---

Sedeli sme v aute už niekoľko hodín. Slnko pomaly prekračovalo obzor púšte a stará dodávka z Harrietinej mysle sa stále neobjavila. Buď meškali, alebo som sa zmýlil. Každopádne, o pár hodín som mal dôležitejšiu prácu než tu zabíjať čas vyčkávaním. Tá práca nemala meno, ale dnes som ho mienil zistiť a potom si to s ňou tvrdo rozdať. 

„Upokoj sa. Prídu,“ povedal som Claudovi a skontroloval hodiny. Už aj na mňa padala nervozita, ale dával som im ešte hodinu, než to skutočne vzdáme.

Ako zázrakom sa na rohu objavila Ich dodávka. Ťahavo sa k nám blížila, keď náhle odbočila do bočnej uličky susediacej s barom. Započúvali sme sa do zvukov, keď sa motor zastavil, ale nič sme nepočuli. Uprostred ruchu ulíc bolo počuť len búchaniee dverí a šušťanie. Nebolo počuť nijaké hlasy ani tlkoty sŕdc, či pulzovanie krvi. S Claudom sme si vymenili pohľady. Naše sluchy boli perfektné – veď sme boli upíri – a preto jediným logickým vysvetlením bolo, že to neboli ľudia.

Pôjdeme za nimi? opýtal sa ma v mysli Claud. Krátko som prikývol. Ticho sme sedeli, kým dodávka s hrmotom nevyrazila znovu na cestu. Zadná časť bola položená o čosi nižšie a my sme vedeli, že nesú náklad. Počkal som, kým zabočia do ulice a potichu naštartoval svoje auto.

Išli sme cez bulvár Strip, po diaľnici a okolo obytných domov ďalej na juh. Premávka sa tu riedila, ale dodávka pokračovala ďalej. O polhodinu zabočila do priemyselnej ulice plnej továrenských budov a starých skladov. Odbočili sme pri tom istom výjazde, aj keď sa to mohlo zdať viac než podozrivé. Prešli sme okolo opustených skladov a ja som sa pokúsil sústrediť na ich myšlienky. Teraz, keď sme široko ďaleko boli len my a oni, sa ich dalo ľahšie zachytiť. Lenže nič som nepočul. Videl som cez myseľ jedného z nich cestu pred nimi, ale inak nič. Akoby nemyslel a pracoval ako stroj.

Zabočili do skladu a ja som zastavil. Stále som sledoval myšlienky vodiča. Nebol to sklad, ale stará továreň na výrobu podrážok topánok. I z diaľky a cez zatvorené okno nám do auta prenikal zápach kaučuku a spálených gúm. Ďalej som sledoval myseľ neznámeho upíra. V továrni bolo niekoľko rozličných strojov, pár rozbitých okien, veľa prachu a pavučiny. Ale bolo tu ešte niečo. Nejaká tajomná sila, ktorú som nedokázal rozpoznať.

Vodič otvoril dvere a vystúpil. Prešiel dozadu a otvoril dodávku. V kufri mali niečo, čo som čakal, no predsa ma pohľad na to znechutil a mal som potrebu odvrátiť sa. Dokopy tam bolo možno päť tiel. Nedokázal som to určiť presne, len podľa počtu hláv. Boli to muži, ženy, starší aj mladší. Jednej by som tipoval dvadsať. Zamračil som sa a prestal sa dívať. Claud do mňa štuchol.

Čo sa to tam deje? pýtal sa v mysli a ja som mu nemohol odpovedať.

Som upír a som zviera, priznávam. Chovám sa podľa svojej prirodzenosti, avšak toto bolo príliš i na upíra. Prečo trhali telá svojich koristí na kusy, aký to malo zmysel. Nebola tam žiadna krv, pretože ju vypili. No prečo toľko práce s ďalším mrzačením a trhaním, keď sa všetky tie telá dajú ľahko a rýchlo spáliť v márniciach alebo zakopať niekde na púšti. Mračil som sa na továreň a vrátil sa do mysle upíra.

Vykladal kusy tiel a hádzal ich na hromádku k jednému zo strojov. Úchytkom oka som si všimol jeho kolegu. Bola to horda svalov a šliach oblečených do starých monteriek. Tvár mal prihlúplu a šerednú, poznačenú striebristými jazvami a popáleninami. Bral chlapskú ruku a hádzal ju do hrdzavého sudu. Bol napustený nejakou tekutinou bez zápachu, no končatina sa v ňom okamžite stratila. Mračil som sa stále viac a viac. Vôbec som tomu nerozumel.

„Ideme tam,“ vyhlásil som isto a vystúpil z auta. Claud ma rýchlo dobehol.

Sú tam len dvaja?

Prikývol som. Do továrne sme vošli bočným vchodom. Pozorne som sledoval mysle upírov i okolie, ale všimli si nás, až keď sme stáli pred nimi. Obaja sa vystreli a vyvalili na nás oči. Prihlúplo, nechápavo. Stále som sledoval ich mysle, no spočiatku sa nezdalo, že by chceli čokoľvek urobiť. Ani sa opýtať, čo tu robíme. Ale v okamihu prišiel impulz sily a oni vyrazili proti nám.

„Beriem si toho šeredu,“ zakričal som Claudovi a zrazil zjazveného chlapa na kolená. Kvílivo zahučal. Rýchlo sa postavil a použil pravý hák. Uhol som sa a ním to zatočilo. Z kútika pier mu vyrazila slina, zuby mal pevne stisnuté – hneval sa. A predsa v jeho mysli nebolo ani jedinej známky, že by chcel znovu útočiť. Práve naopak, vôbec náš boj nevnímal. Ak by som aj pripustil, že upír môže byť negramotný zaostalec, musel by si niečo myslieť o tom, čo sa deje okolo neho. Lenže tento nemal v hlave nič.

Bolo to podozrivé a stretol som sa s tým po prvýkrát. Zjazvenec to využil a rozbehol sa proti mne ako zúrivý býk na toreadora. Šialená sila ma odhodila do stoja, narazil som chrbtom o tyč a tá ma zrazila tvárou k zemi. Vyskočil som na nohy a oprášil sa. Než sa ku mne znovu dostal, zaujal som útočný postoj a zrazil ho opäť k zemi. Pridusil som ho kolenom a pevne chytil veľkú hlavu. Trhol som až to zapraskalo. Bolo počuť ešte jedno zakvílenie, než sa prestal brániť a jeho telo ochablo.

Zadýchane som sa postavil na nohy. Bol som špinavý, vytočený a zvedavý. Otočil som sa na Clauda, aj on sa svojho protivníka už zbavil – roztrhal jeho telo na kusy.

„Čo tu, dopekla, je?“ Chcel som mu odpovedať, že ani ja nerozumiem, keď sa pohol za dodávku. Nasledoval som ho k hrdzavému sudu, pri ktorom ležala jedna zohavená ruka. Bola dohryzená a prsty sa sťahovali v smrteľnom kŕči. Lenže to Claud svojou otázkou nemyslel. Myslel tým čiernu mazľavú tekutinu v sude, ktorá odrážala svetlo a na jej povrchu vznikali malé kryštály.

„Smrdí to ako...“

„Ako človek,“ dokončil som za neho. Nebol to však dusivý smrad, ktorý by nám rozrážal nosnú prekážku, ale len jemný odér. Zohol som sa po kus dreva a namočil jeden jeho koniec do tej mazľaviny pripomínajúcej ropu. Vytiahol som ho len kúsok nad hladinu, keď sa rozpustil ako ľad nad ohňom. „Sem nahádzali všetky kusy tiel. Zrejme je to nejaké rozpúšťadlo, možno kyselina.“

„Lenže na čo by si s tým špinili ruky. Obaja poznáme aj osvedčenejšie spôsoby, ako sa zbaviť koristi. Dočerta, musím si zavolať.“ Vzdialil sa a už vyťahoval telefón. Claud volal do Volterry nejakému mužovi, ktorého meno som nezachytil, a pýtal sa, či o tom niečo nevedia. Vzadu niečo zašuchotalo a ja som začal sústrediť na to.

Prešiel som poza stroj do ďalšej miestnosti, kde nebolo nič okrem drevených paliet zapadnutých prachom. Za oknami sa však mihol tieň. Tieň s dlhým telom a vlasmi poletujúcimi vo vetre. Rozbehol som sa a preskočil von oknom. S premetom som dopadol na nohy a rozhliadol sa. Vychádzajúce slnko mi na pár minút oslepilo oči a keď som sa znovu pozrel okolo, už som nevidel nič. Cítil som iba pach levanduľového oleja, ktorý bol v tomto kraji nezvyčajný.

„Máš niečo?“ pýtal sa Claud z továrne.

„Nie. Ušla mi. A ty?“

„Nič o tom nevedia. Mám pokračovať v pátraní.“

„Samozrejme,“ uškrnul som sa. Nič iné som od nich ani neočakával. Vrátil som sa späť do továrne a pozrel sa na dvoch roztrhaných upírov. „Mali by sme ich zapáliť skôr, než sa dajú dohromady a pokúsia sa nás znovu zabiť.“

„Dobre,“ súhlasil a začal zbierať tie odpadky.

„Čo bude ďalej?“ vyzvedal som.

„Navštívim pár svojich kontaktov a popýtam sa ich na ten klub a majiteľa. Niekto z nich musí niečo vedieť. Chceš mi s tým pomôcť?“

„Nie, ďakujem, braček, teraz mám oveľa príjemnejšiu robotu, ako ti robiť špicľa.“

„Len mi nepovedz, že dáš prednosť žene predo mnou,“ zažartoval, no ja som sa na neho vážne pozrel. Zabočil som autom do aleje, ktorá viedla k našej vile. „Tak ty predsa dávaš žene prednosť? Dočerta, Edward, kam sa podelo naše priateľstvo?“ Udrel ma po ramene a spustil smiech. „Prezraď, je to tá tmavovláska z nedeľňajšej noci? Ako sa to len volala, Hanna...“

„Anne. Anne Hughesová,“ opravil som ho. „Ale nie, to bola len jednorázová záležitosť.“

„Tak potom slečna Neznáma, kvôli ktorej si mal včera pokazenú náladu? Kto je to?“

„Ja neviem, braček. No dnes to mienim zistiť.“

„Ahaaa,“ potiahol, akoby mu bolo už všetko jasné a celá záhada sa vyriešila.

Prešiel som cez železnú bránu, ktorá oddeľovala náš pozemok od ostatných a zaparkoval pred domom. Erick práve vystupoval z bieleho Lincolna, na sebe mal tmavý oblek ako vždy a na hlave šoférsku čiapku.

„Dobré ráno, pán Masen, pán Volturi.“

„Zdravím, Erick. Meškáš,“ napomenul som ho.

„Teoreticky áno. Ale prakticky ste boli preč a vrátili ste sa až teraz, pričom je už pol deviatej, to znamená, že je jedno či prídem na ôsmu, alebo až teraz, keď by vaše meškanie tak či tak spôsobilo odklad nášho odchodu.“ Tváril sa smrteľne vážne, no bol drzý ako ploštica. Claud sa pustil v smiech a i ja som mal čo robiť, aby mi neušli kútiky úst.

„Premávka je dnes hrozná. Na diaľnici je kolóna kvôli nejakej búračke, budeme to preto musieť zobrať cez bočné ulice.“

„Ako si želáte, pane,“ otvoril dvere na aute, no ja som mu pokynul, aby počkal, a šiel som sa prezliecť.

O trištvrte hodinu sme už stáli v severnom Las Vegas pred poštou. Slnko zašlo za oblaky, ktoré sa nahromadili a vyzeralo to na dážď. V duchu som poďakoval bohom, inak by bolo komplikované hľadať tú malú mrchu bez toho, aby som na seba upútal pozornosť svojou diamantovou pokožkou. Dosť čo som ju pútal autom. Sever Las Vegas totiž nebol turistickým centrom ani centrom boháčov. Dobré auto a muži v oblekoch sa tu objavovali len vtedy, ak sa stratili.

Čakal som v aute na Ericka. Ten poznal túto štvrť a preto vedel, ako jednať s takýmito ľuďmi. I keď mi bolo nepríjemné len tak vyčkávať. Myšlienka, že by nám na pošte nepomohli, neprichádzala v úvahu. Zamietol som ju ešte včera večer a od vtedy som sa začal upínať k predstave, ako jej zazvoním pri dverách, prehnem ju cez koleno a ukážem jej svoju autoritu. Ešte nikdy som sa tak veľmi netešil, že niekoho naučím slušnému správaniu. Ó, áno, určite sa bude brániť, ale to iba zo začiatku. Nepochybne už pár ráz zapredala svoje telo a tým pádom vie, čo je to sex. Užije si to. My obaja.

„Pán Masen?“

Strelil som pohľadom k Erickovi. Už sedel na mieste šoféra a otáčal sa na mňa. „Zistil si to?“ zvýšil som hlas. Napätím sa mi postavili vlasy i všetky chĺpky na tele. Zadržal som dych. Ak by teraz povedal, že nič nezistil, tak...

„Bolo to komplikované a dlžíte mi sto dolárov, ale áno, pane. Pošty si nemusia viesť záznamy, no jedna z pracovníčok poznala zmienenú zásielku i ženu. Býva na West St. Louis Avenue 1911, pár blokov odtiaľto.“

„Tak na čo čakáš. Poďme!“

„Rozkaz, pane,“ uškrnul sa a za pískania bŕzd zaradil auto do premávky.

Čím viac sme sa vzďaľovali centru mesta, tým ostávalo na cestách menej áut a v uliciach sa objavovali ľudia. Vysoké betónové príšery vystriedali prízemné domy z dreva a aleje kaktusov zase vyschýnajúce trávniky. No napriek zjavnému nepohodliu a chudobe sa mi zdalo, že ľudia sú to o čosi šťastnejší. Mnohí z nich mali na tvárach pravé úsmevy, nie tie falošné úškľabky, aké som videl každú noc v kasínach a hoteloch.

„Už ste tu niekedy boli, pán Masen?“ vyrušil ma Erick.

„Nespomínam si,“ odvetil som, aj keď to bola hlúposť. Upíri nezabúdajú, no ja žijem vo Vegas už tak dlho a poznal som toľko ľudí, že si už jednoducho nespomeniem, či som niekedy zašiel aj inde, ako je môj domov a kasína. A doposiaľ mi to nevadilo.

„Sme tu,“ povedal Erick a zastavil auto. Hlavou pokynul na dom.

Vlastne to bol dvojdom. Mal dva vchody, dve záhradky, dve brány. Bol z dreva a mal dve poschodia. Nebol veľký a vyzeral hlúpo, keď sa v strede delil na vyblednutú zelenú a farbu, ktorá mala byť zrejme okrová. Z okien už pomaly opadal náter a na ľavej strane bolo jedno okno rozbité. Dieru zakrýval len kus špinavého papiera nalepeného na skle.

Obzrel som sa po ulici a všimol si, že väčšina domov tak vyzerá. Všetky boli rovnako vysoké a veľa z nich bolo predelených na dva obytné priestory. Akoby sa zdalo, že chcú do čo najmenšieho priestoru napchať čo najviac ľudí.

Zo zeleného domu vyšla zrazu žena. Na hlave mala pletený klobúk, ktorý zakrýval väčšinu jej tváre, so zelenou stuhou. Ale jej tvár som nemusel vidieť, aby som vedel, že to nie je Ona. I z diaľky som videl, že táto žena, aj napriek dobrej postave, mala ruky a nohy poznačené starobou. Koža sa zdala byť tvrdá, pórovitá a na niektorých miestach zošúverená. A keď nadvihla hlavu, dívala sa priamo k nám a ja som videl jej zlatohnedé vlasy a modré oči. Nie, to rozhodne nebola ona. 

„Nie. Nie je to ona,“ vyslovil som nahlas a tá informácia ma prebodla ako nôž. Bola plná sklamania a bublajúcej zlosti.

„Adelaide, nechceš aj nejaké vajíčka?“ kričal hlas z domu. Stuhol som ako socha – zdalo sa mi to, už som bláznil? Nie. Bola to Ona a za pár sekúnd vybehla z domu.

Nohy mala dlhé, boky úzke a prsia tak akurát do dlaní. Dlhé ruky sa jej hompáľali pozdĺž tela, krk mala štíhly, dlhý a na ňom nasadenú tú vzdorovitú bradu, ktorá bola aj teraz zdvihnutá do výšky, nepokorená. Oči jej svietili karamelovým odleskom a jej čokoládové vlasy menili slnečné lúče na ohnivo hrejivé plamene. Povievali vo vetre s ľahkosťou lesných víl a odhaľovali špicaté, no chutné ušká.

Na sebe nemala šaty tak, ako v ten večer. Mala len jednoduché ružové šortky a biele tielko na špagetových ramienkach, ktoré odhaľovalo viac, ako som si mohol kedy predstavovať. Zdalo sa, že toto dievča neholduje spodnému prádlu, ako gatkám, tak aj podprsenkám.

„Prečo vajíčka?“ opýtala sa jej Adelaide, nespúšťajúc udivený výraz z mojej limuzíny.

Dievča sa k nej dôvernejšie nahlo. „Veď vieš. Jimmy bude mať narodeniny.“

Zdalo sa, že nevie, o čom to hovorí. No potom odtrhla od nás oči a zhíkla. Priložila si ruku k ústam. „Och, som to ja ale matka. Jasné, kúp mi aj vajíčka, prosím. Ďakujem, Bella, neviem, čo by som si bez teba počala.“

Bella sa usmiala. „To je v poriadku. Od toho som tu.“ Chytila neviditeľný lem sukni a so smiechom sa uklonila.

„Takže Bella,“ vyslovil som po prvákrát jej meno. Ďalej som si ho opakoval, zhodnocoval na jazyku jeho zvučnosť, pozorne opäť vyslovil každú hlásku. Bolo to jednoduché, pekné meno a pristalo jej.

„Páni, Adelaide, vidíš to auto?“ zvolala. Jej oči sa upierali priamo na mňa a ja som sa prikrčil na koženom sedadle ako zajac pred vlkom. Lenže nemohla ma vidieť. Stáli sme na druhej strane ulice a okná boli zvonku nepriehľadné. No i tak som cítil jej horúci pohľad na líci a radšej som si presadol na druhú stranu.

„Nemôže nás vidieť, pane,“ poznamenal Erick, akoby som na to už dávno neprišiel.

„Zrejme sa stratili,“ vyhlásila Adeleide. Zahrkotala kľúčmi a pobrala sa k autu – hnedej, zhrdzavenej korvete. „Jimmy, odchádzame,“ zvrieskla tak hlasno, že to museli počuť i v susednej ulici - mne samému skoro praskli ušné bubienky. Ale jej hlas mal želaný účinok, pretože hneď nato z pravej časti domu vybehol von asi šesťročný chlapec. Len tak-tak sa vyhol Belle, krátko jej kývol a bežal k autu. Adeleide mu už otvárala dvere a on rovno naskočil a pripútal sa. Jimmy sa na svoju matku veľmi podobal, no čo ma dorazilo, bola jeho chudosť. Z diaľky som videl každé jedno jeho rebro a sval.

„Maj sa. Uvidíme sa večer,“ rozlúčila sa s nimi Bella a vyšla na chodník. Auto s hrmotom a dymovou kroáciou odišlo a ja som čakal, že Bella sa vydá domov. Lenže ona iba obišla plot a v šľapkách prebehla do chodníku k ľavej polovici domu a stratila sa dnu.

„Celkom pekné dievča,“ uznal Erick. Pozrel som sa na neho v spätnom zrkadle a nadvihol obočie.

„Celkom?“

„Áno, pane. Nemôžem povedať, že je nádherná, inak by som prišiel o prácu kvôli žiarlivosti,“ odvetil úprimne. Zasmial som sa nad jeho gurážou a pozrel na zatvorené dvere, ktoré by potrebovali natrieť a nalakovať.

„Takže nie je šialené, ak som ňou pobláznený?“

„Nie, pane.“

Tým mi dodal potrebnú guráž. Pokynul som mu, aby počkal a vystúpil som z auta. Z diaľky som počúval tlkot jej srdca a pravidelný dych. Práve zbehla dole schodmi, keď som zastavil pri jej dverách.

Zaklop, hovoril mi hlas vo vnútri naliehavo. Už som sa s ňou chcel rozprávať, chcel som sa jej dotknúť, ale hlavne som ju chcel pobozkať. V kasíne sa vyvliekla z môjho náručia ako klzký hadík. Už som prestal myslieť na sladkú pomstu, na teraz by mi stačil jediný bozk.

Zodvihol som ruku a dvere sa otvorili. Nezaklopal som a predsa tam stála. Práve bola na odchode.

„Oh,“ zjojkla, keď zbadala moju tvár. Oči sa jej na malý okamih rozšírili, ústa otvorili a stála tam ako obarená, kým sa všetko nevrátilo do pôvodného stavu.

Otvoril som ústa, chcel som jej čosi povedať, no prudký útok jej vône ma donútil odhodiť všetky zbrane. Zrazu som tam stál ako soľný stĺp a pripadal si ako hlupák. Mal som si pripraviť nejakú reč... Nie, to je pre slabochov a ja nie som žiadny slaboch! Som Edward Anthony Masen, upír, dočerta!

„Môžem vám nejako pomôcť?“ konečne prerušila trápne ticho. To sa chcela hrať na mačku a myš?

„Áno, prišiel som navštíviť tú malú potvorku, ktorá ma kruto oklamala a okradla v kasíne Flamingo. Vedela by si mi pomôcť?“

„Nie. A teraz ma ospravedlňte.“ Predrala sa okolo mňa a zutekala dole schodmi. Kráčala rýchlo k ceste, no ja som bol rýchlejší.

„Vieš, Bella, ak by si počkala na môj odchod z kasína a tú peňaženku mi ukradla až vtedy, našla by si v nej šek na štvrť milióna dolárov. To, čo si tam našla, boli len zvyšky,“ informoval som ju ledabolo.

Zastavila sa a švihla na mňa gánivý pohľad. „Naozaj neviem, o čom to hovoríte,“ odvetila náhlivo, no hlas ju zradil. Bola to najvhodnejšia chvíľa teraz sa po ňu načiahnuť a uväzniť ju vo svojom náručí. Lenže ona akoby vedela, na čo myslím, pohla sa znovu dopredu a obišla hrdzavo-modrý cadillac. Otvorila dvere tak prudko a nasadla tak rýchlo, ako som ešte u nikoho nevidel. Bolo vidieť, že chce byť odo mňa čo najrýchlejšie preč.

Sledoval som, ako zadok jej auta odchádza a zabáča do ďalšej ulice a až potom, keď mi zmizla z dohľadu, som sa vrátil späť do auta.

„Predpokladám, že ste si nedohodli ďalšie rande,“ podpichol ma Erick, ale to naozaj nebolo vhodné. Akonáhle som si sadol, ma totiž prepadol hnev. Bolo to už po druhýkrát, čo mi tá mrcha utiekla. A popritom som ju mal na dosah ruky. Nechal som si ju opäť prekĺznuť, idiot! Z celej sily som kopol do sedadla pred sebou, to sa s rachotom posunulo a vtesnalo sa k Erickovi dopredu. Ten skríkol a ja som sa musel veľmi snažiť, aby som ho nezabil. On aj tak za nič nemohol. Mohol som si za všetko sám a hlavne Bella! Musel som byť prekliaty, lebo som ňou bol posadnutý. Musela to byť čarodejnica, ktorej som mal už dávno zakrútiť tým jemným kŕčkom. A pri najbližšej príležitosti to rozhodne urobím.

„Ideme domov, Erick!“