Pomsta je sladká a mala by sa podávať zahorúca.
„...v novom školskom roku, aby sme všetci
mohli pokračovať v štúdiu a podávať perfektné výsledky.“ Ukončí prísahu
pre všetkých študentov jeden z Temných démonov a ozve sa potlesk. Tým
sa skončí aj úvodná ceremónia, ktorú z diaľky pozorujem. Dnes sa začína
nový školský rok na Americkej Univerzite a ja nemám práve náladu stáť
s ostatnými profesormi na pódiu a vyčnievať s bielou uniformou
medzi ich tmavými. Miesto toho radšej sedím v poslednom rade
v hľadisku pripomínajúce koloseum zabodované do zeme a sledujem
okolie. Sedačky sú zaplnené trochu redšie, než v období môjho štúdia.
Dokonca akoby všetci pochádzali z Temnej sorty. Svetlého démona zbadám
v čiernom mory len zriedka. Zrejme je to všetko následok utlačovania
Svetlých démonov, ako mi hovoril John Erick. Skrivím pery. Tá skutočnosť ma
poriadne rozmrzí.
Dole na pódiu sa vystrieda
študent s riaditeľom, ktorý všetkým ešte raz popraje veľa úspechov
a potom vyzve študentov, aby sa odobrali na svoje prvé hodiny
z rozvrhov. Vstanem a súčasne s nimi sa vrátim lesnou cestičkou späť
ku škole. Ešte predtým, než vojdem na svoju prvú hodinu, sa však zastavím
v kabinete pre potrebné učebnice. Bolo šťastie, že väčšina démonov našla
aj reálne uplatnenie vo svete a netúlali sa len ako banda psov pod
záštitou svojich vodcov, a nešírili chaos a hrôzu. Nebyť toho, teraz
by som učila zo starých kníh z minulého storočia, z ktorých by sa na
mňa po každej stránke vyvalil kúdoľ prachu.
Zbehnem dole schodmi. Pred
veľkou posluchárňou na prízemí sa zastavím a nadýchnem. Dvere sú zatvorené
a z vnútra sa ozýva chichot a hlasný hovor.
„Som
zvedavý na tú novú?“
„Novú?“
„Jasné.
Veď bývalá profesorka sa zbláznila, nie? Minulý semester, keď zomrela tá
chudera, zbalila si kufre
a odišla.“
Zamračím sa na dvere,
z ktorých sa ozývajú hlasy. Nepáči sa mi, ako oslovujú mŕtve dievča.
„Takže,
kto je tá nová? Alebo to bude chlap?“
„Mohol
by to byť nejaký sexy Temný aristokrat. Ako ja by som brala trochu viac vkusu
do tohto zapadákova.“
„Pochybujem,
že sem niekto taký páchne, drahá. Alebo si myslíš, že by nám to Ash nepovedal?
Veď on to tu v podstate vedie. Niekedy sa dokonca zdá, že aj riaditeľ je
tu len na okrasu.“
Zavrtím hlavou a prudko
rozrazím dvere. Všetok prvotný stres a nervozita je preč. Miesto toho
cítim hnev. Prejdem ku svojmu masívnemu stolu vedľa tabuli
a v tresnutím naň položím knihy. Vo vyvýšenej posluchárni predo mnou
sedí tretí ročník, skupina A. Predstavuje ju dvadsať študentov, ktorí boli zo
svojho ročníka najlepší z najlepších v zdokonaľovaní svojich
schopností. A zároveň to boli tí, ktorí si ako jediní zaslúžili právo
zdokonaľovať ich.
Neprekvapí ma, keď v triede
zazriem len päť Svetlých študentov. Sú to tri dievčatá a dvaja chlapci.
Šokuje ma však, keď si uvedomím, že sú rozdelení v skupinkách medzi
Temnými démonmi. Nadvihnem obočie a očakávam, že na ich krkoch uvidím aj
obojky, nič také tam však nie je. Alebo aspoň nie viditeľne.
„Dobrý deň, študenti. Vítam vás
na hodine Pokročilého používania schopností,“ začnem s úvodom. „Volám sa
Sophia Drane. Vy ma oslovujte pani profesorka. Som približne vo vašom veku, ale
tykať mi môžete, až za rok, keď odpromujete. Je vám to zatiaľ jasné? Máte
nejaké otázky?“
Všetky ich pohľady cítim na
svojej tvári. Prezerajú si ma a posudzujú. Stojím s rukami položenými
na stole a hrdo zodvihnutou bradou. Snažím sa u nich vzbudiť rešpekt
pretože viem, že prvý dojem na študentovi vždy zaváži. Hlavne, pokiaľ sú odo
mňa tí študenti asi tak o tri roky starší.
Dýcham pokojne a pomaly
prechádzam všetky tváre. Až sa zodvihne ruka jedného dievčaťa s tmavou
uniformou. Pokyniem jej, aby prehovorila.
„Prepáčte, ale nerozumiem tomu.
Nie ste primladá na profesorku?“
Kútiky sa mi nadvihnú. „Som.
Vyštudovala som Americkú Univerzitu, keď vy ste chodili na stredné školy.
Odpromovala som v štrnástich rokoch. Nepokračovala som však ďalej
v štúdiu, preto nie som pravá učiteľka. Váš riaditeľ ma prizval na
spoluprácu, aby som vyučovala Nočné vyučovanie a teóriu s ním
spojenú.“
„Vie vôbec, čo má robiť?
Nechodím do školy, aby ma učil nejaký amatér,“ zasmeje sa jeden zo študentov
v poslednej lavici. prebehnem ho pohľadom. Na sebe má čiernu uniformu
a v uchu blýskavú náušnicu. Na tvári má arogantný výraz.
„A vy? Viete, čo od vás na tejto
hodine budem požadovať, pán-“
„Justin. Justin Mallback,“
predstaví sa a trochu narovná na stoličke. Nakloním sa dopredu.
„Výborne. Tak poďte sem ku mne,
pán Mallback,“ vyzvem ho. To meno mi je odniekiaľ známe, avšak nemôžem si
spomenúť odkiaľ. Justin podíde ku mne a s úškrnom posvätného chlapca
si ležérne vopchá ruky do vreciek. Otočím sa na neho a prepletiem si ruky
na hrudi.
„Takže, pán Mallback, povedzte
mi, na aké živly sa špecializujete? Je to voda, oheň, vzduch alebo zem?“
„Je to kráľovský oheň.“
„Kráľovský,“ zopakujem. „Takže,
postave sa pred triedu a predveďte nám, aký ste so svojim kráľovským ohňom
zručný. Potom ja použijem svoju schopnosť a tak zistíme, či ste už
pripravený opustiť školu alebo sa ešte potrebujete učiť. Dohodnuté?“
„A akú máte schopnosť?“ spýta sa
zvedavo.
Uškrniem sa. „To uvidíte za malú
chvíľu. Tak prosím.“
Odstúpim, aby mal viac
priestoru. Justin sa nadýchne a privrie oči. Ruky dá ďalej od tela
a obráti ich dlaňami nahor. Keď rozšíri prsty, začnú sa mu medzi nimi
vytvárať úzke ohňové chvosty s hrotmi. Potom sa presunú k predlaktiu
a vyššie k ramenám. Ako sa rozširujú a točia okolo celého jeho
tela, začínajú byť mohutnejšie viac pripomínajú drakov. Dokonca už aj na
vzdialenosť troch metrov začínam cítiť horko. Plamene si berú všetok vzduch
z miestnosti a stále rastú. Šľahajú až po strop a pomaly ho
ošľahávajú na čierno.
„To je všetko, čo dokážete, pán
Mallback?“ podpichnem ho. Zazrie na mňa a zavrčí. Plamene sčervenajú do
krvavej farby. Ani ich nemusím vidieť a cítim, že Justin do nich pridal
viac svojej sily. Pár dievčat sediacich v spodných radoch zakašle
z nedostatku vzduchu. Sama cítim, že vzduch je redší a nedá sa
dýchať, no čakám. Až je strop úplne spálený na čierno, rozhodnem sa ukončiť to.
Podídem k Justinovi tak,
aby ma plamene veľmi neošľahali, no mohla som k nemu natiahnuť ruku
a chytiť ho za plece. Prudko nasajem vzduch a spolu s ním
i všetky jeho plamene. Trvá to len pár sekúnd, keď už vidno iba Justina
a mňa naplní príjemné teplo. Triedou sa ozve hlasné odfukovanie, keď sa
posledný plameň stratí pod mojou pokožkou. Zodvihnem ruku a ukážem im
nepoškodenú ruku. Otočím sa na Justina. Oči mu vypadávajú z jamiek
a ústa má nechápavo roztvorené.
„Takže, ešte stále si myslíte, že
už viete všetko o svojich schopnostiach a perfektne ich ovládate?“
„Ako ste to-to,“ kokce.
„Ako som to urobila? To sa
dozviete na našich hodinách, pán Mallback. A ak budete talentovaný, možno
sa to naučíte aj vy.“ Otočím sa k triede a zopnem ruky. „Doteraz ste
sa venovali rozvíjaniu svojich schopností. V prvej triede ste si hľadali
svoj živel a naučili ste sa základy jeho používania. V druhom ročníku
na vás čakalo veľa praxe, na ktorej ste rozvíjali svoj živel
k dokonalosti, až ste sa ho nenaučili používať svojim vlastným spôsobom.
Tretí ročník však obsahuje látku, ktorá sa na veľa školách neučí. Obsahuje päť
pokročilých techník, ktorými sa ubránite v boji na krátku vzdialenosť
proti útočníkovi.“
„Paráda,“ zajasá jedna zo
Svetlých. V jej hlase spoznám dievča, ktoré predtým hovorilo o sexy
aristokratovi.
„Ale ešte predtým, než sa
začneme venovať skutočnej praxi, sa budeme venovať teórii. Nočné vyučovanie pre
tretí ročník začína až o týždeň, rozumiete? A dopredu vás všetkých
varujem, žiadnu z tých techník nebudete používať mimo dozoru vyučujúceho,
čiže mňa. Ak vás uvidím, ako svoje schopnosti používate proti sebe, okamžite
končíte s Nočnou praxou, je vám to jasné?“
Väčšina prikývne. Ešte stále sú
príliš uchvátení tým, čo sa práve odohralo a ja viem, že ma poriadne ani
nevnímajú. Možno boli vekovo starší, o schopnostiach sa však mali ešte
veľa čo učiť.
„Dobre. Teraz si otvorte
učebnice na ôsmej strane. Začneme.“
●●●
Unavene sa zvalím na stoličku vo
svojom kabinete a tvár vyvrátim k oknu. Vonku je nádherne. Slnko
svieti vysoko na oblohe ako za letných dní. A horúci vzduch chladí
osviežujúci vetrík. Do betónovej krabice sa však cez hrubé múry nič nedostane.
Miesto toho nám umelý vzduch prúdi cez modernú ventiláciu.
Sú skoro tri popoludní a ja
mám za sebou prvú skupinu prvákov. Malých a neskúsených démonov, ktorí
práve prišli zo stredných škôl. Aj pri nich som sa snažila tváriť neprístupne
a formálne. Podobný incident ako s Justinom sa u nich však neopakoval.
I keď by som ešte zvládla pár takých čísel, ani jeden z prvákov na to
nemal. Ešte poriadne nevedeli ovládať svoje živly a mnohí z nich ani
neboli po tejto stránke prebudení.
O desať minút ma čakala
ešte jedna hodina. Posledná. S najlepšími žiakmi druhého ročníka. Jedna
moja časť sa na ňu celkom tešila. V záznamoch školy som si totiž našla, do
ktorej triedy a skupiny chodí ten čiernovlasý lev zo včerajška. Stále som
mu neodpustila, ako sa zachoval a len spomienka na neho vo mne vyvoláva
besnú túžbu po pomste. Áno, Svetlí sú mierumilovní. Ale nič vždy.
Mimovoľne vezmem ceruzku zo
stola a začnem si ju krútiť medzi prstami. Popritom stále hladím von oknom
a snažím sa vymyslieť adekvátnu pomstu, ktorá by mi neuškodila na poste
prefesorky, ale tomu horenosovi by dala poriadnu príučku. Minulú noc som sa
pripravovala na dnešné vyučovanie, preto som nemala čas zaoberať sa nejakým
plánom. Teraz to však ľutujem. Nemám rada robenie dôležitých vecí na poslednú
chvíľu.
Z chodby sa ozve zvonenie. Zničene
sa zodvihnem a vezmem si potrebné papiere na hodinu s druhákmi. Zídem
dole hlavným schodiskom späť na prízemie a snažím sa vyhnúť všetkých
študentom, ktorí sa ponáhľajú na poslednú chvíľu na hodinu. Spolu s dvomi
ďalšími vojdem do veľkej posluchárne a prejdem k svojmu stolu. Položím
si knihy a pozriem na triedu. Väčšina študentov – tých Temných – nesedí na
svojich miestach. Niektorí sedia na lavici chrbtom otočení k tabuli
a živo debatujú, ostatní zas stoja v hlúčiku pri vrchnej lavici, kde
sa pár dievčat hurónsky smeje. Nikto z nich si ma nevšíma, akoby som bola
vzduch.
Odkašlem si, nič. V tom
hluku je to sotva počuť. Prejdem k pootvoreným dverám a tresnem nimi, až
skoro vyletia z pántov. Nastane hrobové ticho.
„Dobrý
deň, študenti. Vráťte sa na svoje miesta, prosím. Začneme,“ vyzvem ich trochu podráždene
a prejdem späť k svojmu stolu.
„Čo
to má znamenať?“ začujem šepot z prvého radu. Všetci stoja tam, kde
predtým a nikto z nich sa nepohne ani o centimeter. Ba dokonca,
ma udivene sledujú ako keby nechápali mojej existencii.
„Hej,
Sophia, čo to robíš? Nesplietla si si náhodou triedu?“
Otočím
sa za známym hlasom. Rozsiahli hlúčik sa rozostúpi a ja sa stretnem
s divokými očami čiernovlasého leva. Uvoľnene sedí na stoličke
a sleduje ma s istým poloúsmevom. Zatnem zuby a nasajem vzduch.
Na tele mi navrú žili. Nevidím to, no musia ma navrieť, pretože už len pohľad
do jeho bezočivých, namyslených očí ma privádza do zúrivosti. Zatnem ruky do
pästí a pozriem sa na celú triedu.
„Ak všetci nebudete do piatich sekúnd sedieť
na svojich stoličkách, viac už sa na túto hodinu nemusíte unúvať, je vám to
jasné?“ zdvihnem hlas. Som tvrdá, no to všetko len kvôli jeho prítomnosti.
Nečakala som, že ma už len pohľad na neho dokáže vytočiť.
Otočím
sa chrbtom a začnem na tabulu písať svoje meno.
„Pro-profesorka
Sophia D-Drane?“ prečíta nahlas jeden z nich. V triede zašuchoce
a keď sa otočím späť, väčšina už sedí na svojich miestach. Okrem páriku
dievčat, ktoré stoja v dôvernom hlúčiku okolo Acherona Ulliela a jeho
priateľov.
Povzdychnem
si a začnem: „Študenti, volám sa Sophia Drane, ale stačí, keď ma budete
oslovovať pani profesorka. Som tu nová, takže sa ešte tak dobre nepoznáme. Som
tu namiesto profesorky, ktorá odišla a budem vyučovať tento predmet
a Nočnú prax.“
„To
si robíš srandu, nie?“
„Ubezpečujem
vás, že nerobím. Prišla som na pozvanie riaditeľa, takže ak máte nejaké
pripomienky k môjmu nástupu alebo nedajbože k môjmu druhu, obráťte sa
na neho. Za druhé, aj keď sa zdá, že sme vekovo asi na rovnakej úrovni, berte
na vedomie, že som vaša profesorka a nie spolužiačka, preto mi vykajte.“
Miestnosťou
sa ozve ďalšie šuškanie. Podaktorí odprisahajú, že sa pôjdu presvedčiť
u riaditeľa, no mne je jasné, že to neurobí ani jeden z nich.
„Vy
tri,“ ukážem na dievčatá okolo Acherona, „von z mojej hodiny.“
„Prečo
by mali odísť?“ spýta sa Ash. Nakloní sa cez stôl a oprie sa oň rukami.
Nadvihne obočie.
„Pretože
nerešpektujú učiteľa. Už som ich raz vyzvala. Alebo sa tu bez nich bojíte
zostať sám? Ak áno, môžete ísť s nimi, pán Ulliel.“
Dievčatá
rozšíria oči ani keby sa zblízka pozerali na výbuch Černobyľu a rýchlo ho
presviedčajú, že odídu, len nech sa nenechá vyhodiť aj on. Tomu sa hovorí
obetavosť, pomyslím si.
Acheron
sa zasmeje. „Kašlite na ňu. Nič ste neurobili. To len Drane ešte nevie, kde je
jej miesto. Posaďte sa späť na svoje miesta.“
Poslúchnu.
Strasie ma, keď začujem svoje priezvisko. Nemám rada, keď ho ľudia vyslovujú.
Pripomína mi totiž môjho strýka a všetko, čo urobil. A pripomína mi
aj, že všetci démoni, či už Temní alebo Svetlí, zavrhli našu rodinu.
Zakašlem.
Všetci už sedia na miestach a preto nevidím ďalší dôvod pokračovať
v tejto nezmyselnej doťahovačke. Zaškrípem zubami nad Acheronom. Chcela
som pomstu, no miesto toho, som dosiahla iba ďalší pád. Som hlupaňa. Mala som
sa držať svojej profesionality a neponížiť sa na ich úroveň.
„Začneme,“
vyzvem ich a otvorím si knihu.
Keď na konci hodiny vyjdem
z triedy, Temný démoni na mňa čakajú pred dverami. Zodvihnem bradu. Predo
mnou sa vypína Rais, ktorý bol včera s Ashom. Teraz, keď stojím proti nemu
tvárou tvár, si ho môžem lepšie obzrieť.
Nie je taký vysoký ako Acheron.
Vlastne je jeho pravým opakom. Zatiaľ, čo jeho kamarát má čierne vlasy
a vyzerá ako priamy potomok podsvetia, Rais ich má svetlohnedé a jeho
oči majú zeleno-modrú farbu. S nimi kontrastuje biela pokožka ako sneh
a štíhla postava.
„Želáte si niečo?“ spýtam sa, keď je dlho ticho. Zdvihne jeden
kútik úst.
„Chcem vás len varovať, pani
profesorka. Nezahrávajte si s temným kniežaťom, lebo na to doplatíte.“
Nadvihnem obočie. „Myslíte
Acherona Ulliela? Takže to je? Temné knieža?“
„Presne tak. Je jedným
z troch kráľov Temných démonov. V podstate má pod palcom túto školu,
riaditeľa, učiteľov, všetkých študentov aj celé západné pobrežie. Nezáleží
dokonca ani na tom, či ste Temná alebo Svetlá. Ash vládne všetkým, preto si ho
nechcite znepriateliť.“
Po tých slovách ma strasie.
Toľko k autorite. „Pozrie, Rais, pre mňa za mňa môže byť Acheron aj kráľ
celej planéty. Za múrmi tejto školy je len študent, ktorý by mal počúvať svojho
učiteľa. Nezaujíma ma hierarchia Temných démonov, ani systém, ktorý ste tu mali
zavedený predo mnou. Nie som ani podplatiteľná, ani ma nepresvedčíte
vyhrážkami. Pokiaľ bude Acheron spolupracovať na hodinách, nemám s ním
problém. Pokiaľ však uvidím, ako ešte raz niekoho šikanuje, vyvodím z toho
patričné dôsledky.“
„Ste na ňom zasadnutá len preto,
že je Temný?“ spýta sa bez obalu. Jeho otázka ma absolútne vyvedie
z miery. Prekvapene otvorím ústa. Nemôžem uveriť, že ma niekto
pokladá za takého prízemného človeka. Zalapám po dychu a cítim, ako mi
z tváre odteká krv. S chladnosťou zabijaka urobím krok dopredu. Teraz
sme tak blízko, že cítim jeho dych na svojej tvári a on zas môj.
„Nerobím
rozdiely medzi Svetlými a Temnými. Je jedno, koho by ste šikanovali, stále
by išlo o šikanu a ja by som tak či onak zasiahla. Toto už nikdy viac
nechcem počuť, pán Rais. A pokiaľ máte ešte nejaké pripomienky, zastavte
sa aj s pánom Acheronom u mňa v kabinete počas konzultačných
hodín. Som tam každú stredu od jednej do pol tretej.“
Rais
zatne zuby. „Len som vás chcel varovať. Aby ste neurobili niečo neuvážené.
Niečo, čo by ste neskôr možno...“
„Bola to nehoda, prisahám.“ Začujem slabí dievčenský hlas.
Je ďaleko, no zaručene odblokuje vyhrážky od Temného démona. Zodvihnem ruku
a ukážem mu, aby zmlkol. Natočím hlavu a počúvam.
„Skutočne?
Pochybujem. Urobila si to naschvál, pretože si krutý Temný démon. Bol to nejaký
súkromný vtip, keď si na mňa vyliala to pitie? Snažila si sa predvádzať pred svojim
novým druhom, čo?“ Nalieha
druhé dievča.
„Nie.
No tak, pusti ma.“
Pustím papiere a rozbehnem
sa po schodoch za hlasmi. Srdce mám až v krku a krv mi tuhne
v žilách. Cítim, že sa niečo stane. Rais kričí moje meno a potom sa
za mnou rozbehne.
„Nepustím.
Za toto mi zaplatíš. Nedovolím, aby ti prešlo aj toto.“
Zaznie výkrik. Zastavím na
druhom poschodí a rozbehnem sa po bielej chodbe. Vrazím do bielych
dvojkrídlových dverí so zlatou kľučkou. Predo mnou je dlhá presklená chodba
ťahajúca sa lenivo popri štadióne, ktorá spája univerzitu s internátmi. Na
druhej strane buchnú dvere. Pohľad mi padne na dievča v strede chodby
ležiace v kaluži krvi.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára