Som zasnúbená, opakujem si v duchu tie isté slová stále dookola. Pozriem na Colbyho. Spokojne spí na bruchu, vlasy mu padajú do tváre. Vyzerá rozkošne. Mimovoľne sa usmejem.

Nechám ho spať a idem sa prezliecť. Miesto šiat si cez hlavu prevlečiem čierne tričko s portrétom Seana Hayesa, a len v ňom a gatkách vybehnem cez obývačku do kuchyne. Všetci ostatní ešte spia. Napustím si pohár vodou a napijem sa. Holá dlažba ma popritom chladí na päty a slnko zas hreje na lícach. Zadívam sa von oknom. Aj napriek tomu, že v hoteli bývame už od môjho narodenia, toho pohľadu sa nikdy poradne nenasýtim.

Nečakane sa ozve klopanie na vchodové dvere. Prekvapene sa obzriem cez rameno. Chvíľu čakám a klopanie sa zopakuje. Je hlasnejšie a znie naliehavejšie.

Prejdem späť do obývačky a obzriem sa po apartmáne. Dvere do izby mojich rodičov sú zatvorené rovnako, ako do izby môjho brata. Colby ešte tiež spí a klopaním sa nenechá rušiť. Po špičkách pribehnem ku dverám a priložím na ne ucho. Nenapadá ma nikto, kto by za nimi mohol stáť. Väčšinou sa život v hoteli rozbieha až okolo pol ôsmej.

„Viem, že tam stojíte,“ poznamená dotyčný z druhej strany. Má starý, chrapľavý hlas.

Zahryznem si do pery. Neviem, či ísť zobudiť Elisu a Noaha alebo sama otvoriť. Nakoniec naberiem trochu odvahy. Pre istotu však zoberiem čínsku vázu z poličky, ktorú mama vydražila pred pol rokom na aukcii, a držím ju jednou rukou za chrbtom, keď druhou odomykám dvere.

Za nimi stojí starší muž v hnedom obleku s čiernou koženou taškou. Je nízky a pokožku má trochu sinavú. Biele vlasy i čerstvo oholenú bradu má krátke a pod očami sa mu tiahnu dva výrazné kruhy. Ešte stále z neho cítiť vodu po holení a cigaru. Zvedavo si ma obzerá. Mám obnažené nohy, no jeho pohľad nie je chlípny ani nechutný. Prejavuje len záujem pod ktorým sa však skrýva niečo viac. 

„Dobrý deň. Som doktor Josiah Hudson, právnik z pobočky M&J v New Yorku. Zastupujem pána Masena v majetkovom konaní, ktoré prebieha s vašou rodinou. Môžem ísť ďalej?“

Otvorím ústa. „Začínate nejako skoro, nemyslíte?“

Josiah z vrecka vesty vytiahne starodávne strieborné hodinky zavesené na retiazke. Sánka mi ešte viac padne k zemi – akoby to už nestačilo. Josiah Hudson vyzerá ako muž z minulosti, ktorý cestoval časom a adaptoval sa do nášho sveta. Skontroluje čas a potom svoje sivé oči, ktoré splývajú s jeho hustým obočím, uprie znovu na mňa.

„Túto záležitosť som mal vybaviť už včera, ale zdravotný stav mi to nedovolil. Môžem ísť ďalej alebo chcete ďalej trápiť starého muža, Isabella?“ 

„Ako-“

„Ako viem vaše meno? Nie som žiadny veštec, to vás ubezpečujem. Ale viem toho viac než vy,“ odvetí. Spadnú mi ramená. Odstúpim a muž prejde krívajúcim krokom okolo mňa. Cestou do kresla v obývačke si obzerá nábytok aj obrazy na stenách a súhlasne prikyvuje. Nemo zatváram dvere a prichádzam za ním do obývačky. Vázu ešte stále drží v rukách, žmolím ju a obzerám sa ku dverám svojich rodičov.

„Počkáte chvíľu, prosím?“ pýtam sa pána Hudsona. Prikývne.

Uložím vázu na stôl pred neho a bežím do izby k rodičom. Obaja chrápu, každý na svojej strane postele a vo svojom vlastnom rytme. Pribehnem k Noahovi a podrgám ho. Zaháňa sa, akoby chcel odohnať muchu, a zamrnčí.

„Otec, mama, vstávajte!“ prikazujem im a ďalej do neho drgám. Noah rozlepí oči a zažmúri na mňa. Vydýchnem si.

„Čo sa deje, zlatíčko?“ Medzitým sa Elisa prevráti k nám a tiež sa pomaly prebúdza.

„V obývačke je nejaký chlap. Volá sa Josiah Hudson, je z právnickej firmy a tvrdí, že má s našou rodinou majetkové konanie. Ou, a zastupuje nejakého Mmm,“ nedopovedám. Meno toho muža mi vypadlo z hlavy ešte pri vchode.

Noah sa zodvihne z postele. Na rýchlo si oblečie nohavice, ktoré mal večer na sebe, a vyjde z izby. Popritom sa neprestáva mračiť.

Pozriem sa na mamu. Čokoládovú hrivu má uhladenú, len kde tu jej trčí pár pramienkov. Pred spaním sa zbavila make-upu, ale stále vyzerá rovnako úžasne. Vstane a na saténové pyžamo si prehodí župan. Kývne na mňa, aby som vstala z postele a spolu vojdeme do obývačky.

Otec sedí v kresle oproti Josiahovi Hudsonovi a tvári sa veľmi prekvapene. Keď vojdeme, Elisa sa postaví vedľa otca a jednu ruku mu položí na rameno.

„Čo sa deje, drahý?“

„Vraj mám s pánom Masenom nevyrovnaný obchod. Prepáčte, ale to meno naozaj nepoznám a neviem o tom, že by som v poslednej minulosti do niečoho investoval.“

„Pani Brownová a slečna Isabella, prosím, posaďte sa. Mal som to tu niekde,“ povie a začne sa prehrabovať v taške. Elisa sa posadí na opierku k otcovi zatiaľ, čo ja ostávam stáť vedľa nej. Josiah nájde okuliare s tenkým kovovým rámom a potom vytiahne úzku zložku s papiermi. Až ku mne sa popritom dostane zatuchlina a je vidieť prach, ktorý sa z nej vydral.

 „Ide o obchod, ktorý tu je už skoro sto rokov, pán Brown. Váš dedo, Johnatan Brown Starší vo svojich tridsiatich rokoch uzavrel dlhoročný obchod s predkom pána Masena. Máte u neho dlh, ktorý musíte čo najskôr splatiť.“

„Koľko?“ spýta sa Elisa. Josiah si napraví okuliare na koreň nosa, tie mu však okamžite spadnú späť na špičku, a milo sa usmeje.

„Nie koľko, pani Brownová, ale čo.“ Podá Noahovi kus starého papiera v priesvitnom obale – najskôr slúži, aby sa papier nerozpadol – a zadíva sa na mňa. Opätujem mu krátky pohľad a pristúpim bližšie. Otcovi sa náhle roztrasú ruky a mama zhíkne. Nahnem sa cez nich, aby som videla na zmluvu. Ide skutočne o veľmi starý dokument. Je hnedej farby, má odtrhnuté rohy a presne v strede je malá dierka, ktorá len nasvedčuje, ako často bol papier skladaný do vreckovej veľkosti. Očami preletím meno svojho pradeda, na chvíľu sa zastavím na prvých iniciálach pána Masena a ďalej letím pohľadom po papieri. Niektoré slová už vybledli. Z diaľky však jasne vidím požičanú čiastku sto tisíc dolárov a svoje meno, ktoré sa nachádza v ďalšom riadku. Zažmurkám, no predsa to tam stojí: ...za svoju pravnučku Isabellu Mariu Brown, v dovŕšení veku 19 rokov.

Zamračene sa pozriem na otca, ktorý je z toho vykoľajený rovnako ako ja, a potom na právnika. Na tvári má stále rovnaký milý úsmev.

„To je podvod! Hlúposť!“ skríkne Noah. Prudko sa postaví a papier mu vypadne z rúk. Podíde k oknu a prehrabne si vlasy. „Ako si to vôbec dovoľujete!“ kričí ďalej.

Vyvedená z miery, vlastne v úplnom šoku, sa posadím do voľného kresla a zodvihnem zmluvu. Je tenká, skoro sa mi roztápa v rukách – tak ako je možné, že sú na nej také ťažké slová? Ešte raz sa do nich začítam a tentoraz nevynechám ani slabiku.

Nižšie podpísaný Johnatan Brown Starší, súhlasí s dohodnutou sumou sto tisíc dolárov, ktoré mu budú poskytnuté do troch dní od podpísania zmluvy, výmenou za svoju pravnučku Isabellu Mariu Brown, v dovŕšení veku 19 rokov, kedy sa stáva snúbenicou E. A. Masena a zároveň jeho plným majetkom. Pán Johnatan Brown S. aj celá jeho budúca rodina sa ďalej svojim podpisom vzdáva akéhokoľvek nároku na odvolanie proti tejto zmluve v nasledujúcich sto päťdesiatich rokoch. Akýkoľvek právnický či iný zásah zo strany rodiny Brownovej, bude pokladaný za porušenie zmluvy a pán E. A. Masen môže vyvodiť dôsledky, ktoré sám bude pokladať za vhodné.

New York, 1927

Nemo sledujem slová na papieri. Zodvihnem pohľad k svojej mame, ktorá ma hladí po vlasoch, krúti hlavou a na tvár jej nabiehajú červené fľaky a do očí slzy. Otec poskakuje z nohy na nohu, rozhadzuje rukami a z úst mu vychádzajú slová. Stojí proti právnikovi z inej doby, hromží, možno mu nadáva. Nie som si istá. Naraz nedokážem nič vnímať. Len ten kus papiera, ktorý mi v rukách pomaly oťažieva a o chvíľu ho už nedokážem udržať. Vôbec tomu nerozumiem.

„Ako môže byť tá zmluva ešte stále aktuálna?“ dožaduje sa odpovede Noah.

„Pán Brown. Ako ste mohli postrehnúť, zmluva zahŕňa veľký časový rozsah. Naše zákony to nezakazujú takže je zmluva stále platná a ja musím urobiť všetko pre to, aby bolo v čo najkratšom čase vyhovené môjmu klientovi.“

„To je predsa hlúposť!“ skríkne Elisa a hlas sa jej zlomí. Postaví sa a prekríži si ruky na hrudi. „Moja dcéra má svoje práva. Nejaký kus papiera, ktorý podpísal ten šialenec nemôže rozhodnúť o jej ďalšom živote. To je nemorálne a len tak to nenecháme!“

Josiah Hudson si odkašle. „Uisťujem vás, že chápem, ako pre vás tá zmluva znie. Ale, ako ste si mohli prečítať, zosnulý pán Johnatan Brown sa zaviazal, že ani on, ani jeho budúca rodina sa nebudú právne miešať do zrušenia zmluvy. Inak môžeme s mojim klientom vyvodiť dôsledky, ktoré by sa vám rozhodne nepáčili.“

Otec sa uškrnie. „Som si istý, že by sme to dokázali vyriešiť peniazmi. Vrátime pánu Masenovi tých sto tisíc a celá táto smiešna záležitosť sa uzavrie. Súhlasíte?“

„Zjavne tomu nerozumiete, pán Brown. Zmluva bola podpísaná pred viac ako osemdesiatimi siedmimi rokmi. Vzhľadom k tomu, že môj klient mohol tie peniaze uložiť ako dlhodobý vklad do banky, kde by sa mu pripočítali úroky a za porušenie zmluvy by sme od vás podľa terajších zákonov mohli požadovať niečo vyše troch miliónov dolárov. Viem, že máte veľkú firmu, ale mal by ste sám sebe položiť nasledovnú otázku – viete tie peniaze v plnej sume zohnať do troch dní, pán Brown?“

Nastane ticho. Dívam sa na otca, na jeho strhanú, rozzúrenú tvár a už dopredu poznám odpoveď. Naša rodina je bohatá. Vlastní veľkú banku s niekoľkými pobočkami po celom západnom pobreží a v Európe. Ale nebola až taká bohatá, aby si mohla dovoliť straty v súkromnom sektore.

Opriem sa o kreslo. Chrbát mi zapadne do mäkkého matraca a ja sa chcem vypariť. Stratiť. Lenže to nie je možné. Je jedno, koľkokrát zavriem a znovu otvorím oči, nezmiznem. Neocitnem sa na inom miesto. Stále sedím oproti starému právnikovi a pred sebou mám absurdnú zmluvu.

„Kto je vlastne ten E. A. Masen?“ spýtam sa. Elisa prestane vzlykať a Noah sa prestane rozčuľovať. Všetci traja sa pozeráme na pána Hudsona a čakáme na jeho odpoveď.

„Môj klient si praje, aby ostal v utajení, pokiaľ sa osobne nestretnete. Ale môžem vás ubezpečiť, slečna Isabella, že je to veľmi slušný gentleman, ktorý s vami má len tie najlepšie úmysly,“ odvetí.

„Ak by so mnou mal počestné úmysly, tá zmluva by sa nikdy nedostala až ku mne. Prečo ma chce, keď sme sa nikdy nestretli? Čo je to za chlapa?“ Zopakujem svoju otázku a márne dúfam v inú odpoveď. Ale Josiah Hudson mi už neodpovie. Elisa sa znovu rozplače. Dokonca aj mne sa derú slzy do očí, ale som príliš pyšná na to, aby som sa pred týmto starcom rozplakala. Miesto toho sa postavím sa a hrdo zodvihnem bradu.

„Odkážte svojmu klientovi, pán Hudson, nech sa neschováva a príde sa ukázať. Ale môžete mu rovno povedať, že nemienim byť jeho majetkom. Som človek a nie kus veci. Takže si tú zmluvu môže strčiť do zadku, jasné? A teraz vypadnite, inak zavolám políciu!“

Pozerá sa na mňa, akoby som toho nebola schopná. Stojím a čakám, čo urobí. Chvíľu trvá, kým mu dôjde, že tu skončil. Z tašky vytiahne ešte jeden papier a položí ho na stôl. Je to presná kópia pôvodnej zmluvy, ktorú si zbalí späť do tašky. Pozrie sa na hodiny a potom sa postaví. Bez slova či zdvorilého rozlúčenia, ho vyvediem k dverám.

Keď sa vrátim späť do obývačky, otec má v ruke telefón.

„Kam voláš?“ spýtam sa.

„Nášmu právnikovi. Toto sa musí vyriešiť,“ kričí. Vezme zmluvu zo stola a odíde do pracovne. Posadím sa na stôl oproti mame a chytím ju za ruku. Stále je v šoku.

„Neboj sa. Najskôr ide o nejaký žart. Alebo podvod. Skôr než príde víkend, to bude vyriešené,“ uisťujem ju. Elisa sa zasmeje. Utrie si oči. Na okamih som v nej uvidela skutočnú matku, ktorá sa bojí o svoju dcéru, a nie bezcitnú mrchu.

„Kiež by si mala pravdu. Idem sa obliecť.“ Vráti sa späť do izby. Aj ja sa postavím a vrátim sa do svojej izby. Colby ešte stále leží v posteli a spí. Zdá sa, že ho rozruch v obývačke vôbec nezobudil. ľahnem si vedľa neho, vezmem jeho ruku a obmocem si ju okolo pása. Zavriem oči a pokúsim sa znovu zaspať. Aspoň na chvíľu. Verím svojim slovám, ktoré som adresovala matke. Pretože viem, že niečo také nemôže byť skutočné. Ale na druhú stranu mám zas pocit, že toto všetko je len začiatok. Že sa všetko čochvíľa zmení a ja potrebujem mať pocit, že ešte chvíľu môže byť môj svet dokonalý.

***

Váza letí na druhú stranu izby. Rozbije sa o stenu a stovky kúskov dopadnú s cinknutím na zem. Na okamih ľutujem, že som tú vázu nedala späť na miesto a ona sa tak ocitla vo víre hnevu môjho priateľa. Matka sa však nehnevá, aj keď ju na aukcii vyšla niekoľko tisíc dolárov. Len sedí v kresle a vôbec sa nehýbe. Pohľad má prázdny.

„Nedovolím to. Nech s tebou nepočíta, Bella,“ kričí Colby. Odkedy som mu povedala, aká návšteva nás ráno počastovala, nepodarilo sa mi ho upokojiť. Náhle zastaví uprostred izby a pozrie sa na mňa. „Kedy má ten parchant prísť, Bella? Len čo sa objaví vo dverách, prisahám, že ho zabijem.“

Otvorím ústa, no potom ich znovu zavriem. Jeho slová sa mi zdajú hlúpe, ale v očiach mu srší hnev, aký som u neho ešte nevidela. Pokrčím ramenami. „Neviem. Ešte sme sa na tom nedohodli. Ráno bolo príliš vypäté,“ povzdychnem si.

Som unavená z obáv, ktorých sa nemôžem zbaviť. Stále mi vŕta hlavou, kto je E. A. Masen a prečo si jeho pra-neviem-čo vybral práve mňa za nevestu pre svojho vnuka. Pretáčam si zásnubný prsteň od Colbyho na prste a ťažko sa mi myslí na skutočnosť, že tam má byť v tejto chvíli iný prsteň. Prsteň od E. A. Masena – môjho „zákonného“ snúbenca.

Colby si kľakne predo mňa a zovrie mi ruky vo svojich dlaniach. Sú príjemne teplé. „Neboj sa, miláčik. S tvojim otcom sa o to postaráme. Toho bastarda ani neuvidíš, sľubujem.“

Prikývnem. Colby verí svojim slovám, no ja viem, že to sa nestane. Aj keď by som si to veľmi priala, neuchránia ma pred stretnutím s E. A. Masenom. Nech už sa snažia akokoľvek.