Čo sa vlastne stalo Sophii, keď ju v noci prepadli? To a ešte viac sa dozviete v nasledujúcej kapitole. Užite si čítanie. :)
„Do rána nevydrží. Mali by sme ju ísť za
úsvitu vykopať.“
„Neblázni. Pokiaľ je skutočne taká dobrá ako
sa o nej hovorí, tak sa do pár hodín dostane von sama. Nepotrebuje našu
pomoc. A ak by som ju išiel ráno vykopať, načo by som ju tam potom teraz zahrabával.“
„Dúfam, že nás Acheron podrží. Ak ma kvôli
tomu vyhodia, moji rodičia sa zbláznia.“
„Neboj sa. Ash sa jej chcel zbaviť rovnako ako
my. Určite sa za nás u riaditeľa prihovorí. Tak už poď.“
Precitnem.
V hrdle mám sucho ako na púšti. Bolí ma celé telo. Otvorím oči, no okolo
seba vidím stále rovnakú tmu. Zaklipkám viečkami a ruka mi vystrelí
k zátylku. Zasyčím od bolesti. Lakťom tresnem do čohosi dreveného. Pomalšie
prejdem rukou k svojej hlave a nahmatám hrču. Krv je už na väčšine
miesta zaschnutá, čo mi udáva približný čas, za ktorý som bola
v bezvedomí. Nebolo to viac než pol hodinu. Povzdychnem si
a v hlave sa mi vybavia tváre dvoch študentov. Zovriem ruky do pästí.
Toto si odskáču.
Zasuniem
ruky do boku a pokúsim sa zodvihnúť, no hlavou narazím do drevenej steny.
Zosuniem sa späť k zemi a zažmúrim do tmy. Nič však nevidím.
Načiahnem ruku a nad sebou nahmatám drevenú stenu. Tiahne sa po celej
šírke i výške, až k mojim nohám. Prstami prejdem po hladkom dreve ku
stenám okolo seba a k podložke pod sebou. Netrvá mi dlho, kým mi
dôjde, v čom sa presne nachádzam. Srdce mi vynechá úder a ja si zrazu nie
som istá, či je to z hnevu alebo zo strachu. Zabubnujem päsťami na veko
truhly. Drevo nepovolí, ani sa zvonku neozve žiadny hlas. Počuť len presypanie
hliny nad truhlou.
Zalapám
po dychu.
„Pomóc,“
skríknem z plných pľúc. V hlase sa mi popritom odráža zúfalstvo
a hnev, aký som už dávno necítila.
Čakám.
Nikto však nepríde. Nemôžem sa tomu čudovať. Som zahrabaná bohvie koľko metrov
pod zemou. Pri tom pomyslení sa roztrasiem. Cítim sa akoby som stála proti
Potomkovi a nemala v ruke žiadnu zbraň. Akoby som stála nahá
v ohni.
„Zachovaj
pokoj, Sophia. Panika ti teraz nepomôže,“ nahováram si a prinútim sa
prestať chvieť. Spomalím svoje dýchanie, aby som nevyplytvala všetok vzduch skôr,
než sa dostanem von. Zahryznem si do pery a premýšľam. Po chvíli vytiahnem
z vrecka kabáta mobil. Zapnem na ňom svetlo a to namierim na stenu
nad sebou.
Drevo
je svetlé, ešte stále ho je cítiť po brúsení a lakovaní. Po bokoch vidím
hroty klincov, ktorými sa netrafili do stien, no prerazili s nimi veko. Prevrátim
nad ich fušerskou prácou oči. Načiahnem ruku k jednej hrane a pokúsim
sa sústrediť celú svoju energiu do prstov. V slabom svetle z telefónu
vidieť poletujúce čiastočky prachu ako sa pomaly formujú do ostrejšej hrany,
ktorá vychádza z končekov mojich prstov. Ako keby ich neviditeľná sila
predlžovala a bola ich súčasťou.
Prudko
vystriem ruku a ostré hrany prerazia roh veka. Dnu sa nahrnie čierna hlina
a ja sa pritlačím na druhú stranu tesného priestoru. Nadýchnem sa
a znovu načiahnem ruku na to isté miesto. Musím nahromadiť viac energie
inak by sa mohlo stať, že ma hlina skutočne pochová. V duchu sa pomodlím
ku všetkým Praotcom a Pramatkám, ktoré po Zemi chodili a zavriem oči.
„Profesorka?“
Stiahnem
ruku. Nastražím uši a dúfam, že sa mi to len nezdalo.
„Profesorka Sophia Drane. Ste tu niekde?“ Zaregistrujem hlas Justina Mallbacka.
„Tu
som!“ skríknem čo mi sily stačia a dúfam, že to počul.
„Profesorka? Ste tam dole?“ ozve sa
neisto.
„Áno.
Pomôž mi!“
Neodpovie.
Vyčkávam. Náhle sa ozve obrovský rachot a zem okolo mňa sa pohne. Drevo
ten tlak nevydrží a roztriešti sa. Sotva si stihnem zakryť tvár pred
trieskami, keď sa zem okolo mňa rozhorúči. Je to ako uprostred zemetrasenia, až
puklinami preteká rozpálená láva. Už sa mi skoro zdá, že sa mi roztaví koža,
keď ma niekto potiahne za ruku a vytiahne do chladného vzduchu.
Pristanem
na niečom mäkkom. Telo mám ešte stále stuhnuté a tak chvíľu trvá, kým sa
pohnem. Nadvihnem hlavu a ocitnem sa tvárou v tvár Justinovi. Po čele
i hrdle mu stekajú čerstvé kvapky potu. Sme od seba vzdialení len pár
centimetrov, skoro dotýkame nosmi. Zalapám a zošuchnem sa z neho na
zem. Pošúcham si boľavú hlavu a zamračím sa na neho.
„Čo
tu robíš?“
„Prišiel
som sa pozrieť na vašu hodinu, ale nikto tam nebol. A potom som stretol
dvoch študentov, ktorí sa rozprávali, že vás zakopali. Nechcelo sa mi tomu
veriť, že by zrovna vás... Ale išiel som sa radšej pozrieť.“
„A
dobre si urobil,“ vydýchnem a nasajem po pľúc čerstvý vzduch. Pohľadom
zablúdim na kopec hliny, ktorá pod silou ohňa doslova vybuchla zo zeme. Bola
som pochovaná naozaj hlboko – aspoň na tom si tí dvaja tupci dali záležať.
„Vďaka,
že si ma zachránil,“ poviem a pomaly vstanem. Hlava sa mi zatočí
a svet s ňou.
„Aj
nabudúce,“ odvetí a urobí to isté. Nadvihnem obočie a strelím po ňom
pohľadom. Umiernene natiahne ruky pred seba. „Tak dobre. Nabudúce už radšej
nie.“
Súhlasím.
Nie že by mi jeho pomoc prekážala, ale najradšej by som bola, ak by
k žiadnemu nabudúce už nedošlo. Oprášim si nohavice i rukávy na
bielom saku. Mám ju všade ako tie hlúpe
vajíčka s múkou. „Vieš, kto to bol? A kde majú izbu?“ vyzvedám od
Justina, keď vzdám svoje oprašovanie. Prikývne. Lišiacky sa usmejem. „Perfektné.
Tak ma tam zaveď.“
Ukážem
na cestu, aby som ho trochu posmelila. Justin sa ležérne prenesie z nohy
na nohu a potom si povzdychne. Z výrazu jeho tváre mi je jasné, že
vie, o čo mi ide. A ja sa mu jeho domnienky ani nesnažím vyvrátiť. Temní-netemní,
ich žartíky mali svoju hranicu. Toto už jednoducho prehnali. Bolo načase
oplatiť im to rovnakou mincou.
Prejdeme
cez lesík a cesta nás zavedie okolo tribúny a štadióna ku internátom.
Vo väčšine izieb sa ešte stále svieti. Justin mi gentlemansky otvorí dvere
a vedie ma ďalej cez vstupnú halu. Niekoľko démonov, ktorí v nej
sedia, si zvedavo obzerá moje oblečenie a popritom sa chichoce. Radšej si
to nevšímam.
Vyjdeme
hore po sklenenom schodisku a Justin na štvrtom poschodí zahne doprava. Prejdeme
cez presklené dvere a pokračujeme ďalej po dlhej bielej chodbe
s červeným kobercom. Justin zastaví a ja tiež. Ukážem na dvere a pozriem
sa na neho v otázke. Prikývne.
Nasajem
vzduch. Otočím sa tvárou k bielym dreveným dverám, ktoré na sebe majú krvavo-červené
označenie 419. Privriem oči a na okamih sa započúvam.
„Ale bolo to celkom vtipné,“ zaznie
chlapčenský hlas. Nepochybujem, že sa jedná o hlas „môjho“ študenta. „Keď sa vyhrážala, že nás vylúčia. Ak by si
videl svoju vydesenú tvár, umrel by si smiechom. Skoro si sa z nej
posral.“
„To nie je pravda. Len ma trochu zaskočila.
Nečakal som, že uvidí naše tváre. Mal si ju poriadne udrieť už na prvý krát.
Také niečo by sa potom nestalo.“
To
mi stačí. Krv mi zovrie v žilách nedočkavosťou. Nakloním hlavu na jednu
stranu, potom na druhú, až mi popukajú kosti. V tom sa zvrtnem na jednej
nohe a druhou vykopnem dvere. Keď dopadnú, z chodby sa ozve ozvena môjho
kopu. Študentská izba je malá, no útulne zariadená. Obaja chlapci už sú
prezlečení v nočnom úbore – v trenkách a tričkách. Jeden
z nich sedí na posteli a druhý sedí na parapete okna. Keď vojdem,
obaja sa postavia a ich tváre sa predĺžia, akoby videli ducha.
„Čo
do-“ nedopovie Svetlý démon. Jediným úderom ho zložím k zemi
a pokračujem ďalej k Temnému. Vyštartuje proti mne s pokrikom. Uhnem
sa pred jeho vystrčenou päsťou do strany. Chytím ho za golier a s otočkou
ho prehodím celou izbou von na chodbu. Chlapec narazí bokom do steny
a dopadne bolestivo na zem k Justinovým nohám. Dýcham prerývane plná
adrenalínu. Najradšej by som z oboch vymlátila duše, no jedna moja časť, ktorá
chce byť aj naďalej učiteľkou dúfa, že si už zobrali ponaučenie.
Prejdem
na chodbu a zastavím sa nad Temným démonom. „Tak čo. Máš dosť alebo chceš
ešte jednu poriadnu ranu?“
Chlapec
zakašle, no pomaly sa štvornožky dvíha späť na nohy. „To nemôžete,“ zachrapčí.
„Ste predsa učiteľka. Nemali by ste sa nás dotýkať.“
Prekrížim
si ruky na prsiach. „Áno, to by som nemala,“ uznám mu. „Lenže pokiaľ mi nepreukážete
aspoň nejakú úctu, nemám dôvod sa k vám úctivo správať ani ja. Obzvlášť,
keď sa ma pokúsite zabiť.“
Zažmúri
na mňa. „Čo sú to za drísty,“ zasyčí. Narovná sa a tvár sa mu zlomí
v bolestivej grimase. Jednou rukou sa chytí za rebrá.
„Čo
sa to tu deje?!“
Otočím
sa. Z konca chodby k nám kráča Acheron s Raisom. Tí dvaja sú ako
nerozlučné dvojčatá, uvedomím si. Zabodnem nahnevaný pohľad do čiernovlasého
leva a ponaťahujem si prsty na pravačke. Keď už sú dosť blízko, vylepím
Acheronovi facku.
Chodbou
sa ozve ozvena a zhíknutie všetkých zúčastnených. Acheronova tvár sa otočí
späť na mňa a zavrčí. Som pripravená streliť mu ešte jednu za to, čo sa
dnes večer stalo. Urobím krok dopredu, nestačím však ani mrknúť a Rais ma
pevne chytí za ruky a vykrúti mi ich za chrbát.
„Čo
to robíš?! Pusti ma!“ skríknem na neho. Ani to s ním nehne. Snažím sa
vyslobodiť, no jeho zovretie je pevné.
„Ty
čo robíš?! Si padnutá na hlavu, Drane?“ vyšplechne Acheron. Na bledom líci mu
vidieť odtlačok mojej dlane.
„To
skôr ty. Nehráš s čistými rukávmi, Acheron. Dať ma pochovať zaživa, pche.
Také zbabelé správanie som ešte nevidela,“ oplatím mu rovnakým hlasom. Jeho
dokonalá tvár sa zamračí. Svoj nechápavý pohľad presmeruje na Justina
a potom na dvoch démonov, ktorý v tom ruchu zaliezli do chodbičky
v izbe.
„Čo
ste urobili?“ Jeho hlas je prísny, akoby nezniesol žiadne lži. Svetlý študent
urobí pár krokov dopredu. Ruky má zopäté pred telom a tvár sklonenú
k nohám. Moje uši zachytia jeho prudké búšenie srdca.
„Povedal
si, že sa máme zbaviť profesorky. Tak sme so spolubývajúcim vymysleli plán
a dnes večer sme ju pochovali zaživa v lese. Mysleli sme si, že sa
vydesí a potom odíde zo školy. Nechceli sme ju naozaj zabiť alebo jej
vážne ublížiť.“
Zahmýrim
sa v Raisovom zovretí a vykopnem nohou na študenta. „Vážne? Nechceli
ste mi ublížiť? A čo mal potom znamenať ten úder baseballovou pálkou?“
„Inak
by sme vás do bezvedomia nedostali,“ nevinne prehlási Temný študent, ktorý tiež
podíde bližšie.
Zalapám
po dychu. Nemôžem uveriť vlastným ušiam.
„Biť
ženu je dosť úbohé, nemyslíte?“ zapojí sa Justin. Všetky pohľady sa presmerujú
na neho. Čiernovlasý lev ho prebodáva a snaží sa ho pohľadom umlčať.
Zahryznem si do jazyka, aby som na to niečo ironické neodsekla, pretože sa mi
snaží pomôcť. No v hlave sa mi veľmi jasne vybaví jeho dnešná výzva.
Nastane
ticho. Nakloním hlavu a sledujem ostatných. Navzájom sa premeriavajú ako
mačkovité šelmy v púšti. Mám pocit, že najväčším zvieraťom je tu lev, no
ani Justin nezaostáva. Dvaja študenti v izbe sú však len ich predkrmom. V jednu
chvíľu popritom naozaj čakám, že jeden z nich hlasno zareve, aby dal
ostatným najavo, kto je tu pánom.
„Čo
sa stalo?“
Zaklipkám
viečkami a preberiem sa zo svojej predstavy. Vedľa nás sa z ničoho nič
zjaví John Erick. Rais ma pustí a ja sa napriamim.
„Nič
sa nestalo,“ odpoviem automaticky ako vždy, keď som bola malá a na chodbe
ma šikanovali spolužiaci. Hovorievala som, že sa nič nestalo len kvôli tomu,
aby ich nepotrestali a potom sa ku mne nesprávali ešte horšie.
John
ako keby vedel čítať moje myšlienky, obráti svoju pozornosť na Acherona.
„Mladší
študenti si vystrelili z Drane a pochovali ju za živa v lese.
Prišla sem vyriešiť toto nedorozumenie,“ vysvetlí v skratke. Som
prekvapená, že vôbec otvoril ústa a udal svojich komplicov, no na druhú
stranu vôbec nepovedal celú pravdu. Justin ani ja mu to však nevyvrátime.
„Bol
to zlý vtip. Povedali sme profesorke, že nás to veľmi mrzí,“ neveselo prizná
Temný študent. Díva sa do zeme, no jeho postoj vyzerá ako božie umučenie. Druhý
ho popritom napodobuje ako z kopírky.
„Je
to pravda, Sophia?“ Riaditeľ sa otočí na mňa.
„Samozrejme.
Išlo len o hlúpy vtip.“ Ako náhle to dopoviem, riaditeľovi je jasné, že
klamem. Rovnako ako keď som bola malá, ani tentoraz mi to nezhltne. Aj keď sa
tvári, že hovorím pravdu.
„Dobre.
Tak či tak z toho musím vyvodiť dôsledky.“ Ťažko si povzdychne. „Chlapci,
pôjdete so mnou a napíšete dvojstranové ospravedlnenie.“ Obaja znechutene
zamrnčia. Poštuchnem Temného študenta a výhražne nad ním zakrútim hlavou. „Môžete
byť radi. Je to ten najmenší trest, za také vážne porušenie pravidiel,“ dodá
riaditeľ.
„Prepáčte,“
zaspätkuje Svetlý študent a postrčí svojho spolubývajúceho dopredu. Riaditeľ
nám ešte zaželá dobrú noc, a potom s obomi odíde preč. Keď sa stratia
za dverami, fľochnem nepríjemný pohľad na Raisa, ktorý mi celý čas stál za
chrbtom. Na môj vkus až príliš blízko. Na to sa obrátim na Acherona.
„Viem,
čo sa chceš spýtať. Ale nemal som s tým nič spoločné,“ povie skôr, než
stihnem vysloviť svoju otázku. Zažmúrim a snažím sa nájsť nejaký náznak
lži. Mrknutie, navretá žilka na spánkoch či malý tik v kútiku pier by mi
naznačili, že klame. Nič také však nezbadám. To však ešte neznamená, že mu to uverím.
„V
poriadku.“ Falošne sa usmejem a tvárim sa, že som zhltla návnadu. „Ešte
raz, vďaka za pomoc,“ venujem Justinovi a potom sa otočím aj ja na odchod.
Urobím krok dopredu, keď ma silné zovretie ruky donúti zastaviť. Otočím sa
rýchlejšie, než je pre človeka prirodzené. Striedavo preskakujem očami
z Acheronovej tváre na jeho ruku a snažím si ju vytrhnúť. Neúspešne. Pristúpi
bližšie a nahne sa k môjmu uchu. Zadržím dych.
„Aby
si vedela, ešte nikto zo Svetlých démonov mi nikdy nestrelil facku. Pretože
každý je takí rozumní a vie, že by som mu v tom okamihu rozdriapal
hrdlo. Máš šťastie, že si žena. Ale nabudúce sa už kontrolovať nebudem.“
Z jeho
chladnej vyhrážky sa mi chĺpky postavia dupkom. Odtiahne sa a pustí mi
ruku. Mimovoľne ustúpim. Ruka ma páli na mieste, kde ju držal a pud
sebazáchovy mi radí, aby som zobrala nohy na ramená.
Zodvihnem
bradu a s úsmevom sa pozriem do bledej tváre čiernovlasého leva. „A
ty by si mal vedieť, že ak sa ma takto ešte raz dotkneš, nebude ťa bolieť len
líce, Acheron.“
Zasmeje
sa. Netuším prečo. Otočím sa na päte.
„Kam
idete, profesorka? Potrebujem s vami ešte hovoriť,“ zakričí za mnou Justin
Mallback.
„Idem
do sprchy a potom sa pozrieť po jednom Potomkovi. Už na vaše hry nemám
čas.“ Poslednú vetu precedím pomedzi zuby len pre seba. Zapriahnem sa do dverí
a vyjdem z chodby.
●●●
Ulicami
sa rozozvučí sanitka. Zodvihnem hlavu a započúvam sa do zvukov mesta.
Podľa hlásenia vo vysielačke sa však jedná len o zástavu srdca
v starobinci. Zložím si hlavu späť na ruky a zahľadím sa znovu na
obzor.
Celú
noc som sa potulovala mestom v snahe nájsť Potomka. Prezrela som všetky
nočné kluby i tmavé zákutia, kde by sa mohol schovávať. Dokonca som si porezala
ruku a urobila krvavé cestičky zo všetkých svetových strán, aby ho
nakoniec doviedli ku mne. Ale okrem domácich hádok a pár opilcov, som
nemala šťastie.
Zodvihnem
ruku a prezriem si dorezané zápästie. Aj napriek tomu, že ho mám omotané
obväzom, stále krváca. Unavene ju znovu položím a na pár sekúnd zavriem
oči. Chce sa mi spať a zo straty krvi ma bolí celé telo. Musím sa
s tým však zmieriť. Nie je to prvý krát, čo môj lov vyšiel nazmar. Nie som
totiž ako komando z Asociácie démonov. Odmietam používať ľudí ako návnadu.
Radšej tú návnadu urobím zo seba. Aj keby to malo znamenať, že sa budem cítiť
pár dní pod psa.
Na
tvári pocítim teplo. Rozlepím oči a na malú chvíľu ma oslepia slnečné
lúče. Zažmurkám. Svitá. A spolu so svitaním sa ruch mesta pomaly
zosilňuje. Po ulici podo mnou prejde prvé auto. Skontrolujem hodinky, aj keď
viem, že je najvyšší čas vrátiť sa späť na Americkú Univerzitu.
Zaistím
zbraň, ktorú celú noc zvieram v jednej ruke, až pokým mi prsty úplne nestuhli,
a zbalím ju do športovej tašky, v ktorej schovávam pár ďalších
hračiek. Chvíľu sa v nej pohrabem a vyberiem z nej termosku
s kávou. Zahrkám s ňou, no z vnútra sa neozve žiadny zvuk. Mľasknem.
Zdá sa, že šoférovanie späť do školy budem musieť zvládnuť bez svojej čiernej kávy,
ktorá ma držala na nohách po väčšine dnešnej noci.
Vezmem
tašku a vstanem z drevenej debny. Prejdem k požiarnemu
schodisku, ktoré hlasno hrkoce pod mojimi krokmi. Náhle však zamrznem na
mieste.
Okno
vedľa mňa sa otvorí a von sa nahrnie drobná postava. Chlapec, ktorému
nemôže byť viac než sedem rokov, je ešte stále oblečený v pyžame. Telom
narazí do zábradlia a potom malou pästičkou udrie do trubky vedľa seba. Srší
z neho hnev. Zamračím sa a otočím sa na okno. Vo vnútri sa
svieti. Nastražím uši a začujem hádku. Muž sa háda so ženou o plánoch
na víkend. Zdá sa, že ten muž sa práve vrátil z práce. Znovu sa pozriem na
dieťa pred sebou a príde mi ho ľúto. Urobím krok dopredu a chlapec sa
otočí. Veľké oči upriami na mňa.
„Šš.“
Naznačím mu, aby bol ticho s ukazováčikom pritisnutým na perách. Usmejem
sa na neho.
„Kto
si?“ spýta sa predsa, keď prechádzam okolo neho.
„Batgirl,“
odvetím prvú hlúposť, ktorá mi napadne.
„A
kde máš kostým?“ neverí mi.
Zodvihnem
tašku a zamykám ňou vo vzduchu. Zbrane v nej zarachotia. Venujem
chlapcovi ešte jeden úsmev a následne sa vytratím dole schodiskom. Na
zátylku cítim jeho pohľad. Tašku hodím do kufra svojho auta. Zabuchnem ho
a vtom stratím rovnováhu. Pokrútim hlavou, aby mi svet prestal miznúť pred
očami. Opriem sa o auto a nasajem čerstvý vzduch.
Dnes
som o asi vážne prehnala. Stratila som priveľa krvi a k tomu
všetok ten stret v škole – nemôžem sa čudovať, že na mňa prišli mdloby. Vyvrátim
hlavu dozadu a pozriem sa na chlapca na schodisku, ktorý ma stále sleduje.
Usmejem sa na neho a napadnú ma čierne myšlienky. Premýšľam nad
možnou chuťou tak mladej krvi a na to, ako dlho by mi asi tak dodala
energiu. Mimovoľne si oliznem pery a to ma preberie. V duchu si
vynadám. Nemôžem uveriť nad čím som to vlastne uvažovala. Živiť sa ľudskou
krvou ako Temní démoni je jedna vec. Zahryznúť sa do malého chlapca zas druhá.
Nemohla by som so sebou ďalej žiť, ak by som to urobila. Nie. Rázne pokrútim
hlavou a rýchlo nasadnem do auta.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára