Bella je mladou a uznávanou spisovateľkou fantastických románov s upírskou tematikou. Všetky jej diela v sebe nesú historické základy a práve dopisuje svoju ďalšiu knihu. O pár tisíc kilometrov ďalej zatiaľ štát Louisiana terorizuje sériový vrah, ktorý sa špecializuje na mladé ženy. Tie sú nachádzané bez krvi, znásilnené a mučené. Všetko nasvedčuje, že ide o upíra a vyšetrovatelia nemajú žiadnu stopu. Preto sa rozhodnú chytiť slamky a zavolať si na pomoc expertku na upírov.

Podľa najnovšieho rebríčka najúspešnejších autorov časopisu New York Times, bola Bella už na piatom mieste najpredávanejších autorov v celej Amerike. A to už bolo čo povedať. Lenže sláva a úspech nejdú ruka v ruke s nápadmi, ako si uvedomila pred pár týždňami. Stránky svojej novej knihy písala len ťažko a často sa stávalo, že za pár dní nedala ani čiarku. 

A práve preto bola tu. V starom bare, kde boli dekorácie zapadnuté prachom a skôr pripomínali zlé Halloweenske ozdoby než jej rodný New York. Slušný človek by sa tu len ťažko zdržoval, avšak pre ňu to bolo tentokrát ideálne miesto. Konečne mala hlavu plnú nápadov, vďaka ktorým mohla dopísať knihu. Vôňa liehu a lacných cigariet v nej navodzovali rovnakú atmosféru, akú chcela dostať do svojej knihy. Hlavná hrdinka v nej bola práve v podobnom bare, aj keď miesto jedného barmana a chlapa bez vlasov sa okolo nej hemžil klan upírov. 

Pretiahla si prsty. Bolo ju za krkom a žalúdok ju začal upozorňovať, že ešte nič nejedla, no bola rozhodnutá tú knihu dnes dopísať. Chýbalo jej posledných pár riadkov, kým spravila konečnú bodku. Náhle zvýskla a zatlieskala si vo vzduchu. Barman na ňu zazrel, ale ona si to nevšimla. Uložila všetky zmeny vo svojom notebooku a rýchlo ho zabalila do tašky. Jej tretia kniha bola konečne dokončená a pripravená na prvé čítanie odborníkov. Ešte musela podstúpiť dlhý proces čakania, kým vyjde na pulty kníhkupectiev, Bella si však bola istá, že to budú len formality. Vybehla z baru a rýchlo si stopla taxík. V uliciach Bostonu to nebolo nič ľahké ani v nedeľu ráno. 

„Dorchester, prosím,“ zavelila taxikárovi. 

Keď sa pohli, položila si hlavu na sedadlo a pokrčila nosom. Tak, ako nechodila do barov, nechodievala ani taxíkom. Radšej chodila na bicykli alebo pešo. Tak aspoň mohla vidieť všetko naživo, vnímať vône ulice, dotýkať sa vecí okolo seba. Z idúceho taxíka to nebolo možné. A možno práve preto ju minulý rok vyhlásili za najlepšiu autorku bestcelerov zaoberajúcich sa upírmi a históriou. Každá jej kniha v sebe doposiaľ niesla overené historické fakty a nebolo inak ani v tej poslednej. Bella bola na svoju prácu veľmi pyšná. Aj keď sa nikdy veľmi nechválila. Avšak prešla si dlhú cestu od obyčajného dievčaťa z Brooklinu po uznávanú spisovateľku. A predaj jej kníh sa mal rozšíriť aj do Európy. 

„Tu zastavte,“ povedala taxikárovi a zaplatila mu. Zastavili pred dvojposchodovým domom s farbou červenej tehly. Pred ním bol biely plot a záhradka – hotový americký sen. Na nej bolo pieskovisko a hojdačka. 

Bella prešla cez bránku a rozhliadla sa. Čakala, že ju príde privítať fenka zlatého retrívera a vyskočí jej na ramená, nič také sa však nestalo. Prišla k verande a zazvonila na zvonček. Jeho melódiu už poznala naspamäť. Otvorila jej žena veľmi podobná Belle. Len vrásky okolo očí naznačovali, že je o pár rokov staršia. 

„Ahoj, Marry. Mám to,“ vykríkla nadšením, keď uvidela svoju sestru. 

Výraz tváre jej sestry sa v okamihu zmenil a tvár jej pokryl úsmev. „Vážne? Bella, to je úžasné, ale...“

„Ale čo?“ skočila jej do reči a ruky si preložila na prsiach. Marry Swanová sa obzrela cez rameno a potom znovu na sestru. Bola veľmi nervózna, až sa Belle zdalo, že má z niečoho strach. 

„Niekto tu na teba čaká. Poď,“ odvetila nakoniec a odstúpila sa. Bella prešla do chodby a obzrela sa po dome. V obývačke zahliadla čierne saká a presne tam ju sestra odviedla. 

V malej, ale útulnej obývačke s ružovou farbou a starým nábytkom, sa na zašednutom gauči tlačili dvaja muži. Jeden jej pripadal ako druhý vďaka čiernym oblekom ako z filmu Muži v čiernom. Dokonca aj vyzerali ako tí herci – jeden z nich bol starý a druhý mladý černoch. Nemali okuliare, no mohla by odprisahať, že jeden z nich povie – „Máte v dome mimozemšťana.“ To by asi neprežila. 

Starší muž s bielymi vlasmi a nahladko oholenou bradou sa postavil a podal jej ruku. Bella sa na neho skepticky pozrela. 

„Isabella Swanová, som detektív Melton, z oddelenia vrážd v New Orleans. Toto je môj partner, detektív Sale, polícia Boston. Mali by sme na vás pár otázok. Prosím, posaďte sa.“ 

„Nikoho som nezabila, ak ide o to,“ odvetila mu pohotovo. Ruka jej vyletela k vlasom, ktoré si prečesala prstami dozadu. Robila to, keď bola veľmi nervózna. V hlave sa jej kopili otázky, keď si sadala vedľa nich do kresla a sestra zas na druhú stranu. Rýchlo premýšľala, či zaplatila všetky pokuty za prekročenie rýchlosti, ktoré dostala za posledných pár týždňov. Ale preto by tu snáď detektívi neboli. Zložila si ruky do lona a začala si žmoliť prsty. 

„Kde je Frank a Suzie?“ spýtala sa sestry, keď si uvedomila, že tu vlastne nie sú. 

„Poslala som ich na zmrzlinu, keď prišli detektívi. Nemohli ťa zastihnúť doma a domáci im povedal, že si tam už pár dní nebola.“ 

Znovu si prehrabla vlasy. „No, áno. Robila som na tej knihe a tak som prespávala v moteloch okolo Bostonu.“ 

Marry prikývla a ďalej to nerozoberala. Vedela, že jej sestra je pre dobrú knihu schopná urobiť naozaj čokoľvek, aj sa nechať pripútať reťazami na dne mora, len aby vedela, aké to je topiť sa bez možnosti záchrany. 

„Detektív Melton prišiel z veľkej diaľky, aby vás požiadal o pomoc, slečna Swanová. Počuli ste už o Louisianskom upírovi? “ spýtal sa detektív Sale. Bella zalovila v pamäti. Spomínala si na pár správ behom minulých týždňov, ale nevenovala tomu pozornosť. V tej dobe mala dosť práce so svojou knihou a posledné dni vlastne ani televíziu nevidela. 

„Ide o sériového vraha, ktorý pôsobí v štáte Louisiana,“ objasnil detektív Melton. „Jeho prvá obeť sa našla pred tromi mesiacmi. Doteraz ich zabil deväť. Poslednú len pred pár dňami. Obeťami sú ženy medzi dvadsiatkou a tridsať päťkou. Nemajú nič spoločné, dokonca ani nie sú z rovnakého mesta. Vrah ich unesie, mučí, znásilní a potom ich zabije. Každá z obetí umrela na vykrvácanie spôsobené dvomi bodnými rankami na krku.“ 

„Preto Louisianský upír,“ skonštatovala Marry. 

„Presne tak. Nejako sa podrobnosti o vraždách dostali do novín, stačil jediný názov článku a meno bolo na svete.“ Detektív Melton zalomil rukami a potom sa pozrel znovu na Bellu. „Aby sme sa pochopili, polícia v New Orleans aj všetci, čo na tom prípade robia, odmietnu akékoľvek špekulácie o tom, že by mohlo ísť naozaj o upíra. Čo sa toho týka, upíri sú stále mytologické bytosti objavujúce sa len v strašidelných príbehoch. Avšak moji nadriadený sú zúfalý. Očakávajú výsledky. Deväť obetí je veľa aj na Jacka Rozparovača.“ 

„Ktorého nikdy nedostali. Zabil päť prostitútok a potom sa vyparil. Vlastne Scotlend Yard mal hneď niekoľko podozrivých, ale kvôli nedostatku dôkazov nikoho z nich nemohli obviniť,“ zapojila sa do rozhovoru Bella. Obaja muži sa na ňu na chvíľu pozreli ako na šialenca. Bella však len mávla rukou a nervózne sa zasmiala. „Jacka som mala rada už ako malá. Bol trieda odhliadnuc od toho, že bol sériový vrah, ktorý svoje obete doslova vypitval.“ Privrela oči, nadýchla sa a pokrútila hlavou. Presne vedela, ako to znelo a radšej by bola, aby mohla vrátiť čas a nikdy to nebola povedala. Ale na to už bolo neskoro a obaja detektívi aj jej vlastná sestra sa na ňu pozerali presne tak, ako jej profesor histórie na strednej škole. 

„Na niečo také, ako fantastické stvorenia nemáme odborníkov, slečna Swanová,“ pokračoval detektív Melton. „Možno teraz budem vyzerať, že si z vás strieľam, ale chcem, aby ste nám pomohli pri dôkazoch.“ 

„Ja? Ako?“ nechápala. 

„Neprišlo to z mojej hlavy. Ale z hlavy mojej kolegyne, ktorá čítala vaše knihy. Podľa nej máte veľké znalosti histórie a to nie len, čo sa týka upírov. Ako som už raz povedal, nemyslíme si, že sa jedná o upíra, aj keď sa niekto veľmi snaží, aby to tak vyzeralo. Jednoducho, nemáme žiadne odtlačky, krv ani stopy, ktorý by nám pomohli určiť vraha. S vami to bol len taký nápad. Boli by ste užitočná pri zisťovaní ďalších krokov páchateľa, ktorý si myslí, že je upír.“ 

Bella ochromene otvorila ústa a hodila sa na operadlo kresla. Snáď snívala? Áno, znelo to ako skrytá kamera, nejaký fórik, na ktorý sa mala nechať nachytať. Ale pri pohľade na odznaky a zbrane, ktoré mali obaja muži pod sakami na opaskoch vedela, že to je naozaj. Dokonca aj poťah na kresle, ktorý ju šteklil na zátylku jej naznačoval, že to nie je sen. Avšak aj napriek tomu nemala ani potuchy, ako by mohla pomôcť chytiť sériového vraha. 

„Je mi ľúto, ale ja vážne neviem, či by som vám bola nápomocná. Vaša kolegyňa sa musela spliesť. Upíri sú len fikcia, ktorú píšem. Aj keď existujú historické záznamy o upíroch z kultúry Slovanov aj Germánov na Starom kontinente.“ 

„Tiež som jej to hovoril, že je to šialenstvo. Kým sme nenašli jej telo minulý týždeň v močiaroch. Na jej tele sme nenašli žiadne dôkazy len tie dve bodné rany na krku ako pri ostatných a slovo „upír“ vyryté nechtami na jej koži.“ 

Bella sa pozerala na detektíva Meltona, ktorému náhle stvrdla tvár. Pozeral sa niekde mimo ňu. Pred očami mal svoju kolegyňu. Jej biela tvár mala nemý výraz. Okolo jej polonahého tela poletovali muchy, ktoré si pochutnávali na jej mäse a polovicou tela bola stále vo vode. Až oslovenie detektíva Salea ho donútilo jej obraz znovu pochovať do úzadia a venovať sa Isabelle Swanovej, ktorú v tom okamihu považoval za svoju jedinú možnosť, ako dostať sériového vraha. 

„Detektívi,“ oslovila ich Marry, ktorá bola rovnako ako jej sestra, úplne ochromená ich žiadosťou. „je nám obom ľúto vašej straty. Ale myslím si, že moja malá sestra vám s týmto prípadom nijako nepomôže. Je to spisovateľka, nie detektív.“ 

„Marry, môžeš na chvíľu?“ vyzvala ju sestra a vstala. Spolu s Marry odišla do kuchyne, kde okamžite našla víno a naliala si pohárik. 

„Je to hlúposť, Bella. Dúfam, že to ani nezvažuješ.“ 

„Nezvažujem,“ priznala sa a poriadne si odpila z pohára. Presne to potrebovala – trochu alkoholu, ktorý by jej pomohol všetko to stráviť. „Už som sa rozhodla, Marry. Videla si tvár detektíva M. Pozeral sa na mňa, akoby som bola jeho posledná nádej. Nechcem si namýšľať, sestrička, ale ak si myslí, že im pomôžem, chcem to aspoň skúsiť.“ 

Marry rázne pokrútila hlavou a hystericky sa snažila stíšiť hlas. „Deväť žien, Bella. A posledná z nich bola policajtka. Vieš vôbec, čo to znamená? Že ani policajti ťa tam neochránia a je to na druhej strane Ameriky. Ako tvoja sestra ťa tam nemôžem pustiť.“ 

Bella sa usmiala na svoju o desať rokov staršiu sestru, ktorá sa ju vždy snažila čo najviac ochraňovať a silne ju objala. Marry mala v očiach slzy. 

„Budem v poriadku, sľubujem. A máš pravdu, deväť žien je veľa. Policajti ma neochránia, ale chodila som na sebaobranu. Dokážem sa o seba postarať. A nakoniec, bude to iba na pár dní ak im k ničomu vôbec budem a keď nie, som doma ani sa nenazdáš. Ty si zatiaľ môžeš prečítať moju novú knihu.“ 

Marry sa musela načiahnuť po vreckovku, aby si zotrela slzy z tváre. Nikam svoju sestru nechcela pustiť, ale nemala na výber. Bola dospelá a bolo to jej rozhodnutie. Aj keď vo vnútri cítila, že sa niečo stane, nechala si to radšej pre seba. Na Belle videla, že je z toho všetkého rovnako vydesená ako ona samotná, aj keď sa to snažila skrývať. A Bella skutočne vydesená bola, ani nedokázala opísať ako veľmi. V podbrušku však cítila aj vlnu vzrušenia a adrenalín, ktorý sa jej rýchlo hrnul do srdca. 

Dopila zvyšok vína v pohári a vrátila sa sama k detektívom. Obaja čakali na jej odpoveď. 

„Tak dobre. Pôjdem s vami, aj keď si nie som istá, či vám budem nápomocná. Ale ak nie, okamžite sa vraciam späť do Bostonu. Len si nájdem nejaký let do New Orleans a pozajtra tam...“

„To nebude potrebné, slečna Swanová,“ prerušil ju detektív Sale. „Detektív Melton priletel špeciálnym lietadlom, ktoré je pripravené kedykoľvek odštartovať. Vyrážame okamžite. Len sa zastavíme u vás doma, kde si zabalíte potrebné veci. Zajtra ráno musíte začať vyšetrovať.“ 

Bella sa to snažila všetko vstrebať a ešte raz očami zablúdila k ich odznakom, len aby sa im nemusela pozerať do očí. Prikývla. 

***

Bella ešte nikdy neletela. Jediný krát, kedy sa najviac priblížila k lietadlu, boli letecké dni v Bostone, keď bola ešte dieťa. So sestrou mala aj fotografiu s najstarším lietadlom v USA zarámovanú nad pracovným stolom vo svojom byte. Preto bol pre ňu samotný let taký úchvatný a zároveň bolestivý. Na záchode sa ocitla viackrát ako keď sa prvý krát opila na strednej škole. 

Keď konečne pristáli bol podvečer. Detektív M ju ubytoval v dvojhviezdičkovom malom hoteli v New Orleans. Izba nebola práve najluxusnejšia, dokonca aj výhľad z balkóna mala len na čínsku štvrť, ale pre Bellu to bolo všetko veľmi fascinujúce. Mala chuť vyraziť do večerných ulíc, navštíviť pár obchodíkov so suvenírmi a voodoo bábikami, ísť k prístavu a pozrieť sa na lode, dotýkať sa vecí a nasávať neznámu energiu, ktorá pramenila zo všetkého naokolo. Keď jej priniesli večeru, sadla si pred balkón a sledovala, ako mesto pomaly vyhasína a ruch ulíc si vypína svoje reproduktory. O pol druhej už nepočula nič, len svoj vlastný dych, no aj napriek tomu nedokázala ísť spať. Nie s pocitom, že niekde tam vonku je sériový vrah, ktorý svoje obete prepadáva v noci, a to nielen na uliciach, ale unáša ich z vlastných domovov. Ako povedal detektív M, nebol v tom systém, bol to len náhodný výber. 

Niekto zaklopal na jej dvere. Bella sa strhla. Ten zvuk ju vydesil a zároveň úplne znehybnil. Zosunula sa k zemi a prikrčila sa. Srdce jej tĺklo ako o závod, keď sa klopanie opakovalo. 

„Slečna Swanová, tu je detektív Melton. Viem, že nespíte, videl som vás na balkóne. Prosím, otvorte.“ 

Bella si vydýchla a zároveň sa zasmiala sama nad sebou. Ešte v New Orleans nestrávila ani jednu noc a už mala strach, že je za dverami Louisianský upír. Postavila sa a bežala detektívovi otvoriť. 

„Prepáčte,“ ospravedlnila sa mu len čo vošiel do dverí. 

„To je v poriadku. Ani ja nemôžem spať, keď viem, že je tam vonku. Ale nebojte sa, všetci policajti sú na nohách aj v noci, no žiadna z vrážd sa doposiaľ neodohrala v meste.“ 

Prikývla. Jeho slová ju povzbudili a stres z nej opadol. „Čo to nesiete?“ spýtala sa detektíva, ktorý si k hrudi tlačil bielu krabicu. 

„Ah, pre toto som prišiel,“ oznámil a položil jej kabicu na posteľ. „V tejto krabici je všetko o našom Louisianskom upírovi. Jeho obete, prípadné teórie a dôkazy. Nie je toho veľa a varujem vás, že niektoré z fotografii sú len pre silnejšie povahy, ale budem rád, ak si to prejdete. Zajtra po vás prídem okolo desiatej a zájdeme spolu na stanicu. Zatiaľ sa pokúste aspoň na pár hodín vyspať.“ 

„Ďakujem. Dovidenia.“ 

„Dobrú noc, slečna Swanová,“ odvetil a odišiel. Bella ostala v miestnosti opäť sama. Hľadela na krabicu, kde bolo zhrnuté všetko o tom vrahovi. Po tele jej prebehli zimomriavky. Keď si sadla na posteľ a otvorila krbicu, tak trochu si domýšľala, že vo vnútri nájde hlavu jednej z obetí alebo na ňu odtiaľ vyskočí samotný vrah. Ale jej bujná fantázia bola len výsledkom jej kníh a príbehov, ktoré sa jej odohrávali v hlave každý deň a občas jej nedovolili ani spávať. Už dávnejšie jej doktor predpísal lieky proti paranoji, ale Bella ich nikdy nebrala. Radšej sa rozhodla vysporiadať so svojimi nočnými morami sama. A preto nebola vôbec prekvapená, keď v krabici od detektíva Meltona našla iba papiere. Hrubé zložky – jedna na každú z obetí. 

Ako ich postupne prechádzala a čítala si podrobnosti o vraždách, čoraz viac sa jej hnusil dotyčný páchateľ. Ak predtým povedal detektív M, že telá našli umučené, znásilnené a bez krvi – bol to len zlomok toho, čo sa tým ženám skutočne stalo. Odreniny na chrbte jednej z nich naznačovali, že bola vlečená za autom ako zviera, až kým neumrela. Ďalšia mala prebodnuté ruky i nohy, akoby visela na kríži. Posledná z nich bola detektívka. Ukázalo sa, že veľmi netrpela, aj keď vyryť si na ruku slovo upír muselo bolieť. A nakoniec všetky tie fotografie. 

Bella si ľahla a zavrela oči. O štvrtej, keď mala konečne dosť všetkých násilných vrážd, bola konečne unavená a prešiel na ňu spánok. V tme, ktorá sa pre ňu mala stať vyslobodeným od všetkých ohavností sveta, však nenašla pokoj. Mala nepokojné sny o upíroch, ktorý ožili z jej vlastnej knihy a snažili sa ju zabiť. A potom sa brodila mŕtvolami obetí Louisianského upíra a nemohla sa dostať von. Až klopanie na dvere ju konečne vytrhlo zo strašnej nočnej mory a ona celá spotená vyletela do sedu. 

Prečesala si vlasy a hlasno dýchala. Pozrela sa na hodiny a vtedy si uvedomila, že to musí byť detektív Melton. Prišla k dverám a rýchlo mu otvorila. Na rozdiel od nej, mal na sebe detektív nový oblek aj košeľu a vyzeral odpočinutý. 

„Dobré ráno,“ pozdravil ju a rýchlo ju prebehol pohľadom. Bella ho odzdravila a dúfala, že jej veľmi nesmrdí z úst a nevyzerá tak strašne, ako sa cíti. 

„Pozerali ste si tie prípady pred spaním? To ste nemali. Nečudoval by som sa, ak ste mali zlé sny,“ poznamenal a vošiel do izby. Prišiel až k rozhádzanej posteli, keď náhle zastavil. Uvidel fotku svojej mŕtvej kolegyni. Bella rýchlo zavrela dvere a náhlila sa k posteli, aby to všetko schovala späť do zložiek. Nedokázala si predstaviť, ako sa musel detektív cítiť – veď stratil jedného zo svojich. 

„Prezlečiem sa a pôjdeme?“ spýtala sa ho, aby zmenila tému jeho myšlienok. Detektív M sa strhol. 

„Samozrejme. Toto odnesiem a počkám vás v hale.“ 

Súhlasila. Aj keď si neprezrela úplne všetko z tej krabice, bola rada, keď videla detektíva ako s ňou odchádza von z jej izby. Ešte stále to všetko videla pred očami. Bolo to strašenejšie, než keď čítala vedecké knihy o objavoch upírov. História ich vždy považovala za vrahov, násilníkov dokonca zvieratá. Bella s týmito názormi nie vždy súhlasila. Vedela, že boli zlí – ak naozaj existovali – ale nedokázala si predstaviť, že by sa medzi nimi nenašiel ani jeden, ktorý by túto teóriu nevyvracal. 

Keď sa obliekla a vypila kávu, nasadla s detektívom do jeho čierneho služobného auta. Ulice znovu zaplnili ľudia a čím viac sa blížili do centra, tým pribúdali autá aj hluk. Bella mala možnosť vidieť niečo zo slávneho Amerického prístavu, ale aj stopy po hurikáne Katrina. Nové domy stáli medzi zdemolovanými troskami, pod ktorými umierali ľudia. Niektoré miesta boli ešte stále označené ako neschopné pre stavbu kvôli vlhkej pôde, keď sa prelomila hrádza a zaplavila takmer polovicu mesta. 

Bella odtrhla pohľad od okna a pozrela sa na detektíva Meltona. Mal zvraštené čelo, rukami pevne zvieral volant, ale Bella mala stále pocit, že je myšlienkami niekde úplne inde. Zabočili z hlavnej do menšej premávky, keď sa z vysielačky ozvalo hlásenie. 

„Všetkým jednotkám, kód 21-10. Na moste Bridge City. Opakujem. Kód 21-10, most Bridge City.“

Detektív na šmyku otočil auto a vydal sa opačným smerom. 

„Čo je kód 21-10?“ spýtala sa Bella. 

„Našla sa mŕtvola,“ odvetil. Bella sa zhlboka nadýchla a snažila sa nepanikáriť. Opäť však cítila adrenalín a vzrušenie rovnako, ako pred cestou do Louisiany. 

Nešli ďaleko. Len niekoľko kilometrov, než zastavili na druhej strane mostu, cez ktorý práve prešli. Viedla cezeň hlavná cesta do mesta. Všade naokolo boli policajné autá, policajti v uniformách, ale aj detektívi. Už prichádzali i reportéri, ktorí sa však za policajnú pásku nedostali. Tá sa tiahla od začiatku mostu k najbližším stromom. 

Detektív M vypol motor a pozrel sa ustarane na Bellu. „Počkajte tu. Za chvíľu prídem.“ 

„Dobre,“ súhlasila, aj keď to bolo posledné, čo chcela. Ešte nikdy nevidela mŕtvolu. Niežeby nejakú chcela vidieť naživo – celkom jej stačili tie v zložkách Louisianského upíra – ale nemohla sa ubrániť potrebe hneď teraz otvoriť dvere a ísť za detektívom. Keď prešiel cez policajnú pásku a stratil sa jej z dohľadu, rozhodla sa vystúpiť. Opodiaľ stálo niekoľko zvedavcov a tak sa k nim Bella nenápadne prikradla. 

„O čo ide?“ spýtala sa neznámeho muža vedľa seba.

„Našla sa mŕtva žena. Obesila sa na konštrukcii mosta.“ 

„Preboha,“ zalapala po dychu. No žena pred ňou na ňu zazrela. 

„Nešlo o samovraždu. Videla som ju – mala bodnutia na krku. Je to Louisiantský upír. Je v meste,“ vyhŕkla. 

„V meste už nie je bezpečne. Príde a všetkých nás zabije!“ vykríkla ďalšia zo žien. Druhé jej prikyvovali. Len muži mohli byť pokojný. Ak išlo naozaj o Louisianského upíra, nehrozilo im žiadne nebezpečenstvo. Zabíjal totižto výlučne len ženy. 

Ľudia zostali nervózny, ozvalo sa pár ďalších výkrikov a celú skupinu zachvátila panika. Keď jedna zo žien skríkla: „Už tu viac nezostanem!“ a rozbehla sa davom, ľuďom akoby dala signál. Za ňou sa rozbehli ďalšie ženy, ktoré za ruku ťahali aj svoje deti alebo manželov. Bella sa im snažila uhnúť, no nepodarilo sa jej to. Jedna z utekajúcich do nej vrazila a ona skončila na zemi. Rýchlo sa chytila za hlavu a prikrčila k zemi, keď pred sebou uvidela nohy besného davu. Nemohla sa postaviť a všade po tele ucítila kopance. Hlavou sa jej prehnala myšlienka, že predsa len mala ostať v tom aute, keď ju niečie ruky zodvihli ju na nohy a mocne objali okolo drieku. 

Zapotácala sa, no niekto ju držal. Vtedy sa ozval výstrel. Všetci okolo stuhli a prikrčili sa k zemi. Bella urobila to isté, ale keď videla detektíva Meltona, ktorý vystrelil do vzduchu, upokojila sa. 

„Prosím, nerobte paniku,“ zreval. „Nejde o Louisianského upíra. Na žene sa nenašli žiadne známky po tomto páchateľovi. Teraz sa v pokoji rozíďte a nechajte nás pracovať.“

Ľudí začali rozháňať policajti v uniformách. Bella sa pozrela za seba, aby uvidela tvár svojho záchrancu, ale videla len rýchlo sa vzďaľujúceho muža so širokými ramenami a kapucňou na hlave. Začula svoje meno. Otočila sa na detektíva M a nevinne sa usmiala pred jeho zvrašteným obočím. 

„Povedal som vám, aby ste ostali v aute. Poďte sem,“ prikázal jej.

„Povedal, ale ja som bola zvedavá. Preto ma už nikdy nenechávajte čakať v aute,“ varovala ho. 

Detektív sa skoro zasmial nad jej slovami a viedol ju ďalej pod most. Bella sa obzrela za autom. Až vtedy si uvedomila, že jej chce ukázať miesto činu. Vlasy sa jej naježili. 

„Je tu so mnou,“ povedal strážnikovi pri policajnej páske a ten ich oboch pustil. Keď prešli za malý kopec, Bella uvidela telo mladej ženy, ktoré práve zabaľovali do čierneho vreca na mŕtvoly. 

„S nikým sa nebavte a nešliapte nám po dôkazoch,“ šepkal. „Ak by chcel ktokoľvek vedieť, kto ste, povedzte len, že ste špecialista od detektíva Meltona. Nič viac.“

„Nerozumiem. Veď ste hovorili, že nejde o obeť Louisianského upíra. Klamali ste?“ 

„Presne tak. Masová panika by mestu vôbec nepomohla. A ani nám, ak chceme skutočne chytiť toho bastarda. Takže sa tu porozhliadnite a použite svoje znalosti z kultúry tých monštier.“ 

Bella ho chápala. Podišla bližšie k mŕtvole. Bola to mladá žena s blond vlasmi. Nemohla mať viac ako dvadsaťpäť. Po tele mala niekoľko odrenín, okolo krku zas stopy po lane, ale aj dve bodné rany len pár centimetrov od seba. Išlo o uhryznutie, ktoré videla na fotkách predchádzajúcich obetí. Potom sa pozrela hore, kde ešte stále viselo lano. Bolo hrubé a úplne obyčajné. Okrem uhryznutia nebola žena vo vreci vôbec podobná ani jednej z predchádzajúcich obetí. Bola to proste len ďalšia žena, ktorá bola v nesprávny čas na nesprávnom mieste. 

„Prepáčte, môžem vám nijako pomôcť? Kto ste?“ oslovil ju jeden z policajtov. Bella si prebehla vlasy prstami. 

„No, ja som od detektíva Meltona. Špecialista.“ 

„A môžete mi povedať, na čo sa špecializujete? Máte preukaz?“ 

„Je mi ľúto, viac vám povedať nemôžem,“ odvetila mužovi. Obzrela sa okolo a hľadala detektíva. Skôr, než ho našla, ju policajt chytil za lakeť a potiahol preč. 

„Ak nemáte označenie musíte odísť, slečna.“ 

„Tak fajn,“ zastavila a vytrhla si ruku zo silného zovretia. Mysľou jej prebleslo slovné spojenie policajná brutalita, no nakoniec si zápästie len pošúchala a ešte raz sa obzrela. Prebehla očami po mieste činu, keď jej do oka padol lesklý úlomok. 

„Čo je to tam?“ spýtala sa strážnika, ktorý sa ju ešte stále snažil odtlačiť za pásku. Teraz však zastavil a obzrel sa smerom, ktorým ukazovala. 

Neznáma vec sa nachádzala pár metrov od tela a policajtov. Leskla sa na štrkovom povrchu a už z diaľky kričala, že tam nemá čo robiť. Strážnik ju na chvíľu pustil a Bella využila príležitosť. Dobehla k tej veci ako prvá, no veľmi sa nepribližovala – nechcela poškodiť stopy. Vykrútila krk a poriadne si prezrela drevený úlomok. Vyzeral akoby patril k domu alebo plotu. Bol biely a špicatý, aj keď nie väčší než malíček. 

„Je to dôkaz. Odveďte toho civilistu,“ zakričal Belliným smerom jeden z vyšetrovateľov v bielom. Bella tentoraz počúvla aj bez násilia. Poslušne opustila miesto činu a dívala sa už iba spoza pásky. Detektív Melton sa objavil po dvadsiatich minútach.

„Videli ste niečo?“ opýtal sa jej skôr, než to isté stihla urobiť ona. Zavrtela hlavou. 

„Okrem kusu dreva, nie. Vaši ľudia ma hneď vyhodili. Myslím, že moja tajná spolupráca bude k ničomu pokiaľ o nej nebudú vedieť ostatný. Čo ste zistili vy?“ 

Detektív M si povzdychol. „Je to Sarah Collinsová. Doktorandka na miestnej univerzite. Nezvestná bola už tri dni.“ 

„Nezdá sa vám, že časové rozpätie medzi vraždami sa skracuje?“ nahlas sa zamyslela. Nepotrebovala odpoveď, vedela, že je to pravda. A bolo len otázkou pár dní, než sa objaví ďalšia mŕtvola. 

„Preto by sme si mali pohnúť a nájsť páchateľa.“ Bella prikývla. Detektívovi náhle zazvonil telefón a odišiel o pár krokov ďalej. Bella si skrížila ruky na prsiach a zahľadela sa ešte raz na miesto činu. Doteraz sa nenašli žiadne dôkazy od vlasov či vražednej zbrane. Bolo to čudné, ak bola obeť pred smrťou naozaj znásilnená. V správe z predošlého prípadu sa však písalo, že test na DNA semena bol znovu negatívny. Ako mohol mať niekto negatívnu DNA? 

„Práve mi volal poručík,“ oznámil detektív M a vytrhne tak Bellu z jej myšlienok. „Musím ísť okamžite na stanicu. Je dosť naštvaný kvôli ďalšej obeti, tak to na teraz necháme tak, slečna Swanová. Odveziem vás späť do hotela a zastavím sa u vás po práci, áno?“ 

„To je v poriadku, vrátim sa taxíkom. Chcem sa niekam pozrieť. A, detektív, mohla by som si ešte raz požičať tie zložky?“ 

Detektív nadvihol neisto obočie. Ráno videl jej znechutenú tvár a preto ho určite prekvapilo, že si ich chce znovu pozrieť. No nakoniec nemal nič proti. Odviedol ju k autu a podal jej krabicu. Bella s jej váhou akoby cítila aj váhu všetkých zavraždených žien spolu so Sarah Collinsovou. 

„Zvládnete to sama?“ 

„Určite,“ usmiala sa. Zamávala detektívovi na rozlúčku a potom si zavolala taxík. Vedela, že existuje nejaká spojitosť medzi obeťami Lousiantského upíra. Vždy existovala. Len všetci boli príliš slepý, aby ju videli. Aj keď neočakávala, že sa jej niečo podarí nájsť hneď v prvý deň vedela, že sa o to musí aspoň pokúsiť.