„Prosím, dosť,“ zaprosila. 

Hudba sa lenivo rozliehala izbou. Vo vzduchu sa vznášal pach ženského parfumu a krvi, spojený s hustým horúcim oparom. Po tele jej kĺzali kvapôčky potu. Jedna si rozrážala cestičku pomedzi jej prsia ku hrdlu. Náhle sa však pohla, kvapôčka zmenila smer a bez väčšej noblesnosti skĺzla na posteľ. Lucia mykla povrazmi, ktoré mala ako dva slizké hady obkrútené okolo zápästí a upevnené na rohoch posteli. Ten istý pohyb ešte raz zopakovala, no efekt bol rovnaký. Potom kopla nohami, ale tie mala taktiež pevne spútané. 

Hlasno vydýchla. Nemala viac silu bojovať, úplne sa vzdala a ja som sa pousmial. V tme a príšernom horku, ktoré prichádzalo popod zatvorené okná, sa jej bledé nahé telo uvoľnilo. Konečne pochopila, že je úplne bezbranná a moc mám nad ňou teraz ja. Mohol som si s ňou robiť, čo sa mi zachcelo a presne to som mal v úmysle. 

Prešiel som tých pár krokov k posteli a podlaha zapraskala. Otočila na mňa hlavu, ale aj keby mala taký zrak ako ja, cez čiernu šatku, ktorú mala cez oči, nič nevidela. Dych sa jej náhle zrýchlil a srdce začalo tĺcť ako o závod. Pohladil som ju končekmi prstov po tvári. Mykla sa, no nemala kam utiecť. Jej pokožka bola jemná, aj keď na niektorých miestach nerovná. Prešiel som od brady po krku a pomedzi prsia. Zamieril som k pupku a ešte nižšie. Dievča sa zháčilo. 

„Prosím, pustite ma,“ žobronila. Tak veľmi sa bála. Bolo to počuť na jej hlase, ale hlavne v jej myšlienkach, ktoré sa išli zblázniť. V jej malej hlavičke sa utváralo mnoho predstáv o tom, ako skončí. Čo všetko jej urobím. Ale to bol len zlomok toho, čo som mal skutočne v pláne. 

Kľakol som si jednou nohou na posteľ a prešiel perami po jej sánke, keď som rozrážal chĺpky medzi jej nohami, inštinktívne chcela pritlačiť nohy k sebe, no povrazy jej v tom zabránili a spôsobili jej len ďalšiu bolesť. Pohladil som ju v samotnom strede ženskosti a pokračoval nižšie až k jaskynke. Aj keď nechcela a bála sa, jednu jej časť som vzrušoval. Naraz bola tam dole zvlhnutá a mne nič nebránilo, aby som do nej mohol poľahky vojsť prstami. Prehla sa ako luk a zastonala. 

„Nechajte ma ísť,“ zopakovala prosbu. 

Pery mala mierne pootvorené a ja som ich pomaly ochutnával. Vsúval som do nich jazyk tak, ako prsty do jej tela. Zastonala. Chcel som ju mučiť, chcel som vidieť, ako trpí. Nie, toto nebola Bella. Toto dievča len vyzeralo ako ona. Mala tú smolu, že sa ocitla v zlom čase na zlom mieste a pokazilo sa jej auto. Keď som ju videl, ako stojí pri krajnici a máva na nás, neodolal som. Jej oči boli modré, Bella mala oči orieškovo hnedej farby. A predsa som v tvári tejto neznámej videl ju. A možno sa na ňu ani nepodobala, aj keď mali skoro rovnaké vlasy, a ja som si len potreboval na niekom odventilovať svoj hnev. A keďže mi tá malá potvora opäť vykĺzla a nechala ma už po druhý krát porazenecky stáť, toto dievča si to odskáče všetko za ňu. Úplne všetko. 

Nesústredený som zahryzol do jej spodnej pery. V tom som v hrdle pocítil páľavu a v ústach horkosť jedu – nejedol som už niekoľko dní. No ani tá myšlienka lovca, predátora, ma nedonútila okamžite sa jej zahryznúť do krku a nasýtiť sa. Na to som sa dokázal až príliš dobre ovládať. Nie. Ešte predtým. Si. Ju. Vezmem. 

Vytiahol som z nej prsty a priľahol ju vlastným telom. Lucia sa vzpriečila, chcela sa odtiahnuť, začala kričať. Nič jej nepomohlo. Jej osud bol spísaný v okamihu, čo som jej ponúkol odvoz a ona ho prijala. Od okamihu, keď nastúpila do môjho auta. Sám som bol vzrušený odkedy som sa pozeral na jej telo pripútané bezmocne k posteli. A v duchu som si predstavoval Bellu. Premýšľal som, ako by reagovala ona, keby tu bola. Namietala by, bránila by sa. To určite. Ale mne by tým spôsobila len väčšie potešenie. Cítil by som pocit zadosťučinenia, dominancie a moci. 

Ponoril som sa do nej až po koreň a ona vykríkla, skoro mi z toho praskli ušné bubienky. Bol som zviera, beštia, ktorá na tomto svete nemala čo robiť. Bol som tyran. A v jednotlivých okamihoch svojho prázdneho života som si to uvedomoval. Lenže potom tie okamihy zmizli rovnako rýchlo ako sa objavili a opäť som bol sám sebou. Aj teraz som preto na pár sekúnd zastavil a nadýchol sa, aby si mohla zvyknúť na moju veľkosť a hrúbku. Masíroval som jej palcom bradavku a počkal, až sa jej svaly uvoľnia, ale potom som to bol zase ja a začal do nej narážať. Divoko, živočíšne. Zatínala ruky do pästí a mykala sa. Kričala. Zapchal som jej ústa jazykom. Snažila sa ma uhryznúť, ale márne. Toto dievča sa nepoddalo ako Anastazia alebo slečna Anne Hughesová, alebo všetky ostatné pred nimi. Bránila sa mi až do posledného dychu. Keď som bol skoro na vrchole, unikol jej spomedzi pier povzdych. Ona to v tej chvíli stále nechcela, ale jej telo už bolo úplne v mojej moci. Opantané mojou vôňou, ktorá ako magnet priťahovala všetky ženy. Mohli sa brániť, mohli kričať, no nakoniec každá z nich doplatila na svoju prirodzenosť. 

Pridal som ešte pár výpadov, pár tanečných pohybov, keď vykríkla v extáze. Ale ja som neprestával. Potreboval som viac, nemohla z toho vyviaznuť tak jednoducho. Zovrel som jej ramená a zúrivo sa do nej vnoril ešte hlbšie. A potom znovu a znovu, až kým som aj ja nedosiahol vrchol a potrebné uspokojenie. Zvalil som sa medzi jej oblé ňadrá a prudko vydýchol, keď som sa zháčil. Jej srdce sotva bilo a dych mala plytký. Nadvihol som sa na lakťoch, aby som videl na jej tvár a uvedomil si, že je v bezvedomí. Šok vystriedal hnev. Aj keď ma to pobavilo, že vďaka môjmu divokému sexu sa dostala do bezvedomia, teraz som nemohol ochutnať jej krv. Bolo by to ako zastreliť zviera v zoo – bez vzrušenia. 

Tresol som päsťou do vankúša vedľa jej hlavy a vytiahol sa z nej. Mykla sa, no neprebrala. Zdalo sa, že bude v bezvedomí niekoľko hodín, čo mi na nálade skutočne nepridalo. Jedna moja časť si povzdychla nad tým, že aj keď Bella nie je nablízku, opäť vyhráva. Nie, toto už nebolo normálne. To dievča ma úplne odzbrojovalo, totálne ničila všetko moje čaro a tým podrážala nohy aj môjmu egu. A to ma rozčuľovalo do nepríčetnosti.

Natiahol som si nohavice a vzal mobil. Vytočil som známe číslo. 

„Áno, pán Masen?“ ozval sa z druhej strany Erickov hlas. V diaľke som počul autá a jazzovú hudbu. 

„Čo robí?“ opýtal som sa okamžite. 

„Slečna pred pár hodinami išla do práce a odvtedy je tam.“ Zamračil som sa. Bolo len šesť hodín ráno a tá malá potvora je už niekoľko hodín v práci? Tomu sa mi akosi nechcelo veriť, pokiaľ nepracovala ako striptérka... Tá myšlienka sa mi nepríjemne zavŕtala do hlavy. Avšak, tým by sa vysvetlil jej výzor pri našom prvom stretnutí. Nie, zúrivo som si odvetil. Nemohla byť stiptérkou. Už len pri pomyslení, že spáva s inými a ja ju nemôžem mať sa mi robilo zle. 

„Daj mi adresu,“ zachripel som do mobilu, dívajúc sa na bezvládne telo Lucie vo svojej posteli. 

Bella:

Jeho limuzína tam stále stála. Sledovala som ju cez tabuľové okno pri pokladni a nemohla tomu uveriť. Ten chlap si dovoľoval príliš. Vlastne som to začala ja, ale aj tak. Nerozumela som jeho chovaniu. Ukradla som mu peňaženku, tak prečo nezavolal políciu. Miesto toho ma sledoval už od včerajšieho večera. Spočiatku som sa pokladala za blázna, lenže bol to On! Aj Adelaide mi potvrdila, že tá biela limuzína je tá istá akú sme videli minulé ráno. 

Tento Edward Masen – Johnson – Cullen alebo ako sa vlastne volal, sa mi prestával páčiť. Mal toľko falošných preukazov ako mávajú nájomný vrahovia v akčných filmoch. Lenže tí sa zväčša nenechávajú vyvážať v bielom Lincolne. Pokiaľ nie sú mafiánmi. 

„Áno,“ súhlasila som a striasla sa. 

Od regálov so sladkosťami na mňa zavolal šéf. Strhla som sa a uvidela jeho nahnevanú tvár. Tá ma upozorňovala, že mám zákazníkov a preto by som sa nemala len tak pozerať von oknom. Nablokovala som celý nákup starej žene, ktorá sa na mňa po celý čas usmievala a hovorila nezmysli o svojom vnukovi. Potom prišiel ďalší a ďalší a do obeda som mala čo robiť, aby som sa na každého z nich usmievala. 

O dvanástej mi končila zmena. Prezliekla som sa dole v šatniach, no keď som chcela vyjsť, uvidela som jeho limuzínu. Zahryzla som si do pery a zaspätkovala. Cítila som vnútorný nepokoj. Bolo mi jasné, že ma bude prenasledovať až domov, aj keď som nechápala prečo. Možno som ho mala nahlásiť na polícii ako možného stalkera, ale ako by som im vysvetlila, odkiaľ sa poznáme? Už dva roky sa mi úspešne darilo vyhýbať sa polícii, no tentoraz hrozilo, že ma do väzenia dostane práve pán neznámy. 

Nabrala som odvahu. Rozlúčila som sa s kolegyňou a vyšla hlavným vchodom. Snažila som sa nevšímať si bielu limuzínu, ktorá priťahovala pohľady všetkých naokolo, a kráčala som k svoju starému autu. Nastúpila som a hodila si tašku na sedadlo vedľa. Zažmúrila som do spätného zrkadla a všimla si, že limuzína naštartovala. Svietili jej predné svetlá a šofér bol pripravený vyraziť. V duchu som zanadávala. Ten chlap ma začínal pekelne vytáčať. Dovoľoval si príliš. 

Naštartovala som – našťastie to chytilo hneď na prvý krát – a vyšla na cestu. Najskôr som sa vliekla po hlavnej ceste, ktorá bola sotva plná áut. Väčšina môjho života sa odohrávala v severnom Las Vegas a aj keď tu mala väčšina ľudí auto, pretože inak by sa nikde nedostali, s benzínom to bolo už horšie. Tí, ktorí nepracovali, si ho len ťažko mohli dovoliť a preto bola väčšina ulíc na severe plná ľudí, no cesty boli poloprázdne. 

Zahla som na juh a zaradila sa do hustejšej premávky. Biely Lincol šiel poslušne za mnou. Po desiatich minútach som to však stočila do bočnej uličky a pridala na plyn. Mala som v pláne poriadne mu ukázať s kým si zahráva. Vyšla som na opačnej ulici a skoro to napálila do protiidúceho smetiarskeho auta. S pískaním bŕzd som stočila volant a zaradila sa do svojho pruhu. Limuzína sa držala v tesnom závese. Ešte som párkrát zabočila a pridala na rýchlosti, keď som sa dostala na diaľnicu. Tu som pridala a preletela do najbližšieho nájazdu. V poslednej chvíli som si všimla políciu na rohu, tak som stočil volant a vrátila sa späť na cestu na sever. To prekliate auto bolo stále za mnou. 

Zaparkovala som pred svojim domom. Vzala si tašku a ponáhľala sa dnu. Lincol zastavil oproti a z diaľky som videla, že má odretý bok. Zasmiala som sa. Vošla som vo svojom malom domčeku do kuchyne, ktorá sa nachádzala na prízemí a delila sa v stiesnenom priestore s obývačkou, a nabrala pohár studenej vody. Vyšla som von a zamierila si to priamo k limuzíne. Práve prichádzajúce auto mojej susedky Adeleide na mňa zatrúbilo a ja som jej krátko zamávala. S úsmevom na tvári som potom zabúchala šoférovi na strechu. Otvoril okno. 

Čakala som, že uvidím toho namysleného boháča Edwarda, no uvidela som mladého tmavovlasého muža, ktorý mohol byť odo mňa starší len o pár rokov. Na sebe mal čierny oblek a na hlave musel mať šoférsku čiapku, ktorú si len nedávno zložil, pretože mal mokré vlasy od potu, ktorý mu pomaly stekal po čele a spánkoch. Uškrnula som sa. 

„Priniesla som ti vodu,“ povedala som a podala mu pohár. Nedôverčivo si ma prezrel, no nakoniec ho prijal a napil sa. 

Nazrela som viac cez okno a uvidela zástenu medzi šoférom a zadnou časťou limuzíny. Nemohla som si byť istá, či tam niekto je. No vedela som na sto percent, že toto auto patrilo tomu chlapovi a tak som sa ešte viac uškrnula na šoféra. Podal mi pohár. 

„Ďakujem,“ povedal. To som nečakala. 

„Nemáš za čo. Ale chcem, aby si niečo odkázal svojmu šéfovi.“ Otvoril ústa. Pokrútila som hlavou a okamžite pokračovala: „Ak toto auto ešte raz uvidím stáť pred svojim barákom alebo pred obchodom, dopadne to horšie než malý škrabanec na boku. Neviem, čo si tým všetkým chce dokázať,“ zarazila som sa a zamyslene sa zamračila, „alebo čo si chce kompenzovať týmto autom. Vlastne, to by som aj vedela. No nech si ma neželá, ak...“

„Ak čo, Bella?“ 

Zastavilo sa mi srdce. Jeho hlas sa ozval pár krokov odo mňa a úplne ma vydesil. Otočila som sa na neho plná hlavu. Avšak aj on bol naštvaný a jeho tvár v porovnaní s mojou bola stokrát desivejšia. Pud sebazáchovy mi hovoril, aby som sa rýchlo vyparila ako v ten večer, no skôr, než som sa stihla pohnúť, sa objavil vedľa mňa a zovrel ma vo svojom železnom objatí. 

Mal silné svaly na rukách. Dokonale stavané telo. Bola som si istá, že by som na ňom nenašla ani jediný tukový vankúšik. A navyše tu bola jeho vôňa, ktorá mi vstupovala do pórov, upchávala ich a nedovolila mi nadýchnuť sa. Možno, ak by som nebola natoľko naštvaná na jeho existenciu, by ma aj zaujal. Lenže teraz som zo seba chcela len zhodiť tie dve odporné ručiská, ktoré ma bolestivo zvierali okolo bokov. 

„Čo si tým autom kompenzujem?“ spýtal sa podráždene. 

Zamykala som sa v jeho náručí, no keď sa mi nepodarilo vyslobodiť, naštvane som odvetila: „Len toľko, že asi vám Pánbožko nenadelil do gatí toho toľko ako do vašej krásy a bohatstva.“ 

Zalapal po dychu. Zjavne nečakal, že mu naozaj odpoviem. Jeho ruky sa posunuli nižšie na môj zadok, ktorý pevne stlačil až som vypískla. 

„To isté sa dá povedať aj o tebe, Bella. S takou vychudnutou žabkou by si len ťažko chcel niekto niečo začínať.“ 

Sčervenala som ako paprika. Samozrejme, aj on musel všetko cítiť tak, ako ja. Lenže ja som nemohla za to, že som bola chudobná a veľa som toho nejedla, lebo som nemala za čo. Aj keď o ňom sa v žiadnom prípade nedalo povedať, že je vypasené prasa, nejako som mu tú urážku vrátiť musela. 

„Ak vás vôbec nevzrušujem, tak prečo ma stále sledujete? Alebo vás odmietne každá, keď sa zvlečiete a vy ste taký úbohý, že vám nezostáva nič iné, len tie ženy potom sledovať? Ani sa im nečudujem, že vás odmietajú. Vás by som nechcela ani ja.“ 

Zasmiala som sa. Bola som však jediná. Edward silno zaťal sánku a pery sa mu zrovnali do úzkej línie. Ak bol vtedy naštvaný, tak som teraz mala pocit, že ma naozaj udrie. On ma však pustil a o krok ustúpil. „Áno, baví ma sledovať ťa, Bella, priznávam. A predstav si, len kvôli tvojim hlúpym slovám sa nevzdám, pokým nebudeš pokorne kľačať pri mojej posteli a neoslovovať ma pane.“ 

Ochromene som otvorila ústa. Takého sadistu som ešte nevidela a to je už čo povedať, keďže som žila tam, kde som žila. Na okamih ma rozhodný výraz jeho tváre skutočne vydesil, no dávka adrenalínu, ktorú som mala v krvi ešte od tej naháňačky v autách, ho rýchlo vytlačila späť do úzadia a nastúpila nová, ešte silnejšia vlna hnevu. 

„Slečna,“ ozval sa šofér za mnou. Otočila som sa a uvidela, ako mi podáva pohár. Vychmatla som mu ho z ruky a otočila sa späť na Edwarda. 

„Nikam nechoď,“ zavelila som mu a rozbehla sa v šľapkách späť do domu div, že som si nevytkla členok. Nevošla som však k sebe ale k Adeleide.

„Bella, deje sa niečo?“ spýtala sa ma, keď som vtrhla do jej domu. 

„Len si niečo požičiam,“ zakričala som späť, keď som vybehla hore schodmi do izby jej syna. Chvíľu som to hľadala, no keď som to našla, zbehla som späť dole. Adeleide mala na perách otázku, ja som však vybehla skôr, než stihla čokoľvek podotknúť. Edward skutočne neodišiel. Ležérne postával pri svojom aute s rukami vo vreckách a usmieval sa. Neviem čo si myslel že bude, ale rozhodne sme nemysleli na to isté. 

„Čo chceš robiť s tou pálkou? Zmlátiť ma?“ zasmial sa hrdelným no pekným smiechom. Opätovala som mu úsmev. Prešla som cez cestu a lepšie chytila pálku. V tom okamihu som bola rada, že som občas s Jammiem hrávala baseball. Napriahla som sa a strelila do jeho zadného okna. To v okamihu povolilo a sklo sa rozletelo na všetky strany. Nečakala som a skôr, než na zem stihol cinknúť posledný úlomok, som sa znovu napriahla, ale Edward mi vyrazil pálku z ruky. 

„Zbláznila si sa ty malá suka?“ zahučal. 

„A ty? Nie som tvoj pes, aby som ti sedela pri posteli, ty úchylný bastard!“ zakričala som späť. „A ak tu ešte raz uvidím tvoje auto, nahlásim ťa na políciu.“ Aj keď som to nemyslela vážne, musel tomu veriť. Po týchto slovách som sa otočila, vzala si svoju pálku a vbehla čo najrýchlejšie do bezpečia domu k Adelaide.

Edward:

Zabijem ju. Nie. Najskôr ju unesiem, spútam na posteli, znásilním a vypijem všetku jej krv. To ju zabije. 

Hromžil som v duchu a nedokázal sa upokojiť. Ak by ma Erick po tej malej hádke s Bellou neposadil okamžite do taxíka, asi by som to naozaj urobil. A bolo by mi jedno, kto ma pri tom uvidí. Potreboval som tej malej kurve ukázať, že som krivilačná beštia, ku ktorej by sa mala správať s patričnou úctou. Potreboval som jej rozdriapať hrdlo, mučiť ju... V hlave sa mi odohrávali stovky scenárov, jeden sa mi pozdával viac než druhý a zároveň boli desivejšie než tie predchádzajúce. Zovrel som ruky do pästí – musel som sa upokojiť. Zabiť ju bolo priveľmi milosrdné. Nakoniec som si vybral plán mesačného mučenia a týrania sexom, až pokým sama nevypustí dušu. Zasmial som sa nad svojim diabolským plánom. Zaplatil som taxikárovi a vybehol do svojho domu. Schody som prešiel upírskou rýchlosťou a už som sa tešil na svoju dnešnú prípravu na Bellu. Lucia už bola konečne hore.