Usrkám si z ľadovej drti, ktorú sme si kúpili pred nákupným centrom, a vyberám ďalšie zo šiat. Sú tmavomodré s čiernou čipkou na prsiach. Okamžite si ich zamilujem. Odchádzam s nimi do kabínky a na cenu sa ani nepozriem. Oblečiem si šaty a zatočím sa pred zrkadlom ako keď som bola malá. Vlasmi mi letia okolo tváre a sukňa sa mi obtáča okolo nôh. Znovu sa na seba pozriem do zrkadla. Opäť som o jeden rok staršia. Zrazu mám devätnásť a už predo mnou nestojí ustrašené dievča. Ale žena, pripravená dobiť Harvard a natrhnúť všetkým právnikom v meste zadky.

Samoľúbo nadvihnem hlavu. Hnedé vlasy mi padnú na plecia, tmavé oči zažiaria šťastím. Lícne kosti len trochu vyčnievajú spod bledej pokožky a perfektne sa ťahajú k brade a plným ružovým perám. Šaty mi celkom pristanú. Som v nich chudá a s topánkami na opätku vysoká skoro ako modelka.

V taške mi zazvoní telefón a ja ho s chvatom zalovím medzi vecami. Už displej mi napovedá, že volá Elisa.

„Ahoj, mami,“ poviem skôr, než ma stihne pozdraviť.

„Ahoj, zlato. Je tam Jocelyn? Nemôžem sa jej dovolať.“

Odtiahnem záves na kabínke a rozhliadnem sa po obchode. „Ľutujem. Aj mne sa niekam stratila. Zrejme bude v zlatníctve. Keď sme okolo neho prechádzali, musela som ju doslova odtiahnuť od vitríny.“

Elisa sa zasmeje a ja s ňou. „Dobre. A kedy prídete? Jocelyn sľúbila, že to stihnete do siedmej, čo nie je ani za hodinu. A pri tej zápche na cestách...“

„Upokoj sa, mami. Som doma o chvíľu. Len ju nájdem a okamžite nasadáme do taxíka. Počkaj, vlastne sme sa ešte chceli zastaviť u Rollanda a kúpiť pizzu na večeru.“

„Isabella Brownová – to nech ťa ani nenapadne. Žiadna pizza. Nájdi Jocelyn a bežte domov,“ prikazuje mi a mne sa dvíhajú kútiky úst. Svojim chovaním len dokazuje, že niečo skrýva a veľmi sa jej to nedarí.

„Rozkaz. Vidíme sa doma.“ Zložím a zvliekam si šaty. Pri pokladni ich zaplatím jednou z otcových kreditiek a pýtam sa na štíhlu červenovlásku s ružovými perami. Predavačka ju nevidela a tak sa rozhodnem preskúmať zlatníctvo na prízemí.

 „Dobrý deň,“ pozdravím staršieho predavača. „Prosím vás, nebolo tu pred chvíľou dievča s červenými vlasmi? Asi tak meter sedemdesiat, chudá a mala na sebe žlté šaty.“

„Ale áno. Práve ste sa minuli. Odišla s jedným mužom,“ odvetí mi a ukazuje na východ z budovy. Ešte mu ďakovne zamávam, keď sa rozbehnem cez polovicu nákupného centra, aby som ich dohonila. Medzitým znovu vyťahujem mobil a skúšam sa jej dovolať. Ozve sa mi však len odkazová schránka.

Vonku ma oveje horúci letný vzduch. Slnko už zapadlo, ale vďaka smogu je v New Yorku ako v skleníku. Jeden za druhým do mňa ľudia narážajú, až kým sa nedostanem na koniec chodníka k taxíkom. Rozhliadnem sa po ulici, no cez kopu ľudí nič nevidím. Zovrie mi žalúdok. Začínam myslieť na to najhoršie a v hlave sa mi tvoria rôzne scenáre. O únosoch predsa počuť každý deň v celoštátnych správach a ani New York v tom nie je nevinne.

 „Niekoho hľadáte?“ počujem za sebou.

Otočím sa. Predo mnou stojí neznámi muž. Je asi o hlavu vyšší, chudý a na sebe má sivý oblek – ktorý všetkým prizerajúcim sa poskytuje možnosť vidieť jeho vypracované telo. Vlasy má ako med, trochu rozstrapatené. Bradu čerstvo oholenú bez jedinej známky škrabanca. Nos má rovný a oči tmavé. Veľmi tmavé. Vlastne sa to ani nedá opísať. Okolo nich má fialové kruhy, akoby už hodnú chvíľu nespal.

Stojí nenútene s rukami vo vreckách, ale mne sa zdá, že stojí príliš blízko. Urobím krok dozadu a skoro zrazím cyklistu z bicykla. Obaja to však ustojíme.

„Áno, priateľku,“ odvetím mužovi na jeho predchádzajúcu otázku. Ešte raz sa pre istotu obzriem okolo, či ju náhodou neuvidím. Ale márne. Keď sa vrátim pohľadom späť k mužovi, narazím do jeho čiernych očí.

 „Ako vyzerala? Možno vám pomôžem,“ navrhne. 

Zamračím sa. Na ulici je plno ľudí a ja pochybujem, že ju videl. Ale aj napriek tomu mu ju opíšem. Neznámi prikývne, ale popri tom nepreruší náš očný kontakt.

„Videl som ju. S jedným chlapcom mi ukradli taxík. Hovorila niečo o najlepšom zlatníctve v meste a že sa musia ponáhľať.“

„Oh, aha,“ usmejem sa. S úľavou zisťujem, že Jocelyn nebola unesená, ale išla dobrovoľne.

„Smiem vás niekam odviesť?“ pýta sa neznámi.

Znova si ho obzriem. Vyzerá dobre. Skoro ako obchodník a nie nejaký masový vrah, ktorý by ma chcel rozrezať a napchať do kufra. Aj napriek tomu však bojujem s nutkaním ešte o krok ustúpiť a povedať: „Nie, ďakujem. Vyzeráte pochybne. To radšej pôjdem tých desať blokov pešo. Dovidenia.“ Lenže hlas ma zradí. Neznámi zatiaľ mávne na cestu a taxík ako na zaplatenie prichádza skoro okamžite. Galantne mi otvára dvere a otáča sa na mňa.

 „Myslím, že by sme mohli využiť jeden taxík, keď mne ten môj ukradli, čo poviete?“ navrhne. 

Zažmurkám, absolútne neschopná vlastných slov. Ani ma nenapadne odporovať mu. Ako bábika nastupujem na zadné sedadlo žltého taxíka spolu so svojim bábkarom, ktorý si sadá vedľa mňa. Taxík páchne po osviežovači vzduchu, lacnom hamburgery a špinavom psovi. Ale to všetko prekrýva vôňa pre mňa stále neznámeho muža, ktorý sa ocitol vedľa mňa. V uzavretom priestore sa jeho pachu nedá vyhnúť. Krúti sa mi z neho hlava a moje bunky sú z jeho vône úplne na mol. Pevnejšie zovriem tašku v rukách, až medzi záhybmi prsov zacítim odpor papiera. Je to jediná vec, ktorá ma drží aspoň ako tak pri zmysloch.

 „Ak taxikárovi nepoviete kam vás má odviesť, nikam sa nepohneme,“ poznamená s náznakom smiechu a tým ma vytrháva z mdlôb.

„Sedemdesiata šiesta, hotel Carlyle pri Central parku,“ poviem taxikárovi. Tomu vybehne obočie do výšky až sa skoro stratí pod riedkou ofinou, no nakoniec sa zaradí do premávky.

„Bývate na Manhattne?“ pýta sa môj spolujazdec. Jeho otázka mnou mykne. Na tvári mu nebadať žiadne oplzlé myšlienky, len čistý záujem. V duchu dúfam, že to nie je žiadny násilník a tak prikývnem.

„Tam je to drahé. Ste tu len na skok, keď bývate v hoteli?“ ďalej vyzvedá.

„Nie. Môj otec vlastný niekoľko bánk na východnom pobreží. A tak bývame v hoteli odkedy si pamätám. A vy, ste v meste pracovne alebo tu bývate?“ pýtam sa skôr, než mi stihne položiť ďalšiu otázku.

„Tak trochu oboje,“ odvetí a záhadne sa usmeje. Zamračím sa.

„Ešte študujete?“

„Práve som zmaturovala. A idem na Harvard,“ priznám. Nebadane zodvihnem bradu a usmejem sa pri tej predstave. Harvard, už som na ceste!

„Chcete byť právničkou?“ prekvapí sa muž vedľa mňa. Opäť musím prikývnuť a ešte raz si ho premeriam. Aj napriek drahému obleku pôsobí mlado. Nemôže mať viac ako dvadsaťpäť rokov, no aj napriek tomu musí pôsobiť vo vysokých kruhoch. 

„A čomu sa venujete vy?“ vyzvedám.

„Podnikám tak trochu vo všetkých smeroch. Rád investujem do akcii, ktoré sa mi vrátia,“ odvetí.

 Viac sa zahľadím do jeho očí a náhle zisťujem, že to bola chyba. Uväzňuje ma vo svojom tmavom pohľade a nechce pustiť. So zatajeným dychom sledujem hru tmavým odtieňov čiernej a červenej, ktorá sa kde tu objaví v jeho zreničkách. Jeho slová znejú dvojzmyselne. Niečo mi hovorí, aby som vyskočila z taxíka, ale jeho vlastný odraz mi šepká: Na to je už neskoro, maličká.

Muž zodvihne ruku a ja to vnímam ako v spomalenom filme v starom kine. Jeho chladné prsty sa letmo dotknú môjho líca. Stŕpnem, ale vo svojom vnútri aj napriek tomu pocítim slabý záchvev. Vnímam jeho peknú tvár, sexy telo a opojnú vôňu. Aj keď mi niečo hovorí, že je jeho dotyk zlý dokonca nemravný – nemám silu odtiahnuť mu ruku. On to však urobí za mňa a zároveň mi zastrčí prameň vlasov späť za ucho. Jeho ruka sa vráti do jeho lona a spolu s tým pohybom uhne aj pohľadom. Tým ma vyslobodí a ja sa konečne môžem nadýchnuť.

Do hlavy sa mi nahrnie krv. Líca mi sčervenejú ako rajčiny, čo vidím v spätnom zrkadle. Vyzerám príšerne a na čelo mi vystúpili kropaje potu – ako pri orgazme. Kútikom oka zazriem jeho pobavený výraz. Je mi trápne. Cítila som to len ja, napadá ma okamžite a ešte viac sa pri tej myšlienke červenám.

Otáčam hlavu k oknu a mierne ho otváram. Dovnútra sa dostáva čerstvý vzduch a smrad z výfukov, no aj to naplno nasajem do pľúc, len aby som sa na chvíľu zbavila jeho vône.

Červená na semaforoch nás donúti zastaviť, čo len predlžuje našu cestu. Obzerám si ulicu a s úľavou zisťujem, že už nie sme ďaleko. Vedľa seba mám Central Park – zelené stromy a trávu, dláždené chodníky a niekoľko bežcov pripravujúcich sa na maratón.

V taške mi nečakane zabzučí mobil. Nadskočím na sedadle, zalapám ho medzi vecami a tesne pred zodvihnutím vrhám ospravedlňujúci pohľad na svojho spolujazdca.

 „Ahoj.“ Spoznávam hlas Jocelyn. „Prepáč, že som tak utiekla, ale stretla som kamarátku zo zahraničia a pozvala som ju na rýchlu kávu. Keď som sa vrátila, už si v obchode nebola. Vážne ma to mrzí. Netušila som, že sa s tak veľmi zdržím. Kde vlastne si?“

Pozerám sa na muža vedľa seba. Tvári sa nezaujato, ale ja viem, že počúva.

„V taxíku. Som na ceste domov,“ odvetím Joys a jej klamstvo zatiaľ ignorujem.

„Fu, mala som strach, že sa ti niečo stalo. Volala mi aj tvoja mama. Tak sa stretneme u vás, áno?“

„Áno,“ súhlasím. Ešte by som sa s ňou chcela rozprávať až do konca svojej cesty, ale ona sa hneď lúči a ja ostávam opäť sama s neznámym. Vlastne nie sama, aj s taxikárom. Ten sa však sústreďuje na šoférovanie a nás až podozrivo ignoruje.

„Už o vás majú strach?“ háda muž.

„O nič nešlo,“ odvetím a mávnem rukou vo vzduchu.

Vrchné poschodia hotela Carlyle, patriaceho medzi hoteli a rezorty Rosewood sa začína objavovať medzi mrakodrapmi a ja si vydýchnem. Znamenalo to pre mňa vyslobodenie z taxíka, nasiaknutého jeho presladenou vôňou, ktorá mala spolu s jeho očami na mňa odzbrojujúce schopnosti. A ten hlas... V duchu dúfam, že už nič podobné nezažijem.

 Načiahnem sa po peňaženku do kabelky, keď mi na ruke pristanú jeho chladné prsty.

„Ja to zaplatím,“ povie a skôr, než ma znova uväzní, sťahuje ruku. Chcem niečo povedať, ale taxikár zastavuje s pískaním bŕzd a nadávkami pred hotelom.

Neznámi vystúpi a podrží mi dvere. Vysuniem sa cez jeho stranu von a v rýchlosti si upravím šaty.

„Tak ste doma,“ skonštatuje. Pozerá sa na veľkú maslovú budovu nápadne pripomínajúcu zmenšenú napodobeninu Empire State Building. Nad vchodom vystrčeným viac do ulice stojí zlatý nápis The Carlyle a pod ním zas starší vrátnik v zeleno-červenej uniforme.

„Pekné,“ povie nezaujato a znovu sa pozrie na mňa. „Rád som vás spoznal, slečna-“ Čaká, že dokončím jeho vetu. Ani ma nenapadne neurobiť to.

„Bella.“

„Bella,“ dokončí jednoducho a pohrá sa s mojim menom na jazyku. Oči mu zaiskria.

„Aj ja som vás rada spoznala. A ďakujem za odvoz, pán-“ nedokončujem a oplácam mu rovnakou mincou.

„Edward. Stačí Edward,“ odvetí trochu prirýchlo. „Možno sa ešte stretneme,“ dodáva. Potom nasadá späť do taxíka. Pri odchode ma obdaruje ešte jedným zmysleným pohľadom a ja mu hypnoticky zakývam, ako starému priateľovi. Preberiem sa späť k životu, až keď sa mi jeho taxík stráca v ulici medzi desiatkou ostatných.

***

Výťahom sa vyveziem na dvanáste poschodie. Dvere sa s cinknutím otvoria a predo mnou je dlhá chodba rozžiarená zlatistým svetlom. Kráčam po červenom koberci ozdobenom zlatými korunkami až k apartmánu číslo 320. Strčím kľúče do dverí a odomknem si. V momente, ako prekročím prah, niečo buchne a svetlá sa rozžiaria.

„Všetko najlepšie!“

„Prekvapenie!“

Kričia jeden cez druhého. Oslepená svetlom a vydesená z výstrelu konfiet som úplne dezorientovaná. Chvíľkami mám pocit, že som vstúpila do zlých dvier, až potom si spomeniem na svoje narodeniny. Pribehne ku mne mama, zväčšená kópia mňa s krátkymi vlasmi, a silno ma objíme. Napodobním ju.

„Všetko najlepšie, miláčik,“ zablahoželá mi. Odtiahne a uhladí si krémový kostým. Krása na prvom mieste – spomeniem si na jej motto.

Ešte stále som mierne vyvedená z mieri, keď sa ku mne blíži otec Noah – starší muž s krátkymi blednúcimi vlasmi, modrými očami s vráskami po bokoch a vždy s prívetivým úsmevom – a objíma ma. Gratuluje mi rovnako, ako potom všetci ostatní hostia. Medzi nimi spoznávam veľa svojich bývalých spolužiakov, niekoľko rodinných priateľov, ale aj svoju babičku Camille. A keď sa ku mne medzi poslednými dostane Jocelyn s úsmevom od ucha k uchu, zatiahnem ju s naštvaným výrazom do svojej izby preč od všetkých gratulantov.

„Koho si stretla v obchode? A neklam mi, viem, že si odišla s chlapcom,“ varujem ju hneď na začiatku. Prekrížim si ruky na prsiach a nohou mierne podupávam na podlahe. Som na ňu poriadne naštvaná. Ak by totiž neodišla, nemusela som sa dostať do taxíka s Ním!

Joys sa zatvári prekvapene. „Nechcel, aby si sa o tom dozvedela, jasné. Bola som s tvojim bratom. Je taký zničený z toho posledného rozchodu, že úplne zabudol na darček. Preto sme ešte na poslednú chvíľu bežali do zlatníctva. Prepáč.“ Sklopí hlavu a zahľadí sa na svoje topánky. Ryšavé vlasy jej padajú cez čelenku a skryjú polovicu tváre. V červených slávnostných šatách vyzerá ako nevinné mačiatko, na ktoré sa nedokážem dlho hnevať. Zlosť zo mňa rýchlo vyprchá a za svoj výstup sa začínam hanbiť. Predsa nemohla vedieť, čo sa stane. 

„Tak fajn,“ poviem nakoniec a dodám: „Pomôž mi sa aspoň prezliecť.“

O necelých dvadsať minút už obe vychádzame z mojej izby. Mám oblečené tmavo-modré šaty a vlasy vyčesané do výšky a natočené. V obývačke, do ktorej sa väčšinou naprace len tridsať ľudí sa teraz tlačí päťdesiatka mojich gratulantov. Na dlhom stolíku pri stene vidím niekoľko desiatok darčekov v rôznych veľkostiach a obaloch – väčšinou cukríkovo ružových, občerstvenie v podobe malých jednohubiek rôznych príchutí a poháre šampanského. O všetko sa starajú dvaja čašníci a jedna žena v bielej uniforme stojaca pri stole.

Rozhliadam sa po izbe, aby som našla vysokého chalana, ktorý prevyšuje ostatných. Jeho špinavé vlasy blond farby a jasno-modré oči v hranatej tvári spoznávam okamžite. Stojí v skupinke troch mladých dievčat, ktoré visia na každom jeho slove. Prederiem sa k nemu nenápadne popri šialenej babičke Camille a počastujem ho pohlavkom.

„Au,“ zasyčí. Prudko sa otočí a chce opovážlivcovi vynadať, no pri pohľade na mňa len kyslo zvraští obočie. „Za čo to bolo?“ chce vedieť.

„Za to, že na poslednú chvíľu zháňaš darček, Johny Junior!“

Jeho spoločníčky sa zasmejú a odchádzajú. John pri pohľade na ich oblé zadky zakňučí. „Perfektné, sestrička. Dnes som mohol mať sex!“ povie o čosi hlasnejšie. Niekoľko hostí sa na neho káravo pozrie. Johnovi sčervenie tvár zatiaľ, čo ja sa zadúšam smiechom.

„Ten darček ma mrzí, jasné? Pri všetkých tých problémoch mi to úplne vyfučalo z hlavy. Ale myslím, že všetko dokonale vynahradí, keď si ho rozbalíš.“ Mrkne a zároveň kývne hlavou za mňa.

Hlasné hovory prerušuje cinkanie našej mami lyžičkou o sklenený pohár. S úsmevom žiada všetkých o pozornosť. „Dámy a páni,“ oslovuje prítomných, „dnes sme tu, aby sme oslávili narodeniny Isabelly Brownovej. Pred devätnástimi rokmi by ma ani nenapadlo, aká úžasná dcéra z nej vyrastie. Dokonca by ma to nenapadlo ani pred desiatimi rokmi, taká bola neposedná a tvrdohlavá. Ale teraz to vďaka svojmu úžasnému charakteru a usilovnosti dopracovala až na novú študentku Harvardu. Za čo som na ňu veľmi pyšná. A musím povedať, že si to zaslúžiš, zlatíčko. Všetko najlepšie k tvojim narodeninám. Nech je tvoj život taký, aký si praješ.“ Zapriala mi a pozdvihla pohár. Miestnosťou sa ozval búrlivý potlesk.

Spomínam si na svoju prvú veľkú oslavu, keď mi po podobnom príhovore zružoveli líca a cítila som sa naozaj trápne. Ale teraz už bolo všetko inak. Dvíham hlavu dohora a usmievam sa na všetkých prítomných, ktorí mi tlieskajú. Potom čašníci poroznášajú šampanské a všetci si s mojou mamou pripíjajú na moje zdravie.

O pár hodín neskôr sa vyčerpane vytrácam na balkón. Je tesne pred polnocou a ja si prajem, aby už všetci odišli. Som psychicky i fyzicky úplne vyčerpaná. Popíjam šampanské a hľadím na nočnú oblohu. Hviezdy ani mesiac nevidno vďaka žiare ulíc a mrakodrapov. Z Central Parku počujem brechať psa a kŕdeľ holubov čochvíľa vyletí z korún stromov. Ďaleko v centre zas počuť sanitku a policajtov. Pred hotelom zastane taxík a vystúpi z neho muž, ktorý sa následne stráca v hoteli. Okamžite si spomeniem na neznámeho – hlavne na jeho temné oči. Na zátylku pocítim zimomriavky. Nie som si však istá, či od strachu, znechutenia, že sa mi znovu vkráda do myšlienok, alebo od vzrušenia.

Niekto mi zrazu zakryje oči rukami. Od ľaku zabudnem dýchať a lapám po útočníkovi. Na uchu pocítim vlhký bozk.

„Colby!“ vyhŕknem radostne. On sa potichu zasmeje a púšťa ruky z mojich oči. Otáča si ma k sebe, skladá ich k môjmu pásu a priťahuje si ma až bližšie. Naplno nasajem jeho dezodorant spojený s pachom whisky. Svoje pery prikladá na moje a ja mu celá žiadostivá strkám jazyk do úst. Rukami mu zachádzam do tmavých hustých vlasov, ktoré sa mu ťahajú až na ramená.

„Colby Byrne,“ vydychujem a otváram oči. Som z jeho prítomnosti úplne namäkko. „Mal si byť predsa na brigáde vo Philadelphii. Hovoril si, že to nestihneš.“

Pohladí ma po líci a vtesná mi krátky bozk na nos. „Chodíme spolu už štyri roky, miláčik. Kedy som neprišiel na tvoje narodeniny? A na druhú stranu, som tvoje polnočné prekvapenie.“

Šťastie zaplaví moje telo. Keď sme pred šiestimi rokmi vymysleli polnočné prekvapenia, ktoré mali byť vrcholmi narodenín, a ja som dostala svoje prvé – poníka – ešte nikdy som sa necítila tak úžasne ako v tejto chvíli. Objímam Colbyho okolo krku a tisnem k nemu svoje pery. Pod jeho rukami sa celá roztápam a tak sa rýchlo odťahujem, aby sme nezašli priďaleko.

Odstúpim o krok a obzerám si ho pri slabom svetle. Colby Byrne nie je oveľa vyšší odo mňa, je však o čosi chudší a tmavší. Za oboje môže život na ulici v jeho rannom detstve. Má hnedé oči, orlí nos a úzke pery okolo ktorých mu začína rásť prvá brada. Čo je pre mňa nezvyčajné, je jeho čierny oblek, v ktorom mu to ale vôbec nesekne.

„Oblek?“ pýtam sa zvedavo a dvíham obočie. Colby mykne ramenami.

„Dnes je na to zvláštna príležitosť,“ povie tajnostkársky a zájde si rukou do vnútorného vrecka na saku. Na svetle sa mu v ruke zablýska kovová ploskačka. Odkrúti vrch a ku mne zaveje známi zápach lacnej whisky, ktorú kúpil v malom kráme v Brooklyne.

Odpije si. Tvár sa mu zvraští v horkej grimase, no ponúkne aj mne. Rýchlo sa obzriem, ale nikto nás nemôže vidieť. Uchlipnem si.  Tekutina si prepaľuje cestu cez moje hrdlo až do žalúdka. Začnem sa dušiť a rýchlo to zapíjam zvyškom šampanského z pohára. Colby sa zasmeje, no jeho smiech sa stráca v odbíjaní polnočných zvonov.

„Mali by sme ísť dnu, lebo ma tvoja matka zahluší,“ nežartuje. Ponúkne mi svoje rameno a ja sa doň s úsmevom zavesím. Spolu vojdeme dnu. V obývačke potichu hrá pomalá hudba. Poháre cinkajú, ako narážajú o drahé šperky svojich majiteľov a počuť hneď niekoľko rozhovorov. Colby ma zavedie ku stolu, kde na nás čaká Elisa. Na tvári má nedočkavý a zároveň nahnevaný výraz.

„Meškáte,“ precedí pomedzi zuby. Colby sa jej ospravedlní, no následne ma obdaruje lišiackym úsmevom. Berie zo stola jednohupku, polovicu si strčí do úst a zvyšok dáva mne. Ešte prežúvam morské plody, keď Elisa opäť cinká o pohár. Colby ma vezme za ruku. Otočím sa na hostí a vytreštím oči.

Stojí tam!

Nasajem vzduch, ale ten mi akoby nechcel ísť ďalej do pľúc. Hypnotizuje ma svojimi tmavými očami. Nedokážem z neho spustiť svoj pohľad. Je stále v rovnakom, sivom obleku. Dokonca aj jeho medové vlasy si držia svoj predchádzajúci „strapatý imidž“.

Čo tu robí? Kto ho vpustil? Ako sa sem dostal? Ako dlho tu už vlastne je?! V hlave mám kopec otázok, ale ani na jednu z nich nepoznám odpoveď. Neznámi... Vlastne Edward stojí uprostred hostí a mračí sa na mňa. V jeho očiach poletujú blesky a vyzerá popri tom oveľa bledšie, než keď som ho videla naposledy.

Možno je to otcov obchodný partner a práve on ho pozval – napadá ma a s úľavou prímam toto vysvetlenie. Kútiky úst sa mi pohnú do úsmevu, on sa však z ničoho nič ešte viac zamračí. Pery sa mu zavlnia, akoby vydal nejaký zvuk, ktorý unikol mojim ušiam. Potom ich zopne do tenkej linky. Očami prebehne niekde mimo, púšťa ma, a potom znovu uväzňuje. Vyslobodím sa a pohľadom schádzam po tvárach ostatných. Majú nadvihnuté obočie, nedočkavé tváre. Všetci sa pozerajú priamo na mňa. Pozriem sa na svoju ruku a od prekvapenia mi vyrazí dych – znovu.

Colby Byrne, môj dlhoročný priateľ, predo mnou kľačí na jednom kolene. V jednej ruke drží tú moju nežne ako pierko, v druhej otvorenú malú krabičku z červeného saténu. V nej je zastoknutý strieborný prsteň. Má tenkú obruč a v sebe zasadený malý diamantový kamienok.

Pozriem sa na svoju matku. Spýtavo na mňa hľadí rovnako, ako Colby. Pri pohľade na Edwarda som prestala vnímať dianie okolo seba. V pamäti sa snažím zaloviť, či sa ma na to už spýtal. Nespomínam si!

Otváram ústa, chcem niečo povedať, ale vychádza mi z nich iba nezmyselný bľabot.

„Je z toho úplne šokovaná,“ vyhlási Elisa a uvoľňuje narastajúce napätie. Všetci sa zasmejú, okrem nás dvoch. Vlastne troch.

Strihnem ešte raz pohľadom späť k Edwardovi. Výraz jeho tváre sa nezmenil. Práve naopak. Jeho pohľad oťažieva a akoby chcel Colbyho zabiť. Rada by som sa spýtala toho neznámeho chlapa, prečo mu vadí táto situácia, ale to mi už Colby tlačí na ruku. Zadržím bolestivé zasyčanie a naplno sa venujem opäť jemu. Slabo prikývnem.

„Áno?“ vydýchnem do otázky. Nikto si to však nevšimne. Colby mi nastokne prsteň – je mi trochu veľký – a miestnosť už asi po tretí krát zaplaví búrlivý potlesk. Colby sa postaví a zovrie ma v náručí. Zatočí so mnou, akoby som bola handrová bábika a ja som nútená pevne sa zachytiť okolo jeho krku. Točí sa so mnou celá miestnosť. V dave ešte stále vidím Jeho tvár. Otáča sa mi chrbtom. Jeho medové vlasy kráčajú ku vchodu a zároveň si prikladá telefón k uchu. Dvere pri odchode skoro vytrhne z pántov...

„Milujem ťa, láska,“ šepká mi Colby do ucha. Pokladá ma na zem, vezme moju tvár do dlaní a nežne ma pobozká. Až vtedy si naplno uvedomujem svoju situáciu.

„Som zasnúbená,“ hlesnem. Vlna šťastia a eufórie prichádza vzápätí.

„Áno, to si,“ súhlasí Colby medzi bozkami.