Sophia Drane je čistokrvný démon, no pre skutky jej strýka bola celá jej rodina zavrhnutá v celej spoločnosti. Aj napriek nepriazni sa však nikdy nepoddala. V štrnástich vyštudovala Americkú Univerzitu a teraz
dostala príležitosť odučiť na tejto škole svojich vlastných vrstovníkov. Už od
začiatku to však nemá vôbec jednoduché. Škola je totiž rozdelená na dva tábory
– svetlých a temných démonov, ktorí sú vedený temným kniežaťom Acheronom.
Okrem toho, že sa musí postaviť jeho arogancii, zdá sa, akoby sa ju niekto
pokúšal zabiť.
„John,
kto je to dievča na chodbe?“
„To
je naša nová profesorka. Hovoril som ti o nej, Maya.“
Opriem sa o stenu
a zavriem oči. Už ako malú ma učili, že počúvať za dvermi je neslušné,
avšak tentoraz si nemôžem pomôcť. Koniec koncov, bavia sa predsa o mne.
„Ah,
myslíš tú Sophiu - Sophiu Drane? Tú, čo dokončila Americkú Univerzitu
predčasne?“
„Nie
predčasne. Odprosovala v štrnástich rokoch s červeným diplomom. Patrí
k jedným z mála, ktorým sa to podarilo v takom mladom veku. Je
to elita.“
„Hlúposť!
Ona predsa patrí k Nim. A nikto zo Svetlých démonov nemôže byť
elitou. Alebo zabúdaš, že odkedy stratili kráľovnú, patria medzi spodinu?
Niektorí ich dokonca považujú za otrokov. Sú slabí a zbytoční. Neslúžia
nám inak, než ako lovci Potomkov. Sú...“
„To
stačí, Maya! Si mladá, a preto chápeš Svetlých ako podradných. Ale nevieš,
aké to bolo, keď mali kráľovnú. Viedli s nami dlhé vojny a my môžeme
byť len radi, že to skončilo. Navyše, aj Svetlí môžu byť géniami
a silnými. Olivia je toho jasným dôkazom.“
„Pche.
Aj tak, John. Som prekvapená, že ti to školská rada dovolila. Aby učil niekto
taký ako ona. A zrovna Tamtú hodinu. Obyčajný odpad!“
Otvorím oči. V tom okamihu
prestanem vnímať rozhovor, ktorý sa odohrával za dverami riaditeľovej
kancelárie a zabodnem pohľad do svojich topánok. Stisnem pery. Na slovné
urážky i fyzické útoky na Svetlých démonov som bola zvyknutá. Už
v dobe, keď som študovala na tejto univerzite, bola agresia medzi Temnými
a Svetlými dosť vyhrotená. A ako roky od smrti Svetlej kráľovnej
pribúdali, konflikty narastali. Áno, bola som zvyknutá – ale to neznamenalo, že
som to mienila prijať.
„Nechaj
to tak, Maya. Nesprávaj sa ako všetci tí byrokrati z vlády. Ja Sophiu poznám
a nemyslím si o nej nič zlé. Teraz ju zavolaj dnu a dones nám
kávu.“
„Áno,
pán riaditeľ.“
Narovnám sa a upravím si
sukňu. Spomeniem si, ako som ráno hodinu stála pred zrkadlom vždy v inom
oblečení. Dnes som chcela vyzerať čo najlepšie, kvôli pohovoru o nové
miesto, avšak teraz nad sebou len pokrútim hlavou. Zbytočne som zabila čas.
Dvere sa otvoria
a z riaditeľovej kancelárie vyjde nízka sekretárka Maya. Už na prvý
pohľad je veľmi pekná vďaka svojim kučeravým blond vlasom, veľkým prsiam
a mladistvom vzhľade – dokonalý mužský ideál. Podíde ku mne a krátko
sa usmeje. Pozve ma ďalej a tvári sa, akoby sa nič nestalo a moja
prítomnosť jej neprekáža. Zadržím znechutenie nad jej pretvárkou a vojdem.
Kancelária riaditeľa je útulná miestnosť
s červeným interiérom, ktorý je bohato zdobený dekoráciami z rôznych
kultúr. Na masívnom stole, ktorý je sotva vidieť pod hŕbou papierov a zložiek, stojí
na podstavci vyreparovaná ľudská lebka, ktorá vyzerá na prvý pohľad ako
perfektná napodobenina Halloweenskej dekorácie. Len slabý závan zaschnutej krvi
a mäsa, ktorý sa mieša so vzduchom mi napovedá, že ide o skutočnú
hlavu.
Riaditeľ John Erick stojí vo
svojom tradičnom zamyslenom pozore pri okne. Má rovný chrbát ako pravítko.
Odetý je do dlhého tmavo-fialového plášťa, ktorý mu zakrýva celé telo
a voľne splýva k jeho členkom. Keď vojdem, otočí sa a kútiky sa
mu pohnú do úsmevu.
„Sophia Drane, som rád, že ťa
znovu vidím,“ privíta ma vrúcne a načiahne ku mne ruku. Krátko mu ňou
potrasiem a trochu sa zháčim. Občas
zabúdam na fakt, že Temní sú takí chladní. Doslova.
„Nápodobne, pán riaditeľ.
Pripadá mi to už ako celá večnosť, čo som bola naposledy v tejto
kancelárii,“ zaspomínam a ešte raz ju preletím pohľadom. Ó, áno, bola to
večnosť.
John Erick prikývne. „Prvý krát
si tu bola, keď si sem vtedy nastúpila, nemám pravdu?“ zamyslí sa, no jeho
pamäť bola vždy až príliš dobrá na to, aby musel pochybovať. „Dvanásťročné
dievčatko s nadaním, ktoré predbehlo svojich rovesníkov a podarilo sa
mu v predstihu dostať na vysokú školu. Bola si-“
„Elita?“ skočím mu do reči.
„Oh,“ zarazí sa, „takže tvoj
sluch sa vôbec nezmenil. Ešte stále dokážeš počúvať cez steny?“
Neodvetím, len sa začervenám.
John Erick pokynie na stoličku a ja sa posadím. On sám obíde stôl
a sadne si do svojho kresla s vysokým operadlom. Vyzerá na ňom ešte
majestátnejšie než obyčajne. Čierne vlasy mu po dlhých prameňoch padnú na
hrudník, čo ešte viac zvýrazní jeho eleganciu. Ruky si zopne pred tvárou, nohy
prehodí jednu cez druhú a tmavý pohľad zabodne na okraj stola. V tom okamihu si uvedomím, že aj napriek
tomu, že riaditeľ univerzity si potrpí na luxus a vyzerá ako podivným, je
jedným z mála Temných démonov, ktorým Svetlí nevadia.
„Je mi ľúto, že ťa do tohto
musím ťahať, Sophia, ale ak by som poznal lepšie riešenie, neurobil by som to. Popravde,
nebudeš to mať ľahké. Ako si mohla počuť môj rozhovor s Mayou, väčšina
zamestnancov školy práve neobľubuje Svetlých.“
„To je v poriadku,“
povzbudivo sa na neho usmejem. „Kvôli podobnej nenávisti ma vyhodili
z predchádzajúceho zamestnania. Takže znesiem čokoľvek.“
Otvorí ústa, ale potom ich znovu
zavrie. Ešte viac nakrčí čelo a vrásky sa mu prehĺbia. Temní démoni boli
nesmrteľní – nestarli. Preto ma veľmi prekvapí zistenie, že John Erick za
posledných päť rokov zostarol minimálne o pätnásť.
„V liste som ti o tom nechcel písať,
preto ti to poviem teraz... Hlavný dôvod, prečo chcem za profesorku Nočného
vyučovania práve teba, Sophia.“ Ťažko sa nadýchne, uprie na mňa pohľad a hneď
pokračuje: „Odkedy si tu študovala, vzťahy medzi našimi druhmi sa zhoršili. Je
to vidieť vo svete, ale tu, v uzavretom priestore, je to ešte horšie.
Svetlých študentov stále viac ubúda, pretože rodičia nechcú svoje deti dávať na
zmiešanú školu. Šikanu, ktorá sa predtým odohrávala v tieňoch, teraz
vidieť na každom kroku. Vyústilo to až v smrti jednej študentky.“
Zabudnem sa nadýchnuť. Zaklipkám
viečkami, či som sa neprepočula, no súdiac z riaditeľovej tváre nie.
Narovnám sa na stoličke.
„Šikana na Nočnom vyučovaní je
najhoršia. Stalo sa to koncom minulého semestra. To dievča na týchto hodinách
údajne dostávalo dosť zabrať, ale vtedajšia profesorka to ignorovala. Myslela
si, že nejde o nič vážne, až pokým sme ju nenašli obesenú vo svojej izbe. Profesorka
to nezvládla a odišla. Na jej miesto som vybral teba, pretože nestrpím,
aby mi na škole umierali deti. Možno si mladá a s učením nemáš
najväčšie skúsenosti, ale práve to beriem ako plus. Navyše si veľmi šikovná
a múdra. Možno ti to pomôže dostať sa k tým deťom bližšie
a zabrániš tak ďalšej tragédii.“
„Čo ak ma nebudú rešpektovať?
Som Svetlá a ako povedala vaša sekretárka, Temní ma berú ako odpad.“
„Neboj sa, Sophia. Určite to
zvládneš. Aj keď na škole nemáme žiadneho Svetlého profesora, jednoducho medzi študentmi
nerob rozdiely. Posudzuj Temných rovnako ako Svetlých a zas naopak. A pokiaľ
sa vyskytne nejaký problém, neotáľaj a príď rovno za mnou.“
Zahryznem si do pery. Toto
miesto som zobrala v okamihu, keď som dostala riaditeľovu žiadosť, aj keď
som vtedy nemala tušenie, čo je presne vo veci. Prebleskne mi mysľou, či by som
teraz svoj názor zmenila, ale na také rozhodnutie až príliš milujem výzvy.
A na druhú stranu mi je ľúto všetkých Svetlých démonov, ktorí musia znášať
šikanovanie. V duchu som už dávno rozhodnutá im pomôcť, ako to najviac
pôjde.
Nakoniec prikývnem, nezmohnem sa
na slová. Maya nám potom prinesie kávu. Moja je čierna a horká, bez cukru.
Ešte chvíľu sa rozprávam s riaditeľom, ktorý ma oboznamuje s mojimi
povinnosťami profesorky a potom nariadi Mayi, aby ma zaviedla do mojej
novej izby. Kráčam vedľa nej a sledujem jej nechuť. Po chvíli zrýchli krok
a predbehne ma, akoby sa jej hnusilo, že vedľa seba kráčame. Prevrátim
oči.
Americká Univerzita pre démonov
sa pýšila svojou dlhoročnou tradíciou sto rokov svojej existencie. Aj napriek
tomu však budovy neboli staré ani nepripomínali tie strašidelné temné hrady
z trinásteho storočia. Práve naopak. Približne pred tridsiatimi rokmi bol
celý komplex zrovnaný so zemou a na jeho mieste bola vystavaná moderná
škola s internátmi. Tie boli s budovou spojené dlhou presklenou
chodbou, ktorá viedla popri štadióne. Americká Univerzita teda bola stavba so
železnou konštrukciou, betónom a s presklenými chodbami i triedami.
Občas, hlavne keď som bola mladšia, mi tá budova naháňala strach, pretože
vyzerala skôr ako výskumný inštitút, kde sa robia pokusy. No teraz som ju brala
už iba ako budovu, ktorá mi nemohla ublížiť.
Ako náhle vojdeme na internát,
pred nami sa objaví veľká vstupná hala na druhom poschodí. S rovnými
bielymi stenami a veľkými plastovými oknami ostro kontrastuje veľký luster
a červené kreslá i pohovky, ktoré akoby boli vytrhnuté
z barokového paláca. Vyjdeme hore po sklenenom schodisku na piate poschodie
a Maya konečne zastaví.
„Vaša izba je na konci chodby,
slečna,“ oznámi zdvorilo. „Dovolili sme si zložiť tam už aj vašu batožinu
a pomôcky pre výučbu. Škola sa začína zajtra ráno slávnostným ceremoniálom
a od dvanástej pokračuje úvodnými hodinami. Podrobné pokyny máte na
svojom pracovnom stole.“
„Ďakujem,“ odvetím
a poberiem sa chodbou. Maya ma však zastaví:
„Slečna, veľmi sa tu
nezabývajte. John hovorí, že ste dobrá, no myslite na fakt, že toto je prevažne
škola pre Temných démonov. A tí vás roznesú na kopytách, ani sa nenazdáte.
Preto by ste možno mali odísť skôr, než sa tak stane. Berte to ako varovanie,
prosím.“ Krátko kývne hlavou na rozlúčku, otočí sa a ja už iba počujem ako
cupitá dole schodmi. Jej nevraživosť skrytá za milé správanie mi na okamih
vyrazia dych. Ale potom len pokrútim hlavou.
Moja izba je veľká – skôr je to
akoby spojenie dvoch normálnych študentských izieb. Je spojená s vlastnou
kúpeľňou a mini kuchynkou, v ktorej je základné vybavenie. Skoro si
pripadám ako vo svojom starom byte v New Yorku. Len výhľad z okna
nesmeruje na tehlovú stenu ďalšieho domu a do smradľavej zadnej uličky,
ale na areál pred internátom.
Neskôr poobede, keď si vybalím,
vyjdem z izby na čerstvý vzduch. Vonku pofukuje ešte stále letný vánok,
ktorý rozhojdáva posledné zelené listy na stromoch. Prejdem okolo budovy a vyberiem
sa na svoje tajné miesto. Je to stará hojdačka skrytá na okraji malého lesíka.
Keď ju zbadám, uľaví sa mi, že ten strom ešte stále stojí a ja sa môžem
pohodlne posadiť na dobre známe vyšúchané drevo. Prudko sa rozhojdám.
Počas svojho štúdia na Americkej
Univerzite, som zažila snáď všetky druhy šikany. Aj keď v tých dobách tu
študovalo ešte dosť Svetlých a dalo by sa povedať, že náš počet bol
rovnomerne rozdelený, už vtedy bolo cítiť jasnú nadvládu Temných. A ja som
bývala ich hlavným terčom posmechu a urážok. Možno to súviselo aj s tým,
že som bola o dosť mladšia od svojich rovesníkov, ale rozhodne na tom
mal najväčší podiel môj pôvod. Bola pravda, keď sa hovorilo, že Temní nenávidia
Svetlých a Svetlí sa ich dokonca aj boja. Ja som sa nebála. Nebolo to
v mojej povahe, skôr ma ich správanie znechucovalo, i keď som mala
rešpekt.
Rozdiel medzi týmito dvomi
druhmi bol jasný. Aj keď mali oba druhy rovnakú Pramatku a výzorom sme sa nijako nelíšili od obyčajných ľudí,
medzi nami bola priepasť temnoty. Svetlí boli odjakživa mierumilovní,
dobrosrdeční a rozhodne nezabíjali ľudí. Za zabitie človeka nám totižto
hrozil trest smrti. Na druhej strane, Temní, mali v sebe už od narodenia
skrytú temnotu, ktorá ovládala ich srdcia. Nemali svedomie, preto nikdy
necítili pocit viny za zabitie nevinného. A vďaka tejto temnote aj
oplývali obrovskou mocou, ktorá ich činila nesmrteľnými a vylepšovala ich
normálne schopnosti démonov. No za takú veľkú moc museli pokladať aj daň
a preto museli piť ľudskú krv ako tí hlúpi upíri, ktorých si vymysleli
ľudia. My sme sa tiež živili ľuďmi, no stačila nám ich životná energia, ktorej
sme nepotrebovali veľa.
A potom tu boli Potomkovia.
Deti ľudí a démonov, ktorí nerešpektovali naše spoločné zákony. Už
v staroveku sme sa presvedčili o tom, že Potomkovia sú nebezpeční
a neovládateľní. Dokonca aj Svetlí démoni v sebe mali kus temnoty,
ktorý sa do ich polo ľudských detí mohol preniesť. A ľudské telo bolo až
príliš slabé, aby ju mohol ovládnuť. A aj keď sa mohol Potomok
v prvých rokoch svojho života správať úplne prirodzene, ako náhle prišiel
do puberty, začal zabíjať – ľudí, démonov... A čím viac ich zabíjali, tým viac
sa ich myseľ zahmlievala. Stávali sa silnejšími, rýchlejšími než obyčajní
démoni. Ale neboli nesmrteľní.
„Nie!“
Zaklipkám viečkami a pozriem
sa pred seba.
„Nie!“ zopakuje niekto.
Za rohom internátov sa vynorí
malá skupinka Temných démonov a jedno Svetlé dievča. Podľa čiernych
uniforiem s bielym lemom pri Tmavých a bielej uniformy s čiernym
lemom pri Svetlej, usúdim, že sú to študenti. Svetlé dievča urobí len pár
krokov, keď ju jeden z Temných doženie. Je vysoký a štíhli
s čiernymi kučeravými vlasmi, ktoré mu kráľovsky lemujú tvár. Pevne ju chytí
za ruku a ja vďaka svojmu výbornému zraku zaregistrujem slzy na jej tvári
a jej bolestivý pohľad.
„Prepáč. Prosím, prepáč.
Nechcela som,“ opakuje dievča a hlas sa jej láme. Zastavím hojdačku a upriamim
na nich svoju pozornosť.
Chlapec s čiernymi levími vlasmi
ju aj napriek rôznym prosbám nepustí. Je ku mne otočený bokom a tak mu len
ťažko vidím do tváre, avšak všimnem si ako zatína zuby a tvár mu bledne.
„Tvoje chovanie je neodpustiteľné,“
prudko zreve. Zamračím sa - zrejme ide o niečo vážne. „Si druháčka,
takže by si to už mala poznať! Je mi jedno, či sme spolu spali, či som z teba
mohol piť alebo niečo podobné. Si len obyčajný svetlý hnoj a také niečo ja
nikdy milovať nebudem!“
Nastane ticho, ktoré si nedovolí
prerušiť ani šum vetra. Dievča je ochromené jeho slovami a tak, keď ju
odsotí, len tvrdo dopadne na zem. Nebráni sa.
„Hej!“ inštinktívne na nich
skríknem. Postavím sa a pomaly mierim k nim. Vnímam, ako ma skúmajú
svojimi pohľadmi, posudzujú a nechápu. Nemám tušenie, čo vidia ich oči,
avšak ja pred sebou vidím skupinku Temných démonov, ktorý šikanujú Svetlú.
„Kto je to?“ zachytím otázku
jedného z dvoch dievčat. Som od nich ešte ďaleko a nebyť môjho
sluchu, nepočujem odpoveď.
„Žeby prváčka? Videla som ju
dnes ráno, keď prišla. Hneď išla za riaditeľom. Asi bude problémová,“ odvetí
druhá, trochu pohŕdavo.
„Cítim, aká je jej krv slabá. Je
Svetlá, však?“ konštatuje druhý chalan, ktorý stojí s dievčatami trochu
opodiaľ od tých dvoch. Otázka je však mierená čiernovlasému levovi, ktorý
krátko prikývne.
„Hej, ty, o čo ti ide?“
opýta sa ma dievča, ktoré ma ráno videlo. Avšak ja ju ignorujem a podídem
k tej chuderke, ktorá je ešte stále v školu a váľa sa
v prachu na zemi. Kľaknem si vedľa nej a odhrniem jej prameň vlasov
z tváre. Z plaču má riasenku roztečenú po lícach.
„Bolí ťa niečo?“
Zavrtí hlavou. Pre istotu ju
rýchlo prehliadnem pohľadom, avšak okrem špinavej uniformy nevidím žiadne
modriny ani škrabance. Zdá sa, že mala šťastie.
Podopriem ju a pomôžem jej
na nohy. „Ak môžeš chodiť, vráť na izbu
a daj sa do poriadku,“ odporučím jej. Mal to byť skôr príkaz, ale
v poslednej sekunde som sa zastavila, nebola som si totiž istá, či by ma
poslúchla. Dievča sa náhle so strachom v očiach pozrie na čiernovlasého leva
a keď aj on prikývne, vybehne a rýchlo sa mi stratí z dohľadu.
Prižmúrim oči. To skoro vyzeralo ako nemá žiadosť o povolenie.
Pozornejšie si ho prezriem. Je
odo mňa vyšší asi o hlavu, možno o hlavu a pol. Má celkom pekne
vyrezávanú bradu a úzke líca, z ktorých jemne vyčnievajú lícne kosti.
Vidieť, že je čerstvo oholený, čo ho robí mužnejším a odďaľuje od vzhľadu
chlapca. Pery má plné, ostro vykrajované, a jeho oči majú farbu hnedo-červeného
zlata. Vyzerá dobre, ale nevidím na ňom nič výnimočné. Len jeho pozorný pohľad
mi akosi rozpaľuje líca.
„Mali by ste vedieť, že šikana
je na škole prísne zakázaná,“ pripomeniem im školský poriadok.
Dievčatá sa hlasno uchechtnú.
„Áno? A čo s tým chceš robiť? Veď si len ďalší odpad,“ povie jedna.
Mykne mnou, akoby do mňa
strelili z dvojhlavne. Urážku ignorujem a snažím sa jednať
profesionálne. „Rozhodne to nebudem tolerovať. Ak niečo podobné uvidím
nabudúce, vyvodím z toho patričné dôsledky. Berte to ako varovanie.“
Vzduch oťažie, avšak to len do
okamihu, kým sa dievča, ktoré ma ráno videlo, nepohne dopredu s výkrikom:
„Ako sa opovažuješ vyhrážať sa nám! Ty špinavá-“ Nestihne dopovedať. Chce mi
dať facku, no ja sa uhnem a ona sa zapotáca a skončí na zemi. Leží na
rovnakom mieste ako predtým Svetlá a ja sa zasmejem nad tou iróniou.
„Žeby déjà
vu?“ podpichnem ju. Výpad na profesora by sa mohol brať ako
poriadny priestupok, no rozhodnem sa to nechať ignorovať a čo
najrýchlejšie tento spor ukončiť. Predsa len, nebolo by rozumné urobiť si
u Temných zlé meno ešte pred začatím školy.
Dievča
zanadáva a postaví sa na nohy. Prudko dýcha a pomedzi to ma preklína.
Otočím sa na ostatných.
„Pokiaľ
v tom chcete pokračovať, chcem vás upozorniť, že by ste za šikanu mohli
byť na istú dobu vylúčení zo školy. A ak k tomu pridáme ešte útok
na...“
„Nebola
to šikana, ale vyostrená konverzácia,“ preruší ma čiernovlasý lev. Upriamim na
neho svoj pohľad a zodvihnem obočie.
„Pokiaľ
za konverzáciu pokladáte násilné zaobchádzanie...“
„Vyprosila
si to,“ znovu ma preruší a tentoraz sa
musím zamračiť. Nemám rada, keď mi niekto skáče do reči.
„Vyprosila?“
zopakujem jeho slová.
„Bola
to len ďalšia hlupaňa, ktorá sa zo mňa snažila urobiť svojho priateľa. Pochopíš
to, maličká, keď tu budeš dlhšie, ako pár hodín.“
Otvorím
ústa. Jeho namyslenosť mi vyrazí dych.
„A
čo kedy sme jej dali príučku hneď?“ navrhne dievča vedľa mňa. Zazriem na ňu –
som pripravená na všetko.
„Chcete riskovať vylúčenie?“
„Ale no tak, kto si, že sa nám
tým stále vyhrážaš? Naozaj chceš tak veľmi dostať na zadok, a preto nás
provokuješ?“ Pristúpi bližšie druhý študent. Na tvári má lišiacky výraz.
Nadýchnem sa a chcem sa
konečne predstaviť, aby som tak mohla uviesť veci na pravú mieru, no v tom
sa ozve zas čiernovlasý lev.
„Je bez schopností. Nie je to nikto, Rais. Len
ďalší odpad. Handra dobrá akurát tak na vytieranie podlahy. Čo takto ju trochu
namočiť?“
Nestihnem nič povedať, keď sa na
mňa zrazu odnikiaľ spustí prívalová vlna. Sotva stihnem zavrieť oči
a zadržať dych, aby sa mi voda nedostala do pľúc. A ako rýchlo sa
objaví, tak aj zmizne a ja stojím v mláke mokrá od hlavy po päty. Vlasy
sa mi lepia na tvár, biela blúzka na prsia a sukňa mi ťažko obopína
stehná.
Pomaly sa to snažím rozdýchať.
Viem, že jeden z nich na mňa práve použil svoju schopnosť, ktorá zahrňuje
ovládanie živlov – táto konkrétne patrila k živlu Voda. Avšak neviem
ktorí, iba viem, že to bolo na podnet čiernovlasého leva. Zhlboka sa nadýchnem
a vrhnem na neho naštvaný pohľad. Jeho tvár sa v tom okamihu zlomí
a prehne sa v prívale smiechu. Cítim sa ponížená a mokrá.
Sakrametsky mokrá, čo mi pripomenie moje vlastné štúdium na škole. Zdá sa mi,
že Temní nie sú vôbec kreatívny. Používanie prívalových vĺn studenej vody,
ostrých tornád či ohnivých gulí, to všetko som mala už dávno za sebou
a teraz sa mi zdalo, akoby sa história znovu opakovala. Mám sto chutí
zrovnať tú jeho vyškerenú tvár, no do očí sa mi nečakane natlačia slzy. Ešte
raz sa nadýchnem.
„Toto bude mať následky,“ poviem o obídem
ich. Na viac sa nezmôžem. Nemôžem sa im pozerať do očí bez toho, aby som sa
nehanbila alebo sa rozplakala, ani nemôžem povedať nič viac, pretože by sa mi
zlomil hlas. Vykročím okolo budovy späť do svojej izby. Toľko k mojim úžasným schopnostiam profesorky – pomyslím si
trpko s hnevom.
Za sebou ešte počujem ich hlasy.
„Naozaj? A čo urobíš,
nahlásiš nás? Zlatko, toto je Univerzita Temných démonov, radšej vypadni skôr,
než ťa použijeme ako predkrm,“ kričí za mnou dievča, ktoré na mňa zaútočilo.
Z jej slov mi zovrie krv v žilách a zatnem päste. Slabo však
počujem ešte začiatok ich ďalšieho rozhovoru:
„To bolo hnusné, Ash. Dokonca aj
od teba,“ povie dievča, ktoré bolo väčšinou ticho.
„To má byť výčitka?“ opýta sa
menovaný čiernovlasý lev. Odpoveď už nezačujem, pretože vojdem dnu
a vypnem svoje schopnosti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára