z čiernych áut.
Podľa bielych vlasov stroho zastrihnutých pri ramenách, okamžite spoznám
riaditeľku Margaret Coln. Pripoja sa k nej traja postarší muži, ktorí už
dávno prekročili vekovú hranicu sto päťdesiatich rokov. Nepoznám ich mená, no
viem, že sú to najváženejší členovia najvyššej rady. Zvyšok skupiny tvorí
komando. Pri pohľade na čierne uniformy s bielym znakom koruny na pažiach
sa strasiem. Akoby ku mne prenikol chlad tých vraždiacich strojov, ktorý sa im
odrážal v tvári.
Margaret
vykročí dopredu a ja si až v tom všimnem riaditeľa Johna Ericka. Má
rovný chrbát ako pravítko. Snaží sa pôsobiť pokojne, no jeho prsty na pravej
ruke sa nervózne šúchajú o seba. Maya, stojaca vedľa neho, je jeho presným
opakom. Prestupuje z nohy na nohu, ošíva sa. Jej nervozita a strachu
sú hmatateľné. Neprestane, ani keď k nim podíde riaditeľka so svojimi
prisluhovačmi.
„Margaret,
netušil som, že prídete tak skoro,“ povie riaditeľ miesto pozdravu. Mimika jej
tváre sa nepohne.
„Lehota
uplynula. Je načase, aby sme sa zbavili nezodpovednosti a chytili sa toho
moji ľudia,“ odvetí príkro. Jej pohľad sa vzápätí presunie na mňa a ja
v tom okamihu pochopím jej slová, aj jej príchod.
Popri
tom všetko, čo sa na univerzite dielo, mi úplne vyfučalo z hlavy, že mám
ultimátum na chytenie Potomka. Bolo po polnoci a to znamenalo, že týždeň
na jeho chytenie už uplynul. Teraz bolo na rade komando. V hlave sa mi
začali premietať všetky prípady, kedy muselo zasiahnuť. Úspešnosť bola
stopercentná, no počet mŕtvych ľudí sa počítal na desiatky.
Roztrasene
zovriem päste a urobím pár krokov dole schodmi. Dostanem sa na úroveň
riaditeľa, ktorý sa na mňa ani nepozrie. Mysľou mi prebleskne, či vedel
o ich príchode už pred pár hodinami a z nepochopiteľných dôvodov
mi nič nepovedal. Potom sa moja pozornosť presunie na riaditeľku. Snažím sa
tváriť pokojne, akoby som sa nebála a jej príchod očakávala.
„Ospravedlňujem
sa, že som nedokázala splniť úlohu,“ poviem pevným hlasom.
Margaret
šklbne lícom. „Ospravedlnenie nie je na mieste, slečna Drane. Pokiaľ nie ste
schopná zbaviť sa jediného Potomka, nemali by ste sa nazývať Strážcom. Lenže,
keďže ním ste, musíme vyvodiť patričné dôsledky.“
Zadržím
chvenie. Nedovolím tej beštii, aby videla, ako ma jej slová vydesili. Nasajem
vzduch. „Som Strážca pripravený prijať trest, ktorý mu bude udelený,“ odvetím
formálne a krátko skloním hlavu.
„Najskôr
preberieme všetky potrebné záležitosti. Zložíme sa v niektorej
z posluchární. Pán riaditeľ, prosím, ukážte nám cestu.“ John Erick
zaškrípe zubami. Nikomu z prítomných neuniklo, že to nie je žiadosť, lež
príkaz zabalený do strohosti. Riaditeľ sa však aj napriek tomu bez slova otočí na päte a zavedie nás do
vnútra budovy.
Zarývam
nechty do dlaní. Po štyroch hodinách už vidieť stopy krvi, no ani to nie je
dostatočná bolesť, aby utlmila môj hnev. Rada mi kladie stále rovnaké otázky.
Nútia ma celý príbeh opakovať znovu a znovu, až kým ma nebolí hrdlo
a v ústach mám vyprahnuto ako na púšti. Margaret Coln ma neustále
prerušuje a pýta sa na detaily. Pritom sa ma snaží nachytať a urobiť
zo mňa zradcu. Vo svojej výpovedi si však dávam pozor na každé slovo
a hovorím pravdu. Aj keď nie sú práve nadšení, že som zobrala na lovenie
Potomka študenta, obraňujem sa tým, že je to kráľ Temných démonov
a s lovom má už isté skúsenosti.
Ešte
pred obedom mi je jasné, že ma uznajú za vinnú. Bez ohľadu na to čo poviem,
budem musieť prijať trest. Jeho váha sa však bude odvíjať od ich konečného
rozhodnutia.
„Ďakujeme.
Zatiaľ, čo sa budeme radiť, počkajte nás vonku,“ vyzve ma Margaret náhle. Bez
jediného slova sa postavím na strnulé nohy a odídem z prednáškovej miestnosti.
Na
chodbe pri dverách stoja dvaja muži. Na sebe majú čiernu uniformu so znakom,
vďaka čomu spoznám, že ide o členov komanda. Ich tváre sú bledé a oči
studené. Cítim chlad na zátylku, keď prejdem na druhú stranu chodby
a zosuniem sa pozdĺž steny na zem. Ďalej sa ísť neodvážim. Som si istá, že
majú nariadené zaútočiť pri sebe menšom pokuse o útek.
„Sophia!“
Otočím
sa za hlasom. Doktorka Roxy sa ocitne na druhej strane chodby a rozbehne
sa ku mne. Nehľadiac na statných chlapov, zosunie sa na zem vedľa mňa.
„Sophia,
si v poriadku? Urobili ti niečo?“ vychrlí na mňa. Vlasy má popritom
neupravené a v rozšírených očiach jej ešte vidieť stopy po spánku.
Z miesta, odkiaľ prišla doktorka, si to teraz ku mne miery aj riaditeľ John
Erick a jeho sekretárka Maya, lež oveľa pomalšie. Očkom mihnem na dvoch
Strážcov, no tí ostávajú pokojní. Zatiaľ.
„Nemali
ste sem chodiť,“ poviem Johnovi Erickovi skôr, než stihne zastaviť. Na jeho
tvári badať únavu. Je ešte väčšia, než predtým, keď na mňa nakričal
v kancelárii. Som však prekvapená, že ho na túto zábavu tiež nezavolali.
„Ako
si je?“ prejde moje varovanie bez povšimnutia.
Pokrčím
plecami. „Vzhľadom na to, že ma bolí chrbát a necítim si nohy, ako tam
stále sedím a vykladám im to isté dookola, tak celkom fajn,“ zaklamem.
V tejto chvíli nič nebolo fajn a vedeli sme to obaja.
Keď
riaditeľ nič nepovie, nadýchnem sa a pohľad namierim na dvere. „Celý čas
ma len vypočúvajú,“ priznám. „Vo vnútri sa skloňovali slová ako zrada
a neschopnosť. Odsúdia ma na trest, no ešte neviem aký. Margaret ma nikdy
nemala práve v láske, preto očakávam niečo veľké a bolestivé.“
Maya
zalapá po dychu a Roxy sa tiež roztrasie. „Aké tresty sa tam u vás vlastne
používajú?“ spýta sa sekretárka. V jej hlase začujem skôr zvedavosť, než
skutočnú starosť. Samozrejme, určite by sa veľmi rada pozerala na to, ako ma
Margaret mučí – a to nebola na škole jediná.
„Ako
to prebieha tu?“ zmením tému.
„Príchod
komanda všetkých znervóznel. Študenti sú na nohách, no snažím sa ich
s učiteľmi udržať na internátoch. O chvíľu budeme mať poradu, kde sa
rozhodne, či zrušíme dnešné hodiny. Podstatné je, aby sme ich udržali v čo
najväčšom bezpečí a čo najďalej od všetkých... lovcov,“ sťažka dokončí
John Erick a vrhne pritom pohľad na dvoch chlapov.
Prikývnem.
Aj keď by som bola radšej, aby študentov aspoň učenie odviedlo od toho
rozruchu, pokiaľ by sa mali stretnúť s členmi komanda, bezpečnejšie bolo
udržať ich mimo budovu školy.
Opriem
si hlavu o stenu a zadívam sa do stropu. Nikto už nič viac nepovie
a mne to pripadá ako celé storočie, kým sa dvere znovu otvoria. Vyjde
z nich starší muž, ktorý ma krátkym pokynom hlavy zavolá späť dovnútra.
John Erick mi nečakane podá pomocnú ruku a pomôže mi zo zeme.
Telom
mi prejde triaška, keď vchádzam cez pootvorené dvere do prítmia posluchárne.
Istým krokom prejdem ku stoličke, na ktorej som predtým sedela, postavím
sa za ňu a spotené ruky si zopnem za chrbtom. V hlave mi šrotuje.
Premýšľam, aký trest mi udelia. Bičovanie? Elektriku? Väzenie? Sťažka prehltnem
a s predstieraným odhodlaním
sa pozriem na Margaret. Dvere sa v tom zabuchnú za dvomi statnými chlapmi
z chodby.
Margaret
sa postaví. V jej chladných očiach sa objaví lesk, akoby sa mi už teraz
vysmievala. A náhle, do úplného ticha, začne: „Sophia Drane, dvadsiata
siedma členka Bieleho pluku armády komanda, Strážca Modrej koruny,“ vymenuje
moje chabé zaradenie v Asociácii démonov a urobí teatrálnu pauzu, aby
zvýšila napätie. „Na základe situácie, ktorá nastala na území Americkej Univerzity
a jej okolia, aj napriek vašej prítomnosti, za smrť študentky Allysii Kate
a niekoľkonásobnej vraždy občanov mestečka Fordthrain, vás týmto najvyššia
rada Asociácie démonov uznala vinnou z dôvodu neschopnosti. Ako trest vám
bol vymeraný trinásťtýždňový pobyt vo väzení na základni Asociácie
a zároveň budete s okamžitou platnosťou zbavená svojej hodnosti. A keďže
sa zdá, že vám sloboda neprospieva, po uplynutí tohto trestu sa znovu začleníte
do radov komanda.“
Proti trestu sa nie je možné odvolať,
odrecitujem v duchu frázu poznanú z kriminálnych seriálov. Margaret
Coln to však nemusí povedať nahlas, vidieť jej to v tvári. Rovnako ako na
nej vidieť, ako veľmi sa trafila do môjho trestu.
Väzenie?
Nevadí. Trinásť týždňov nebolo vo väzení v Asociácii skoro ničím. Bolo tam
len pár ciel, ktoré boli využívané na občasné tresty vojakov, ktorí nezvládali
výcvik. A to bolo tisíckrát lepšie ako keby ma poslali do Ruskej kobky či
Červenej diery v Izraeli, čo i len na jeden deň.
Dokonca
pre mňa nič neznamenalo ani zbavenie hodnosti. Nebola zas taká vysoká
a skôr sa získavala za počet zabitých ako za odslúžené roky, čo mi vždy
prišlo zvrátené i keď išlo o Potomkov.
Kameň
úrazu, ktorý ma zrazil na kolená, prišiel až na koniec. S faktom, že sa po
uplynutí trestu budem musieť vrátiť späť do služby. Jeden by si myslel, že po
takom fiasku, aké som predviedla, ma bude chcieť Asociácia od svojich brán
držať čo najďalej. Lenže to bol pravý opak myslenia Margaret. Tá veľmi dobre
vie, ako ma práca v komande ubíjala. Ako veľmi som chcela odtiaľ von aj za
cenu vlastného života. Nestalo sa jej po vôli, keď sa mi nakoniec podarilo
opustiť jej rady, ale nikdy som si nemyslela, že až tak prehne po mojom
návrate.
Kedysi
som sa však zaprisahala, že sa tam už nevrátim. Aj keby to malo znamenať útek.
„Rozumeli ste trestu?“
Zaklipkám
viečkami a skleneným pohľadom pozriem na Margaret. Odvetím a zároveň
jej chcem vraziť ten samoľúby úsmev až do lebky.
„Dobre.
Teraz môžete ísť. Za hodinu však začíname hlavné rokovanie, kde preberieme
ďalšie kroky. A vaša účasť je pritom nevyhnutná.“
Krátko
prikývnem.
„Tak
čo?“ Nalepí sa na mňa doktorka, len čo zavriem dvere.
Vidieť
jej priateľskú tvár ma hreje na srdci, no vďaka dvom gorilám za pätami sa
neviem zbaviť napätia. Súčasne sa mi v hlave jedno moje ja smeje, že som sa práve
dostala z kaluže pod odkvap. Dočerta.
„Udelili
ti trest,“ vyčíta mi z tváre John Erick.
„Dostala
som trinásť týždňov väzenia v Asociácii démonov a budem zbavená
hodnosti.“
Maya
sa zarazí. „Páni. Tak to nie je až také zlé. Čakala som niečo, čo ja viem, viac
fyzické?“
Prekvapene
ju preskenujem pohľadom a venujem jej sarkastický úsmev. „No, ak chceš
niečo fyzické, môžeš si ku mne prísť vyskúšať guľky, ktoré používam na Potomkov,“
odseknem na jej hlúpe reči. Maya znovu otvorí ústa, avšak John ju rýchlo
schladí.
„Nie
je to všetko. Mám pravdu?“ spýta sa.
Nemá
cenu klamať mu. Pozná ma lepšie ako ja sama a pokiaľ sa to nedozvie odo
mňa, Margaret isto nebude čakať ani sekundu, aby mu to oznámila. „Po ukončení
trestu sa vraciam späť k lovcom. Čo znamená, že si za mňa budeš musieť
nájsť náhradu.“
„Čože?“
vyhŕkne Roxy. „To môžu? Len tak?“
„Asociácia
môže všetko. Keďže sa stará o bezpečie nie len Svetlých démonov
a ľudí, ale aj Temných, môže si dovoliť používať vyššie karty než riaditeľ
či ktorýkoľvek z Temných kráľov,“ vysvetlím.
„Tomu
neverím. John?!“ Roxy sa obráti na riaditeľa, no obaja veľmi dobre vieme, že
s tým nebude môcť nič urobiť, aj keby sa tomu pokúsil skutočne zabrániť.
Túžim doktorku nejako povzbudiť, no sama nenachádzam vhodné slová pre vlastnú
útechu. Steny okolo sa začnú stláčať a ja náhle ucítim potrebu po čerstvom
vzduchu.
„Za
hodinu sa začne zasadnutie, kde by sa mal prebrať postup jednotky,“ oboznámim
ich. „Bude to ešte dlhý deň, preto odporúčam, aby ste si ešte všetci trochu
oddýchli.“ Krátko im kývnem hlavou a vytratím sa z ich spoločnosti. Moje
kroky mieria von z budovy, čo najďalej od školy. Dvaja strážci ma
nasledujú.
Hompáľam
sa na hojdačke a sledujem päticu členov komanda, ako sa skrývajú za školou
a pobafkávajú z cigariet. Rovnako ako alkohol, aj špecifický nikotín
vo väčšom množstve môže démonom spôsobiť na pár minút opojenie. Podľa
sladkastej vône, ktorú ku mne privanie chladný vietor však usúdim, že tentoraz
radšej zvolili trávu. Oliznem si pery.
Vyvoláva
to moje, ani nie tak dávne, spomienky na môj príchod do školy. Sedela som na
rovnakom mieste, keď som po prvýkrát narazila na čiernovlastého leva
a jeho psiu svorku. Možno, ak by som vtedy nezakročila, do týchto
problémov by som sa nikdy nedostala. Lenže každá akcia vyžaduje svoju...
Spoza
rohu sa vynorí vojak. Je vysoký, má široké ramená a rázny krok. Pätica
okamžite zašliape svoje cigary do zeme. Všetci sa vystrú a zasalutujú. Nepočujem,
o čom sa zhovárajú, no zjavne to nie je nič príjemné. Mladé žena sa
nakrčí. Netrvá dlho a všetci okamžite zmiznú. Vojak sa rozhliadne
a spočinie pohľadom na mne a dvojici Strážcov za mojim chrbtom. Je
príliš ďaleko na to, aby som mu videla do tváre a výhľad mi neumožňuje ani
čierna armádna čiapka, ktorú ma zasadenú hlboko do tváre. Vykročí našim smerom.
Jedným
očkom skontrolujem čas. Do začatia rokovania ostáva ešte pol hodina. Stráže
stále stoja za mojim chrbtom – na môj vkus až príliš blízko –
a neodrovnala som ich pre svoj útek. Preto nevidím dôvod, aby k nám
išiel. Až keď zastaví pár metrov predo mnou a nadvihne si šilt, padne mi
sánka.
„Sofija Drane. Dlho sme sa nevideli,“ zaznie
hrubým hlasom.
Ten
prízvuk ma zaklincuje do zeme. Vzápätí vystrelím dopredu, hojdačka sa odrazí na
druhú stranu a hodím sa príchodziemu okolo krku. Tým vyrazím dych sebe
i jemu. Chvíľu trvá, kým si uvedomím, čo robím a odtiahnem sa od
neho. Narovnám sa v chrbte, no široký úsmev na tvári nemôžem zadržať.
„Roman
Arey, chýbal si mi.“
„Nápodobne,
Sofija. Ale, ak by som vedel, že ma čaká takéto privítanie, rozhodne by som sa
ozval skôr,“ zavtipkuje. Obaja sa tomu zasmejeme. Potom sa jeho opálená tvár
znovu vráti k vojenskej tvrdosti.
„Sklamala
si ma, Sofija. Už síce nie som tvoj nadriadený, lenže nechytiť jediného Potomka,
to sa na teba nepodobá.“
Kyslo
sa usmejem. „Loviť sama je iné ako vo dvojici. Alebo v komande. Nielenže
som ho musela loviť, no musela som si pritom kryť aj vlastný chrbát. A, navyše,
tento Potomok je taký inteligentný, že za mnou len tak z dobrej vôle
nepríde.“
„Áno,
počul som o tom. Akoby nestačilo, že tie beštie sú profesionálni zabijaci,
teraz to musia byť inteligentní profesionálni zabijaci,“ povzdychne si.
„Hovoril som s pár ľuďmi. Od nás, veď vieš. Väčšina z nich operuje
v Európe, no je tu aj pár z východnej Ázie. Trochu som sa ich pýtal
a hovorili, že sa s niečím podobným ešte v živote nestretli. Stále
platí prvé pravidlo: Potomkovia sú hlúpy
a môžeš ich nachytať na krvi démona.
Takže pokiaľ sa objavil nejaký inteligentný, objavil sa len u nás.“
„Rozumiem.
To znamená, že tu nedochádza k žiadnej evolúcii a my si môžeme
vydýchnuť.“ Aspoň jedna dobrá správa.
„No,
stále ho musíme chytiť. A keďže na neho nezaberá krv ako návnada, budem
dúfať, že tento raz príde Margaret s nejakým lepším plánom, ako bol jej
posledný.“
Neveselo
sa nad jeho slovami usmejem. Naposledy, keď Margaret viedla komando, skončilo
mesto plné nevinných Američanov v plameňoch. Koľko ľudí spáli teraz, aby
zastavila jedného Potomka?
„Kapitán?“
zvolá muž v čiernej uniforme z rohu budovy. Pokynie rukou
a ukáže, že je čas na zasadnutie. Prekvapivo sa obrátim späť na svojho
bývalého veliteľa s chorvátskymi koreňmi. Jeho uniforma je čierna ako
uniformy všetkých ostatných Strážcov. No znak na jeho paži je iný, ako si
pamätám. V prevrátenom bielom štvorci sú staré ornamenty a uprostred
červená koruna.
„Povýšili
ťa. Stal si sa Strážcom Červenej koruny,“ dedukujem. Jeho ubiehajúce oči mi to
len potvrdia. „Myslela som si, že svoje miesto v Modrej miluješ. Čo sa
stalo?“
Roman
pokrúti hlavou. „Nebudeme to teraz rozoberať, dobre? Je čas vymyslieť plán na
chytenie tvojho Potomka, nie na otváranie starých rán. Poďme, inak bude
Margaret netrpezlivá,“ odvetí chladne. Nečaká na moju reakciu. Otočí sa
a vykročí späť k budove.
Dlho
sa jeho odpoveďou nezaoberám. Poľahky ho, i s dvomi Strážcami za
chrbtom, dobehnem, no zaprisahám sa, že neskôr sa k tejto téme určite
vrátime. Najskôr však musím vyriešiť svoj problém.
***
„To
je predsa hlúposť. Nemôžete si len tak vziať pár ľudí ako návnadu a hrať
s nimi, kto bude rýchlejší,“ rozčuľuje sa doktorka Roxy.
Rokujeme
v prednáškovej miestnosti, kde predtým prebiehal môj výsluch. Miesto
jednej stoličky je však teraz pred tabuľou dlhý stôl s radom stoličiek, na
ktorých sedia členovia rady v strede s Margaret Coln.
Na
moje veľké prekvapenie, okrem riaditeľa a doktorky, pozvala Margaret na
rokovanie aj kráľa Temných démonov. A kam išiel Acheron išli aj jeho dve
pijavice. Zdá sa však, že podobne ako ja, aj Ash je tu navyše, pretože ho ani
raz nepustila k slovu a keď sa mu náhodou aj podarilo prehovoriť,
jeho názor bol pre ňu nepodstatný. Ak by nešlo o tak vážnu situáciu, možno
by som sa nad tým aj zasmiala. Miesto toho však ležérne sedím v poslednom rade
medzi dvomi Strážcami a všetko pozorujem len z diaľky.
„Doktora,
na váš názor sa nikto nepýtal. Ste tu len preto, že aj napriek vášmu pochybnému
vzhľadu máte lekárske vzdelanie, čo by sa mohlo pri prípadných úrazoch hodiť,“
uzemní Margaret Roxy, ktorá sa po veľmi hlasnom nadýchnutí posadí späť na
miesto. „Keďže sa zdá, že tento Potomok je nadmieru inteligentný
a nereaguje na krv démona, zhodli sme sa s radou na tom, že najlepším
spôsobom bude nalákať ho na návnady voľne sa pohybujúce po meste a temných
uličkách. Táto stratégia väčšiu funguje a ja nevidím najmenší dôvod, prečo
by nezabrala aj teraz.“
„A
keď nezaberie?“ ozve sa John Erick. Zložím si nohy zo stola napriamim sa na
stoličke. John toho za tých pár hodín zatiaľ veľa nepovedal. „Budeš mať ďalších
pár mŕtvych, Margaret. Čo nie je žiadna zmena v porovnaní s tým, čo
sa tu dialo doteraz. Len ich smrť budeš mať na rukách ty.“
Margaret
sa uškrnie a oči jej zlomyseľne zablýskajú. „Odkedy zaujíma Temného démona
smrť človeka?“
Jej
slová museli riaditeľa poriadne zabolieť, no v podstate trafila do
čierneho. Riaditeľ sa však tak ľahko nevzdáva. „A odkedy smrť človeka nezaujíma
Svetlých démonov. Nemali by ste byť náhodou práve vy tí, ktorí majú chrániť
nevinných?“
Uškrniem
sa. A máš to, ty stará čarodejnica.
Margaret
zatne sánku. „Smrť pár ľudí neznamená nič v porovnaní so smrťou démona. To
si zapamätaj, John. A na druhú stranu, nie ej našou úlohou chrániť ľudí,
len ich nesmieme jesť. To je rozdiel.“ Margaret sa odmlčí a všetci čakáme
na Johnovu reakciu. Keď ticho trvá pridlho, Margaret pokračuje. „Pokiaľ nemá
nikto iný ďalší návrh, myslím, že sa všetci zhodneme na použití návnady. Alebo
mám o tom dať hlasovať, pán riaditeľ?“ Na bledú tvár sa jej vráti úsmev
a ja si uvedomím, že nejako podobne, ako teraz ona, sa musel cítiť Hitler
pred dobitím Francúzka. „Tak dobe, je rozhodnuté. Kapitán Roman Arey povedie
útok. Zatiaľ pripraví podrobnejší plán operácie a svoju jednotku. Do
zotmenia vyrazia do mesta spolu so Sophiu Drane, ktorá sa v meste vyzná. Uisťujem
vás páni, že dnes v noci toho parchanta chytíme a ešte sa stihneme
vrátiť aj na raňajky.“
Tento
raz sa už neubránim úškrnu. Nikdy sa s takým Potomkom nik nestretol
a aj chytanie hlúpeho Potomka trvá niekoľko dní, tobôž inteligentného. Lenže
úradníčka ako ona, ktorá dokáže len šéfovať, by nemala tušenie o čo ide,
ani keby jej Potomok zabil celé komando priamo pred očami.
Margaret
Coln rozpustí zasadnutie a ja sledujem, ako John Erick prvý opustí
miestnosť. V pätách mu kráča Acheron a podľa jeho ráznej chôdze
usudzujem, že ani jemu sa Margaretin plán ktovieako nepozdáva. Vzápätí mi to
potvrdia jeho slová.
„Je snáď hlúpa?“ vyštekne na chodbe. „Aj keď ľudí nemám práve v láske,
tváriť sa v ich meste, že je to naše ihrisko, by nás mohlo stáť odhalenie.
To chce naozaj riskovať tak veľa, len kvôli jednému Potomkovi?“
„Nepoznáš Margaret. Bola by ochotná zabiť aj
vlastné dieťa, ak by jej to uľahčilo život. Samozrejme, to by najskôr nejaké
musela mať.“
„Čo tým myslíš?“
„Pokiaľ dôjde k odhaleniu vedz, že to
bude náš najmenší problém. Margaret sa už raz postarala o vypálenie
jedného menšieho mesta, takže som si istý, že by podobný rozkaz vydať aj tu pre
ňu neznamenalo žiadny problém.“
„To snáď nemyslíš vážne.“
„Ale myslím. Preto by sme mali urobiť všetko
preto, aby sme jej v tom zabránili. Bude najlepšie, ak sa o to ty...“
„Roman
volá Sofiju.“
Prekvapene
otvorím oči. Romanov hlas ma vyruší z počúvania a ja v duchu zanadávam,
že mi unikla pointa ich rozhovoru.
„Znovu
si robila tú vec so sluchom. Som rád, že to ešte stále dokážeš. Pripomína mi to
staré časy,“ povie a usmeje sa od ucha k uchu. Už zas to nie je môj
bývalý nadriadený, ale kamarát. „Takže, koho súkromie si narušila?“
„Nikoho
súkromie som nenarušila,“ okamžite zareagujem na svoju obranu. „Len som
kontrolovala niekoho... ďalšie činy. Ubezpečovala som sa, že neurobí nič
neuvážené. Ale veľa som sa toho nedozvedela.“
Roman
skričí čelo. „Má to niečo spoločné s dnešným večerom?“
Na
túto otázku mu neviem odpovedať. Riaditeľ niečo plánuje, no netuším, do akej
veľkej miery to môže ovplyvniť operácie komanda. Avšak skôr, než začnem
vymýšľať konšpiračné teórie, ubezpečím Romana, že to s tým nesúvisí. Sám
túto tému ďalej nerozvíja.
Z prednáškovej
miestnosti sa presunieme na ihrisko. Tam za posledných pár hodín vyrástli dva
sivé stany. Roman ma spolu s ďalšími dvomi členmi komanda – podľa tvrdého
výrazu tvárí usudzujem, že ich hodnosti sú dosť vysoké - a mojimi
vlastnými strážcami, zavedie do menšieho z nich.
Stan
je zariadený veľmi skromne, zjavne aby sa dal v prípade potreby do pár
minút zložiť. Jeho zariadenie tvorí veľký stôl, niekoľko stoličiek a pár
ďalších kovových stolov plných zbraní. Stan predeľuje v rohu záves, ktorý
je trochu odhrnutý. Spoza neho si všimnem provizórnu posteľ. Napadne mi, že je
to zrejme oddychové miesto pre najvyššieho veliteľa – v tomto prípade
kapitána Areya.
Roman
na stôl rozloží plány mesta a jeho blízkeho okolia. Podrobne všetkým
zúčastneným ukážem, kde všade boli zaznamenané vraždy a kde som na Potomka
narazila ja. Bez ďalších prieťahov prejdeme priamo k plánu. Keď skončíme,
je ešte stále pred zotmením, a Roman ma zdrží v stane.
„Je
ešte niečo, čo chcem so mnou prebrať ohľadom plánov mesta?“ spýtam sa.
Neodpovie, len prejde k jednému sivému neotvorenému kufru v rohu. Sledujem,
ako z neho vyťahuje niečo lesklé a ostré.
„Premýšľal
som a myslím, že už viem, prečo si nemohla chytiť toho Potomka. Nebolo to
preto, že by si bola nezodpovedná alebo neschopná, ako tvrdí Margaret. Ale
preto, že si si pri svojom odchode u mňa zabudla toto.“ Zodvihne ruky
a podá mi dve šable.
Ochromene
sledujem chladný kov, ktorý sa zatáča do vrchu a na konci je hrubší. Vďaka
tomu pripomína hák a zároveň pri súbojoch môže spôsobiť väčšie škody.
Rukoväť je popritom jednoduchá ako celá zbraň. Je potiahnutá čiernou kožou
a vykladaná kovovými ornamentmi, ktoré ešte pochádzajú z dôb, keď sa démoni
zaoberali alchýmiou.
„Ďakujem,“
vytesním zo seba, ako náhle si ich prestanem obzerať. Sú presne v takom
stave, ako si si ich pamätala.
„Za
málo. Ale vedz, že ak by som ťa dnes nestretol, asi by som ich o pár rokov
predal na čiernom trhu. Keďže pochádzajú zo sedemnásteho storočia a sú
dobre zachované, myslím, že by som za ne dostal pád drobných.“
Fľochnem
po ňom rozhorčeným pohľadom typu ako si
dovoľuješ niečo také povedať o mojom drahocennom poklade, čo ho rozosmeje.
Odstúpim od Romana a poťažkám si šable lepšie v rukách. Párkrát ich
popretáčam okolo prstov, pričom svojimi citlivými ušami vnímam ich sladký
hvizdot vo vetre.
„Sú
pekne ostré,“ šepnem, keď sa prejdem prstom po jednom hrote a objaví sa na
ňom kvapka krvi.
„Predsa
som tie dve krásky nemohol nechať len tak, keď ich už ich majiteľka opustila.
Len mi, prosím, sľúb, že s nimi nebudeš aj spávať ako kedysi.“
„Nič
nesľubujem,“ odvetím s grimasou. Roman mi podá ešte dve pošvy, ktoré som
si kedysi viazala na chrbát a vyprevadí ma zo stanu. Vonku sa skoro zrazím
s Acheronom.
„Drane,
čo tie meče? Chystáš sa niekoho v škole ubodať k smrti?“ podpichne
ma. Na niečo také hlúpe nemám chuť odpovedať, a preto ho len obídem, akoby
tam ani nebol. Na odchode ešte mrknem na Romana. Acheron s ním mieri do
stanu.
Neskoro
večer vyrazí konvoj áut do mesta. V šere a bez svetiel prídeme
z boku do radov osídlených budov. Zastavíme. Všetci sú už oboznámení
s Romanovým útokom, no ten ho ešte pre istotu raz zopakuje. Plne ozbrojení
následne zamierime do západnej časti mesta, kde som Potomka videla naposledy.
„Všetci na svoje miesta,“ zaznie vo
slúchadle, ktoré mám v uchu. Veľká skupina Strážcov sa rozdrobí
a stratí v tme. Ja sa poberiem s tromi ďalšími chlapmi na
strechy. Na rozdiel od nich však nemám veľké sniperky zavesená na chrbte, lež
dve šable od Romana. S nimi predstavujem skôr vojaka vhodného do terénu,
na priami súboj s Potomkom. No vďaka svojmu dokonalému sluchu som
vhodnejšia na vyvýšené miesto, kde môžem skôr zachytiť nepriateľa.
„Tím alfa. Ohláste svoju polohu,“ zaznie
Romanov hlas.
„Sme na mieste. Návnada je vypustená. Práve
vstupujeme do opustenej budovy.“
„Rozumiem. Buďte ostražití.“
Nastane
rádiové ticho. Zo stredu mesta počuť hučanie áut a hovor vychádzajúci z reštaurácii.
Niekde uprostred budov matka hreší svoje deti a ženie ich dovnútra. Naproti
sa zas háda muž so svojou manželkou. Otočím sa a pohľadom zavadím
o čierny fľak rozložený na streche. Sniper leží bez pohybu a jeho
dych je sotva počuteľný. O niekoľko ulíc ďalej uvidím ďalšiu špičku pušky.
Mesto
náhle ožiari blesk. Vzápätí sa ozve ohlušujúci hrom, na ktorý sa myknem. Na
strechu začnú čoskoro dopadať dažďové kvapky a v nepravidelnom
bubnovaní zvyšovať svoj počet. O pár minút som premočená na kosť, oblečenie
sa mi lepí na telo, no nepohnem sa zo strechy. Len urobím nepríjemnú grimasu
a ďalej sledujem okolie.
Prší
celú noc. Oblečenie na mne je nasiaknuté dažďom a váži snáď dvadsať kíl. Pri
presunoch sa mi nohy zabárajú do premočených podrážok a kde tu zadržím
kýchnutie. Po polnoci začne fúkať chladný vietor od pobrežia, nesúci zo sebou
aj pach soli. Drkocem zubami a sťahujem si čiernu bundu bližšie
k telu naivne dúfajúc, že zadrží zostávajúce teplo v mojom tele. Každú
chvíľu čakám, že sa v slúchadlu ozve Romanov hlas, ktorý celú akciu
odvolá. Aj napriek tomu, že niektoré tímy sú pred nemilosrdným dažďom skryté
v útrobách budov, väčšina z nich sa pohybuje po uliciach. Navyše, krv
démona nastavená ako návnada, už iste zmyli kvapky vody.
V slúchadle
sa ozve šumenie, ktoré mi prejde celou hlavou a porazí na kolená. Znie to,
akoby niekto zapol a vypol vysielačku. Bolí ma ucho, no prv, než si
slúchadlo stihnem vytiahnuť, sa ozve hlas: „Máme
ho. Mieri na sever. Delta, pripravte sa. Bude u vás za pár sekúnd.“
Postavím
sa a otočím svoju pozornosť na sever. Cez hustú dažďovú záclonu len sotva
niečo vidím a už tobôž počujem. Odstúpim od okraja budovy niekoľko krokov
dozadu, rozbehnem sa a preskočím na ďalšiu strechu. Rovnaký proces ešte
dva razy zopakujem, čím sa dostanem bližšie k postaveniu delty.
„Chce nám utiecť zadnou uličkou,"
zaznie znovu.
Zažmúrim
oči a svoj sluch namierim na tri ulice pred sebou. Začujem vŕzganie
otvárajúcich sa dverí, šramot padajúceho kontajnera a zrýchlený dych.
Neváham. Zoskočím dole zo strechy pričom si dopomôžem železným schodiskom. V premočenom
oblečení sa mi ťažko beží, no aj tak sa do toho snažím dať čo najviac.
Prebehnem dve ulice a vzápätí pred sebou zbadám tieň. Za chrbtom pritom
počujem Strážcov, ktorí sa práve vymotali zo spleti uličiek. Sústredím sa však
na tieň pred sebou. Je rovnako nemotorný ako ja. Preto pridám a poľahky ho
dobehnem. Odzadu skočím neho a zhodím ho k zemi. Urobím kotúľ
a ešte v ňom sa natiahnem po šabľu v pošve na chrbte. Som
rýchlejšia než Potomok. Pristúpim k nemu odzadu, schytím ho za vlasy,
vykrútim mu hlavu dozadu a ostrým hrotom sa mu priblížim ku krku, keď sa
v tom zarazím.
„Justin?“
Ochromene vyvaľujem oči na zmáčanú tvár svojho študenta.
„Zdravím,
pani profesorka,“ prednesie nevinným tónom.
Strážci
nás dobehnú, no ja im jediným pohybom ruky naznačím, aby neútočili. Obrátim sa
späť na Justina. „Čo tu robíš?“
Nakrčí
čelo. „No, chcel som sa s vami rozprávať. Večer sme mali mať hodinu, ale
riaditeľ zrušil vyučovanie. Teda, mohli by ste ma ale najskôr pustiť?“ Ukáže na
svoje vlasy, ktoré mu silno zvieram. Pustím ho a Justin vstane.
„Prečo
si ma hľadal? A ako si sa, doriti, dostal sem.“
„No,“
znervóznie, „hľadal som vás pol dňa a keď som vás konečne našiel,
nastupovali ste do jedného z tých parádnych áut, ktoré prišli. Tak som sa
do jedného z nich schoval. Nevedel som, že idete loviť. Chcel som vás
najskôr počkať v aute, ale keď sa tí chlapi vracali, spanikáril som
a ušiel. A potom ma začali prenasledovať ako divý. Strieľali po mne
a chceli...“
Napriahnem
sa a vrazím Justinovi pravačkou do tváre. Padne späť na zem.
„Čo
si myslíš, že robíš, ty idiot? Chceš sa snáď nechať zabiť!“ skríknem na neho. Náhle
ma zachvátil taký obrovský hnev, že mám sto chutí otrieskať ho o múr
a dolámať mu všetky kosti v tele. Pevne zovriem rukoväť šable
a snažím sa pripomenúť si, že to je len študent – nevinné dieťa.
„Sophia,
čo sa deje? Kto to je?“
Otočím
sa za Romanovým hlasom. Práve prišiel aj so svojím tímom.
Zaškrípem
zubami. „Je to študent Americkej Univerzity. Vyviezol sa s nami v aute
preč z areálu. Skoro sme ho zabili.“
Roman
zanadáva. V tom okamihu si obaja uvedomíme, aké vážne následky by nieslo
zabitie študenta. John Erick by nebol nadšený. Acheron by zúril. No a Margaret
by nás oboch zjavne poslala jednosmernou letenkou do nejakého väzenia. Mali sme
zvláštne šťastie, že som sa rozhodla prenasledovať ho a včas ho spoznala. Ale
najväčšie šťastie mal Justin.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára