Ďalšia kapitola plná nečakaných príbehov, ale aj akcie. Nie vždy sa však dá každého zachrániť a to už Sophia veľmi dobre vie. No napriek tomu sa znovu pokúsi urobiť nemožné, aby to dokázala. Prajem príjemné čítanie.
„Nemôžem
tomu uveriť. Ste tak strašne naivná, profesorka. Študenti sa nezmenia, len
preto, že ich budete chrániť. Na vašom mieste by som ich dala okamžite
vyraziť.“
Ležím
na lôžku u doktorky Roxy a počúvam jej výstup. Po tom, čo som jej
povedala o včerajších udalostiach, sa príšerne naštvala. Mierne sa na ňu
usmejem.
„Podľa
mňa je vzťah medzi učiteľom a študentom základ. Pokiaľ mi nebudú veriť,
ako ich mám prinútiť, aby chodili na moje hodiny alebo pochopili to, čo ich
chcem naučiť?“ Nadvihnem obočie
a čakám na jej odpoveď. Ona však mlčí. „Ak by som dala vyhodiť každého
študenta, ktorý je proti mne, nenávideli by ma ešte viac. A riaditeľ by
bol nútený ma prepustiť.“
Roxy
si povzdychne. „Aj tak nechápem, že im tie výstrelky tolerujete. Strápnili vás
pred Asociáciou démonov, nechodia vám na hodiny a teraz vás skoro zabili.
Čo príde nabudúce – vyhodia vašu izbu do vzduchu?“
Donútim
sa k smiechu. Doktorka len hádala, no podľa predpokladaného stupňovania to
bolo naozaj možné. Strasiem sa, keď si predstavím, že zhorím v pekelnom
ohni. Zdvihnem sa do sedu.
„Pokiaľ
sa im skutočne podarí ma zabiť, prídem vás sem strašiť. A urobím vášmu
kráľovi so života peklo.“ Poslednú vetu poviem skôr pre seba, než pre doktorku.
Obe sa však nad tou predstavou pousmejeme.
Za
závesmi niečo buchne a my spozornieme. Roxy sa postaví zo svojej stoličky
a podíde k závesu. Odhrnie ho a zalapá po dychu. „Slečna Tyreková.
Prebrali ste sa.“
Zoskočím
z lôžka a strčí hlavu cez záves. Ciar Tyreková sa skutočne prebrala. Dokonca vyzerá lepšie, než
keď som ju prišla navštíviť po prvý krát. Do misovitých líc nabrala ružovú
farbu a v jasno-modrých očiach jej iskrí život. Roxy jej znalecky
skontroluje čelo a zároveň aj prístroje, na ktoré je napojená.
„Vyzerá
to, že už budete v poriadku. Ale nahnali ste nám veľký strach, slečna
Tyreková. Hlavne profesorke Drane,“ oboznámi ju Roxy a pokynie na mňa. Začervenám
sa. Vojdem do lôžkovej časti a obídem posteľ.
„Ako
sa cítite, slečna Tyreková?“ opýtam sa jej. Sama popritom odolávam nutkaniu
načiahnuť ruku a presvedčiť sa, že vysoká teplota jej už zmizla. Ciar sa
zaprie do postele doktorka jej pomôže posadiť sa. Blond kučeravé vlasy jej
skĺznu na plecia a vankúš. Na niektorých pramienkoch je popritom ešte
stále vidieť jej zaschnutá krv.
„Už
mi je lepšie. Prepáčte, že ste si o mňa museli robiť starosti. Ležala som
tu dlho?“ smeruje otázku na Roxy. Tá mávne rukou.
„Len
pár dní. Ale aspoň som tu mala nejakú spoločnosť.“
Dievča
prikývne. Posadím sa na druhé lôžko. „Slečna Tyreková, povedzte nám, o čo
vlastne išlo, keď vás vaša spolužiačka napadla. Pretože pochybujem, že to bolo
len kvôli vyliatemu nápoju.“ Snažím sa to odľahčiť úsmevom, no Ciar Tyreková na
to reaguje úplne opačne. Sklopí pohľad do svojho lona, kde si žmolí ruky. Môjmu
zraku neujde, že sa jej potia.
„Je
to preto, že som prestúpila z jedného druhu do druhého,“ odvetí
a stíchne, akoby tá krátka veta vysvetľovala úplne všetko. Spomeniem si na
riaditeľove slová – Ciar Tyreková kedysi patrila k Svetlým démonom, no po
udalostiach v rodine musela prestúpiť k Temným. Chcem o tom
vedieť viac, ale nechcem na ňu tlačiť. Preto si zahryznem do pery, aby som
nepovedala niečo nevhodné.
„Minulý
rok moju rodinu napadla skupina Potomkov,“ začne šepotom a hlas sa jej
láme pri každom slove. „Otec s mamou mali neliečiteľné zranenia, bol
zázrak, že ešte dýchali. Naša krv nepomáhala a tak brat vyhľadal temné
knieža Temných démonov. Acheronova krv zachránila moju mamu, no otec zomrel. Za
oplátku sme všetci traja prestúpili k Temných démonom.“
Spakruky
si zotriem slzu stekajúcu po mojom líci. Nemôžem uveriť, že taký dôvod sa
skrýval v prestupe Ciar Tyrekovej a jej rodiny k Temných
démonom. Dokonca nedokážem uveriť ani Acheronovej šľachetnosti. Aj keď,
popravde, svoju krv naozaj nepredal lacno – získal do svojej rasy ďalších
démonov a svetlá strana o nejakých prišla.
Roxy
si hlasno vyfúka nos do bielej vreckovky a mňa to preberie. „Takže preto
ťa tá študentka napadla, rozumiem. Najskôr však nepoznala dôvod tvojho prestupu
a cítila k tebe zášť ako ju cíti aj väčšina Svetlých démonov
k Temným.“
„Čo
s ňou teraz vlastne bude?“ spýta sa polohlasom. Vymením si
s doktorkou Roxy pohľad. Obom nám je jasné, že jej musíme o smrti
spolužiačky povedať teraz, inak s to dozvie od niekoho iného. Ale zároveň
ju nechceme raniť. Nebola to predsa jej chyba.
Keď
už dlho mlčíme, krátko kývnem doktorke, čím jej dám najavo, že jej tú zlú
novinu oznámim ja. „Ciar,“ začnem neformálne, „tvoja spolužiačka, ktorá ťa
napadla, hneď po tom incidente utiekla zo školy. Vybrali sme sa za ňou, no
prišli sme neskoro. V meste ju napadol Potomok a ona to neprežila.“
„Čože?“
zhíkne. Vystrie sa na posteli a tvár sa jej skriví od bolesti. „Ako sa
také niečo mohlo stať? Prečo je Potomok tak blízko školy? Čo tu robí? Ja to
nechápem.“
Roxy
ju zatlačí späť na do postele skôr, než sa úplne zrúti. Vezmem ju za ruku
a silno ju stlačím. „Neboj sa. Toho Potomka rozhodne vystopujeme a zabijeme.
Nie je tvoja vina, čo sa stalo. Bola proste len v zlom čase na zlom
mieste.“
„Lenže
nebyť mňa, neušla by zo školy a teraz by ešte žila,“ protirečí mi. Neviem,
čo na to povedať, pretože má pravdu. Na druhej strane, jej smrť nebola zas taká
zlá – zadržala Potomka, ktorý sa blížil ku škole. Vlastne odhalila jeho
prítomnosť v meste. Nebyť jej, teraz mohlo byť viac mŕtvych.
Nič
z toho Ciar Tyrekovej ale povedať nemôžem. Ak by sa po škole roznieslo, že
Potomok to mal namierené k nám, začala by panika, ktorú by sme nezvládli. Zahryznem
si do pery.
„Dnes
sa bude konať rozlúčka na jej počesť. Ak by si chcela, môžem ťa na tých pár
hodín prepustiť z nemocnice,“ navrhne jej Roxy.
Rozlúčku
usporiadal riaditeľ, aby rodina mohla prijať našu úprimnú sústrasť. Okrem
všetkých študentov a učiteľov mali podvečer prísť aj jej rodičia. Preto
bolo dnes zrušené v poobedňajších hodinách vyučovanie. Roxy prítomnosť
Ciar na rozlúčke myslí dobre, no ja si nie som istá, či bude jej prítomnosť
vhodná. Ciar mi však nedovolí nič povedať. Okamžite s Roxynov ponukou
súhlasí so slovami, že tam pôjde, aj keby musí z ošetrovne utiecť.
Podvečer
zájdem do svojej izby, aby som sa prezliekla do uniformy. Potiahnem si biely
kabátik a vlasy si nechám pre tentoraz rozpustené. Keď sa vraciam späť na
ošetrovňu, v salóniku na internátoch sa už zhromažďujú študenti. Jeden
z profesorov im dáva jasné pokyny, aby sa správali slušne a pripomína
im, že sa jedná o smútočný obrad. Ďalšia z profesoriek rozdeľuje
študentom sviečky.
„Pôjdeme?“
spýtam sa Roxy a Ciar. Obe sú už pripravené vo svojich čiernych uniformách
s bielym lemom. Podám obom sviečky. Roxy ich mávnutím ruky naraz zapáli
a potom sa pripojíme k ostatným, ktorí pomaly vyprázdňujú salónik. Zástup
študentov vedie zbor učiteľov. S Roxy a Ciar Tyrekovou kráčame
na konci, aby sme svojim pomalým krokom nezdržovali ostatných. Až dôjdeme ku
koloseu, zoradíme sa do lavíc, no nikto si nesadne. Priestor nie je osvetlený,
jediným svetlom sú horiace sviece v našich rukách. Je to nádherné
a zároveň to vyvoláva mrazenie na zátylku. Na pódiu je postavený mikrofón
a stojan s fotkou mŕtvej. Po oboch stranách horia štyri vysoké sviece. Ciar
vedľa mňa sa zapotáca a ja mám čo robiť, aby som ju zachytila pred pádom. Roxy
ju objíme okolo ramien.
Davom
zaznie šepot, ako keď v korunách stromov zašuští vietor. Náhle znovu
všetci stíchnu a na schodoch sa objaví malá skupinka. Vpredu kráča
riaditeľ John Erick, hneď za ním idú rodičia zosnulej a posledné sú dve Svetlé
študentky, ktoré nesú sviečky. Skupina prejde k pódiu. Študentky sa rozídu
na obe strany a ostanú stáť pri pódiu ako dva ochranné stĺpy. Rodičia sa
postavia do prvého prázdneho radu a riaditeľ podíde k mikrofónu.
„Dnes
sme sa tu stretli, aby sme sa rozlúčili s našou študentkou,“ začne svoj
prejav. Pripomína mi to jediný pohreb, na ktorom som kedy bola. Bolo to
v tej dobe, keď som študovala na Americkej Univerzite, môj strýko sa
pomiatol a zavraždil päť členov ľudskej domácnosti. Nikdy ho nechytili
a moja rodina preto ešte viac trpela. Aj keď mám niektoré spomienky
z tej doby zahmlené, na hromadný pohreb tej rodiny som si spomínala veľmi
dobre.
Zišli
sa tam stovky ľudí – príbuzní, susedia, reportéri a démoni. Vtedy som po
prvý krát videla riaditeľku Asociácie démonov. S mojou rodinou sme stáli
dosť ďaleko, aby sme nevyzerali podozrivo, no podľa Svetlých démonov naša
prítomnosť nebola vítaná. Aj ten pohreb bol veľmi dojemný. A rovnako ako
vtedy, aj teraz cítim pocit viny. Vynorí sa z ničoho nič a na pár
krátkych sekúnd sa ma snaží roztrhať na kúsky. Nerozumiem tomu. No potom sa zas
vytratí a mne sa v očiach objavia slzy.
„Prach
si a na prach sa obrátiš. Lebo Zem ťa porodila a zem ťa aj pohltí,“
zakončí John Erick. Všetci ako na povel skloníme hlavy a doprajeme mŕtvej
minútu ticha. Počítam posledné sekundy, keď niečo padne. Prudko zodvihnem
hlavu. Na pódiu sa prevrátila jej fotka a sklo sa rozbilo. V radoch
študentov sa ozvú hlasy. John Erick zodvihne fotografiu, ktorá mu náhle vzbĺkne
medzi prstami. Odhodí fotografiu znovu na zem a tá sa roztriešti na popol.
„Čo
to dopekla,“ nedokončí Roxy. Zaznie plačlivý výkrik matky mŕtveho dievčaťa.
„Ticho!“
skríkne John a utíši tak vravu, ktorá sa rozbehla. Aj z diaľky za
tlmeného svetla vidím jeho naštvané blčiace oči. „Kto to bol?“ zvolá. Nikto sa
neozve. Zatne päste a premeria si každého z nás. Ešte nikdy som
nevidela Johna takého rozhorčeného. „Pýtam sa, kto to bol?!“ zreve, až ma
zabolia citlivé ušné bubienky. Nikto však nemá odvahu sa ani nadýchnuť, nie to
sa ešte prihlásiť.
Prvý,
kto sa pohne, je matka mŕtvej študentky. Tackavo vykročí na pódium a padne
k popolu. Vezme ho do rúk, no jemný prášok jej rozfúka vietor, ktorý sa
zjaví odnikadiaľ. Pohľad mi padne na študentov o pár radov nižšie. Jeden
z nich má zdvihnutú ruku a otáča ňou v priestore. V duchu
zanadávam a odolávam nutkaniu vykrútiť mu krk. Miesto toho opatrne pustím
Ciar zveziem sa o rad nižšie. Temní študenti ma prebodnú pohľadom, no ja
si len priložím prst na pery.
Matka
na pódiu znovu zvrieskne v plači. Prach z fotografie sa zodvihne zo
zeme a zvíri sa okolo nej. Niektorí šokovane zhíknu. Prekonám ďalšie dva
stupne a nechýba mi veľa k tomu idiotovi.
„Ty,“
ozve sa nečakane. Zamrznem na mieste a pohľadom strelím na matku. Postaví
sa a ukáže mojim smerom. No neukazuje na mňa, lež na študentov pár radov
podo mnou. „To robíš ty,“ zopakuje. „Ako sa opovažuješ robiť si z pamiatky
mojej dcéry posmech! Ako sa opovažuješ špiniť jej existenciu svojou temnou
mágiou!“ Jej hlas sa zvyšuje. Už neznie žensky, ba ani ľudsky. „Stojíš tu
a máš uctievať jej pamiatku, no miesto toho si uťahuješ z našej
bolesti. Ale ja ti ukážem, čo je to skutočná bolesť. Nebudete sa hrať na
nevinných – všetci budete dnes trpieť s nami!“ vykríkne a v tom obráti
ruky nad seba.
Doteraz
jasnú oblohu zatiahnu mraky. Vzduch sa zvíri okolo nás a jeho teplota sa
rapídne zvýši. Z neba sa vyformuje malý lievik pripomínajúci tornádo.
Lenže toto má červenú farbu a je tvorené výlučne ohňom a dymom. Horký
vzduch mi spáli končeky vlasov. Ohnivé tornádo sa vyformuje k zemi
a k rukám šialenej ženskej na pódiu. John Erick sa k nej snaží
priblížiť, no jedna dobre mierená rana ho odhodí niekoľko metrov do strany. Pár
študentov vykríkne a začne panika. Žena sa rozosmeje.
„A teraz si na rade ty,“ začujem
v pišťaní vetra. Sledujem jej pohľad k študentovi. Inštinktívne sa
vrhnem dopredu a prekonám tých pár metrov, ktoré nás delia. Ohnivé tornádo
sa odrazí od majiteľky ako od zrkadla a svoj špicatý koniec ostrý sťa meč
zamieri do hľadiska. Temný študent veternej energie stojí ako obarený na
mieste. Premýšľam, ako ho čo najviac ochrániť. Ak na neho skočím, moja váha ho
nezvalí na zem, napadne ma v jeden krátkej stotine sekundy. Vrhnem sa pred
neho nastavím ruku pred seba. Ako náhle sa jej dotkne špička plameňov,
nadýchnem sa.
Moje
telo zaplaví horúčava. Som v sopke, uprostred žeravej lávy a visím
len na tenkom lanku. No aj to teplý vzduch začína trhať na nitky. Dýcham
prerývane a na kolenách prosím o chladný severný vietor
s príchuťou morskej soli. Moje telo pohlcuje ohnivú energiu a snaží
sa zničiť všetky plamene. Ale je to náročnejšie, než som si myslela.
„Sophia, aké poznáme pokročilé obranné
techniky?“
Otočím hlavu k riaditeľovi. Odložím
svoj čaj späť na podnos a ruky spustím na stehná. „Pokročilých obranných
techník je päť. Väčšina z nich je na krátku vzdialenosť – sú to pohltenie
priamym dotykom, energetická bariéra, zrkadlová bariéra a stratenie.
Piatou technikou je celkové pohltenie, ktoré sa dá použiť ako na krátku, tak aj
na dlhú vzdialenosť pri útoku živlom.“
John Erick sa usmeje. „Správne. A vieš,
prečo sa posledná technika učí na škole iba teoreticky?“
„Pretože pri veľkej protivníkovej sile
hrozí, že ma jeho živel úplne pohltí a ja zomriem. Je to veľmi
nebezpečné,“ odrecitujem naučenú formulku. Riaditeľ pokynie a ja si znovu
vezmem do rúk čas. Odpijem si z neho. Je ovocný a sladký ako med. Šťastne
sa usmejem na riaditeľa, že ma znovu pozval na jeden z jeho špičkových
čajových posedení.
„Sophia,“ osloví ma po krátkej pauze. „Chceš
sa tú techniku naučiť?“
Cítim,
ako mi horí ruka. Bodavá bolesť mi preniká od dlane cez lakeť až po rameno.
Zaškrípem zubami a potlačím výkrik. Nadýchnem sa vriaceho vzduchu, ktorý
mi pomaly rozožiera pľúca. Tornádo sa pomaly zmenšuje, no stále je príliš
veľké. Našťastie žena nemôže otočiť svoj hnev na niekoho iného, pretože pri
pohlcovaní som jej oheň spútala.
Koloseum
je už skoro prázdne. Celý útok trvá len pár sekúnd, no mne to pripadá ako celé
storočie. Plamene nečakane zmiznú a vzduch sa vzápätí ochladí. Na pódiu
zbadám ženu ležiacu na zemi. Nad ňou stojí Rais a ruku zviera v päsť.
Že to nikoho nenapadlo skôr, pomyslím
si. V kolenách pocítim slabosť a zveziem sa na sedačku. Hlava sa mi
točí a v ruke ešte stále cítim ohnivé šklbanie.
„Si
v poriadku, Drane?“
Nemusím
dvíhať hlavu, aby som zistila, kto to je. Pozriem sa na svoju dlaň – koža mi
zmizla a je vidieť len krvácajúce kosti a potrhané šľachy. Pri tom
pohľade ma napne a zároveň som prekvapená, že necítim ešte väčšiu bolesť. Možno
je to šokom.
„Na.“
Vzhliadnem. Acheron mi podáva hodvábnu bielu vreckovku. Zaváham. Znechutene si
odfrkne, kľakne si a obviaže mi dlaň. Keď zatiahne, skoro zošaliem od
bolesti. Potom sa narovná. „Vieš, mala by si si prestať robiť dlhy, ktoré ti
ostatní nikdy nesplatia.“
„To
malo byť ďakujem za záchranu tvojho Temného démona?“ podpichnem ho.
Chladne
sa uchechtne. „Moji Temní démoni tvoju pomoc nepotrebujú, Drane. Na ochranu tu
majú svojho kráľa.“
„Skutočne?
A je ti jasné, že keby som nepribehla, jeden z nich by bol teraz na
popol?“
„Pomohla
si mu, ale pozri sa ako vyzeráš. Ak by to nebol totálny idiot, do takejto
šlamastiky by sa nedostal. Mala si to nechať tak.“
Otvorím
ústa. „Ako môžeš takto hovoriť o svojom vlastnom,“ lapám po dychu od
rozhorčenia. Postavím sa a svet sa mi zatočí pred očami. Skoro sa zveziem
späť na sedačku, keď ma Acheron inštinktívne zachytí. Nahne sa a mne do
nosa udrie jeho sladká kolínska zmiešaná s dymom.
„Náš
svet nie je také priateľské miesto, ako sa zjavne domnievaš, Drane. Tak prestať
byť naivná a konečne otvor oči. Temní ani Svetlí démoni na tejto
univerzite ťa nepotrebujú, pretože nie si nič. Na svoju ochranu tu majú mňa. A dám
ti ešte poslednú radu – odíď zo školy skôr, než ťa to bude ešte viac bolieť.“ Ash
mi stisne zničenú ruku a mňa to úplne odzbrojí. Pustí ma. Skĺznem späť na
sedadlo a druhou rukou si chytím zranenú. Pulzuje mi v nej bolesť, no
vďaka hnevu ju ledva vnímam. Znovu ma ten čiernovlasý lev naštval, ale tentoraz
nemôžem robiť nič, len sa pozerať na jeho široké odchádzajúce ramená
a čierne vlasy, ktoré sa mu vlnia k pleciam.
Hlasno
vydýchnem.
„Profesorka,
ste v poriadku?“ Pribehne ku mne zadychčaná Roxy. Nadvihnem ruku
a pokrútim hlavou. „Panebože. Mám vám nejako pomôcť?“
Usmejem
sa na ňu. „Bolo by fajn, ak by ste mi pomohli do mojej izby, aby som sa mohla
zotaviť.“ Roxy ma podoprie a pomôže mi vstať. „A kde je vlastne Ciar?“
spýtam sa, keď si uvedomím, že ju nikde nevidím.
„Požiadala
som dve Temné študentky, aby ju odviedli na internáty. Hneď potom som sa
ponáhľala späť. Neviem, čo ste to presne predviedli, ale som rada, že ste to
urobili. Inak by tu bolo veľa mŕtvych.“
„Aspoň
niekto si to myslí,“ uškrniem sa. Pri odchode z kolosea ešte kútikom oka
zazriem na pódium. Pri žene v bezvedomí kľačí jej zronený manžel. John
Erick niečo hovorí Acheronovi a Raisovi, no nemám chuť ich odpočúvať.
Na
izbe uistím Roxy, že som skutočne v poriadku a za chvíľu bude moja ruka
vyzerať ako nová. Keď odíde, zamknem a odšuchcem sa do kuchyne. Z chladničky
vytiahnem pivovú fľašku. S jednou rukou s problémami zložím vrchnáčik
a napijem sa. Ústami mi prejde niekoľko deci studenej krvi. Po toľkej
horúčave mi to však vôbec neprekáža. Aspoň schladí moje rozžeravené pľúca
i telo. Odmotám si z ruky vreckovku a pozriem sa na ranu. Na
kostiach sa pomaly začínajú formovať šľachy a mäso. Posadím sa na posteľ. Po
pol hodine sa na ruke objaví nová koža, jemne ružová ako na detskej tváričke.
Ponaťahujem
si prsty, keď mi náhle stuhne krv v žilách. Dlaň i prsty mi obklopia
oranžovo-červené plamene. Ticho blčia a nepália akoby boli len ilúziou. Zadržím
dych. Načiahnem druhú ruku a chcem sa ich dotknúť, no skoro sa popálim. Fúknem
do plameňov. Oheň sa zakmitá, ale horieť neprestane. Nasajem vzduch.
„Sophia, čo urobíš, ak ťa obranná technika premôže?“
spýta sa ma riaditeľ John Erick.
Zadychčane sa zodvihnem na štyri. Ruky mám
spálené na uhoľ a je zázrak, že ešte držia pokope. Cítim neuveriteľnú bolesť
a nedarí sa mi potlačovať slzy. Nikdy som pri tréningoch s riaditeľom
nefňukala, ale tentoraz chcem, aby už prestal. Povedať to nahlas sa však bojím.
„Sophia, čo urobíš?“ zopakuje svoju otázku.
Zalovím v pamäti. Nedarí sa mi vyhľadať
správnu odpoveď. „Ja neviem,“ zafňukám. Nepoznám odpoveď, ktorú odo mňa chce
a hlava sa mi ide z toho rozletieť. Umriem – napadá ma, no viem, že
John Erick má na mysli niečo iné.
Zodvihnem k nemu pohľad. Plamene okolo
neho zmiznú a on si vyberie zo zadnej kapsy vyťahovací nôž. Pomaly sa
blíži ku mne a ja dostanem náhle strach. Postavím sa, aj keď ma nohy sotva
udržia. John však nenamieri nôž proti mne, lež proti sebe. Zastaví, oči
nespustí z mojej tváre. Pevnejšie chytí rukoväť a podreže si
zápästie.
„V
krvi sa skrýva sila,“ šepnem, keď si spomeniem na riaditeľove slová. Obrátim do
seba zvyšok krvi vo fľaške a prizerám sa, ako plamene na mojej ruke pomaly
miznú. O chvíľu už nevidieť nič. Keď sa to stane, vydýchnem si úľavou.
Nič
podobné sa mi ešte nestalo, ani som to nevidela. To preto muselo byť používanie
tejto obrannej techniky také nebezpečné. Aj keď som si vždy myslela, že ma
nepriateľov živel pohltí už na mieste pri súboji. Zdalo sa, že som sa zmýlila.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára