Carrie Washingtonová bola moja najlepšia priateľka. Aj keď sme sa nepoznali dlho- len rok, odkedy som sa nasťahovala do jej bytu – bola mi viac ako sestra. Mali sme podobný vkus na módu i mužov. Carrie bol pekná, vysoká blondínka s hnedými očami. Bolo to zvláštne, ale skutočne mala veľké orieškové oči, ktoré rozosievali úsmev na všetky strany. Ďalej mala dlhý rovný nos a úzke pery, ktoré väčšinou zdobil krvavo-červený rúž. Carrie sa nikdy neobliekala príliš vyzývavo, ale v noci, ako bola táto sa priklonila k čiernym mini šatám, ktoré viac odhaľovali než skrývali. Dokonca aj mňa donútila obliecť si niečo sexy a aj keď som bola na pekné veci zvyknutá už v Taliansku, uprostred preplneného baru som sa v krátkych modrých šatách cítila nesvoja. Možno to bolo aj preto, že jej priateľ Lucas mi neustále pozeral do výstrihu. 

Alkohol miešaný s vôňou cigariet vo mne robili svoje. Telo sa mi príjemne odľahčovalo, akoby som sa vznášala nad stoličkou a neplatil žiadny gravitačný zákon. Pohla som hlavou párkrát do strany a pohľad sa mi rozostrel. Chvíľu trvalo, než všetky veci získali späť svoj tvar, no bol to príjemný pocit. 

„Aj tak je to čudné, vieš o tom?“ začala som a pozrela sa na Carrie. Lucas nám popritom znovu nalial z poloprázdnej fľašky Jacka Denielsa. 

„Čo je čudné?“ zasmiala sa Carrie a zaprela sa do svojho priateľa. Hlavu položila na jeho rameno a ďalej sa usmievala. 

„Môj šéf. Išla som sa hlásiť na miesto sekretárky a on ma vzal na...“ Prižmúrila som oči a snažila sa utriediť myšlienky. Ale ako veľmi som sa snažila, nemohla som si spomenúť, akú prácu som to vlastne dostala. Malo mi to naznačiť, že už som opitá a najlepšie by bolo pobrať sa domov, no ja som sa nad tým len zasmiala. 

Carrie zodvihla svoj pohárik k perám. „Možno sa mu páčiš,“ odvetila zatiaľ, čo pohľadom hypnotizovala priezračno-hnedú tekutinu. 

Jej slová ma donútili spomenúť si na sivé sako skrývajúce dokonale vypracované telo. To telo, ktoré sa na mňa prilepilo vo výťahu. A na chladné, no silné ruky, ktoré ma oblapili okolo pása. Videla som pred sebou jeho hranatú bradu, drzé oči a lišiacky úsmev. Edward Masen vyzeral božsky a mohla mu patriť hociktorá žena na svete. Žiadna by neodolala jeho sladkej korenistej vôni, jeho úsmevu a už vôbec nie horúcemu pohľadu, ktorým z vás dokáže strhnúť šaty. 

Odpoveď mojej priateľky mi preto vyčarovala úsmev na tvári a na chvíľu mi do líc stúpila ešte väčšia horúčava, aká tam bola predtým. Cítila som kropaje potu na čele a len s ťažkou rukou som zodvihla ďalší pohárik k perám. Z tej vôni ma náhle naplo a uvedomila som si, že som celý večer nemala nič v žalúdku. Položila som pohár s whisky čo najďalej od seba a obzrela sa dookola. 

V tomto klube sme ešte nikdy neboli. Bol to Lucasov nápad a mi sme s tým súhlasili. Aj napriek tomu, že dnes bol štvrtok, klientela bola bohatá. Väčšinou som pod modrými blikavými svetlami videla načančané ženy, ale aj pár chlapov v rifliach a kabátoch. 

Rozhliadla som sa po parkete, ktorý bol preplnený ľuďmi, ktorých tanec skôr pripomínal obdobie párenia a zhluk potu a hľadala WC. Keď som konečne pohľadom našla malú tabuľku na druhej strane baru, vstala som z vyvýšenej stoličky. Zakymácala sa a skoro spadla na zem. Lucas ma však včas zachytil. 

„Pomaly, maličká,“ zasmial sa mi do ucha. Postavil ma na nohy, no jednu ruku nechal na mojom páse. 

„Musím ísť na toaletu,“ informovala som ho a zaprela sa mu do hrudi, aby som sa mohla otočiť. Ale to svet sa mi otočil a nohy sa mi zaplietli. 

„Máš dosť. Odvediem ju na toalety a pôjdeme, áno, miláčik?“ Carrie ho vnímala len naoko. Lucas ma pevnejšie chytil okolo pásu a viedol k záchodom. Hlučná hudba v malej uličke bola utlmená a ja som si uvedomila, že v ušiach mi dotieravo piští. 

„Už to zvládnem,“ povedala som a odtiahla sa od neho. Lucas s tým však nesúhlasil. Otvoril dvere a zaviedol ma až do kabínky. Už som sa ho konečne chcela zbaviť, aby som mohla vykonať potrebu, keď ma náhle oprel o stenu. Nalepil sa na moje telo a koleno mi vložil medzi nohy. Chcela som vykríknuť, no nemala som na to silu. 

„Pres-taň!“ hláskovala som. Môj odpor si nevšímal. Vzal mi tvár do rúk, palcami mi obkrúžil lícne kosti a vpíjal sa mi do očí. 

„To tak, nebráň sa tomu,“ zašepkal. Priblížil sa a pobozkal ma. Jeho jazyk som cítila hlboko v ústach a nebolo to príjemné teplo, ale nechutné sliny. Ruky som mala také slabé, že som sa do neho nedokázala zaprieť a tak som využila to jediné, čo mi ostávalo. Uhryzla som ho. 

Lacus sa s drsným výkrikom odtiahol a chytil si ústa. Ak by som sa neopierala o stenu kabínky, pravdepodobne by som sa zviezla k zemi. No vďaka tomu som to ustála a dokázala ho vyhodiť z kabínky. Zabuchla som za ním dvere a pevne ich zamkla. Potom som sa konečne posadila a skryla si tvár do dlaní. 

Presne som nechápala, čo sa tu práve odohralo. Mala som príliš ťažkú myseľ na to, aby som sa tým zaťažovala. Len som vedela, že sa mi to nepáčilo a bolo to zlé. Keď som vyšla zo záchodov, Lucas tam už nestál a ja som sa zastavila sa pri zrkadle. Vyzerala som opito a to ma nútilo smiať sa. A môj výstrih bol skutočne veľmi nízko, preto som nemohla nikomu nič zazlievať, dokonca, ani Lucasovi nie. Opláchla som si ruky a vrátila sa späť o burácajúcej hudby. Prešmykla som sa pomedzi tanečníkov, ktorí do mňa narážali až som mala pocit, že plávam v burácajúcich vlnách a posadila sa späť k Lucasovi a Carrie. Lucas sa popri tom na mňa ostražito pozeral, no ja som už skoro zabudla na to, čo sa stalo. So smiechom som podrgala napol spiacu Carrie. 

„Mali by sme ísť domov. Na dnes stačilo,“ navrhla som. Carrie mávla rukou vo vzduchu a znovu si položila ospalú tvár na stôl. Otočila som sa k Lucasovi. Tvár mal stále napätú a mňa napadlo, že sa ho na to opýtam. Ale v okamihu som na to úplne zabudla. „Pôjdeme?“ 

Súhlasil. Carrie mala dosť a obe sme museli skoro ráno niečo urobiť. Aj keď som si už poriadne nespomínala, čo to bolo. 

***

„Bella, vstávaj! Zaspala si!“ kričal na mňa známi hlas. Na chvíľu som si myslela, že je to mama a ja meškám do školy. Až keď som sa prevalila na chrbát a miesto ozdobného stropu a baldachýnu som uvidela obyčajnú bielu stenu vrátila som sa rýchlo do prítomnosti. 

Ó môj Bože! 

Postavila som sa a chytil ma závrat. Hlava sa mi točila a telo na chvíľu vypovedalo službu. Dvíhal sa mi žalúdok, v ústach som mala sucho. Nadýchla som sa a znovu vydýchla, aby som mohla vôbec znovu otvoriť oči. Videla som Carrie, strapatú, neupravenú – čo sa jej vôbec nepodobalo. 

„Je osem. Povedala si, že o ôsmej musíš byť už v práci,“ kričala na mňa. 

Z úst mi vyšla nadávka. Vyštartovala som z postele na nohy, odolávajúc pocitu sklátiť sa k zemi, a začala zo seba zhadzovať oblečenie. S Carrie som bývala už dosť dlho na to, aby mi pred ňou nevadila moja vlastná nahota. 

„Šéf ma zabije. Nie, vyhodí ma,“ zaúpela som. Natiahla som si čierne obtiahnuté jeansy, bielu košeľu a zapla gombíky až po posledný. 

„Nezabije. Páčiš sa mu,“ protestovala Carrie. Na okamih som sa zastavila a zazrela po nej kútikom oka. Od včerajšej noci sa moja spolubývajúca aj napriek dlhému presvedčovaniu nedokázala zbaviť myšlienky, že sa páčim Edwardovi Masenovi. Lichotilo mi to – veď bol úžasný, ale zároveň som vedela, že si ho musím držať od tela. 

„Nevymýšľaj a radšej mi pomôž,“ zahriakla som ju a bežala do kúpeľne. 

Keď taxík konečne zastavil pred Masen Corporation, vybehla som z neho ako strela. Ihličky klopkali po chodníku, ktorý som prebehla, a každý krok ma bolel viac a viac. Na okamih som prevrátila očami, že som si také vysoké topánky vôbec brala, ale potom som sa znovu roztriasla. Meškala som už pol hodinu. Už päť minút vyzerá nezodpovedne, čo si potom bude pán Masen myslieť o pol hodine? Na jeho výraz tváre som sa vôbec netešila a ešte menej som sa tešila na jeho určite siahodlhé karhanie. No v tom okamihu by som zniesla čokoľvek, len aby ma nevyhodil. 

Na prízemí som chytila zatvárajúci výťah a stlačila pätnáste poschodie. Vystúpila som a rozhliadla sa po chodbe. Bolo tu rovnako mŕtvo ako včera. Kancelárie boli pozatvárané, z niektorých bolo počuť len klikanie myší a pravidelné ťukanie do klávesníc. Chvíľu mi trvalo, kým som našla svoju novú kanceláriu, no hneď vo dverách som sa zarazila. 

Nebola som sama.

Sedel na červenom kresle pred mojím stolom. Bol ku mne otočený chrbtom, ale jeho medené vlasy som si zo včerajšieho dňa veľmi dobre pamätala. Keď som vošla, ani sa nepohol, nepozdravil, neotočil sa. Len tam tak sedel. 

„Dobrý deň,“ pozdravila som ho a prešla k svojmu stolu. Tašku som si položila na stôl, no neposadila som sa. Keď som uvidela jeho bezvýraznú tvár, nevedela som, či má vôbec zmysel sa „vybaľovať“. Teraz ťa vyhodí, Swanová! Nervózne som prešliapavala z nohy na nohu a sledovala jeho tvár rovnako, ako on sledoval tú moju. A keď preskúmal aj moje oblečenie, postavil sa a náhle sa mi zdal oveľa vyšší, než som si pamätala. 

„Meškáte.“ Nasala som vzduch. „Druhý prehrešok, slečna Swanová. Chcel som vás predstaviť vašim novým kolegom, ale teraz nemám čas. Budete to musieť zvládnuť sama.“

Konečne som vydýchla. Aj keď to nebola žiadna výhra, aspoň to neznamenalo, že ma vyhodí. 

„Na stole máte zmluvu na skúšobné obdobie jedného mesiaca. Prejdite si to a keď budete mať čas, doneste mi to na stôl. Šéf redakcie vám vysvetlí zvyšok vašej práce.“ 

Prikývla som. „Ďakujem a chcem sa ospravedlniť za svoje meškanie. Včera...“ Zastavil ma zdvihnutím ruky. 

„To, čo robíte cez svoj voľný čas nie je moja starosť, slečna. A teraz sa dajte do práce. Nemám rád, keď musím niekoho platiť za lenivosť a nedochvíľnosť.“ 

Ohromene som otvorila ústa. On to však už nevidel. Otočil sa na opätku a odišiel tou svojou dokonalou chôdzou z mojej kancelárie, akoby ma práve nenazval nezodpovednou chuderou. Vzkypel vo mne hnev. Posadila som sa za stôl a hodila tú jeho poondiatu zmluvu na zem. Áno, túto prácu som potrebovala, ale určite nie za takú cenu, aby som musela počúvať takého idiota. A to, že bol sexy, mu nejako nepomáhalo. 

O pár minút, keď sa mi prestalo pariť z uší, som sa rozhodla nájsť kuchynku a urobiť si kávu. V takýchto veľkých firmách predsa boli kuchynky. Táto bola na konci chodby. Bola malá, ale útulná. A bolo v nej naozaj všetko. Dala som variť vodu a oprela sa o kuchynskú dosku. 

„Ahoj, stratila si sa?“ 

Skoro som vyletela z kože v domnelí, že je to pán despota. Ale bola to drobná žena, ktorá stála vo dverách. Okolo očí a úst mala vrásky, no ja by som prisahala, že nie je odo mňa oveľa staršia. 

„Prepáč. Nechcela som ťa vydesiť. Ale z nášho oddelenia poznám všetkých. Takže, kto si?“ 

„Isabella Swanová. Nová grafička.“

„Oh,“ pousmiala sa. „Beatris si dala naozaj záležať na tom, aby sme dostali nového grafika čo najskôr. Pokiaľ viem, tak toho prašivca Johna vyhodil pán Masen len včera a...“

„Včera bol pohovor na sekretárku finančného oddelenia a náhodou som mala dobré referencie na pozíciu grafika, tak ma okamžite prijali,“ skočila som jej do reči.

Žena prikývla. Podišla bližšie a podala mi ruku. „Tak vitaj u nás. Som Anna Head, redaktorka z oddelenia kultúry. Teší ma.“

„Nápodobne.“ Potriasla som jej rukou. Jej vrelí úsmev mi trochu odľahčil na srdci. Poznala som prvú osobu zo svojich kolegov a nebolo to až také hrozné, ako sa tváril Masen. 

„Už si videla našu redakciu?“ Pokrútila som hlavou. „Hm, celá Beatris. Pracuje s ľuďmi, ale jej ľudskosť nestojí za nič. Takže si zalej kávu a ja ťa predstavím ostatným. Ako v každej práci, aj my máme pár týpkov, ktorým by si sa radšej mala vyhnúť a s ktorými by si si na druhú stranu mala práveže udržať dobré vzťahy.“ 

Zasmiala som sa spolu s ňou. Zaliala som si kávu, poriadne čiernu, aby ma prebrala zo včerajšej žúrky a potom som nasledovala Annu Head ku dvojitým dverám. Tie viedli k ďalšiemu krídlu korporácie. Nachádzala sa tu zasadacia miestnosť, kde sa budem so svojimi kolegami stretávať každé ráno presne o ôsmej, aby sme mohli prebrať články. Vraj to býva porada vedúcich oddelení, ale ja, ako jediná grafička časopisu, na nej nesmiem nikdy chýbať.

Potom ma zaviedla za svojim – a teraz už aj mojim - šéfom. Joel Aniston bol starý muž s veľkým bruchom a okuliarmi niekde na brade. Ale pri rozhovore s ním som rýchlo zistila, že výzor nehrá žiadnu rolu. Bol múdry, svetaskúsený a ešte aj vtipný. Privítal ma na oddelení ako starú priateľku, ktorú dávno nevidel, a poprial mi všetko dobré. 

Potom som s Annou zašla za šéfmi oddelení. Väčšinou mali prácu a tak naše rozhovory boli len krátke. Niektorí ma prijali s úsmevom, niektorí trochu nevrlo a šéf oddelenia Kultúry dokonca s istou nenávisťou. 

„Nič si z toho nerob,“ povedala mi Anna, keď zvozil aj ju, či nemá čo robiť. „S bývalým grafikom boli veľmi dobrý priatelia. Dokonca si niektorí z nás myslia, že s ním priamo spolupracoval na predávaní článkov do Timesu, ale možno sú to len klebety.“

Prikývla som. Na úplný koniec prehliadky po oddelení časopisu Masen Corporation, mi Anna vložila do rúk grafický dizajn predošlých vydaní časopisu a zaviedla ma späť do kancelárie. Skôr, než odišla po svojom, sme sa dohodli na tom, že po práci skočíme na drink do malého podniku cez ulicu. Po včerajšej žúrke, z ktorej som si polovicu vecí stále nepamätala, sa mi vôbec nechcelo ísť znovu piť, ale brala som to ako utužovanie nových vzťahov. 

Celý deň som sa hrabala v starom počítači po svojom predchodcovi. Prezerala som si dokumenty a grafické programy, ktoré boli nainštalované v počítači. Niekedy medzi pol štvrtou a piatou hodinou, keď by sa mal môj pracovný čas už konečne chýliť ku koncu, som si uvedomila, že v tých programoch sa naozaj nevyznám a budem si musieť najbližšie dni nosiť prácu domov. 

Pred koncom pracovnej doby mi padol pohľad na zem. Zmluvu som stále nezodvihla, pretože sa mi nechcelo chytať niečoho, čo ml v rukách on. A už vôbec sa mi nechcelo podpisovať zmluvu pre takého naškrobeného boháča. Ale ako pokročil deň, hnev zo mňa opadol a ja som bola skôr unavená, než nahnevaná. Zodvihla som zmluvu a položila ju na stôl. V krátkosti som preletela pohľadom všetky body, ale nebola som právnička. Nie všetkému som rozumela a tak mi ostávalo len dúfať, že tam nie sú žiadne podrazy. 

O šiestej nazrela Anna do mojej kancelárie.

„Môžeme?“ opýtala sa. 

„Ešte musím ísť za šéfom. Zaniesť zmluvu.“

„Ale Joel už odišiel,“ informovala ma. Pokrútila som hlavou. 

„Nie za šéfom redakcie. Ale za tým imbecilom Masenom, ktorému to tu patrí,“ vysvetlila som jej. Postavila som sa zo stola a vzala si kabelku i zmluvu, a zatvorila za sebou dvere do kancelárie. 

„Odkedy sa princ stará o naše oddelenie?“

„Princ?“ zasmiala som sa a privolala jeden z výťahov. 

Anna pokrčila ramenami. „Princ, pretože presne to je. Je sexy, bohatý a môže si robiť, čo chce. Bol by aj kráľom, keby sa o svoje kráľovstvo nemusel deliť s Nicolasom. Takže, odkiaľ sa poznáš s pánom Masenom?“

„Popravde, to on ma prijímal. Bola to len náhoda. Môj životopis sa mu zapáčil a tak ma vzal do svojej firmy. Ráno ma chcel dokonca predstaviť redakcii. Nevieš, ktoré je to číslo?“ Zastrečkovala som už vo výťahu. Nemala som poňatie, kde hľadať toho takzvaného princa. Našťastie tu bola Anna. Samozrejme. Kde inde by mohol mať pán Dokonalý kanceláriu, ak nie na najvyššom poschodí?

„Nejako priveľmi sa o teba zaujíma. Odkedy tu robím, princ sa o redakciu nikdy veľmi nezaujímal. Alebo aspoň nie o jej redaktorov. Viem, že občas pozve Joela na golf, ale to je asi tak všetko.“

Golf? Naozaj? Zamračila som sa. To mi na mladého pánka vôbec nesedelo, ale nepoznala som ho dostatočne dlho na to, aby som vedela o všetkých jeho záľubách. A ani som ho nemienila spoznať.

„Ak sa o mňa bojíš, nemusíš,“ odvetila som Anne. „Pán Masen je podľa môjho názoru príliš arogantný na to, aby som o neho mala akýkoľvek záujem. Môže vyzerať ako Adonis, ale to mu nepomôže. Poriadny chlap by mal mať v sebe čosi viac. A navyše, so šéfom sa určite nezapletiem.“

Po mojich slovách výťah zastavil a dvere sa otvorili. Pred nami sa rozprestrela chodba, ktorá bola úplne iná ako biela chodba na redakčnom. Táto mala karmínovo-červené steny, čierny koberec a biele pozdĺžne obrazy, na ktorých sa objavovali abstraktné tvary tiel alebo zvláštnych strojov. Vystúpila som z výťahu a dopredu vedela, kam mám ísť. Prešla som cez sklenené dvere a ocitla sa v druhej časti chodby. Bol tu biely vysoký pult – zjavne pre osobnú sekretárku pána Masena, ktorá tu teraz nebola – a biele kreslá na druhej oproti. 

„Asi by bolo lepšie, keby prídeš zajtra. Pán Masen tu zjavne nie je,“ podotkla Anna. 

„O to lepšie,“ odvetila som. 

Prešla som okolo pultu. Anna so mnou nešla. 

„Počkám ťa pri výťahu,“ povedala. Krátko som prikývla. Odišla a ja som sa pomaly blížila k dvojitým dreveným dverám. Srdce mi búšilo v krku a medzi lopatkami mi stiekla kvapka potu. Cítila som sa ako lupič, zlodej, aj keď som nemala prečo. Nahovárala som si však, že za tú výhru nestretnúť sa s pánom Božským tento pocit naozaj stojí.

Stisla som kľučku a otvorila dvere. Pohľad, ktorý sa mi naskytol, mi vyrazil dych. 

Všetko sa stalo veľmi rýchlo. Žiadny spomalený film, práve naopak. Akoby niekto pridal rýchlosť v sledovanom filme. Pracovňa pána Masena bola obrovská. Biela. Presklená. Viac som si nestihla všimnúť. Stôl mal na druhom konci miestnosti. O jeho kratší roh bola opretá žena s dlhými vlasmi, ktorej som len matne videla do tváre. Sukňu mala vyhrnutú a Edward Masen do nej vrážal svoj penis akoby išlo o život. Žena hlasno vzdychla pri každom náraze jeho tela o jej biely zadok. Tiež bol do pol pása nahý. Jeho zadok i stehenné svaly vyzerali byť aj na takú diaľku pevné a pružné. Srdce mi vynechalo úder a vtedy sa na mňa pozrel. Bol prekvapený, no skôr, než stihol čokoľvek povedať alebo urobiť, som zabuchla dvere. Zmluva mi vypadla z ruky, ale na to som kašľala. Rozbehla som sa k výťahu. Bolo mi jasné, že som to nemala vidieť. Zastavila som sa až u Anny vo výťahu, úplne zadychčaná. 

„Bella, čo sa stalo?“

Neodvetila som. Niekoľkokrát som stlačila prízemie. Kým sa dvere zatvorili, videla som ešte svojho šéfa zamrznuto stáť na chodbe. Potom som sa oprela o stenu výťahu a utrela si pot z čela. Oficiálne som mala po kariére.