Rozhodnutie Sophie z minulej kapitoly neveští nič dobré. Bude sa musieť postarať o problémy, ktoré si sama spôsobila a zároveň si zachovať chladnú hlavu. Je však vôbec niečo také na Americkej Univerzite možné?
Po
prvýkrát sa pri bráne do školy cítim ako skutočný zločinec. Keď mi ochrankár
položí otázku, čo sa mi stalo, je zbytočné klamať. Zaschnutá krv v mojich
vlasoch i na oblečení hovoria za všetko. „Napadol ma Potomok,“ odvetím
popravde. No i tak zovriem silnejšie volant, keď sa druhý chlapík začne
prechádzať okolo môjho auta a nazerať dnu cez tmavé sklá. Jeho kolega ho
našťastie utne skôr, než ma vyzve, aby som otvorila kufor – ako to zo zvyklosti
rád robieva.
„Choďte
rovno na ošetrovňu,“ povie príkazom ochranka pri mojom okne. Prikývnem
a on ma so skrčeným čelom prepustí. Vďačne dupnem na plyn a prejdem
cez bránu do areálu školy. Zároveň poslúchnem jeho radu. Hneď po zaparkovaní si
to namierim na ošetrovňu.
Je
tesne po polnoci, preto ma neprekvapí, že škola je prázdna, dokonca i všetky
svetlá sú zhasnuté. V tme sa ťažšie orientujem, no po pamäti som schopná
vyjsť na druhé poschodie a prejsť cez prechodovú chodbu na internáty.
Zajtra skoro ráno sa začína škola, preto sú svetlá aj v spoločenskej miestnosti
už vypnuté a študenti sú vo svojich izbách. Potichu zbehnem dole schodmi.
Zamierim do malej chodbičky, kde je ošetrovňa. Avšak miesto toho, aby som do
nej vošla, zaklopem na biele dvere oproti.
„Roxy?“
zakričím polohlasne. Niekoľkokrát to musím zopakovať, kým z druhej strany
dvier začujem šramot. Otvoria sa a v malej medzere sa objaví
doktorkina hlava. Červené vlasy má v natáčkach stiahnutých sieťkou.
Bez make-upu má oči príliš prepadnuté do tváre, pokožku trochu sivastú, vďaka
čomu pôsobí staršie.
„Sophia?
Deje sa niečo?“ spýta sa ospalo. Zažmúri, no radšej siahne po okuliaroch.
Zhrozene rozšíri oči. „Preboha. Čo stalo? Si v poriadku? Potrebuješ
ošetriť?“
Jej
náhla panika ma vyvodí z koncentrácie. Skôr, než jej stihnem odpovedať,
roztvorí dvere, vezme ma za ruku a potiahne do ošetrovne. Vytrhnem sa jej.
„Roxy, upokoj sa. Aj keď to tak nevyzerá, som v poriadku. O svoje
zranenia som sa už postarala. Ale potrebujem pomoc. Máš prenosnú lekárničku?“
Prikývne.
Vbehne do ošetrovne a spod stola vytiahne čiernu tašku. Vydýchnem si, keď
sa nič ďalšie nepýta. Nervózne prestupujem z nohy na nohu, kým do nej balí
všetko potrebné. Keď vyjde von, chytím ju za ruku a potiahnem za sebou.
„Sophia,
môžeš mi vysvetliť, čo sa deje? Kto potrebuje ošetriť?“
„Rais,“
odvetím pošepky v spoločenskej miestnosti.
„Rais?“
nechápe. „Čo sa vám stalo?“
„Boli
sme v meste. Napadol nás Potomok, ktorý nakoniec ušiel, lenže Rais ostal v bezvedomí,“
priznám. Roxy sa zhrozí, pridá do kroku. Na parkovisku ju privediem
k svojmu autu. Otvorím kufor.
Rais
leží v neprirodzenej polosediacej polohe. Aj napriek veľkosti môjho auta
som ho nedokázala uložiť lepšie. Tvár má bledšiu než stena, všetko okolo
neho je nasiaknuté krvou a každý jeho nádych je sprevádzaný chrčaním
a desivým bublaním. Tričko má vyhrnuté a ranu na boku provizórne
obviazanú obväzom, ktorý som našla v lekárničke v aute. Biela látka
sa však už tiež zafarbila červenou tekutinou, ktorá sa nechce zastaviť. Ak by
som mu sama dokázala pomôcť, nikdy by som sa na univerzitu nevrátila.
„Pokúsila
som sa mu to ošetriť, ale asi bude potrebovať operáciu.“
„Operáciu?
Sophia, je to Temný démon, ten potrebuje len trochu krvi.“ Roxy nad mojim
hlúpym návrhom prevráti oči.
Vážne
sa na ňu pozriem. Pristúpim k Raisovi a potiahnem jeho telo do pol
pása von. Nedbám na Roxyne zhíknutie. Čo najjemnejšie mu odmotám obväz čím odhalím
zapálenú ranu, ktorá sa mu tiahne rovnomerne s rebrami po celom boku. Pri
lepšom pohľade je cez hromadu krvi vidieť rebrovú kosť, ktorá je zasadená inak
ako ostatné.
„Nie
som lekár, ale asi mu zlomené rebro prešlo cez pľúca. Teraz funguje ako zátka.
Keď ju bez rozmyslu povolíš, dnu sa mu dostane krv a on zomrie.“ Pri tých
slovách sa nemôžem pozrieť Roxy do očí. Za Raisov vážny stav môže môj
nerozvážny úder do jeho rany. Chcela som len aby čo najskôr omdlel, nie aby
umrel.
Roxy
prejde po vypuklom mieste nad ranou. Chvíľu ticho pozoruje, a potom
s ťažkým povzdychnutím odstúpi. „Asi máš pravdu. Mala by som spraviť
röntgen, ale podľa chrčivého zvuku, ktorý vydáva pri každom nadýchnutí, ani
nemusím. Nepotrebuje operáciu, no budeme potrebovať veľa krvi. Tá mu pomôže
s rýchlejším hojením. Takže najskôr počkáme, kým sa mu všetky rany zahoja.
Potom urobím pozdĺžny rez a vytiahnem mu to rebro z pľúc. Regeneračné
bunky by sa mali okamžite naviazať na poškodené miesto a opraviť ho.“
Súhlasne
prikyvujem. Jej riešenie sa zdá byť logické, na rozdiel od mojej paniky, ktorú
som zažila v meste pri zistení, ako vážne som mu uškodila. „Takže
nezomrie?“ spýtam sa nádejne.
Roxy
obíde moju otázku bez povšimnutia. Neviem či zámerne alebo ma len nepočuje.
Načiahne sa znovu k Raisovi a zodvihne mu jedno viečko. Preskúma jeho
zrenicu ostrým svetlom z malej baterky. Raisom šklbne.
„Budeme
ho musieť uspať. Vyhne sa tak veľkej bolesti.“ Narovná sa a pozrie sa na
mňa. „Jeho prenos na ošetrovňu by bol náročný. Musíme sa pokúsiť hýbať s ním
čo najmenej. Vrátim sa na ošetrovňu a prinesiem všetko potrebné. Ty pôjdeš
po krv. Vieš, kde je jedáleň?“ Prikývnem. „Vezmi čo najviac fľašiek skupiny A+
a rýchlo sa vráť.“
Bežím
na prízemie na koniec dlhej chodby a zastavím pred čiernymi vysokými dverami.
Už na prvý pohľad sú ťažké a masívna strieborná kľučka odkazuje na
tajomstvo, ktoré skrývajú. Telo sa mi rozochveje vzrušením, keď za ňu potlačím.
Urobím krok dnu a siahnem po vypínači. Svetlá rozžiaria celú miestnosť.
Doktorka
mi síce povedala, aby som sa ponáhľala, no aj tak sa musím aspoň na okamih
pristaviť a poobzerať sa. Miesto, kde mali povolený vstup len Temný
démoni, ma odjakživa lákalo. Síce som pila krv, doposiaľ som sem však nevstúpila.
Fľašky s krvou mi chodili skromným kuriérom a v iný deň, ako
hlavná dodávka, aby nikto nepojal podozrenie.
Lenže
teraz sa predo mnou rozprestiera veľká miestnosť s čiernymi stenami
a šachovnicovou podlahou. Vyzerá úplne inak ako zvyšok školy. Sú tu biele
stoly, ktoré síce pripomínajú obyčajnú školskú jedáleň, no ďalej od nich sú
súkromné stoly s pohovkami oddelené papierovými stenami. Na opačnej strane
je zas bar s barovými stoličkami, veľkým zrkadlom a poličkami plnými
najrôznejších veľkostí a tvarov fliaš.
Bolo
to síce zvrátené, ale aj démoni mali svoje ročníky krvi, ktoré sa uschovávali
celé roky. Ich cena sa popritom mnohokrát vyšplhala na stotisíce dolárov.
Uvedomím si, že som takú fľašu v živote nedržala, nieto z nej ešte
pila. Už-už sa pristihnem, ako mierim k baru, keď sa zarazím.
S mľasknutím potlačím svoju túžbu a otočím sa k pochrómovaným
dvojkrídlovým dverám od mraziaku.
Za
nimi sa skrýva úzka chodba s radom políc. Každá má svoje označenie
a na svojich bedrách má uložené nespočetné množstvo priesvitných fliaš
s krvou. Vojdem do toho chladu a strasiem sa. Nie však od zimy, ale
od bublania mojej vlastnej krvi. Tá je vzrušená z toho, čo vidí
a nabáda ma, aby som sa načiahla po prvej z fliaš. Nestačí jej, že
v meste som musela odchytiť ďalšieho úbožiaka, aby som sa dala aspoň
trochu dokopy.
Zahryznem
si do pery. Pohľadom rýchlo nájdem požadovanú krvnú skupinu a stiahnem si
krvavú bundu. Urobím z nej provizórnu tašku, do ktorej nahádžem čo najviac
fliaš. Potom vybehnem z jedálne a ľútostivo za sebou zabuchnem čierne
dvere.
„Máš
to?“
Zalapám
a položím tašku na zem. Roxy už rozprestrela bielu plachtu na zem,
neďaleko od môjho auta a teraz naberala do striekačky červenú tekutinu. „Dám
mu lieky na spanie a potom môžeme začať,“ oznámi mi.
Po
chvíle čakania, kým liek zaberie, musíme Raisa presunúť na plachtu. Vezmem ho
popod pazuchy a skoro padnem na kolená. Je neuveriteľne ťažký, akoby za tú
necelú hodinu, čo som ho nakladala do auta, pribral aspoň dvadsať kilo.
Až ho uložíme, Roxy vezme moju bundu s krvou.
Odzátkuje jednu fľašku a celý jej obsah naleje Raisovi do úst. Ako náhle
v ňom zmizne aj druhá dávka, rana na hlave sa pomaly začne zaceľovať.
„Nemalo
by to pôsobiť rýchlejšie?“ spýtam sa ustarane. Veď moje zranenia sa vyliečili
skoro okamžite – aj keď mi po nich ostali ďalšie tmavé fľaky.
„Je
to chladená a odstáta krv. Vylieči sa, no zaberie to trochu viac času,“
vysvetlí mi.
Bez
ďalších otázok sledujem, ako Roxy otvára ďalšie fľašky. Popri tom mi podá mokrú
handričku, ktorou mu pozmývam zaschnutú krv z tela. Keď je umytí, lepšie
vidíme všetky jeho zranenia. Pripadá mi to ako celá večnosť, kým sa zahojí aj
jeho najväčšia rana na boku.
Doktorka z čiernej tašky vytiahne sadu skalpelov. Ich
ostrie sa zablýska vo svetle. Odvrátim tvár, keď mu do boku urobí dlhý rez.
Raisom to ani nepohne – leží pokojne ako mŕtvola. „Pre istotu vezmi ďalšiu
fľašku,“ prikáže mi. Nahmatám v provizórnej taške posledný krvavý nápoj
a otvorím ho. Zo všetkých síl sa musím snažiť, aby som sa nepovracala, keď
doktorka strčí tri prsty medzi Raisove rebrá a šklbne. Ten zvuk je príšerný.
Zarezonuje mi v ušiach ako zvon. Jeho bublavé nádychy na okamih ustanú
a vzápätí pokračujú v pravidelnom rytme a bez ďalších zvukov. Roxy
upraví rebro do správnej polohy. Keď vytiahne prsty, rana sa mu ako na príkaz
začne hojiť.
„Prežije
to,“ vydýchne.
Konečne
prišla odpoveď na moju otázku. Chce sa mi smiať, no moja tvár po toľkých
hodinách stresu dokáže vytvoriť len chabú grimasu. Opriem sa chrbtom
o auto a privriem oči. Cítim sa ťažká a ľahká zároveň. Ani keby
na mňa doľahla únava niekoľkých rokov. V takejto polohe mienim zotrvať čo
najdlhšie, až do skonania sveta. A možno to tak skutočne bude. Potom ma
však za členok chytí ruka a ja sa strhnem ani pri desivom sne.
Rais.
Má stále zatvorené oči Neprebral sa, no jeho ruka mi i tak zviera nohu. Obrátim
sa na Roxy. Skontroluje mu pulz, taktiež zreničky. Nejaví žiadne známky toho,
že by liek na spanie vyprchal. Opatrne odtiahnem jeho ruku a položím mu ju
späť na plachtu. Prsty sa mu mierne pohnú.
„Prevezieme
ho na ošetrovňu a potom si dáme panáka,“ zavelí Roxy. Vďačne s ňou
súhlasím.
●●●
Nadránom
vyčerpane padnem na posteľ. Stále špinavá, celá od krvi a spotená, ale
s pocitom, že som práve zachránila Raisov život. Nie som schopná sa už
akokoľvek pohnúť a už vôbec nie sa prezliecť. Preto som nútená ostať
v rovnakej polohe kým nezaspím.
O niekoľko
hodín ma zobudí otravné zvonenie budíka. Vytiahnem telefón z vrecka
nohavíc a vypnem ho. Prvé vyučovanie sa mi začína o dve hodiny, no
ešte predtým musím podstúpiť dlhý proces, kým zoškrabem krv zo svojho tela
a spoza nechtov.
Zosuniem
sa z boku postele na podlahu a unavene si ponaťahujem stŕpnuté svaly.
Pred kúpeľňou zo seba zložím všetky veci a s ľútosťou zistím, že sú
na niektorých miestach potrhané. Krátko sa s nimi rozlúčim a vojdem do
kúpeľne.
V tom
istom okamihu niekto zaklope. Vlastne, skôr to znie ako nervózne búchanie,
akoby sa dotyčný snažil preraziť päsťou biele dvere. Skôr, než stihnem čokoľvek
urobiť či povedať, sa dvere otvoria a dnu vpadne Acheron.
Zanadávam.
Stiahnem z vešiaka tenký župan a oblečiem si ho skôr, než ma stihne
nájsť očami v izbe. Keď sa mu to podarí, fľochnem po ňom namosúrenú
grimasu. On sa však ku podivu tvári ešte horšie. Napadne mi, že takto nejako by
mohol vyzerať boh pomsty.
„Drane,
kde je Rais?!“ spýta sa bez ďalších okolkov.
„Dobré
ráno aj tebe, Acheron. Nespomínam si, že by som ťa pozvala ďalej.“ Ignorujem
jeho otázku. Acheron ešte raz zoskenuje izbu. Následne urobí pár krokov ku mne
a skontroluje kúpeľňu. Prekrížim si ruky na hrudi a pokojne sledujem
jeho zbesilé pobehovanie.
Otočí
sa na mňa. „Tak kde je?“ Hlas má tvrdý. Chladný. Možno, ak by som patrila do
jeho druhu, vydesilo by ma to. Ale nepatrím a tak môžem nadvihnúť obočie
a zostať pokojná.
„Prečo
sa to pýtaš mňa? Je to tvoj poskok.“
Zaškrípe
zubami. „Nezahrávaj si. Rais ťa mal včera sledovať. Naposledy ho videli ráno ako
išiel do mesta. Chvíľu potom, ako si odišla aj ty. Vrátila si sa v noci, ale on
nie. Takže sa pýtam, kde je?“
Uchechtnem
sa. Prezradil mi, ako sa Rais tak „nečakane“ ocitol v meste
a v rovnakom bare ako ja. Ani som sa nemusela pýtať.
„Divil
by si sa, ale ľudské mesto je oveľa nebezpečnejšie, než sa na prvý pohľad môže
javiť. Možno si nedal pozor a niečo ho zjedlo,“ hádam. Ash zatne päste
a mne sa v hlave rozbliká varovný signál. Je naozaj nahnevaný a tak
by som ho nemala ďalej dráždiť. Avšak nemôžem som si pomôcť. „Alebo mal už plné
zuby vášho vzťahu a ušiel.“
Acheron
sa pohne rýchlosťou, ktorú nedokážem zaregistrovať. Až kým sa neocitnem
nalepená chrbtom k stene a s jeho nosom tesne vedľa svojho. Päsť
má zarazenú v stene tesne vedľa mojej hlavy. Na prázdno prehltnem.
„Nezahrávaj
si so mnou,“ precedí pomedzi zuby. „Spýtam sa ťa naposledy, kde je-“
„Upokoj
sa Rambo, počula som ťa už na prvý krát,“ preruším ho. Podleziem mu ruku
a urobím pár krokov do izby. Dostanem sa tak z hustnúceho vzduchu,
ktorý mi zabraňoval dýchať. S predstieraným pokojom sa otočím na Acherona.
„Rais leží v ošetrovni. Bol vážne zranení. Roxy mu musela dať niečo na spanie,
inak by mal veľké bolesti.“
„Zranení?
Čo sa stalo?“
„Napadol
ho Potomok. Má šťastie, že vôbec žije.“ Acheron sa zvrtne na päte
a vyštartuje preč z izby. Ani nezavrie dvere.
Chvíľu
stojím na mieste, potom sa znovu vydám do kúpeľne. Moja horúca sprcha však
už nie je taká príjemná. Z kútiku mysle sa mi vynára tieň strachu, ktorý
hovorí, že ani zďaleka nemám vyhraté. Rais mal v sebe druhú konskú dávku lieku
na spanie, ktorý sa mi podarilo pichnúť mu ešte skoro ráno po odchode
z Roxynej izby. Tušila som, že sa po ňom bude Acheron zháňať, no už keď
som sa dostala do tejto prekernej situácie, mienila som udržať Raisa tak dlho
mimo hry, pokým niečo nevymyslím.
Oblečiem
si čisté oblečenie v bielych farbách a vlasy si zviažem do drdolu na
temene hlavy. Všetku krv sa mi podarilo zmyť, i keď som na tele stále cítim
jej prítomnosť. Potom sa vyberiem na ošetrovňu.
Acheron
sedí na lôžku hneď vedľa Raisa, ktorý stále nehybne leží. Prístroje, na ktoré
je napojený, pravidelne pípajú a oznamujú nám, že nie je mŕtvy. Kývnem na
pozdrav doktorke Roxy, ktorá práve kontroluje nejaký papier vychádzajúci
z prístroja.
„Ako
je na tom?“ podídem k lôžku.
„Jeho
rany sú sotva vidieť. Teraz treba už len počkať, kým sa zobudí. Nemalo by to
trvať dlho,“ ubezpečí ma. Opätujem doktorkin úsmev. Myslí to dobre, no ja teraz
potrebujem pravý opak.
Keď
Roxy odíde k svojmu stolu, využijem chvíľku súkromia. „Neprekvapilo ma,
keď ochranka pri bráne pustila Raisa, aj keď študenti majú prísne zakázané
opúšťať školu,“ začnem nenútene. „Keď som však hovorila, že Fordthrain je
nebezpečné miesto, myslela som to vážne, Acheron. Hlavne teraz, keď sa tam
potuluje Potomok, ktorý s radosťou zabije každého démona, ktorý sa mu
dostane pod ruky.“
Acheronovi
šklbne lícom. Unavene si prečešem rukou vlasy a posadím sa z konča
postele. „Povieš mi, prečo ma mal Rais sledovať?“
„Pretože
sme nechceli, aby si dopadla rovnako ako to dievča. Počula si riaditeľa – ešte
jedna mŕtvola a školu by mohli zatvoriť,“ odvetí.
Padne
mi sánka. Toto som nečakala. „Počkať. Takže vy dvaja ste si mysleli, že skočím
zo strechy alebo také niečo?“
„Alebo
také niečo,“ zopakuje neprítomne, no popritom mi nevenuje najmenší pohľad.
Nemôžem uveriť vlastným ušiam.
„Tak
to ste asi zabudli, že som profesorka. Za svoj krátky život som zažila mnohé
situácie, počas ktorých by som si priala umrieť, ale môžem ťa ubezpečiť, že
sobotňajšia noc medzi ne nepatrila.“
Ash zodvihne
hlavu a vážne si premeria moju tvár. Keď to trvá pridlho, mľasknem
o podnebie a mávnem rukou vo vzduchu ani keby sa snažím odohnať
dotieravú muchu. „Už to viac proste nerobte. Nechoďte do mesta pokiaľ nemusíte.
Pán Rais je jasným dôkazom toho, že je nebezpečné sa v týchto dobách zdržovať
mimo univerzitu. Ale ak by si mal predsa len chuť ísť sa trochu zabaviť,“
postavím sa na nohy, „mysli na to, že ak by som tam včera nebola, pán Rais by
tu už dnes s nami nebol. Jeho telo by sme našli roztrhané na kusy po
dlhých dňoch pátrania. Teraz by si mal na svedomí jeho život.“
Acheronovi
sa rozšíria zreničky a ja si v tom okamihu uvedomím, že som povedala
niečo, čo som nemala. Prekľajem sa a zamierim k východu. Pred
odchodom však ešte predsa len venujem jeden pohľad na nehybného pacienta
a jeho kráľa. Acheron krčí čelo, až sa mu pritom vytvára nepekná vrátka.
Celá jeho osobnosť sa sústredí na Raisa. Akoby sa ho snažil pohľadom donútiť
otvoriť oči. Znamená to, že Rais pre neho nie je len obyčajným Temným démonom,
poskokom, strážcom. V mysli sa mi vybavia Raisove slová z minulej
noci. Sú skutočne ako bratia.
„Dojemné,“
šepnem a zabuchnem za sebou dvere.
Na
prvej hodine s tretiakmi, sedím sama vo veľkej prednáškovej miestnosti.
Pohupujem sa na stoličke a prezerám si spálený strop. Myšlienkami som
stále na ošetrovni pri Raisovi. Je mi jasné, že už nepotrvá dlho, kým sa
preberie a povie Acheronovi úplne o všetkom. V tej chvíli
s tým už nič nebudem môcť urobiť, len sa prizerať, ako môj život pomaly
končí.
Unavene
zavriem oči. Pripadá mi to ako celé storočie, čo som naposledy zažila pokojný
deň. Odkedy som prišla na univerzitu, akoby som priťahovala akciu, problémy
a nepríjemných démonov. Náhle mám chuť vrátiť sa späť domov. Do malej izby
v starom rozpadnutom byte. Vrhnúť sa matke do náruče a nechať všetky
problémy sa jednoducho rozplynúť. Lenže to všetko nie aj na počutie až príliš
neskutočne, aby sa to mohlo stať.
„Dočerta,“
zanadávam a prinútim stoličku postaviť sa na všetky štyri nohy. Miesto
ďalších dystopických predstáv musím vymyslieť, v čom bude spočívať môj
ďalší krok. Rozhodne nemôžem dovoliť, aby sa vyplnili moje najhoršie predstavy.
Z toho istého dôvodu som nútená udržať Raisa tak dlho mimo vedomia, ako
dlho dokážem. Dobre však viem, že to nebude môcť byť donekonečna. Časté
užívanie narkotík by mu mohlo spôsobiť závislosť a až potom by som ho
skutočne mala na svedomí.
Jedna
moja časť si začínala skutočne myslieť, že by bolo najlepšie povedať Acheronovi
pravdu. Možno, ak by som ho na to pomaly pripravila a predkladala mu jemné
náznaky pred odhalením skutočnosti, pochopil by to a nevolal by po zákone.
V úvahu prichádzal aj samotný riaditeľ. Ten, ako jediný na celej škole,
o mne vedel pravdu a mohol by Acherona v prípade núdze zastaviť
v neuváženom konaní. Ak by ani to nevyšlo, ešte stále tu bola možnosť
úteku. Na svete našťastie bolo pár miest, o ktoré sa Asociácia
nezaujímala. Rovnako ich neobývali ani démoni a bolo ďaleko od všetkých
Kráľov Temných démonov.
V hlave
si začnem vyberať najlepšie možné cesty pri možnom úteku. Zároveň musím počítať
s tým, že tu rodičov nemôžem nechať. Ako Strážca dôkladne poznám zabezpečenie
letísk v Amerike. Viem, kde sú mestá najviac obývané démonmi a ktorým
by som sa mala vyhnúť. Avšak ak by ma Acheron skutočne chcel dostať pred
zákony, musel by ma najskôr chytiť.
„Čím
menej strážnych psov bude mať, tým lepšie,“ poviem pre seba.
„Kto?“
zaznie a ja otvorím oči. Predo mnou stojí Justin Malback. Rozšírim oči.
„Čo
tu robíte?“ spýtam sa rýchlo. Poobzerám sa, no nik iný okrem nás dvoch
v miestnosti nie je.
Justin
sa tiež obzrie. „Prišiel som na hodinu?“ spýta sa.
Zanadávam
si do hlupákov, že som na také niečo zabudla. Vystriem sa na stoličke
a vydýchnem. „Ste sám. Nemá zmysel robiť hodinu pre jedného študenta.“ Klamem.
Ešte pred týždňom by som aj za jedného bola vďačná nebesám. Lenže teraz musím
riešiť dôležitejšie veci, než hranie sa na učiteľku. Hlavne pokiaľ to
znamenalo, že zajtra ňou už byť nemusím.
„Takže
hodina nebude?“ spýta sa. Jeho veselá tvár zosmutnie a zvesí ramená.
Zaženiem
vlastný pocit ľútosti pri pohľade na neho. „Môžete sa vrátiť späť k svojim
spolužiakom, pán Mallback a využiť voľný čas na podobné aktivity ako oni.“
Znelo to o čosi horšie, než som pôvodne zamýšľala. Justin to však nijako
nekomentuje a otočí sa k odchodu. Pozorne ho sledujem, kým vyjde von
z dverí a vydýchnem si úľavou. Náhle sa však opäť vráti, čo ma
absolútne zmetie.
Podíde
ku stolu a z tašky vytiahne zopnuté papiere. Podá mi ich. „Už som
vyplnil všetky vaše otázky, pani profesorka. Mohol by som tu počkať, kým to
skontrolujete?“ Oči sa mu mimovoľne rozžiaria. Avšak nie nadšením, skôr
očakávaním. Podľa toho, ako si začne hrýzť spodnú peru je nervózny
z výsledku. Samozrejme, aj ja by som bola. Veď ide o všetko.
„Pravdaže,“
usmejem sa na neho, aby som mu dodala trochu sebavedomia. Mimovoľne sa
načiahnem po pero a prelistujem listy. Všetky otázky sú vyplnené. Pri
niektorých odpovediach je jedno zo zakrúžkovaných písmen preškrtnuté
a zakrúžkované iné. Pri iných sú dokonca zvláštne body, keď pri premýšľaní
poklepával perom o papier.
Vrátim
sa k prednej strane a odložím pero. Justin, stále stojaci pred
stolom, sa napriami. Beu slovu sa postavím a podídem k dverám. Až
potom sa otočím k svojmu študentovi a bez mrknutia hodím zväzok
papierov do koša. Justin ohromene otvorí ústa.
„Čo-“
Lapá po dychu. „Prečo ste to... Urobil som nie zle?“ Jeho slová kopírujú
strach, ktorý mu zrazu ovládne tvár.
Milo
sa usmejem. „Nie. Neurobili ste nič zle, pán Mallback. Bol to test. Nie však
taký, ktorý mal rozhodnúť o tom, či môžete ďalej pokračovať v štúdiu
elementov.“ Justin na mňa nechápavo zíza. Pokojne prejdem späť k stolu
a posadím sa na jeho okraj. „Otázky v tomto teste sú stavané tak, aby
preverili vašu psychiku do najväčšej hĺbky. Jednotlivé situácie vás mali donútiť
načrieť až do svojej temnoty, aby ste zistili, ako sa rozhodnete, keď budete
stáť zoči voči strachu či dokonca smrti. Boli určené vám, ako študentovi. Neboli
určené na čítanie učiteľovi alebo komukoľvek inému. Preto nehľadiac na vaše
odpovede, môžete byť pokojný. Nikto vás nebude odsudzovať. To môžete len vy
sám.“
Justin
zalapá po dychu. Úsmev mi neschádza z tváre, aj keď si teraz vybavím samú
seba spred niekoľkých rokov. Tvárila som sa ešte prekvapenejšie, než teraz
Justin, keď mi riaditeľ povedal to isté. Urobila som test a zistila, že
v sebe skrývam veľkú temnotu. Hanbila som sa za svoje odpovede a bola
šťastná, keď som zistila pravdu. Ak by si v tej dobe moje otázky predsa
len niekto prečítal, najskôr by mi nedovolil, aby ma riaditeľ učil päť techník.
Techník takých silných, že sa ich mohol učiť len niekto, kto zvládol aspoň
jeden z živlov. Ja som nedokázala ovládať ani jeden. Lenže riaditeľ mal vo
mne takú dôveru, že v tom vtedy nevidel problém.
„Takže
hovoríte, že ma budete učiť? Nech som odpovedal akokoľvek?“
Znovu
mu zopakujem, čo som už raz povedala. Justinom šok vystrieda neskonalé šťastie.
Celý sa rozžiari ako malý chlapec, ktorý práve dostal veľký darček. „S výučbou
začneme nezávisle od ostatných vašich spolužiakov. Zahrniem vás do svojho rozvrhu
a potom vám dáv vedieť, kedy začneme,“ oznámim mu.
„Nemôže
to byť už zajtra?“ spýta sa nádejne. Neodpoviem mu a on pochopí, aby na
mňa ďalej netlačil, pretože si to ešte stále môžem rozmyslieť.
Justin
sa so mnou s veľkým úsmevom od ucha k uchu rozlúči a skákavým
krokom vyjde z miestnosti. Odprevadím ho a tento raz sa uistím, že sa
už nevráti. Potom vytiahnem jeho papiere s odpoveďami z koša
a idem si sadnúť za stôl.
Aj
ja som bola kedysi naivná a myslela si, že mi riaditeľ hovorí pravdu. Že
svoj psychologický test už nikdy viac neuvidím. Skutočnú pravdu som sa však
dozvedela až o rok neskôr, keď sa test objavil pri mojom pohovore do
Asociácie démonov.
●●●
„Nezabudnite,
že je to dôležité. Študovať charaktery všetkých živlov vám nielenže pomôže
naučiť sa ovládať vlastný živel, ale v budúcnosti vám môže pomôcť pri
súbojoch s nepriateľom,“ poviem a prídem si už ako opakovací papagáj.
Otočím sa tvárou k prvákom. V prednáškovej miestnosti ich nie je veľa.
No i tých pár mi poslednú trištvrte hodinu poriadne lezie na nervy.
Reči
sa rýchlo šíria a nešetria nikoho. Vďaka čomu teraz nemôžu dávať pozor na
môj výklad a šuškajú si o tom, čo sa minulú noc stalo v meste.
Zdá sa, že nikto nemá presné informácie – alebo aspoň nikto z prítomných.
Preto zozbierané údaje, ktoré pravdepodobne počuli z rozhovorom starších
študentov, dopĺňajú svojimi bláznivými teóriami, akoby tam sami boli. Neraz
niektorý z nich zodvihne hlavu a dlho si ma prezerá, až ma páli čelo.
Po chvíli sa musím znovu otočiť k tabuli, než ma skutočne rozbolí hlava. Dlho
to však nevydržím a som nútená predčasne ukončiť hodinu.
Idem
do svojej kancelárie. Veci hodím na stôl a oni sa zošuchnú z jeho
okraja. Podopriem si rukami boky. Zahryznem si do pery a začnem sa
prechádzať po miestnosti. Behom predchádzajúcej prestávky sa mi podarilo
vymyslieť nejaký ten plán. Aj keď má svoje muchy a všetko spočíva na
Acheronovej reakcii, potrebujem konať.
Bez
rozmyslu vybehnem zo svojej kancelárie. Chodby sú prázdne v dôsledku
stále prebiehajúcich vyučovaní a ja tak nemusím spomaľovať. Na poslednú
chvíľu zastavím uprostred schodiska na internátoch. Z jeden strany
spoločenskej miestnosti sa ku mne blíži doktorka Roxy v riaditeľovom
sprievode. Sú v takom zahĺbenom rozhovore, že si moju prítomnosť vôbec
nevšimnú. Idú z ošetrovne a mieria ku schodisku. Využijem ich
nepozornosť a preskočím zábradlie. Dopadnem na mramorovú podlahu ladne
a ticho. V tom okamihu som vďačná za svoj drsný tréning medzi
Strážcami. Počkám, kým prejdú a ich hlasy sa stratia.
Prejdem
popri stene, okolo búst predchádzajúcich riaditeľov a snehobielych hodín
a zahnem dole schodmi na ošetrovňu. Srdce mi bubnuje v ušiach ako
splašené. Potichu otvorím biele dvere a vojdem dnu. Dvere nechám
pootvorené v prípade, že by tu bol stále Acheron alebo niekto iní
z jeho podlizovačov. Zelený záves oddeľujúci malú doktorkinu kanceláriu od
lôžok je roztvorený. Takže sa cez malú škáru môžem pozrieť k Raisovmu
lôžku. Odľahne mi, keď zistím, že okrem nás dvoch tu nikto nie je.
Prebehnem
k bielej skrinke s liekmi oproti doktorkinmu stolu. Už presne viem,
čo mám hľadať. Priesvitnú fľaštičku s červenou tekutinou. Nachádza sa
medzi ďalšími liekmi rôznych zafarbení. Vytiahnem ju a vezmem aj ihlu. Odkopírujem
pohyby Roxy z tej noci a presne podľa pamäte vtiahnem do striekačky sto
mililitrov narkotika. Prsty sa mi trasú, keď vytlačím vzduch.
„Profesorka?“
Otočím
sa na zavolanie. Striekačku inštinktívne skryjem za chrbát a pozriem sa do
bledej tváre Ciar Tyrekovej. Stojí vo dverách a udivene sa na mňa pozerá.
„Čo
tu robíte?“ spýtam sa a hlasivky mi vyskočia na neprirodzenú oktávu.
Ciar
zaklipká viečkami akoby sama nevedela, prečo tu v tej chvíli je. Potom sa
spamätá. „Prišla som na kontrolu. Doktorka mi povedala, že by sa u mňa mohli
prejaviť nejaké vedľajšie účinky po tom... čo sa mi stalo,“ dokončí
a pozrie inam. V hlave sa jej, rovnako ako mne, musí vybaviť zabitá
študentka, ktorá sa stala prvým démonom na jedálnom lístku miestneho Potomka.
„Doktorka
tu teraz nie je. Pred malou chvíľou odišla s riaditeľom,“ oznámim jej
a čakám, kedy sa otočí so slovami, že príde inokedy. Ona sa však pohne odo
dverí dovnútra.
„To
nevadí. Počkám na ňu.“ Nesmelo odhrnie záves a posadí sa na jedno
z lôžok pri Raisovi. Potlačím výkrik. S ihlou stále za chrbtom
prejdem k tomu stvoreniu čistej nevinnosti. Môj vnútorný démon sa začne
pohrávať s myšlienkou, že uspím aj ju.
„Nebudem
vám tu prekážať, pani profesorka,“ povie šepotom. Zarazím sa. „Riaditeľ musel
od doktorky chcieť asi niečo vážne, keď na vás nechala, aby ste mu to pichli,
však?“
Chcem
vyvaliť oči a vyprsknúť v smiech. Na tvári však nedám nič znať, len
sa mierne uškrniem. Vytiahnem ihlu a ešte raz vytlačím vzduch. S tvárou
absolútneho profesionála vezmem Raisovu pažu a vytlačím mu do žili obsah
ihly.
„Je
smutné, čo sa mu stalo,“ vydýchne Ciar. Pohľad upiera na Raisa.
Prikývnem.
Nemám srdce súhlasiť naozaj a ignorovať fakt, že som mu to spravila
a robím ja.
„Ale
som rada a on určite tiež, že ste tam boli,“ rozžiaria sa jej oči. „Po
škole počuť rôzne reči. Dokonca aj také, že vás zachránil pán Rais. Ale ja si
myslím, že to bolo naopak. Všetci vieme, že lovíte toho Potomka v meste.“ Tá
informácia mnou nijako nezatrasie. Nezaujímalo ma, či to študenti vedia alebo
nie. Nemohli opúšťať pozemok školy a tak boli v bezpečí. „Zachránili
ste ma a verím, že ste zachránili aj jeho. Rais má šťastie, že ste tam
bola.“
Znovu
prikývnem. Zároveň odhodím injekciu, čím sa zbavím všetkých dôkazov. „A ako ste
na tom vy, slečna Tykerová?“ zmením tému.
„Myslím,
že som v poriadku. Až na pár prípadov, kedy sa mi zatočila hlava, ale to
sa časom spraví. Ďakujem za opýtanie, pani profesorka.“
Nič
nepoviem. Ešte chvíľu tam stojím a so Ciar sledujem nehybnú Raisovu tvár.
Už v tomto okamihu mi je jasné, že keď sa zobudí, zabije ma. Som však
ochotná ten „súboj“ risknúť.
●●●
Acheron
sa neobjaví na teórii, ani na večernej praxi. Neprídu ani jeho dva náhrdelníky,
ale aspoň pre tento raz im nič nevyčítam. Miesto toho svoju pozornosť zameriam
na ostatných študentov. I keď cez deň ešte moja hodina vyzerá ako klebetnú
krúžok, večer sa už všetko upokojí a oni venujú plnú pozornosť
predvádzaniu svojich schopností. Raz sa dokonca úprimne zasmejem, keď jeden
z nich miesto toho, aby vytvoril vodné šípky a poslal ich na terč,
spustí nad svojou hlavou malú prietrž mračien. Uvedomím si, že je to prvá
hodina, ktorá vyzerá akoby ma skutočne pokladali za svoju učiteľku, čo ma
zahreje pri srdci.
Preto
som smutná, keď mi hodiny oznámia desiatu hodinu a ja musím vyučovanie
ukončiť. Pri balení vecí zo stola sa v kamennom koloseu objaví znenazdajky
Maya. Ležérne schádza dole schodmi a míňajú ju poslední študenti. Vezmem
si veci a idem jej v ústrety s otázkou vytesanou do tváre. Maya
akoby nemohla skryť svoju škodoradosť. Niečo jej zjavne urobili dobrú náladu.
Dokonca až takú dobrú, že ma s vrelým úsmevom vyzvala, aby som ju
nasledovala.
„O
čo ide?“ spýtam sa, keď to už ďalej nemôžem zniesť.
Maya
sa otočí cez rameno. „Riaditeľ vás chce vidieť,“ povie. Pre mňa to však nie je
nič nové. Bolo mi to jasné v okamihu, keď sme vošli do hlavnej budovy.
Viac mi zjavne nechce povedať a ja sa jej odmietam doprosovať.
Vojdeme
do jej kancelárie a ona mi pokynie, aby som chvíľu počkala, než ma ohlási.
V kancelárii sa zdrží len chvíľu, no keď vyjde, na tvári má ešte väčší
zlomyseľný úsmev.
„Riaditeľ
vám odkazuje, že máte počkať.“
Zamračím
sa. Nie je to po prvýkrát, čo by ma John Erick nechal čakať. Nerozumiem však
tomu, prečo to Mayi spôsobuje takú veľkú radosť. Pochopím to až po skoro hodine
a pol, keď ešte stále čakám v jej malej kancelárii, kým mi riaditeľ
dovolí vstúpiť. Maya sa po chvíli zasmeje alebo mi venuje víťazoslávny úsmev,
ktorý akoby hovoril, že ma dnes určite vyhodí. Ja sa za ten čas, čo čakám,
snažím premýšľať nad všetkými možnosťami, prečo by si ma riaditeľ dal zavolať. Alebo
čím som ho mohla naštvať.
„Nech
ide ďalej,“ ozve sa náhle v tichu. Spoznám riaditeľov hlas
a v krku sa mi vytvorí nepríjemná hrča. Maya mi s úsmevom otvorí
dvere a čaká, kým vojdem. Nepodarilo sa mi prísť na nič, o čom by so
mnou chcel John Erick hovoriť a tak si prídem, akoby som išla
s vlastnou kožou na trh. Postavím sa a podídem k dverám.
Už
na prahu sa však zarazím. Riaditeľova kancelária je v nezvyčajnej tme.
Krištáľový luster na strope osvetľujúci zvyčajne celú miestnosť je teraz tmavý.
Žltým svetlom bliká iba malá petrolejová lampa na masívnom stole.
Počkám,
kým si moje oči zvyknú na šero, následne Maya zavrie dvere. Predstúpim
pred riaditeľa sediaceho v kresle za stolom. Jednu ruku má na stole.
V prstoch prevracia pero a občas s ním udrie do drevenej dosky. Na
sebe nemá svoj plášť, len bielu košeľu a červenú vestu, ktorá mu dokonale
rysuje telo. Nevidím mu do tváre, pretože ju zakrývajú rozpustené čierne vlasy.
ponurá atmosféra miestnosti sa mi však vôbec nepáči. Pripadá mi to ako celé
storočie, kým John Erick začne.
„Nikdy
som sa v tebe tak veľmi nesklamal, ako práve dnes, Sophia.“
Mimovoľne
o krok ustúpim. Chlad, ktorý sa rinie z jeho slov cítim až na
vlastnom tele. Prehltnem. Neodvážim sa opýtať, preto len ticho počúvam.
„Dal
som ti na starosť školu v domnelí, že ti môžem dôverovať. Veril som, že sa
postaráš o všetkých študentov, budeš tu pre nich, ak by sa niečo stalo.
Potreboval som na víkend odísť, preto som si myslel, že si tá najlepšia voľba
pre post zástupcu riaditeľa. Jakživ by ma nenapadlo, že odídeš zo školy na celý
deň a necháš školu bez vyššie postaveného zástupcu.“
John
Erick zodvihne hlavu a vlasy mu padnú na stranu. Za tých pár dní zostarol
o ďalšie desaťročie. Oči má podliate krvou a pleť sivastú. Vyzerá ako
prízrak.
Podarí
sa mi nasať trochu vzduchu do pľúc. „Bola tu predsa Maya. Ona a ostatní
učitelia-“
„Sú
nič!“ skríkne. Pery sa mu zachvejú. „Učitelia na tejto škole znamenajú
mnohokrát menej než samotní študenti. Jedinou autoritou je tu riaditeľ, Acheron
a jeho ochrancovia. Lenže, keď tu nebol ani jeden z nich, mala si sa
ňou stať ty, Sophia Drane.“
Myknem
sa. Riaditeľ mi nikdy nehovorí celým menom. Aspoň nie pri formálnom rozhovore.
Veľmi dobre vie, že to neznášam. Lenže teraz je všetko inak. Je na mňa
naštvaný.
„Škola
to zvládla jeden deň aj bezo mňa,“ šepnem pomedzi sotva pootvorené pery. Nemám
však toľko guráže, aby som sa mu dívala do tváre.
„Jeden
deň,“ zopakuje chladne. „Za jeden deň mohol na školu zaútočiť Potomok
a pozabíjať väčšinu študentov. Pil by, kým by nepraskol. Boli by to
desiatky premárnených životov a ty mi hovoríš, že to bol iba jeden deň.“
Znova
sa nadýchnem. Nechápem riaditeľovo správanie. Predsa nešlo o nič vážne. Neboli
to kódy k jadrovým hlaviciam, ale škola. Pozriem sa mu do očí. „Škola je
chránená ochrankou,“ pripomeniem mu. „Je ich tu dosť na to, aby zlikvidovali
jedného Potomka. Či už by som tu bola alebo nie, poradili by si i sami. Na
rozdiel od Raisa, ktorý sa v meste dostal do problémov. Určite sa
k vám dostala správa, že sme boli napadnutí.“
Oči
mu sčernejú a ja mám na pár sekúnd pocit, že nemá bielka. Avšak
v šere sa mi môže čokoľvek zdať. „Počul som o tom. Už som hovoril
s Acheronom. Viem, prečo si išla do mesta a viem prečo tam išiel
Rais.“ Prekvapene sa vystriem. „Lenže ani to ti nedávalo právo opustiť školu,
Sophia. Takže máš na zodpovednosti i stav pána Raisa. Dúfam, že sa poučíš
a nabudúce urobíš, čo je správne pre školu aj pre teba. Teraz môžeš ísť.“
Poslúchnem
bez ďalšieho zdržovania. Vypadnem z miestnosti a potichu za sebou
privriem dvere. Na chodbe ma ovanie príjemný vzduch, ktorý mi prestane škrtiť
pľúca. Riaditeľove slová sa mi vyryli hlboko do mozgu. Vyčítal mi presne to, čo
ja som vyčítala Acheronovi. Veľmi dobre však viem, že obaja máme podiel viny. Len
som netušila, že riaditeľ všetko zvalí na mňa a nedovolí mi sa nijako
brániť.
Udriem
si päsťou do čela. Som unavená a sklamaná. Doteraz bol John Erick mojim
jediným spojencom na univerzite medzi nepriateľmi. Teraz sa však otočil chrbtom
ku mne i on. A vidiac jeho hnev, nemám pocit, že by sa tento stav mal
tak skoro zmeniť.
Povzdychnem
si a vojdem do internátnej budovy. Jej spoločenské priestory sú prázdne
a v krbe blikajú posledné uhlíky. Jedna moja časť sa chce zvaliť do
kresla oproti nim a na všetko zabudnúť. Tá druhá zas vie, že musím ísť do
postele, inak by ma ráno budil niektorí zo študentov, že som zaspala
v kresle. Odvrátim od krbu a vyberiem sa ku schodom. Miestnosťou
náhle zaznie dunivý zvuk, ktorý mi zarezonuje v citlivých ušiach.
Snehobiele
hodiny na opačnej strane od krbu znovu odbijú. Malá zlatá ručička sa pridala
k veľkej na dvanástej hodine. Ten otravný zvuk sa ešte niekoľko ráz
zopakuje. Keď utíchne, ticho pretne úplne iný zvuk. Zvuk, ktorý sa do hlbokej
noci nehodí. Zvuk škrípania bŕzd a niekoľkonásobného hučania motora. Podídem
k oknu a odtiahnem ľahký zlatý záves. Na príjazdovej ceste pred
školou sa svieti. Na kamenných hlavách zastali vedľa seba štyri čierne terénne
autá. Keď lepšie prižmúrim oči, uvidím červeno-zlatý znak koruny na dverách
jedného z áut. Ten znak okamžite spoznám.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára