Deň po tom, čo sa stalo na Americkej Univerzite, sa Sophia rozhodne odísť zo školy. Otázkou je, či jej to "osud" dovolí...
Stiahnem
si tričko. V odraze sa objaví alabastrová pokožka s modrými
a fialovými fľakmi rôznych tvarov a veľkostí. Niektoré je sotva
badať, iné sú zas také veľké, že sa navzájom spájajú a tvoria celé mračná.
Tam, kde na mňa spadli knihy, je pokožka tvorená výhradne nimi. Neopovážim sa
ich dotknúť, pretože aj ten najmenší pohyb mi spôsobuje nesmierne bolesti.
Vzdialim
sa od zrkadla na druhú stranu izby. Natiahnem si voľnejšie tričko s dlhými
rukávmi, ktoré sa mi veľmi nedotýka pokožky, no zároveň zakryje všetky modriny.
Pomalými pohybmi sa načiahnem po tašku, no aj tak mám na okamih pocit, akoby
som mala umrieť. Vystriem sa a zamierim k dverám.
Po
tom, čo sa stalo v noci v knižnici, nedokážem v tejto škole
stráviť už ani minútu. Aj keď som jasne počula, ako Acheron prikázal odísť
všetkým zúčastneným, nemôžem sa deliť o jednu strechu s toľkými
študentmi, ktorí sa nemôžu dočkať, aby sa ma zbavili. A sú ochotní použiť
akékoľvek prostriedky. Neváhali ma ani znásilniť, či možno dokonca zabiť.
Strasiem
sa. Už som prebdela celú noc myslením na to, ako som sa nedokázala ubrániť
skupinke deciek a predsa lovím Potomkov. Ak by mi to niekto predtým povedal,
asi by som sa mu vysmiala do tváre, no sama musím priznať, že tieto decká sú
v jednom ohľade oveľa desivejšie než Potomkovia. A tí boli vždy veľmi
desiví.
Zastavím.
Ani si neuvedomujem ako, ale nohy ma samé zaviedli na štvrté poschodie cez
presklené dvere do bielej chodby. Pred sebou mám dva rady desiatok dverí.
Netuším, prečo som sem prišla, no automaticky vykročím dopredu a až sa
dostanem na samí koniec zastavím. Neviem,
ktoré sú to dvere, napadne mi. A spolu s touto vetou si uvedomím svoj
cieľ. Vstupné dvere naproti mne sa otvoria. Objaví sa v nich Rais, ktorí
ku mne vykročí istým krokom.
„Dobré
ráno, pani profesorka. Hľadáte niekoho?“ spýta sa ma ani keby mi čítal
myšlienky. Cítim sa ako malé dieťa, ktoré nachytali pri kradnutí koláčov
v kuchyni.
„Vlastne
som sa chcela rozprávať s Acheronom. Ale ani neviem, ktorá izba je
jeho,“ priznám.
„Táto,“
odvetí a ukáže na posledné biele dvere na pravej strane, pri ktorých
stojím. „Lenže teraz tu nie je. V noci musel náhle odísť. Potrebujete od neho
niečo, pani profesorka?“
„Nič,“
zaklamem trochu prirýchlo. Popravde mu však chcem poďakovať za to, že mi včera
pomohol. Aj keď je to celé poriadne ironické. Veď to kvôli nemu ma napadli! „Možno
je to lepšie,“ šepnem si pre seba. Zahryznem si do pery a pevnejšie
zovriem tašku. „Ďakujem, pán Rais,“ poviem už nahlas a chytám sa odísť.
„Niekam
idete?“ spýta sa ma. Sledujem jeho pohľad od môjho batohu na chrbte až
k čiernej taške, ktorú zvieram v ruke.
„Nie,“
odvetím s úsmevom. Nadvihne obočie. Nie som si istá, či zhltol aj moju
druhú lož, no je mi to jedno. Som predsa jeho profesorka a nie manželka.
Rozlúčim
sa s ním krátkym pokývnutím hlavy a potom odídem z chlapčenskej
chodby. Zamierim cez hlavnú budovu na parkovisko, ktoré sa nachádza pod
ihriskom. Tašku hodím do kufra až v nej zarachotia zbrane a batoh na
sedadlo spolujazdca.
Pred
opustením areálu školu sa znovu musím preukázať dvom statným chlapom, ktorí
stoja pri bráne. Rovnako ako predtým, aj teraz si ma obaja premeriavajú od
hlavy po päty ako nejakú teroristku, ktorá sa chystá vyhodiť do vzduchu
prezidentský palác. Jedna moja časť čaká, kedy ma chlapi vyzvú, aby som
vystúpila z auta a začnú ho prehľadávať psami cvičenými na
vyhľadávanie výbušnín. Ale nič z toho sa nestane. Po necelých piatich
minútach trápneho zírania jedného na druhého ma nakoniec prepustia
a otvoria mi bránu. Neváham ani sekundu a dupnem na plyn.
Ako
sa mi škola stráca v spätnom zrkadle z dohľadu, cítim sa o pol
tony ľahšia. Akoby som sa zbavila ťažkej kotvy, ktorá ma sťahovala ku dnu. Už nikdy sa tam nechcem vrátiť, pomyslím
si. No viem, že je to hlúposť. Skôr či neskôr budem musieť prísť späť. Nech sa
mi správanie študentov akokoľvek nepáči, túto prácu potrebujem, aby som pomohla
svojim rodičom. Keďže otec ostal po duševnom zrútení na vozíku neschopný sa o
seba sám postarať, a matka musela byť po jeho boku, ostávala som už len ja, aby
som platila nájom a aspoň akú takú životnú úroveň. Nemôžem sa vzdať ponúkanej
práce, ktorá prišla ako záchranné koleso topiacemu, len preto, že mám nejaké
nezhody so študentmi. Musím to vydržať, aj keby som to celé mala prežívať
znovu.
Povzdychnem
si. Snažím sa sústrediť na cestu a viac o tom nepremýšľať. Potrebujem si
vyprázdniť hlavu, aby som bola schopná vrátiť sa späť do školy. Do mesta
dorazím asi dve hodiny po východe slnka. Spomalím a rozhliadam sa okolo.
Aj
napriek tomu, že som vo Fordthrain strávila skoro každú noc z posledného
týždňa, nepoznala som tu ani jediný hotel či ubytovňu. Vždy som sa viac
sústredila na pobehujúceho Potomka, než na budovy, čo mi teraz sťažilo pátranie
po slušnom ubytovaní. O necelú hodinu sa mi to podarilo a ja sa
ubytujem v slušnom moteli na okraji mesta. Ale medzi štyrmi stenami
s jednoduchým zariadením, nedokážem dlho zostať. Vezmem si jednu zbraň pre
prípad núdze a vyberiem sa do mesta.
Je
víkend. Ulice sa hemžia rodinami s deťmi, ktorí sa rozhodli dopriať si
nedeľný obed v jednej z tých zapáchajúcich reštaurácii. Občas
nechápem, ako sa môžu kŕmiť niečím tak divne vyzerajúcim a ešte
k tomu všetkému smradľavým ako hnoj. I keď niektoré z tých vecí
vyzerali predsa len lákavo – hlavne to, čomu ľudia hovorili shushi.
V jednej
z postranných ulíc narazím na knižnicu. Je v starej ošarpanej budove
a názov z pozlátených písmen je už celkom vyblednutý. Stisnem kľučku.
Našťastie majú otvorené, preto vojdem dnu. Útulný interiér otvorených dvoch poschodí
je v priveľkom kontraste s vonkajším svetom, kde síce svieti slnko,
no chlad od studeného mora je príliš silný a dokáže prejsť človeku aj cez
teplé oblečenie.
Vo
vnútri je len pár ľudí, prevažne staršieho veku, ktorí sú príliš zažraní do
svojich kníh na to, aby si všimli príchode démona. Krátko kývnem mladšej žene
za pultom pri vchode a poberiem sa k regálom. Nehľadám nič konkrétne.
V knižnici som nebola od svojho štúdia na Americkej Univerzite. A aj vtedy
som viac preferovala školskú knižnicu, než tie ľudské.
Kedysi
som skutočne mala časť na čítanie knihy, lenže po tom, čo som odpromovala, sa
všetko zmenilo a ja som si musela nájsť prácu. Keď som sa dostala
k Asociácii démonov, môj život sa zakladal už len na každodennom boji
o holý život pri love Potomkov.
Zodvihnem
ruku a prejdem po starších chrbtoch kníh. Látka poznačená časom mi driape
brušká prstov, no i tak je to ten najviac upokojujúci pocit, aký poznám.
Zastavím sa na jednom z titulov a vytiahnem ho z police. Ruka mi
však zastane vo vzduchu. Za sebou zachytím pohyb, tmavú šmuhu, ktorá je
prirýchla na človeka. Potomok?
Napadne mi okamžite. Vzápätí však zavrtím hlavou. Potomkovia nechodia do
knižnice. Chodia do nočných klubov, stiahnu v tmavých uličkách či
v podchodoch. A už vôbec sa mestom nepremávajú cez biely deň.
„Iba
ak by ma sledoval,“ šepnem. V krku sa mi vytvorí hrča, telo mi zamrie
strachom. Automaticky siahnem k pásu, kde ma do panvovej kosti tlačí
zbraň. Mysľou mi prebleskne, že som si mala vziať aj nože, aj keď sú pridlhé,
aby som ich skryla pod koženú bundu. Na zátylku ma zahreje teplý vánok. Vytrhne
ma zo strachu a ja sama sa zasmejem nad svojou paranojou. Správanie
Potomkov bolo rovnaké už stovky rokov. Ak by sa zmenilo, svet by zažil
apokalypsu.
Spustím
ruku a knihu si priložím k tvári. Prelistujem a naplno vdýchnem
jej vôňu. Je stará, takže vôňa nesie zvláštnu sladkú prímes. Pousmejem sa
a idem si nájsť vhodné miesto na čítanie. Aj keď som tomu tieňu
nepriradila žiadny väčší význam, pre pokoj duše si sadnem chrbtom k stene
a tvárou k celej knižnici. Skontrolujem dva vchody, spočítam okná
i počet ľudí. Až potom sa skloním nad knihu.
●●●
Prejde
niekoľko hodín. Neuvedomím si to, kým ma slečna od pultu nevyzve, aby som
dočítala stranu a neodišla, pretože bude zatvárať. Moja ostražitosť sa
vyparila po dvadsiatej strane z prvej knihy. Teraz sa už ležérne opieram
o stoličku a nohy mám vyložené na operadle druhej. S nevôľou
vstanem, až mi zapraská v chrbte. Telo mi tým naznačí, že som sedela
pridlho v polohe, ktorá mu nie je vlastná. Bolesť je o to väčšia
vďaka modrinám, ktoré mi pripomínajú, že som ešte nejedla.
Vezmem
si rozčítanú knihu a na stole nechám za sebou malú hromádku. Keď vyjdem
z knižnice, oprie sa do mňa mrazivý vietor. Knihu si vložím do vnútra
bundy a zips si potiahnem až ku krku. V duchu nadávam, že démoni nie
sú odolný aj voči počasiu a vyberiem sa späť k hlavnej ulici.
Pomaly
sa stmieva. Blíži sa čas Potomkov, ktorí môžu vyraziť za svojou korisťou,
rovnako ako čas démonov, či už Temných alebo Svetlých. Dnes to chcem odbaviť
rýchlo. Moje telo je unavené, tak isto aj oči, do ktorých sa mi vypálilo ostré
svetlo z knižnice. Tentoraz nebudem prieberčivá. Nechce sa mi
prenasledovať nejakého úbožiaka či úbožiačku, aby som si nakoniec mohla vziať
trochu ich krvi a popritom sa celý čas bála, že ich zabijem.
Zastavím
pri prvom neónovom nápise odkazujúcom na klub a vojdem dnu. Mojim jediným
šťastím je, že moja tvár neobsahuje žiadne modriny ani škrabance, takže stále
môžem niekoho nalákať dobrovoľne.
Klub
nie je veľmi plný. Pri bare sedí pár ožranov, ktorí sú tu zjavne od rána
a v kúte na druhej strane zas niekoľko mladých chlapcov zabávajúcich
sa pri pive. Žiadne dievča nikde naokolo, dokonca aj barman je chlap. Zarazím
sa a pomyslím si, či som omylom nevošla do gey baru. odpovedať si už však
nestihnem. Jeden z mladých mieri na záchody a ja ho oddane
nasledujem. Počkám pri dverách, kým sa vyčúra. Trvá to akosi pridlho. Začnem si
nervózne podupkávať nohou a skúmať puklinky na stene oproti.
Dvere
z baru sa náhle pootvoria. Nevojde cez ne žiadny človek, len spopod ne
vidieť čierny tieň. Odlepím sa od steny. Predsa len, že by ma sledoval Potomok?
Prehltnem na prázdno.
„Hej.“
Otočím
sa za hlasom a siahnem po zbrani. No je to iba ten ľudský chlapec, ktorý
konečne vykonal svoju potrebu. Tvár má červenú od alkoholu. Zaostrí na mňa
a kútiky úst sa mu rozšíria.
„Ahoj.“
„Ahoj,“
pozdravím a okúzľujúco sa na neho usmejem. Zložím ruku zo zbrane. „Nevieš
mi povedať, kde je tu východ? Myslím, že som sa stratila.“ Zaklipkám viečkami
a nevinne sa poobzerám po chodbe. Akoby som si nevšimla veľký Exit na
dverách oproti, ktoré zjavne vedú do uličky za barom.
Chlapec
sa ešte viac usmeje a objíme ma okolo ramien. „Samozrejme, že ti pomôžem.
Tadiaľto.“ Vykročí ku dverám a potiahne ma zo sebou.
Prevrátim
oči. Ľudia sú neskutočne hlúpy. Ako muži tak aj ženy. Ak by som sama nemala
žiadne postranné úmysly a bola skutočne len nevinné dievča, ktoré sa
stratilo, nasledujúcich niekoľko minút by mohlo byť najhorších v mojom
živote. On bol zas hlupákom preto, lebo skutočne veril, že som sprostá
a nevinná.
Chlapec
otvorí dvere a my sa ocitneme skutočne v zadnej uličke. Nie však
v takej, v akej by som chcela. Ulica vedie medzi dvomi vysokými
budovami a spája jednu z väčších ulíc s ďalšou. V diaľke
vidím tri postavy, ktoré práve cez ňu prechádzajú, no našťastie sú už pomerne
ďaleko, aby začuli jeho prípadné výkriky. Musím sa však najesť skôr, než
natrafíme na ďalších ľudí.
Zoskočím
z malej plošinky do ulice a mávnem na neho, aby ma nasledoval. Bez
slov ide ako poslušný psík. Chytím ho za bundu a pritiahnem k sebe. Chce
ma pobozkať, no ja mu to nedovolím. Odtiahnem sa a pretočím ho tak, aby
narazil do kamennej steny. Načiahnem sa k jeho uchu.
„Dúfam,
že to, čo sa teraz stane, budeš zajtra pripisovať alkoholu,“ šepnem. Otvorí
ústa, že niečo odpovie, ale ja mu ich prikryjem rukou. Zahryznem sa mu do krku.
Keď
sa u mňa po prvý krát prejavila choroba, kvôli ktorej som sa už viac
nemohla stravovať životnou energiou ľudí, krv mi vôbec nechutila. Trvalo roky,
kým som si zvykla na jej hrdzavú chuť a pach. Na hustú tekutinu, ktorá je
taká horúca, že ma páli v ústach i hrdle, no musím ju piť, aby som
prežila. Keď mi však začala chutiť, cítila som opojenie, slobodu a moc.
Všetky pocity, ktoré cíti zakaždým Temný démon, keď pije čerstvú krv. Pocity,
ktorým by sa mal Svetlý vyhnúť, pretože by ho mohli pohltiť. Rovnako, ako môjho
strýka.
„Profesorka
Drane!“
Vrátim
sa do reality. Odtiahnem sa od svojej koristi, ktorá sa zosunie k zemi
a prehltnem krv v ústach. Nasledujem mužský hlas, ktorý vyslovil moje
meno.
Rais.
Stojí
vo dverách do klubu. Na sebe nemá školskú uniformu, ale obyčajné oblečenie
tínedžera, ktoré sa k nemu príliš nehodí. Pri pohľade na krv, ktorá mi
steká dole bradou, sa mu rozšíria oči od prekvapenia. Stŕpnem. V ťaživom
tichu, ktoré prehluší aj hluk z ulíc, neviem nájsť dosť dobrú výhovorku,
ktorú by mi Rais zhltol. Nebol žiadny idiot, určite mu už muselo dôjsť, že som
pila ľudskú krv. Svetlí démoni mali zakázané piť ľudskú krv. Oni mali byť iní
ako Temní, mali mať svedomie, mali s ľuďmi nažívať. Zabiť človeka bolo pre
Svetlého démona trestné. Piť ich krv zakázané, no po udalostiach minulých rokov
sa to odsudzovalo horšie, než keby ich pár zabijem. A Rais ma videl.
Z tejto
situácie nenájdem iné východisko. Spakruky si utriem krvavé ústa
a rozbehnem sa preč. Rais ma nezastaví. Nevykríkne znovu moje meno.
A ja sa ocitnem na druhej ulici, kde narazím do okoloidúceho. Bez
ospravedlnenia sa odtackám cez cestu na druhú stranu ulice a chytím sa
zábradlia vedúceho do vchodu výškovej budovy.
Nemôžem
sa nadýchnuť. Akoby ma niekto udrel do hrude a vytlačil mi tak všetok
vzduch z pľúc. Skončila som! Rais
moje tajomstvo prezradí Acheronovi, Ash zas Asociácii démonov, tá najvyššej
Súdnej rade. Zavrú ma do väzenia – do Ruskej kobky, Červenej diery
v Izraeli či na iné podobne desivé miesto. Zomriem po prvom desaťročí.
Moja matka sa zrúti. Nebude si môcť nájsť prácu. Obaja moji rodičia zomrú.
Myšlienky
ma drvia ako asteroid z vesmíru. Zatláčajú mi nohy do betónu, takže sa nemôžem
pohnúť ani o krok. Nemôžem urobiť nič, aby som následky svojich činov
zastavila. Aby som zastavila Raisa. Existujú však len dva spôsoby, ako ho
umlčať. Môžem ho zabiť, alebo mu vyrezať jazyk a odtrhnúť ruky. Jedine tak
by nemohol skutočne nikomu nič povedať. Siahnem po zbrani na svojom boku.
Vlastné myšlienky sa mi priečia, no i tak ju vyberiem z puzdra
a skontrolujem zásobník. V duchu hľadám dôvody, prečo by mal byť môj
život a životy mojich rodičov dôležitejšie, ako ten Raisov. A myslím
aj na to, kde je skutočná hranica, ktorú nesmiem prekročiť, aby sa zo mňa
nestal môj strýko. Je to teraz, keď sa chystám zabiť nevinného študenta, alebo
to bude v okamihu, keď zabijem človeka?
Ulicou
sa ozve hrdelný výkrik. Spočiatku si myslím, že to bola reakcia nejakého
človeka na moju zbraň, no keď zodvihnem hlavu, na druhej strane ulici si
všimnem postávať dve ženy pri ľudskom tele. leží na zemi. Podľa veľkosti ide
o muža. Prejdem bližšie a spoznám svoju korisť. Je mŕtvi. Lenže keď
som od neho odchádzala, žil!
Šokovane
si prezerám jeho vyvalené oči, roztrhaný krk na franforce a rozbitú lebkovú
konštrukciu, ktorá vyzerá ako rozbité surové vajíčko. Už od pohľadu je vidieť,
že zomrel následkom pádu. Vyvrátim hlavu dozadu. Zrak mi padne na strechu, na
ktorej okraji zaznamenám pohyb. Odtiaľ musel spadnúť aj ten chlapec, uvedomím
si.
Bezmyšlienkovite
sa rozbehnem do zadnej ulice, kde som predtým nechala Raisa. Popri stene vedie
železné požiarne schodisko až na strechu. Rozbehnem sa po ňom, pričom schody
beriem po dvoch. Niekoľkokrát zakopnem, no pred pádom sa vždy stihnem včas
zachytiť zábradlia. Netuším, čo ma tam hore čaká, no pre každú prípad cestou
odistím zbraň.
Tesne
pred strechou zastanem. Nasajem chladný vzduch zmiešaný so soľou a až
potom prekonám posledných pár schodov. Tam ostanem stáť ako obarená.
Predo
mnou sa bijú dvaja muži. Jeden z nich má značne navrch, aj keď je v skutočnosti
tenký a bez akejkoľvek svalovej hmoty. V jasnomodrých očiach vidieť planúcu
surovosť a ešte niečo, čo ma donútilo zastaviť ako náhle som to zbadala. Chuť
zabíjať všetko v dosahu.
Za
ten krátky čas, čo som pracovala pre Asociáciu démonov, som stretla už niekoľko
Potomkov. Jeden bol odpornejší než druhí. A desivejší. Kolegovia mi často
hovorievali, že si na nich časom zvyknem, lenže ja som bola zjavne nejaká
poondiata výnimka, ktorá si na ich desivý výraz tváre nikdy nedokázala zvyknúť.
Mohla som sa stretnúť aj so stovkou Potomkov vedela som, že pri každom jenom
stretnutí sa roztrasiem ako prasa pred porážkou. Ani teraz tomu nie je inak. A
Potomok zatiaľ trhá Raisa na kusy.
Rais
sa sotva stihne vyhnúť jeho rýchlemu výpadu. Potomok s modrými očami jasnejšími
než nebo a desivejšími než samotné peklo, sa okamžite zvrtne a znovu ho chytí. Zodvihne
ho nad seba ako handrovú bábiku a odhodí do tehlovej steny. Stojím od nich
dosť ďaleko, no aj tak začujem, ako starý múr praskne.
Potomok
sa rozbehne k Raisovi s rukami nastrčenými dopredu a divým lapaním po
dychu. Rais ťažko krváca z rebier, pramienok krvi mu vyteká aj spomedzi
vlasov a podľa toho, ako jedna jeho ruka neprirodzene visela pozdĺž jeho
tela som usúdila, že je zlomená.
Zodvihnem
zbraň a namierim ju na Potomka. Vystrelím skôr, než sa stihne môjho
bezmocného študenta znovu dotknúť a ublížiť mu. Guľka zasiahne jeho rameno
a odhodí ho meter dozadu. Potomok zaregistruje moju prítomnosť, čím
stratím moment prekvapenia. Namierim lepšie a znovu vystrelím. Avšak ruky
sa mi priveľmi chvejú od strachu, aby boli guľky schopné zasiahnuť cieľ. Jedna
presviští okolo jeho ucha a druhá skončí ďaleko v stene za ním. Rozbehne
sa proti mne. V ťažobe stresu pohnem zbraňou a ani keby som za sebou
nemala žiadne roky skúseností s lovením Potomkov, zasiahnem ho štyrikrát
do hrude.
Potomok
do mňa vrazí a mňa odmrští na okraj budovy. Zbraň mi vypadne z ruky
na ulicu vedľa mŕtveho tela chlapca. Odtiaľto
musel padnúť, pomyslím si. Vzápätí sa však opravím, pretože ho určite
zhodil ten Potomok, nepadol len tak. Otočím sa. Práve včas, aby som sa vyhla
ďalšej rane. Prekotúľam sa po okraji čo najďalej od Potomka až narazím rukou do
železných trubiek. Vyskočím na nohy a zapriem sa nimi do zeme. Vytrhnem
asi dvojmetrovú trubku zabetónovanú do zeme.
Potomok
na mňa znovu zaútočí. Nemôžem mu dovoliť, aby ma znovu udrel do pŕs. Ešte jedna
taká rana a mohol by mi posunúť hrudný kôš a rozmliaždiť srdce. Uhnem
sa jeho výpadu a koncom trubky ho udriem do temena hlavy. Zavrčí ako
divoké zviera. Na tvári sa mu mihne desivý tieň, ktorý ma ešte viac vydesí.
Pevnejšie
zovriem tyč a keď sa ku mne opäť priblíži, vrazím mu ju do brucha. Pretočím sa
okolo neho a chcem ho kopnúť, no on je rýchlejší. Zachytí moju nohu
a odhodí do strany. Narazím do steny a dopadnem vedľa Raisa.
„Pani
profesorka?“ začujem jeho hlas. Nestihnem sa na neho pozrieť. Potomok ma chytí
pod krkom a zodvihne do výšky. Prirazí ma k tehlovej stene. Cítim ako mi
praskajú rebrá na mieste, kde na mňa včera padli knihy. Ak by som sa napila
viacej krvi, už by boli zahojené. Teraz však prasknú pod náporom sily. Pri tomu
zvuku sa Potomok uškrnie od ucha k uchu. Pevnejšie mi zovrie krk
a nechýba veľa, kým mi rozdrví hrtan a zabije ma. Bezmocne mu škrabem
tvár, bijem ho do hrudi a kopem do stehien.
Zahmlieva
sa mi pred očami. Potomok sa náhle skláti k zemi a pustí ma. Pod
nohami ucítim zem. Môžem sa nadýchnuť. Zaregistrujem, že ho Rais udrel tyčou,
ktorú som ešte pred okamihom zvierala v ruke. Potomok sa na mňa prestane
sústrediť a obráti svoj hnev opäťk Raisovi. Udrie ho do boku, kvôli čomu spustí
tyč, chytí ho za vlasy, vyvráti hlavu dozadu a zahryzne sa mu do krku. Ešte
stále lapám po dychu, no podarí sa mi vyškrabať späť na nohy. S bojovým
pokrikom sa rozbehnem proti nim a podoberiem Potomka okolo pásu. Je to chmat,
ktorý som sa naučila viac sledovaním amerického futbalu, než v telocvični.
Potomok nemá šancu zastaviť ma, a tak obaja preletíme cez okraj strechy.
Moje
telo sa na okamih vzdiali od Potomka, akoby chcelo plachtiť vo vetre, avšak
vzápätí pristane na ňom s otrasným rachotom. Svet sa mi točí pred očami,
v ušiach mi zvoní. O bolesti, ktorá mi prechádza telom, ani nehovorím.
Niečo sa podo mnou zahmýri. Potomok sa spamätá skôr než ja a zhodí ma zo
seba. Skotúľam sa po kapote auta, na ktorom sme pristáli, na asfaltovú cestu. Ruky
si priložím k hlave. Mám pocit, že sa mi každú chvíľu rozletí na tisíc
kúskov.
„Profesorka!“
začujem z diaľky. Dlho mi trvá, kým sa dokážem otočiť za jeho hlasom. Ale miesto
Raisa nad sebou vidím stáť Potomka. Na čele mu chýba pokožka, takže vidieť
bielu lebku. Celá jeho tvár je od krvi, ktorá je nezdravo tmavá, až čierna.
A uprostred toho mora svietia chladné modré oči plnými vražednej túžby,
ktorými si ma podrobne prezerá. Nerozhodnosť sa mu dá čítať spoza pier. Zdá sa
mi to ako celé storočie, keď sa konečne rozhodne. Otočí sa a rozbehne sa
preč.
„Profesorka,
ste v poriadku?“
Pred
sebou vidím Raisa. Jeho hlas preniká cez všetok hluk, ktorý počujem. Pokúsim sa
postaviť na nohy, ale moje je priťažké, aby som ho udržala vo vertikálnej
polohe. Rais mi pomôže oprieť sa o auto.
„Ako
ste sa dostali na tú strechu?“ zaujíma ma.
„Keď
ste odišli, objavil sa Potomok. Zaútočil najskôr na mňa a zahnal ma na
schodisko. Kým som vyšiel hore, dobehol ma aj s tých chlapcom
v náručí. Celkom ho vysal a zhodil dole.“
Uškrniem
sa. „Si idiot? Prečo si nevbehol do niektorého z bytov a potom preč?
Prečo si bežal na strechu?“
Rais
neodpovie. Možno sám vie, že bol zahnaný do kúta. Hnevám sa na neho však
zbytočne. Pretože aj keby vbehol do niektorého bytu, Potomkovia sú dosť rýchli
na to, aby démona poľahky dobehli. Tým by ohrozil aj ďalších ľudí. No na druhú
stranu, len odvážny lovec Potomkov by vybehol na strechu, kde by s ním
mohol bojovať jeden na jedného bez ohrozenia ľudí. Možno chcel byť Rais len
hrdinom.
„Ďakujem,
že ste sa vrátili a pomohli mi,“ povie nakoniec. Prikývnem. Nemám srdce
priznať pravdu, ktorá sa skrývala v mojom srdci, temnejšom, než som si
doteraz myslela.
„Veľmi
som nepomohla. Ten Potomok mal byť mŕtvi.“ Povzdychnem si. Načiahnem sa
k uchu, vyteká mi z neho krv.
„Vezmem
vás do školy na ošetrovňu. Pri tom páde ste sa mohli vážne zraniť,“ vyhlási Rais.
V jeho hlase skutočne počujem náznak obavy. Jedna moja časť sa chce
usmiať, poďakovať mu, ísť s ním bez reptania. Tá naivná časť. Iniciatívu
však prevezme jej pravý opak.
Aj
napriek bolesti a pocitu, že omdliem, sa odlepím od kapoty a postavím
sa proti nemu. „To urobím skôr ja. Vezmem vás späť do školy, pán Rais, ale na
ošetrovňu s vami nepôjdem. Obaja veľmi dobre vieme, čo ste v tej uličke
videli. Rovnako ako vieme, že to pri prvej príležitosti zavesíte na nos
Acheronovi, aj keď tomu nerozumiete.“
„Tak
mi to vysvetlite, pani profesorka,“ skočí mi do reči. „Prečo ste pili krv
človeka. Myslel som si, že ste Svetlá démonka.“
„To
som. Stále som Svetlý démon, aj keď pijem ľudskú krv. Aby ste vedeli, nerobím
to z vlastnej vôle. Alebo preto, že by som túžila cítiť moc, či byť ako
vy. Robím to preto, že musím. Viac vedieť nepotrebujete.“
Rais
sa mi pozerá do očí. Snaží sa v nich vyčítať ešte niečo viac, čo by
doplnilo moju výpoveď. Keď sa mu to nepodarí, rezignovane zvesí plecia.
„Predpokladám,
že nič, čo by som povedala, by vám nezabránilo v tom, aby ste to nahlásili
Acheronovi,“ konštatujem.
„Máte
pravdu. Je mi ľúto, pani profesorka. Ash mi je ako brat a ja mu nemienim
klamať. Aj keď ste mi zachránili život, jemu som dlžný oveľa viac ako vám.
A potom sa rozhodne, čo s vami bude ďalej.“
Chce
sa mi smiať. „Naozaj si myslíte, že sa vrátim späť do školy?“ spýtam sa ho
s vážnou tvárou.
Rais
sa zháči. „Utečiete? Len preto, že som vás videl?“
„Nie
preto,“ pokrútim hlavou. Naozaj ničomu nerozumie. „Acheron si moje tajomstvo
nenechá pre seba. A Svetlí démoni majú zakázané piť ľudskú krv. Ak mu to
poviete, budete mať na svedomí moju smrť. Možno je vám známi prípad Lenah
spred pár rokov.“
Raisovi
zasvietia oči. „Lenahovci zo Sacramenta. Celá rodina roztrhaná na kusy behom
sobotňajšej večere. Vraha nikdy nechytili. Avšak v našom svete bol obvinený
profesor dejín Robert-“
„Drane,“
dokončím, ani pritom nemrknem. „Môj strýko bol šialený už pár rokov. Potom
náhle vysal tých ľudí a roztrhal ich ako zviera. Bol to ten najohavnejší
čin, ktorý otriasol základmi našej rasy. Kvôli nemu sprísnili zákon o pití
ľudskej krvi. Strýka odsúdili na doživotie v Červenej diere, nikdy ho však
nechytili. Takže, čo by sa asi tak stalo s neterou najdesivejšieho vraha
posledného storočia, ak by sa Súdna rada dozvedela, že sa možno uberá rovnakým
smerom.“ Nebola to otázka.
„Popravili
by vás. Ako výstrahu iným,“ odvetí. „Lenže Acheron taký nie je. Ak mu
vysvetlíte, prečo to robíte a všetky riziká, ak to povie niekomu ďalšiemu,
bude mlčať.“
Nakloním
hlavu. „Vážne tomu veríte, pán Rais? Že by Ash urobil niečo pre Svetlú démonku,
ktorú chce posledný týždeň dostať zo školy za každú cenu?“
„V
tej knižnici vám predsa pomohol. Alebo nie?“
Začervenám
sa. Samozrejme, že o tom vie. Je to Acheronova pravá ruka. Určite vie
o všetkom, čo jeho kráľ robí.
„Nepoviem
mu to, pani profesorka.“ Spozorniem. Vo vnútri mňa sa rozhorí malé svetielko
nádeje, no Rais vzápätí pokračuje. „Dám vám čas, aby ste mu to mohli vysvetliť
sama. Bude vás považovať za úprimnú, zapôsobí to na neho. Jeden deň by mal
stačiť. Potom sa to Ash dozvie odo mňa.“
Vyprsknem.
Naozaj mi práve dáva ultimátum? Možno je to z prekvapenia Raisovho
rozhodnutia, ktoré zahrňuje moju záchranu alebo z toho, že som si pri páde
udrela hlavu, no svet sa mi zatočí pred očami. Znovu sa musím oprieť
o auto.
„Čo
mi zabráni v tom, aby som ešte tu na mieste nezastrelila, pán Rais?“
spýtam sa. Moja otázka ho ku podivu neprekvapí.
„Neverím,
že by ste ma zastrelili. Vy, ktorá ste ochotná vrhnúť sa pred letiacu ohnivú
guľu, len aby ste ochránili Temného démona. Alebo ochotná klamať priamo
riaditeľovi o tom, že vás pochovali zaživa. Mám pokračovať?“
Zasmejem
sa. „Máte pravdu. Nemohla by som vás zabiť, aj keby som veľmi chcela.“ S povzdychom
mu položím ruku na zdravé plece. Zapriem sa do neho a postavím sa na nohy.
V tom istom okamihu, mu vrazím lakťom z celej sily do rany na rebrách.
Rais v bezvedomí padne na zem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára