Učiť na Americkej Univerzite je pre Svetlého démona naozaj ťažké. Tentoraz to Sophia okúsi na vlastnej koži. Prajem pekné čítanie.
Obkrúžim
prstami okolo modriny na krku. Zostala mi tam po uhryznutí zo včerajšej noci
rovnako, ako dva pásy na bruchu po dravých prstoch neznámeho Potomka. Prejdem
si jazykom po perách a privriem oči. Ešte teraz v ústach cítim tú
dokonalú chuť Johna Ericka, ktorú som mala možnosť okúsiť znovu po viac ako
troch rokoch. Mala som šťastie, že sme na neho natrafili a on mi láskavo
ponúkol svoje hrdlo. Mohla som sa tak vyliečiť za pomoci čerstvej, horúcej krvi
a nie piť ju chladenú z fľašky vo svojej izbe.
Povzdychnem
si. Nenávidím svoju chorobu. Vlastne som ju brala ako prekliatie. Trpela som
poruchou stravovania démonickej potravy. To znamenalo, že som nedokázala prijať
životnú energiu z hostiteľa ako ostatní Svetlí démoni. Kvôli tomu som bola
často slabá a hrozilo, že zostanem bezvládna. V mojej rodine to však
bolo bežné, takže som na to poznala riešenie – pitie krvi. Nezáležalo na obeti.
Mohol to byť človek alebo démon. Svetlý alebo Temný. Všetci chutili skoro
rovnako dobre a mne ich krv dodala energiu na ďalší týždeň. Boli len dve
pravidlá. Za prvé, nikto na to nesmel prísť. A za druhé, nikoho som
nemohla zabiť – ako môj strýko.
Otočím
sa chrbtom k zrkadlu a zaženiem zlé spomienky. Vezmem si biely kabát
s čiernym lemom a gombíkmi z postele a prehodím si ho na
bielu košeľu. Vyjdem z izby a zamierim do budovy školy. Na
internátoch stretnem pár študentov, ktorí využívajú voľný čas medzi hodinami.
Každý z nich sa na mňa pozerá so zvláštnou skúmavou iskrou v očiach a prestanú
sa ba okamih medzi sebou rozprávať. Nakrčím čelo. Neviem, koľko toho ostatní
o včerajšku vedeli. Určite nikomu neuniklo, že bola zranená študentka. Aj
naše pátranie iste vyvolalo svoje otázky. Ale povedal Ash niečo o tom, čo
sa stalo v meste aj niekomu inému ako riaditeľovi?
Vybehnem
hore schodmi a okamžite zastavím. Pred kanceláriou riaditeľa stojí Ellee
a Sarith ako dve strážne veže pred vstupom do kráľovského paláca. Stiahnem
sa späť za roh. Opriem sa o stenu a privriem oči.
„Bolo
by jednoduchšie nechať to na nás. Nepotrebujeme tu ďalšie hviezdy od Svetlých
démonov.“ Spoznám hlas Acherona.
„Tieto veci idú nad moju právomoc,“
odvetí John Erick. „Som povinný
informovať o situácii Asociáciu démonov, ktorí sa potom podľa vlastného
uváženia rozhodnú sem poslať svojho človeka. Alebo to nechajú na profesorku
Sophiu Drane.“
Zamračím
sa. Ash si odfrkne. „Prosím ťa, slabšieho
Svetlého démona som ešte nevidel. Ak by som tam včera nebol s ňou, teraz
by si už zháňal nového profesora.“
Zatnem
päste. Namyslenec.
„Vidím,
že ti jej druh stále nie je sympatický. Myslel som si, že zmeníš názor, ak ťa
Sophia naučí niečomu novému na hodinách, ale asi som sa mýlil. Počkaj, ak nemáš
rád Svetlých, prečo si ju potom vôbec zachraňoval?“
Chvíľu
trvá, kým odvetí. „Povedzme, že sme si
pri tom súboji pomohli navzájom. Niečo som jej dlhoval, ale teraz už sme si
kvit.“
„Takže Sophia nie je až taká nepotrebná.“ Posledné
písmená sa stratia v priestore, no ja sa usmejem. Otvorím oči, čím
prestanem robiť špicľa v tomto hlúpom rozhovore, a vykročím po
chodbe. Mladá Turkyňa ma okamžite spozoruje a napriami sa na mieste. Keď
zastavím pred nimi, nepozdravia ma, len si ma obe premerajú od hlavy po päty.
Nadvihnem obočie.
„Teraz
ísť dnu nemôžete, pani profesorka,“ oznámi mi Ellee rázne.
„Acheron
tam má súkromný rozhovor s riaditeľom a nepraje si byť rušený,“ dodá
Sarith a povýšenecky si prekríži ruky na prsiach. Usmejem sa.
„Nemyslím
si, že by ma študentky nejako mohli zastaviť pred tým, aby som ako profesorka
vošla do kancelárie riaditeľa. A na druhú stranu, zdá sa, že ste prespali
predmet o Rysoch démona, pokiaľ neviete, že Svetlí démoni majú perfektne
vyvinutých päť zmyslov. Inak povedané, nezáleží na tom, či budem stáť na chodbe
s vami alebo budem priamo v miestnosti s riaditeľom
a Ashom, pretože ak budem chcieť, môžem počúvať aj ich dýchanie.“
Vymenia
si pohľady. Využijem ich chvíľkovú nepozornosť a prešmyknem sa dnu. Na
moje prekvapenie v malej kancelárii nesedí za svojim stolom ani Maya.
Podídem k dverám a zaklopem. Na vyzvanie vojdem dnu.
„Dobrý
deň,“ pozdravím Johna Ericka a kývnem hlavou. Potom pohľad presuniem na
Acherona, ktorý sedí s prekríženými nohami z druhej strany veľkého
stola.
„Máme
tu súkromný rozhovor, Drane,“ oznámi mi unavene a poklepká prstami po
drevených opierkach. Prevrátim očami.
„Počula
som,“ odvetím a podídem ku stolu. Sadnem si do druhého kresla vedľa
Acherona. Ďalej mu však nevenujem svoju pozornosť a otočím sa na
riaditeľa.
„Chcela
som sa informovať o vašom ďalšom postupe, pán riaditeľ. Chceli ste
kontaktovať Asociáciu démonov. Už ste to urobili?“
„Počúvala
si za dverami?“ spýta sa Ash.
John
Erick sa nad tým pousmeje. „Nie, vlastne som o tom s tebou chcel tiež
hovoriť, aby si sa mohla pripraviť. Telo zabitej študentky sme previezli späť
do školy, no rodinu sme zatiaľ neinformovali. Predpokladám, že Asociácia
démonov najskôr bude chcieť poslať obhliadajúceho lekára, ktorý potvrdí, že ide
o napadnutie Potomkom. Až potom sa rozhodne koho sem pošlú. Mali by sme
však počítať s tým, že to nechajú na tebe.“
Súhlasím.
Premýšľala som nad tým celé ráno a došla som k rovnakým záverom ako
riaditeľ. Síce mi nebolo veľmi pochuti zahrávať sa s ďalším Potomkom, keď
už som sa raz na túto prácu dala a zapojila sa do Asociácie, nemala som
teraz na výber.
Nadýchnem
sa a zmením tému. „Zabitie študentky vyvolá v spoločnosti veľký
rozruch. Rodičia najskôr školu zažalujú.“
„Máš
pravdu. Zdá sa, že pre školu teraz nastanú ťažké časy. Po minuloročnom úmrtí
študentky je to už druhý prípad.“ Na chvíľu sa odmlčí a pohľadom zablúdi
na tichého Acherona. Ani s ním nepohne, dokonca mám pocit, že prestal aj
dýchať. „Preto som sa rozhodol čo najskôr zvolať radu školy, na ktorej
prehodnotíme jej zabezpečenie. Ak tu zomrie ešte jeden študent, obávam sa, že
školu zatvoria.“
Otvorím
ústa. Som šokovaná, ale nemôžem sa tomu čudovať. Dve úmrtia študentov za
posledného pol roka bolo priveľa na akékoľvek štatistiky. Acheron sa zodvihne
z kresla a napraví si čierne sako.
„Nič
také sa už opakovať nebude. Pokiaľ to nevyrieši Asociácia, prevezmem túto
záležitosť do vlastných rúk.“
John
Erick mu nemo poďakuje a prepustí Acherona. Keď vyjde, tiež sa postavím
z kresla. „Prosím, informujte ma potom o rozhodnutí Asociácie.“
„Samozrejme.“
Rozlúčim
sa s riaditeľom a rýchlymi krokmi opustím jeho kanceláriu. Acherona
ešte zastihnem na chodbe.
„Pán
Ulliel,“ zavolám na neho. Otočí sa a spolu s ním aj jeho ženské
komando. „Odkážte svojim spolužiakom zo skupiny A, aby sa o ôsmej všetci
dostavili do kolosea. Urobíme si náhradnú hodinu za včerajšok. A kto dnes nepríde,
už viac chodiť nemusí, rozumiete?“
„Odkážte
im to sama,“ znechutene odvetí Sarith.
Otočia
sa a bez ďalšieho záujmu odpochodujú dole schodmi. Nestačím sa čudovať nad
ich neopísateľnou aroganciou.
●●●
Zaklopem
na biele dvere na prízemí v malej chodbičke internátnej budovy. Hneď na to
vojdem a poobzerám sa po ošetrovni. V jeden časti oddelenej zeleným
závesom od lôžok, je biely stôl,
niekoľko pre mňa neznámych prístrojov a lôžko na vyšetrenie. Pozdravím
ženu v bielom plášti, ktorej zjav mi pripomína staré filmy z druhej
svetovej vojny. Červené kadere jej obkolesujú tvár a okuliare
s tenučkým rámom má spustené na šnúrke na prsiach. Už na prvý pohľad však
vyzerá mlado, možno na tridsať ľudských rokov.
„Želáte
si?“ spýta sa a podíde bližšie. Nasadí si okuliare a keď si ma
prezrie, jej oči sa rozšíria prekvapením. „Vy ste tá nová profesorka, ak sa
nemýlim.“
„Áno,
volám sa Sophia Drane. Teší ma.“ Načiahnem ruku. Potrasie mi ňou a ja si
v tom okamihu uvedomím, že je prvým Temným démonom, ktorý si so mnou na
škole potriasol pri zoznamovaní rukou. Temní profesori boli trochu striedmi.
„Aj
mňa teší. Volajte ma Roxy, ako všetci v tejto škole. Takže, čo
potrebujete? Stalo sa vám niečo?“
„Nie.
Vlastne som sa prišla informovať o stave Ciar Tyrekovej. Od riaditeľa som
počula, že je stále v bezvedomí.“
Roxy
s ťažkým srdcom prikývne a pokynie mi, aby som ju nasledovala.
Odhrnie záves ťahajúci sa cez celú miestnosť a my sa ocitneme pred
lôžkami. Všetky z nich sú prázdne, len v prvom sa krčí malé dievčenské
telíčko.
Už
keď som prvý krát videla Ciar Tyrekovú ležať v kaluži krvi na chodbe, mala
som pocit, že vidím zranené mláďa. Teraz ma prepadne úplne rovnaký pocit, ba sa
ešte zdvojnásobí. Ciar sa stráca vo veľkej posteli a jej mramorovo biela
tvár splýva s bielou perinou. Oči má zatvorené a keby nemala na
lícach trochu červene, myslím si, že je to socha dokonale vytesaná do bieleho
kameňa.
Roxy
znalecky poklepe na kapačku, odkiaľ prúdi do tela mladej pacientky čerstvá krv.
Pokrčím nosom, keď náhle v tom sterilizovanom prostredí zacítim
A pozitív. Môj zlepšení čuch je zjavne ešte dôsledkom včerajšej čerstvej
krvi od Johna Ericka. Obídem lôžko a chytím Ciar za ruku. Medzi prstami
cítim jej pravidelný pulz.
„Slečna
Tyreková stratila veľa krvi, no mala
šťastie, že ste ju našli tak rýchlo. Ráno bola na pár minút pri vedomí, ale
potom znovu zaspala. Zajtra by sa však už mohla prebrať úplne a pozajtra
ju prepustím. Okrem toho fušerského uhryznutia nemala žiadne iné zranenia,
preto jej liečba prebieha veľmi hladko.“
Vzdychnem
si úľavou. Načiahnem ruku a priložím jej ju na čelo. Prsty v mojej
ruke sa náhle pohnú.
„To
je zaujímavé.“ Zazriem na Roxy. „Viete, pokiaľ by tu teraz ležala Svetlá
študentka, stavila by som sa aj o celoročný plat, že by neprišiel ani
jeden s profesorov opýtať sa na jej stav. Vlastne by ju ani nechytili za
ruku, pretože váš druh sa im hnusí.“
Narovnám
sa a pustím dievča. „Viete, že už ste asi tretia, ktorá mi povedala niečo
podobné? Aj keď ma skôr tí dvaja pred vami kritizovali, že budem robiť rozdiely
medzi druhmi.“
„Skutočne?“
zvýši hlas. „To museli byť Temní démoni, mám pravdu?“
Súhlasím,
aj keď to vyznelo, že si je na sto percent istá. „Budem sa už síce opakovať, no
chcem, aby boli veci uvedené na pravú mieru. Nezáleží mi na tom, či je môj
študent Temný alebo Svetlý. Stále je to môj študent. Takže sa budem zaujímať
o jeho správanie, o jeho známky aj o jeho zdravie, pokiaľ bude
chorí.“
Roxy
teatrálne zatlieska. „To ste povedali veľmi pekne. Myslím si to isté. Pretože
nezáleží na sorte, ale na tom, že je to len dieťa, na ktoré by sme mi starší
mali dávať pozor.“
Ešte
raz skontroluje kvapkanie krvi zavesenej nad posteľou a potom sa na mňa
zoširoka usmeje. „Máte chvíľu čas? Stále som tu sama a keď už premýšľame
rovnako, chcem vás pozvať na kávu.“ Nemôžem odmietnuť.
S doktorkou
strávim asi pol hodiny klábosením o škole a profesoroch. Dozvedám sa,
že Roxy nastúpila skoro pred tromi rokmi, keď ju zlákal riaditeľ John Erick,
jej dávny priateľ, na dobrý plat a prácu s deťmi. Posťažovala sa
však, že nehody na škole sa stávajú len zriedka a aj keď sa študenti
pobijú a krvácajú, väčšina z nich sa neodváži prísť na ošetrovňu.
Z jej slov mi je jasné, že podobných prípadov je veľa a za krásnou
fasádou budov a univerzitného života študentov, sa skrýva tyrania, ktorú
všetci učitelia prehliadajú.
Dopijem
kávu a rozlúčim sa s Roxy. V slabej chvíli jej popritom sľúbim,
že ak si zajtra nájdem voľnú chvíľu, určite ju prídem znovu navštíviť. Potom sa
zastavím vo svojom kabinete a vrátim sa späť na prízemie, aby som mohla
odučiť ďalšiu Teóriu používania schopností, no tentoraz s druhou skupinou
druhákov.
Vojdem
do triedy a okamžite zastavím vo dverách. Skontrolujem čas na hodinkách –
je práve trištvrte na tri. Trieda je však prázdna. Medzi vecami si vyhľadám
papier so študentmi, ktorí by mali chodiť na túto hodinu. Je ich vyše tridsať,
preto nie je možné, aby to, že tu z nich nikto nie je, bola len náhoda.
Naštvane vybehnem z triedy a vrátim sa späť na internáty.
V prechodovej chodbe však zastanem. Na ihrisku pred internátmi vidím
sedieť veľkú skupinu študentov v tmavých uniformách. Prepadne ma
nepríjemný pocit.
Prejdem
cez štrkovú cestu a pokračujem cez trávnik k ihrisku. Niektorí zo
študentov sa smejú pri futbalovej bráne, iní hrajú karty či si pohadzujú malú
loptičku alebo sa len tak rozprávajú. Niekde medzi nimi zazriem aj niekoľko
Svetlých študentov, ktorý veselo diskutujú s Temnými akoby k nim
patrili. Zastavím sa pár metrov pred
nimi a ruky si prekrížim na hrudi. Dokopy by ich tu mohlo byť okolo
tridsať.
„Vy
ste druháci? B skupina na Teóriu používania schopností?“ skríknem, aby som
prekričala ich smiech. Všetci sa otočia.
„Áno
a čo má byť?“ spýta sa arogantne jeden z nich.
Podídem
bližšie. „Máme mať teraz hodinu. Vráťte sa späť do školy. Okamžite.“
„Lenže
my na tento predmet odmietame chodiť,“ odvetí ten istý a ostatní mu
súhlasne prikyvujú. „Pokiaľ ho bude vyučovať niekto ako vy, obyčajný Svetlý
démon, tak nás tam nikto nedostane.“
Nakrčím
čelo. Nerozumiem ich správaniu. Ešte som sa im ani nepredstavila a už
vyzerali, že so mnou vedú spory dlhé stáročia. Otočím sa na jedného Svetlého
démona, ktorý sedí najbližšie pri mne. „Vy si to tiež myslíte?“ Prikývne, akoby
sa nechumelilo. Povzdychnem si.
„Tak
dobre. Kto nepríde do desiatich minút do posluchárne a nebude sedieť na
svojom mieste, v tomto školskom roku už na moju hodinu nemusí chodiť. Čo
znamená, že z tohto predmetu nebude ohodnotený a nepustia ho do
ďalšieho ročníka. Už tomu rozumiete?“
Niekto
sa uchechtol. „Možno, ak by ste si kľakla a poprosila nás, tak by sme vaše
želanie zvážili.“
„Ibaže
ja vás nežiadam ani neprosím. Prikazujem vám to.“
Väčšina
sa prudko postaví a naštvane si ma premerajú očami. Chlapec, ktorý bol
najviac výrečný, vyjde dopredu a ruky zovrie v päste. „Drž hubu. Ty
nám nemáš čo prikazovať. To môže len Acheron alebo riaditeľ.“
Nakloním
hlavu nabok. Z tohto rozhovoru začínam byť unavená. „Pracujem pod záštitou
riaditeľa. Súhlasí so všetkým, čo urobím. Vašu triedu nepoznám, ešte sme sa
nestretli, preto nerozumiem, prečo sa takto správate. Doteraz som nebola zlá
ani na jednu triedu, ani na jedného žiaka. Ale pokiaľ sa okamžite nevrátite,
budem musieť vyvodiť patričné dôsledky.“ Ležérne sa otočím a pomaly vykročím späť k budove školy. Za sebou
počujem šepot. Nestihnem však prejsť ani pár metrov, keď sa znovu ozve ten
študent:
„Neštvi
ma. Alebo si zabudla na Acherona?! Ty odpad!“ vykríkne, až z toho mrazí
v kostiach. Otočím sa práve včas, aby som sa uhla veternej gule veľkej ako
futbalová lopta. Padnem na zem a guľa sa rozplynie tesne pred budovou
školy. Jej intenzita a rýchlosť ma šokujú. Takého niečoho nie sú schopní
ani pokročilí študenti.
Postavím
sa znovu na nohy a pohľad zabodnem do druháka. Pery má belšie než sneh
a na spánkoch mu navrela žila. Z ničoho nič sa pred ním vyformuje
ďalšia guľa plná energie vetra. Naberie väčších rozmerov a potom sa
rozdvojí. Pristúpi k nemu ďalšia študentka zatiaľ, čo ostatní ustúpia
dozadu. Vymenia si pohľady. Potom napriahne ruku so zapaľovačom a škrtne. Malý
plamienok všetkých farieb červene sa vznesie do vzduchu a behom niekoľkých
sekúnd sa zväčší do dvoch malých guľôčok. Tie pohybom dvoch prstov na ruke
presunie do veterných gúľ, ktoré sa rozhoria modro-červeným plameňom.
Nadýchnem
sa a mierne rozkročím nohy. Keď na mňa pošle jednu z gúľ, uskočím do
strany a následne sa znovu vyhnem, keď uvidím druhú. Tieto sa však
nerozplynú ako tá predtým, ale vrátia sa ako dva bumerangy k svojmu
majiteľovi. Zadýchane sa postavím znovu proti nemu. Náhle ma čosi chytí za
nohy. Pozriem dole a uvidím dva hrubé korene, ktoré sa vynorili zo zeme
a ako dva hady mi spútali nohy od topánok až po kolená. Pokúsim sa
vyslobodiť, no ich zovretie ešte zosilnie. Zasyčím od bolesti a padnem na
zem.
„Čím
sa nám budete vyhrážať teraz, pani profesorka?“ spýta sa posmešne študent
využívajúci veternú energiu. Pri ňom okrem dievčaťa už kľačí aj ďalší, ktorý sa
rukami dotýka zeme. Na tvári má lišiacky úsmev.
Dve
gule sa na mňa opäť vrhnú, no tentoraz už bez ohnivej podpory. Sú rýchlejšie
než predtým, že ich človek len sotva môže zaznamenať voľným okom. Tesne predo
mnou sa spoja a pohltia ma.
Do
celého tela mi udrie silný vietor pripomínajúci orkán. Nemôžem sa nadýchnuť,
ani pohnúť. Zavriem oči. Korene ma náhle pustia a guľa sa pohne do výšky.
Jej sila mi chce roztrhať telo na kusy, bunku po bunke. Sila ma prehne dozadu,
vyvráti mi hlavu a obuje sa do mojej hrudi. Vykríknem od bolesti. Jedna
moja časť chce z nedostatku vzduchu spanikáriť, no je jej to odmietam
dovoliť. Popritom mám pocit istého déjà vu, akoby sa všetko toto nedialo po
prvý krát.
Zatnem
zuby. Nemôžem dýchať, takže hrozí, že čoskoro odpadnem, preto musím konať rýchlo.
Moje telo pohltí časť veternej energie okolo mňa, čím sa vietor na okamih
spomalí a prestane ma bodať do celého tela. Vzápätí tú istú prijatú
energiu rovnomerne vylúčim behom jedinej stotiny sekundy z každej bunky,
pričom naruším ovládaný element. Guľa sa v tom náraze zväčší a ja
prepadnem cez jej otvorené dno. Pred niekoľkometrovým tvrdým pádom stihnem ešte
použiť zvyšok prijatej energie. Tá ma spomalí a nadnesie pár centimetrov
na zem. Keď sa vyčerpá, dopadnem bezbolestne na rovné nohy.
Konečne
sa nadýchnem. Zodvihnem hlavu a prstami si prečešem vlasy dozadu. Silný
vietor mi roztrhal gumičku, s ktorou som ich mala stiahnuté do chvosta na
temene hlavy. Vyzlečiem si kabát, z ktorého ostalo len pár pásov. Našťastie
nohavice zostali skoro neporušené. Povzdychnem si a pozriem sa na
študentov pred sebou. Bolí ma celé telo a na rukách stále cítim ostré
ihly, no snažím sa tváriť ľahostajne.
„Vzhľadom
k tomu, že by ste mali byť tí menej nadaní, máte celkom talent,“ pochválim
troch zadychčaných študentov. „Ale ak ste už skončili, vráťte sa späť do
triedy.“
„Neskončili
sme,“ zahriakne ma dievča. „Neviem, čo ste nám to teraz predviedli, no tak
ľahko sa rozhodne nedáme!“
Zasmejem
sa. „Naozaj si myslíte, že máte na to ísť do súboja s učiteľom na
praktické využívanie živlov?“
„Vraj
nevládnete nad žiadnym z nich. Čoho by sme sa teda mali obávať?“ Znelo to
ako výsmech.
„Máš
pravdu. Neviem ovládať živly. Som však nadaná v iných oblastiach.
Napríklad taká obrana proti akejkoľvek forme útoku mi ide perfektne. Chcete
druhé kolo?“
Otvoria
ústa, no ich odpoveď sa stratí v hromovom výkriku. Otočím sa a uvidím
bežiaceho profesora telocviku. Zadychčane prebehne okolo mňa a postaví sa
tesne pred troch študentov. „Čo to tu vy smradi vyvádzate?! Súboje sú na škole
prísne zakázané!“ Otočí sa na mňa. „Profesorka, nechápem, ako ste sa do niečoho
takého mohli nechať zatiahnuť. Vaše konanie bude mať následky pre všetkých
z vás.“
Ešte tento tu chýbal, pomyslím si.
Nedobrovoľne nasledujem učiteľa telocviku do hlavnej budovy a riaditeľovej
kancelárie. Na jeho príkaz s nami idú aj traja študenti, ktorí sa zapojili
do tejto „pouličnej bitky“. Maya nás okamžite pustí k Johnovi Erickovi.
Prevrátim
očami, keď počúvam vyhlásenie telocvikára, ktorý tu učil ešte keď ja som
študovala na škole. Za tie roky sa popritom vôbec nezmenil a stále dokázal
veci pritiahnuť za vlasy. Medzitým sa otvoria dvere a do kancelárie
vpochoduje Acheron aj so svojou ochrankou v podobe vysokého Raisa. Navzájom
sa prebodneme pohľadmi a môj deň sa stála ešte horším.
„Počul
som, čo sa stalo,“ vyhlási, akoby tým chcel odôvodniť svoj náhli príchod.
Učiteľ zmĺkne a trochu odstúpi, aby mohol Ash prejsť. Všimnem si, že
správanie telocvikára sa v tom okamihu otočilo o stoosemdesiat
stupňov a náhle bol akýsi úctivý. Nedalo sa však tomu čudovať, keďže bol
Acheron kráľom Temných démonov.
„Znovu
robíš problémy, Drane?“ podpichne ma. Ignorujem jeho slová a otočím sa na
Johna Ericka.
„Uvediem
veci na pravú mieru. Nešlo to o žiadny súboj, ako hovorí profesor. Bolo to
len kontrolované predvádzanie schopností študentov. Ospravedlňujem sa, že sme tak
nečakane zabrali ihrisko, no bolo to bezpečnejšie, než kontrolovať moc takých
rozmerov v triede.“
John
kývne, no telocvikárovi to nestačí. „Ale prosím vás,“ zasyčí. „Všetko som to videl.
Bojovali ste tam na život a na smrť. Ešte šťastie, že títo študenti sú
takí slabí, inak by vás tá guľa roztrhala na kusy.“
John
Erick sa zasmeje. Všetci sa na neho otočíme, no on len ospravedlňujúco zodvihne
ruky. Je príjemné znovu počuť jeho smiech. „Prepáčte, pán profesor, ale
nemyslím si, že nejaké malé hašterenie by mohlo profesorku Sophiu Drane
roztrhať. Na to by ste potrebovali väčšiu silu než je tá moja.“ Všetci sa nechápavo
zamračia a uprú na mňa svoje pohľady. V tom okamihu si spomeniem,
prečo mi predchádzajúca situácia prišla taká povedomá. „Ešte predtým, než
Sophia doštudovala na Americkej Univerzite, dával som jej lekcie v priamom
súboji proti živlom. To boli časy. Myslím, že som na ošetrovni skončil tak trikrát?“
Zasnene sa pousmeje. Neubránim sa rumencu na tvári. Svojimi slovami však
absolútne odzbrojil ďalšie námietky profesora telocviku.
Preruším
dlhšie ticho. „Ak je to všetko, mohla by som sa vrátiť späť k učeniu?“
spýtam sa riaditeľa. Súhlasí. Otvorím dvere a pozriem sa na svojich
študentov.
„Až
po vás,“ vyzvem ich. Znechutene vyjdú von a ja ich nasledujem. Zastavíme
sa na chodbe.
„Viete
o tom, že sme ešte neskončili?“ opýta sa dievča.
Usmejem
sa. „Viem. Budete na mňa útočiť, kým sa jednému z nás niečo nestane.“
„Nie,“
oponuje mi chlapec s veterným živlom. „Budeme na vás útočiť, kým
dobrovoľne neodídete zo školy.“
„To
vám až tak veľmi prekáža to, že vás učí Svetlý démon?“ chcem vedieť.
Naraz
prikývnu. „A nie len to. Vadí nám aj vaše správanie voči Acheronovi. Mali by
ste sa naučiť, kde je vaše miesto. Toto je jeho škola a pokiaľ to nechcete
prijať, mali by ste si zbaliť kufre skôr, než sa vám tu niečo stane.“
V duchu
mi sánka padne až k nohám. Práve si v malom bloku môžem poznamenať,
že na mojej hlave pristála ďalšia priama vyhrážka. Ale nech to znie akokoľvek
desivo, necítim žiadny strach.
„Budem
vaše upozornenie brať na vedomie. Teraz sa vráťte späť do triedy, nech môžeme
konečne začať s hodinou.“
„Ale
my na vaše hodiny chodiť nebudeme, už sme vám to predsa povedali.“
Nakloním
hlavu. „A ja som vám povedala, čo sa stane, ak neprídete. Takže si môžete
vybrať, či chcete na škole stráviť ešte jeden rok navyše s mladšími
študentmi. Uvidíme sa v triede.“ Otočím sa a som si istá, že prídu.
Alebo v to aspoň dúfam, pretože inak by som musela skutočne splniť svoju
vyhrážku. A to bolo to posledné, čo som chcela urobiť.
„Čo urobíme?“ spýta sa dievča.
V jej hlase počuť obavy.
„Zatiaľ pôjdeme na jej hodinu. A potom
nájdeme nejaký spôsob, ako ju dostať preč zo školy.“
„Myslíš, že nám to Acheron dovolí?“
„Dovolím.“ Zastavím na schodoch. Práve
som počula Acherona? „Čim rýchlejšie sa
jej zbavíme, tým skôr sa škola vráti do starých koľají. Inak povedané, robte si
čo chcete. V tomto prípade vám dávam voľné ruky.“
„Nemyslíš
si, že by s tým riaditeľ nesúhlasil?“ spýta sa Rais.
„Kým sa o tom John dozvie, Drane už
bude na míle ďaleko. Ak sa do nej študenti naozaj obujú a budú ju chcieť
vyhodiť, do konca týždňa budeme mať nového profesora na Nočnú prax.“
Prehltnem
vlastné nervy. Prekliate decko.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára