Napätie na univerzite sa stupňuje. Študenti sa snažia vyštvať Sophiu, ktorej sa pomaly plní pohár trpezlivosti.
Päsť
narazí do tváre čiernovlasého leva a ten sa zapotáca dozadu. Nečakám, kým
sa spamätá, a vzápätí mu druhou rukou vrazím pod hrudník. Tentoraz niečo
zapraská. Dúfam, že sú to jeho kosti.
„Miesto
tej figuríny si tam niekoho predstavujete, mám pravdu?“
Zazriem
na Roxy. Sedí na lavičke na konci telocvične, jednu nohu má prekríženú cez
druhú a rukou sa opiera o lavičku zatiaľ, čo v tej druhej drží
pohár kávy. Bezstarostnejší postoj som ešte v živote nevidela. V tom
okamihu by som chcela byť na jej mieste. Alebo aspoň mať možnosť udrieť si do
skutočného Acherona Uliella.
„Čo
vám ten fešák urobil také zlé, že ste sa rozhodla ho rozsekať?“
Zamračím
sa nad jej slovníkom. No keď sa pohľadom vrátim späť k červenej figuríne
pred sebou, jej plast na hrudi je skutočne prasknutý. Sťažka vydýchnem
a nechám figurínu figurínou. Vezmem si uterák a posadím sa obkročmo
oproti doktorke Roxy. V tomto okamihu som šťastná, že som sa s ňou
včera zoznámila. Teraz som aspoň mohla niekomu povedať, aká som naštvaná.
„Chcela
by som rozsekať vášho kráľa. Povedzte, Acheron sa už narodil taký arogantný a
namyslený, že s ním človek nevydrží zostať v jednej miestnosti viac
ako päť minút inak dostáva vážne tiky ho zavraždiť, alebo k týmto
„cnostiam“ prišiel časom?“
Roxy
sa zasmeje a ruka jej vystrelí k ústam. „Prepáčte. Takže to on vás
tak veľmi vytočil? Ani sa nečudujem. Keď sa stretnú dve výrazné povahy ako ti
vaše, musí dôjsť k nejakému iskreniu.“
„Čože?“
skríknem. Roxy si na svoju obranu zodvihne ruky a krátko nimi zamáva na
znamenie, že som ju zle pochopila.
„Chcela
som len povedať, že Acheron nie je taký zlý, ako sa javí. Na svoj vek je veľmi
rozumný. Asi to súvisí s jeho detstvom. Už keď mal päť zistilo sa, že je
novým kráľom západného pobrežia. Takže musel rýchlo dospieť. Je síce pravda, že
nemá príliš v láske Svetlých démonov, ale ako kráľ je dobrý.“ Hlas doktorky
Roxy bol nežný, akoby nehovorila o tom divokom levovi, ale o milom
a priateľskom plyšákovi.
Odfrknem
si. „Nemá rád je prislabý výraz,“ oponujem. „Ash nás nenávidí. Sme pre neho len
odpad a asi by vybuchol od zlosti, ak by mal niekoho z nás počúvať.
Typujem, že to kvôli nemu odišli všetci Svetlí profesori. A ani sa im
nečudujem. Skákať ako on píska... Taký hnusný...“ Vykríknem a tresnem
uterákom o zem. Roxy nadskočí. Bojazlivo sa usmeje.
„Máte
pravdu, niekedy to už preháňa, ale na druhú stranu by sme mu to nemali vyčítať.
Je všeobecne známe, že keď mal necelých desať rokov, uniesli ho Svetlí démoni. Bol
to ešte malý chlapec, ktorý sa musel sám oslobodiť. A také niečo na ňom
určite zanechalo svoje stopy.“
Sklopím
hlavu. Nevedela som o tom. Príde mi ho ľúto. Zabránim si predstaviť malého
čiernovlasého leva, ako si musí vybojovať cestu z rúk únoscov, no už len
tá skutočnosť dokázala rozdrásať srdce. V tom sa však zarazím
a spomeniem si na všetko, čo sa stalo od môjho príchodu na Americkú
Univerzitu. A na jeho hnusnú, povýšeneckú, prihlúplu tvár s čiernymi
chladnými očami!
Udriem
päsťou do lavičky tak silno, až mi ruka bolestivo zabrní.
„To
mu nedáva právo robiť si z nás otrokov! Alebo sa vyvyšovať, aj keď som
jeho profesorkou! Malý fagan!“
Roxy
zamľaská. „Technicky ste od neho mladšia vy, nie? Koľko je to, dva roky?“
Zmrazím
ju ostrým pohľadom. Túto skutočnosť mi nemusí pripomínať. Veľmi dobre si
uvedomujem, že každý študent je odo mňa o rok, dva či tri starší. Pri
nikom mi to však nevadí viac ako pri Acheronovi.
„Na
veku nezáleží. Nemal právo urobiť to, čo urobil.“ Moja nová priateľa kývne
hlavou, čím ma vyzve k pokračovaniu. Urobím grimasu a preložím si
nohy na jednu stranu. „Včera večer dovolil druhákom – svojim Temným démonom –
z druhej skupiny, že ma môžu vyštvať zo školy. Vraj im na to bude stačiť
týždeň, aby sa tu objavil nový profesor na Nočné vyučovanie.“ Povzdychnem si. „Už
pri nástupe mi bolo jasné, že to tu bude ťažké. Hlavne, čo sa týka Temných
démonov. Vedela som, že im nebude po vôli, aby ich učil niekto ako ja. Ale
myslela som si, že sa to časom ustáli a nechajú ma niečo ich naučiť. Lenže
je to ešte horšie. Ani jeden z nich mi nechce dať šancu a preto mi je
smutno. Som sakramentsky naštvaná, ale taktiež ma to mrzí,“ opravím sa.
„Na
vašom mieste by som už asi dávno ušla,“ zasmeje sa Roxy. „Zahrávať sa
s Temnými démonmi nie je žiadna sranda, to vám môžem odprisahať. Obzvlášť,
keď ide o dospievajúcu mládež. Preto by som odišla skôr, než sa niečo
naozaj stane.“ Vydýchnem. Vedela som, že povie niečo podobné. Že aj ona ma bude
nabádať, aby som opustila školu. Koniec koncov, patrí k Temným démonom.
„Ale,“ zastaví sa a zahľadí sa niekam za mňa. Na tvári má popritom milý
úsmev. „Ak by som mala vašu povahu, určite by som neodišla. Ste dosť drsná
viete? Žiadny profesor tu nie je ako vy a tak si Acheron aj ostatní
študenti robia, čo chcú. Keď som na Americkú Univerzitu chodila ja, spolužiaci
takí nebývali. Mali rešpekt a učitelia sa ich snažili viesť správnym
smerom.“
Pousmejem
sa nad jej sentimentálnym výrazom. „Typovala som, že máte okolo tridsať, Roxy.
Ale teraz mám z toho iný pocit. V ktorom desaťročí ste sa to narodili?“
Uštedrí
mi malý buchnát. „To nie je vtipné, i keď musím poďakovať za kompliment.
Vyzerám tak mlado len vďaka zdravému životnému štýlu a relaxu. Mojim
životným krédom je vyhýbať sa aj tomu najmenšiemu stresu. Inak mám už
sedemdesiat.“ Priložila si ukazovák na pery. „Ale nikomu to nepovedzte. Chcem,
aby ma aj naďalej niektorí študenti zvali na rande.“
So
smiechom súhlasím s jej prianím. No som prekvapená. Na svoj vek vyzerá neskutočne
krásne. Dokonca sa na jej tvári neobjavili ešte ani prvé vrásky či iné príznaky
starnutia. Na živote démona bolo úžasné to, že sa niekedy mohol dožiť až dvesto
rokov. Popritom keď umieral, nevyzeral ani na päťdesiat. Démoni starli štyrikrát
pomalšie, než obyčajní ľudia, ale neboli nesmrteľní. Dokonca aj králi
a kráľovné časom museli zomrieť prirodzenou cestou.
Zohnem
sa po uterák a omotám si ho okolo zápästia. Telo ma trochu pobolieva po
hodinovom búšení do hlúpej figuríny, no cítim sa lepšie, než včera večer. Po
tom rozhovore Acherona s druhákmi mal ešte tú drzosť neprísť na hodinu Nočnej
praxe. Vlastne, nie len on – nikto z jeho skupiny sa tam neukázal. Sedela
som v koloseu tri hodiny, kým som pochopila, že sa neobjavia. Prekliaty
čiernovlasý lev!
„Profesorka,“
osloví ma Roxy, čím upúta moju pozornosť. „Chcem, aby ste vedeli, že nie všetci
na tejto škole sú proti vám a chcú vás vyštvať. Je tu riaditeľ, ktorý by
vás v opačnom prípade nenajal, potom som tu ja, ktorej nová ženská pomoc
v učiteľskom zbore príde vhod a v neposlednom rade sú tu Svetlí
démoni. Ako ste si už určite všimla, zostalo ich veľmi málo. Niektorí sa
začlenili k Temným, pretože museli, ale myslím si, že stále je tu niekde
skupinka, ktorá má strach z tohto prostredia ovládaného nami. Aj keď to
nepovedia, určite sú radi, že sa na škole objavila profesorka, Svetlá démonka,
ktorá môže byť ich hlasom a určite im pomôže, keď bude treba. Tým všetkým
som chcela povedať, aby ste sa nebáli a neodchádzali tak ľahko – bez
boja.“
Mala
som chuť ju objať. Ako mamu, keď som bývala malá. Miesto toho som však iba
prikývla a rozhodla sa, zobrať si jej radu k srdcu. Ak už nie kvôli
sebe, musela som všetku šikanu zniesť kvôli všetkým Svetlým študentom na tejto
škole.
„Takže
mne nepomôžete?“ ozve sa hlas z druhej strany telocvične. Obe sa naraz
otočíme tým smerom. Vo dverách stojí Justin Mallback, celkom talentovaný
a snaživý, i keď trochu nafúkaný, tretiak. Nie som si istá, odkedy
tam stojí a koľko počul z nášho rozhovoru, no aj tak sa nepríjemne
zahniezdim.
„Čo potrebuješ, chlapče?“ spýta
sa ho Roxy a jej hlas zjemnie.
Justin vykročí k nám.
„Chcem, aby mi profesorka Sophia dávala súkromné hodiny a naučila ma jednu
z tých super techník, ktoré vie. Napríklad tú, ktorú predviedla na
našej prvej hodine. To by bolo fakt perfektné.“
Jeho
slová mi na niekoľko sekúnd vyrazia dych. Keď podíde bližšie, postavím sa a uštedrím
mu pohlavok. Zatacká sa dopredu a ja si uvedomím, že som tam dala priveľa
sily. „Zbláznil si sa?“ zvýšim na neho hlas.
„A
vy? Mlátiť študenta,“ zavrčí a ďalej si trie boľavé miesto na temene.
Prekrížim
ruky na hrudi. „Tie techniky sa budeš učiť so svojimi spolužiakmi o dva
týždne na Nočnej praxi. Žiadne súkromné hodiny. A navyše, až po pár
testoch na sto percent zistíme či si schopný skutočne zvládnuť takú pokročilú techniku.“
„Som!
Určite som. No nechce sa mi čakať dva týždne, kým sa do toho pustíme. Prečo nás
nemôžete učiť už teraz?“
„Pretože
najskôr musíme prebrať bezpečnosť. Nesprávne použitie takejto techniky by ťa
mohlo vážne zraniť alebo zabiť. To snáď nechceš.“
Mávne
rukou a odvráti tvár. „To už nechajte na mňa. Vy mi len dajte súkromné
hodiny. Môj otec vám zaplatí koľko len budete chcieť.“
Zovriem
prsty do pästí. Nasajem vzduch, že na neho poriadne nakričím, keď sa predo mňa
náhle postaví doktorka Roxy. Priateľsky mu jednu ruku položí na rameno. Justin
sa na ňu otočí a nadvihne obočie.
„Vieš,
na svoju otázku si si nevybral práve najlepšiu dobu. Profesorka nie je práve
v nálade, aby sa mohla rozprávať o niečom podobnom. Skús za ňou prísť
niekedy inokedy, dobre?“
Justin
strasie jej ruku z ramena a ustúpi ku mne. Na jeho mieste by som
poslúchla doktorkin milý hlas a už bola preč. On je však zjavne zaťatý ako
mulica.
„Ani
sa odtiaľto nepohnem, kým mi profesorka nesľúbi, že ma bude učiť.“ Prekríži si
ruky na prsiach. Roxy prevráti oči v strop a venuje mi upokojujúci
pohľad. Prehltnem svoj hnev.
„Pán
Mallback, tu nejde o peniaze. A je mi absolútne jedno, či tu
vystojíte aj dieru. Hovorím nie a to platí. Počkajte s ostatnými
svojimi spolužiakmi.“
Zohnem
sa po uterák a naznačím Roxy, aby ma nasledovala. Justin naštvane vykríkne.
„Dajme si o to súboj.“ Zastavíme. Obzriem sa cez rameno. „Vyzývam vás na
súboj. Jeden na jedného bez používania schopností či techník. Ak vyhrám, musíte
ma naučiť používať obranné techniky. Pokiaľ vyhráte vy, už vás s tým
nebudem nikdy obťažovať.“
V jednu
sekundu mi príde jeho návrh absolútne šialený, no vzápätí sa mi to celkom páči.
Otočím sa na päte. „Mám lepší nápad. Ak vyhrám, postaráte sa o to, aby všetci
študenti chodili na moje hodiny. Dnes ráno ste dokonca aj vy chýbali na
teórii.“
Prestúpi
z nohy na nohu a poškriabe sa vo vlasoch. „To na mne nezáleží. Svojim
spolužiakom nemôžem rozkazovať – nepočúvali by ma.“
Nakloním
hlavu a lišiacky sa usmejem. „Lenže to sú moje podmienky. Pokiaľ chcete
mať aspoň nejakú šancu, aby ste sa naučil techniky skôr, než vaši rovesníci,
musia všetci začať chodiť na hodiny. Pokiaľ to nezvládnete, viac ma neotravujte.“
Otočím
sa späť k východu. Doktorka Roxy ma nasleduje. „Viete, že sa mu to nepodarí.
To, že sa študenti vzbúrili a nechodia na vaše hodiny, má najskôr na svedomí
Acheron. Aj keď je meno Mallback veľmi uznávané vo svete démonov, pretože jeho
otec patrí k najbohatším démonom na svete, Acheronove slovo je na škole zákon.“
Zažmurkám.
Jeho priezvisko mi prišlo známe už na hodine, ale nespomenula som si odkiaľ.
Teraz sa mi v mysli vybavila korporátna spoločnosť so sieťou firiem po
celom svete a vráskavá tvár staršieho démona, ktorému sa po sto rokoch
života konečne narodil syn. Jeho meno sa často objavovalo aj v najnovších
výtlačkoch Démonologie, kde jeden
škandál striedal druhý.
„Ja
viem,“ vrátim sa späť k Roxy. „Práve preto som ho o to požiadala. Pokiaľ
má aspoň trochu rozumu a vie o čo ho vlastne žiadam, nikdy nebude súhlasiť
s tým súbojom. A to aj hlavne preto, že som ho už raz porazila.“ Bola
som si tým istá. A k tomu všetkému boli moje podmienky nesplniteľné.
„Koho
ste to porazili?“
Roxy
vykríkne a mňa hodí o krok späť. Ušné bubienky ma nepríjemne zabolia.
Pred nami sa z ničoho nič na tmavej chodbe zjaví riaditeľova sekretárka Maya.
Na tvári má povýšenecký pohľad, v ktorom sa jej leskne odpor voči mojej
osobe. Doktorka hlasno vydýchne.
„Pane
bože, Maya! Úplne ste ma vydesili.“
„Prepáčte,
doktorka. Hľadám profesorku, ktorá mala byť vo svojom kabinete. Máte mať
konzultačné hodiny.“
Urobím
grimasu. „Keďže ste ma našli, zrejme ste čítali lístok na dverách, že som
v telocvični. Alebo snáď máte na mňa nejaký špeciálny radar?“
Roxy
sa potichu zasmeje, zatiaľ čo Mayin výraz ešte viac stvrdne.
„Prišla
som vás informovať, že prišla najvyššia rada z Asociácie démonov na
obhliadku tela. Riaditeľ vás ihneď potrebuje v ošetrovni.“
Z tých
slov mi po chrbte prejde mráz. Asociácia démonov. Najvyššia rada. To sú dve veci,
ktoré neodlučiteľne patria k sebe a zároveň som ich najviac
neznášala. Asociácia démonov bola organizácia tvorená najlepšími Svetlými
démonmi z celého sveta. Každý z nich musel prejsť špeciálnym
výcvikovým programom, aby mohol loviť Potomkov, či v prípade núdze neskôr
pomôcť pri konfliktoch medzi rasami. Väčšina z nás pracovala
v dvojčlenných tímoch, ale bolo aj niekoľko takých, ktorí lovili samostatne – rovnako ako ja.
„Sophia?“
Hlas
doktorky ma vráti späť do prítomnosti. „Idem,“ šepnem. Vykročím za Mayou
a doktorka nás nasleduje. Tajne popritom dúfam, že moje športové oblečenie
nebude najvyššej rade prekážať.
Prejdeme
cez vestibul a vyjdeme von zo školy. Aj keď je to cez spojovaciu chodbu
rýchlejšie, nič nepoviem a ďalej nasledujem Mayu. Keď prechádzame popri
škole, z internátnej budovy práve vychádza skupinka Svetlých démonov s riaditeľom
Johnom Erickom na čele. Už z diaľky spoznám riaditeľku Asociácie démonov.
Staršiu ženu s bielymi prefarbenými vlasmi a tým najdesivejším a najchladnejším
pohľadom, aký som kedy videla. Popri nej kráčajú aj ďalší z najvyššej
rady. V bielych oblekoch okolo nich stoja traja bodyguardi, ktorí úskokom
sledujú temné knieža vedľa riaditeľa.
„Čo
ten tam robí,“ precedím medzi zubami a pohľadom prebodnem Acherona.
John
Erick nás zaregistruje a zmení smer celej skupiny. Rada sa pomaly blíži
k nám a Maya zastaví. Keď sú už skoro pri nás, zastavia. Riaditeľka
urobí krok dopredu a spolu s ňou sa pohnú aj dvaja muži
z ochranky.
„Sophia
Drane!“ zvolá hlasom bez akéhokoľvek zafarbenia. V duchu sa strasiem,
pretože mi príde chladný. Ako od robota v ľudskej koži. Navonok však nič
nedám znať a len kývnem hlavou staršej žene i zvyšku rady.
„Riaditeľka,
som rada, že vás znovu stretávam.“
„Dlho
sme sa nevideli. Ako sa darí vášmu otcovi?“
Viem,
že je to v skutočnosti to posledné, čo ju zaujíma. Donútim sa
k úsmevu. „Je mu už lepšie. Ďakujem za opýtanie.“
Prikývne,
no jej mimika sa nepohne ani o milimeter.
„Pozor!“
vykríkne náhle jeden z ochranky a stiahne riaditeľku k sebe.
Telo sa mi napne v domnelí blížiacej sa hrozby. Chcem sa obzrieť, keď mi
niečo lepkavé pristane na hlave. Automaticky zavriem oči. Hustá tekutina sa mi
rozleje po tvári a rukách a pomaly sa plazí mojim telom k zemi.
Hneď potom nasleduje niečo mäkké, čo ma zaťaží ako závažie a keď sa
nadýchnem, rozkašlem sa. Otvorím oči a pozriem sa na ruky. Žĺtky
z vajíčok sa mi tlačia medzi prstami snažiac sa ujsť pred belasou múkou.
Som tým oblepená všade, od hlavy až po päty. Kýchnem, keď sa mi múka znovu
dostane do nosa.
Vyvrátim
hlavu dozadu a pohľadom prebodnem otvorené okno z internátnej izby.
Začujem smiech.
„Drane,
čo to má znamenať?“ spýta sa riaditeľka.
Spakruky
si zotriem múku a vajíčka z úst, aby som mohla hovoriť. „Na vašu
otázku nepoznám odpoveď, pani riaditeľka. Museli by sme sa ísť spýtať študentov
v tej izbe.“ Ukážem na okno nad sebou. Riaditeľka zovrie čeľuste.
„Myslím,
že túto situáciu vyriešim ja. Je to predsa moja škola. Osobne tých študentov
potrestám,“ zachráni situáciu John Erick. Riaditeľka na neho nepríjemne fľochne
pohľadom, ktorý by usmrtil aj nesmrteľného a riaditeľ ustúpi. Stiahnem si
z rúk čo najväčšiu vrstvu vajíčok a múky a snažím
sa rozdýchať situáciu. Do žíl sa mi vleje nová vlna hnevu. Ak ich nájdem,
vlastnoručne z nich vymlátim dušu.
Niekto
sa zasmeje. Pohľad mi okamžite vystrelí k Acheronovi. Nemýlim sa. Svoj
smiech sa ani nesnaží skryť. Riaditeľka nepríjemne zasipí ako had chutnajúci
vzduch.
„Vráťme
sa späť k práci, slečna Drane,“ navrhne jeden z rady.
„Už
sme videli telo,“ pokračuje riaditeľka a modré oči jej ešte viac schladnú.
Naháňa mi to husiu kožu. „Nepochybne ide o útok Potomka. Podľa práce veľmi
mladého, neskúseného. S riaditeľom Johnom Erickom, sme sa zhodli, že je
veľmi zaujímavé, že narazil práve na jedného z démonov tak ďaleko od mesta.
Preto si myslíme, že mal namierené v tej chvíli do školy.“ Nasajem vzduch
prekvapením. Niečo také ma nenapadlo, ale dáva to logiku. Riaditeľka zopne ruky
dopredu a veľavýznamne sa na mňa pozrie. „Ochrana študentov je v tejto
chvíli najvyššia priorita. Preto nemienime ponechať nič náhode. Máte na to
týždeň, slečna Drane. Využite akékoľvek prostriedky, aké budú potrebné
k jeho zabitiu. Nesmie byť napadnutý ďalší démon.“
Je
mi jasné, kam jej slová smerujú. „A čo sa stane po týždni, ak sa mi to
nepodarí?“
„To
čo sa väčšinou stáva, keď jedinec zlyhá. Príde komando, ktoré to vyrieši bez
ďalšieho zdržovania. A vy predstúpite pred disciplinárnu komisiu. Byť
Strážcom a nechať si ujsť Potomka priamo pred nosom, taká hanba.“ Odfrkne
si a na tvári sa jej náhle objaví tieň znechutenia. Hneď na to však zmizne
a ona prekoná tú malú vzdialenosť medzi nami. Chladné oči zabodne do
mojich.
„Viem,
že vy lovíte Potomkov podľa vlastných pravidiel, Sophia. Ale tie vám tentoraz
nepomôžu. Zoberte si príklad zo svojich kolegov a použite ľudí ako
návnadu. Ide tu o lov Potomka. Nikto vás súdiť nebude.“ Chcem niečo
povedať, keď sa riaditeľka zvrtne na päte. „Máte na to týždeň. Ani o deň
viac.“ Po tých slovách s celou delegáciou odíde. Maya sa pridá
k Acheronovi, ktorému smiechom zablikajú oči a potom aj oni odídu za
riaditeľom.
Zostanem
stáť na mieste ako obarená a vzduch okolo mňa akosi schladne. Vajíčka mi
stále stekajú po tele až sa podo mnou začína tvoriť malá kaluž. Múka mi
s nimi schne vo vlasoch a cítim ju aj pod oblečením. Nič z toho
však nevnímam, pretože mi v hlavne stále znejú riaditeľkine slová.
„Netušila
som, že je riaditeľka taká drsná. Čo je vlastne to komando?“ spýta sa Roxy.
Neprítomne k nej nakloním hlavu.
„Je
to skupina Strážcov, ktorá uháňa Potomka nepretržite dvadsaťštyri hodín, až
pokým sa neunaví alebo ho nedostanú. Nemám komando rada. Nezáleží im na ľuďoch,
aj keď sú to všetko Svetlí démoni. Pri poslednej akcii dokonca zničili polovicu
mesta.“
„To
snáď nie,“ zalapá po dychu Roxy.
Súhlasne
prikývnem. Už použitie ľudskej bytosti ako návnady mi príde celkom prehnané,
nie to ešte zničenie mesta. Nepochybujem, že ak by k tomu nakoniec došlo,
niečo podobné by sa odohralo aj v meste blízko školy. Preto musím chytiť
Potomka čo najskôr, aj keby mám hliadkovať v meste dňom i nocou.
„Idem
sa pripraviť na Nočnú prax,“ oznámim Roxy a zamierim do svojej izby. Aj
keď mám ešte pár hodín do ôsmej, som si skoro istá, že zmytie všetkej tej múky
z tela a hlavne z vlasov, zaberie minimálne polovicu času.
●●●
Aj tak neprídu, pomyslím si nahnevane. No aj napriek tomu si
musím zobrať pomôcky na hodinu Nočnej praxe a ísť do kolosea. Ak by
o tom riaditeľka z Asociácie démonov vedela, že tu tak zbytočne
strácam čas, miesto toho aby som hľadala nebezpečného Potomka, pravdepodobne by
ma vykopla až na Mesiac. Okrem toho problému s Potomkom som musela čo
najskôr vyriešiť aj dochádzku svojich študentov, inak hrozilo, že ma bude
musieť riaditeľ vyhodiť.
„Akoby
jeden problém nestačil,“ zamrmlem si pre seba v tmavom lesíku pri škole. Predo
mnou sa po chvíli chôdze objaví koloseum vyhĺbené do zeme. Osvetľuje ho rada
lámp z oboch strán. Vonku popri tom
pofukuje príjemne teplý vánok, aj napriek tomu, že sa nachádzame v druhom najchladnejšom
štáte Ameriky. Vykročím po kamenných schodoch.
Koloseum
zíva prázdnotou rovnako ako včera. V polovici schodov musím zastaviť. Predo
mnou leží suchý konár spadnutý zo stromu. Zohnem sa, keď ma čosi zrazí
k zemi. Zvalím sa dole schodmi a popritom cítim každú ostrú hranu,
ktorá mi narazí do tela. Keď konečne zastavím, celé telo mi pulzuje bolesťou. Zasipím.
Ruka mi vystrelí k zátylku. Na prstoch cítim lepkavú tekutinu.
„Dočerta,“
zanadávam a zodvihnem sa na lakťoch. Dve postavy zbehnú dole schodmi a zastavia
sa nado mnou. Sú to študenti - jeden Temný, druhý Svetlý démon. Obaja sú
nervózny, no ani jeden z nich sa nezohne, aby mi pomohol na nohy. Takže ma
vážne tresol jeden z nich.
„Viete
o tom, že za napadnutie učiteľa môžete byť vylúčení?“ spýtam sa oboch.
Svetlý
ťažko prehltne. Temný zodvihne ruky, v ktorých drží baseballovou pálku. „Sklapni,“
zreve a udrie ma po druhý krát. Svet mi pred očami potemnie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára