Bella: 

„Na čom sa tak dobre bavíš? Možno by som sa k tebe mohol pridať,“ šepol mi. Stiahol ma na posteľ a skúmal moju tvár čiernymi očami ako uhlík. Po prvý krát mi vôbec nevadil jeho chladný dotyk a musela som sa usmievať, aj keď mi hlavou blúdil ten najbláznivejší a najnebezpečnejší plán.

„Na ničom, len mi trochu vysmädlo. Nemáš niečo na pitie?“ opýtala som sa ho a cudne zaklipkala očami. Dúfala som, že na to skočí, ale ako sa zdalo, váhal. „A možno by sme potom mohli pokračovať v...“ nedokončila som, ale zdalo sa, že pochopil. Takže toto boli tie čarovné slovíčka, aby ma pobozkal a ja som vedela... Pevne som dúfala, že to bude ten posledný bozk, ktorý mi tento diabol dá. Odtiahol sa, uklonil a už aj vybehol z izby. 

Nestrácala som ani sekundu. Vyletela som na nohy a dlhými krokmi zastavila pri okne. Dúfala som, že to nepočul. Pohľadom som skontrolovala prehnité dosky a v duchu plesala. Zdalo sa, že sa na mňa konečne usmialo šťastie. Nervózne som si hrýzla spodnú peru a pomykala jednou z dosiek. Nemala som tušenie, ako dlho tu boli pribité, ale podľa hrdzavých klincov asi dlho. Mykla som silnejšie a s tlmeným výkrikom dosku vytrhla. Padla som na zem a zhodila poličku s akýmisi vecami, no to mi vôbec nevadilo. Doska mi ostala v rukách a dnu prenikol jasný slnečný lúč. Tá žltá čiara prenikla až na druhú stranu steny a len tesne míňala dvere. Nebola žiadna šanca, aby sa ku mne priblížil bez toho, aby zhorel na prach. Na perách sa mi objavil úsmev, keď som začula nadávku. Obzrela som sa za seba. 

Stál vo dverách bledý ako stena a v očiach mu blčal hnev. Nikdy som nevidela niekoho tak zúriť ako teraz jeho. Teraz, vo svetle, som videla, ako zatína päste a sánku. Prehltla som na prázdno a ďakovala slnečnému svetlo, ktoré sa mi odrazu nesmierne páčilo. Aj keď ja a slniečko to nikdy nešlo dokopy. Možno aj preto som mala takú bledú pleť ako mŕtvola. Alebo aspoň to o mne povedal posledný priateľ. 

„Bella, poď okamžite sem,“ zavelil upír a ja som zo sebou mykla. Odkiaľ, dopekla, pozná moje meno? „Nebudem ti to opakovať dvakrát,“ zúril. 

Postavila som sa na rovné nohy a oprášila sa od prachu. Potom som zdvihla hlavu a vyzývavo na neho pozrela. „Odkiaľ vieš moje meno?“ Zavrčal. „Och, veď to je vlastne jedno. Skôr než zapadne slnko, budem preč,“ zaškerila som sa a snažila si nevšímať jeho rozhnevaný pohľad. Pristúpila som k oknu, no na čosi som šliapla. Bol to rám od fotky. Zohla som sa a ignorovala jeho hrozivé vrčanie. Stál predsa na druhom konci izby, nemohol mi nič urobiť. 

Na fotke bol Londýn. V daždivom závoji som spoznala Big Ben a zdalo sa, že tam bolo ešte čosi. Naklonila som fotku viac k svetlu a cez prasknutý rámik som si všimla na oblohe venovanie: 

Edward, snáď raz nájdeš to, čo hľadáš, Esme.

Pozrela som medzi dvere, kde určite stál menovaný. Takže Edward. Naozaj sa mu to hodilo, aj keď na túto dobu bolo veľmi netradičné meno. Ale kto povedal, že tento upír je z tejto doby? 

„Polož to tam, odkiaľ si to vzala,“ zavrčal a oči mu hádzali blesky. Ale namiesto toho, aby som splnila jeho príkaz, hodila som fotografiu s rámikom po ňom so slovami: „Sme si kvit, Edward.“ Mechanicky sa načiahol, aby neskončil na zemi a ruku vložil priamo do slnečného lúča. Ešte nikdy som nepočula nikoho tak veľmi vykríknuť bolesťou. Praskali mi pri tom bubienky a srdce mi trhalo na kusy ľútosťou. Pribehla som k dverám, ale nie tak, aby som prekročila hranicu lúču a chytila sa za nos. Edward mal spálené zápästie. Uškvarená koža páchla ako keď pečiete kura. Všade bolo cítiť krv a keby nedržal v ruke pohár vody, ktorým si schladil bolesť, asi by vykríkol znovu. 

Pozrel sa na mňa ohnivým pohľadom a spomedzi zaťatých zubou sa mu predralo zavrčanie. „Slnko nebude svietiť navždy, Bella. A potom začneš splácať účty ty mne.“ Otočil sa a odišiel. V hrdle mi navrela hrča strachu. Nedokázala som ju prehltnúť a na okamih som sa pohrávala s myšlienkou ísť za ním a ospravedlniť sa mu. No potom som si rýchlo pripomenula, že je to upír bažiaci po mojej krvi a od tohto okamihu pravdepodobne aj po mojej smrti. 

Uvedomila som si, že jednou nohou stojím na lúči svetla a stiahla som ju späť. Vrátila som sa k oknu, no tentoraz som si dávala väčší pozor na čo stúpam. Odtrhla som aj zvyšné dosky, ktoré išli prekvapivo ľahko a dokorán otvorila okno. Už bola svetlom presvietená celá miestnosť a ja som sa konečne mohla nadýchnuť čerstvého vzduchu. Vyklonil a som sa von a nechala si tvár ovievať vetríkom. Bolo to to najkrajšie, čo som kedy cítila. Až teraz som si uvedomila, akú veľkú cenu má sloboda. 

Pozrela som dole a zakrútila sa mi hlava. Nebola to žiadna sláva, bolo to niekoľko metrov na tvrdý betón. Opäť som sa pokúsila prehltnúť tú hrču v hrdle a zhlboka sa nadýchla. „No, Isabella. Ak toto dáš, tak si vezmeme dovolenku alebo rovno zmeníme zamestnanie,“ nahovárala som sa na skok. Aj keď po tomto všetkom by som sa s radosťou vrátila do nudného účtovníctva. 

„Ak toto dáš, Isabella,“ ozval sa z chodby Edwardov hlas, „tak sa zabiješ.“ 

Nadvihla som obočie a pozrela do dverí zaliatych lúčmi. „To malo byť priateľské varovanie?“ žartovala som, aj keď by nebolo dobré viac ho dráždiť. A vlastne, čo viac mi môže urobiť? Už sa nikdy neuvidíme. 

„Nie. Ak vyskočíš a prežiješ to, tak v noci pôjdem po tvojom pachu a vlastnoručne ťa zabijem,“ vyhrážal sa. Prehltla som a guča v hrdle sa ešte zväčšila. Obrátila som sa späť k oknu a vykasala si nohavice. To bol problém. Padali zo mňa a ja som vedela, že takto ďaleko neutečiem. Obzrela som sa. 

Na zemi bol kufor s jeho vecami. Hnusilo sa mi prezliecť sa do niektorej z nich, ale nemala som na výber. Otvorila som ho a začala sa prehrabovať. Z chodby sa mi do uší dostávalo vrčanie. „Edward?“ oslovila som ho pokojným hlasom. „Môžem sa niečo opýtať?“ 

„Nie,“ sykol. Túto odpoveď som čakala, ale bola to len zdvorilostná otázka. Pokračovala som ďalej:

„Prečo si ma vtedy zachránil? Mohol si si vziať moju krv a moje telo odhodiť niekde do lesa. Som tu cudzia, nikto by ma nehľadal.“ Pri tej predstave ma trochu zabolelo. Žila som ako šedá myška a mohla som rovnako aj umrieť. Tak prečo sa tento upír rozhodol inak?

Hľadala som nejaké slušné nohavice a čakala na odpoveď. Trvalo mu dlho, kým sa spoza steny ozval. „Ja neviem. Ale asi som ťa mal zabiť už tam. Ušetril by som si bolesť. Ďalšiu takú chybu už neurobím,“ posledná veta znela dosť rozhodne. Ostávalo mi len dúfať, že už sa nikdy neuvidíme. 

„To sú všetci upíri ako ty?“ neodpustila som si ďalšiu otázku. Aj keď som dopredu už asi poznala odpoveď. 

„Väčšina,“ odvetil okamžite a ja som si vzdychla. Uvedomila som si, že upíri sú vlastne zločinci. Bez pravidiel a bez svedomia. Sú to monštrá, ktoré by nemali chodiť po tomto svete. A hanbila som sa sama za seba, že som nimi bola kedysi okúzlená. 

„A sú všetci z Talamasci takí ako ty?“ začula som z chodby. 

„Nie. Ak by ťa našiel niektorý z tých idiotov, asi by sa zbláznil,“ zasmiala som sa. V duchu som si predstavovala, ako by to asi mohlo vyzerať. A tá predstava sa mi aj napriek vážnosti situácie nesmierne zapáčila.

Posledný raz som zahrabla do kufra a vytiahla biele trištvrťáky. Bolo to sto krát lepšie ako tie ovísajúce jeansy a navyše, dali sa na bedrách stiahnuť šnúrkami. Ešte som si prezliekla košeľu za o čosi pohodlnejšie tričko s krátkymi rukávmi a okolo pása si uviazala jednu z jeho najteplejších mikín. Vedela som, že sme o čosi severnejšie od Portlandu a nemienila som zmrznúť na kosť. Takú radosť by som Edwardovi nespravila. 

Sadla som si na okno nohami von a nadýchla sa. „Zbohom, Edward,“ šepla som do vetra a bez ďalších zbytočných myšlienok som skočila. 

Pristátie bolelo. Kolenom som narazila o betón a z úst sa mi vydral bolestivý ston. Ale nebolo to nič vážne. Dokonca som ani nekrvácala, čo sa mi často nestáva. Obzrela som sa dookola a rozbehal sa po ceste, ktorou sme sem prišli. 

Bežala som, čo mi sily stačili, aj keď už po pár minútach ma začalo pichať v boku a pľúca som mala ako v ohni. Na oddych som ani nepomyslela. Dopredu ma hnala myšlienka, že sa už čoskoro iste zotmie a ja sa ocitnem vo vražednom objatí svojho väzniteľa. Na okamih som zastavila. Už som počula pískanie gúm, ako sa drú o asfalt. Na perách sa mi objavil úsmev a skrátila som si cestu cez les. Nohy som už ledva cítila, keď som dopadla na cestu a bezvládne sa prevalila na bok. Počúvala som bubnovanie asfaltu a hľadela na rovnú cestu pred sebou, ktorou ako naschvál neprichádzalo žiadne auto. Privrela som oči. Bola som konečne voľná. Edward ma mal len na pár hodín, no aj tak mi stihol dostatočne ublížiť. Už som sa tešila na civilizáciu a normálnych smrteľníkov. 

Za sebou som začula brzdenie auta. Obrátila som sa na chrbát a sledovala dve biele svetlá, ktoré ma oslepovali. Ktosi vystúpil. 

„Slečna, ste v poriadku?“ počula som z diaľky mužský hlas. Prikývla som, aj keď to tak vôbec nevyzeralo. Postava v hnedých nohaviciach a čiernych vyleštených topánkach podišla ku mne a sklonila sa. Ešte nikdy sa mi neuľavilo viac ako teraz. Bol to policajt. 

„Je vám niečo?“ opýtal sa ma ešte raz. Odhrnul mi vlasy z tváre a pozorne si ma prezrel. Musela som vyzerať príšerne, ale to bolo to posledné, čo ma teraz trápilo. „Ublížil vám niekto?“ spovedal ma ďalej. Opäť raz som prikývla, hlas mi akosi zamrel v hrdle. 

„Billy? Vezmeme ju na stanicu,“ zakričal cez plece kolegovi. „Môžete vstať?“ Vzal ma za ruku a s jeho pomocou som prešla až k autu. Usadil ma na zadnú sedadlo a ja som si hlavu pohodlne oprela o sedadlo. 

***

„Je mi ľúto, ale to, čo nám hovoríte, je bláznovstvo,“ krútil hlavou šerif, až sa mu tlsté líca húpali z jednej strany na druhú. 

Bláznovstvo? Chcela som skríknuť. Dočerta. Povedala som im celý svoj príbeh od pristátia v Portlande, dokonca som z Edwarda spravila obyčajného človeka a tento tučko mi stále neveril. Čo by potom spravil, keby spomeniem upírov? Asi by dostal infarkt. 

„Čo mi z toho neveríte?“ spýtala som sa pokojným hlasom a pritiahla si deku bližšie k telu. 

„No,“ premeral si ma dvoma prasačími očkami a usmial sa nepekne. „V prvom rade toho Edwarda. Toto mesto poznám, vyrastal som tu a veľmi dobre viem, že v tom lese žiadny dom nie je. Po druhé, váš príbeh o tom, ako vás znásilnil v Portlande a nezabil vás už tam, ale vás priviedol zo sebou sem je...“ 

„Hlúpy? Šialený?“ Vstala som hystericky. Ako som im mala vysvetliť, že to všetko sa mi naozaj stalo? Že som len o vlas ušla pred upírom? 

„Slečna Swanová, prosím vás, sadnite si. Nezhoršujte si situáciu,“ snažil sa ma upokojiť. A ja som sa zarazila. Nezhoršovať si situáciu? To mi pripomenulo slová: „všetko čo poviete môže byť použité proti vám,“ ktoré som tak často počúvala v akčných amerických filmoch. Ale moment. Ja som tu predsa nebola tou podozrivou, ktorú bolo treba zatknúť.

„Povedzte, pili ste alkohol alebo fajčili trávu?“ pýtal sa ma. 

Šokovane som otvorila ústa a vyvalila oči. „Vyzerám snáď, že som opitá? Alebo zhúlená? Sakra, to ste naozaj taký sprostý?“ Posledná veta mi vykĺzla, ale právom. Možno na mňa na okamih doľahol pobyt u Edwarda, ktorý sa ku mne choval ako k handre. Ako k nepotrebnej špine. A presne tak som sa teraz cítila aj tu, v kancelárií šerifa. Keď mi ťažká ruka dopadla na plece, podlomili sa mi nohy a ja som okamžite padla späť na stoličku. Nahnevane som sa pozrela na chlapíka, ktorý bol skoro dva metre vysoký a bruchu mu pretŕčalo von z opaska. 

„Madam, sadnite si,“ povedal sucho. Skákala som pohľadom z jedného na druhého a len bezmocne krútila hlavou. Ak sa takto správajú ku všetkým cudzincom, tak som bola stratená. Uvedomila som si, že mi nepomôžu a ja tu už vyše dvoch hodín len strácam čas.

Pokrútila som hlavou a zasmiala sa. „V poriadku. Ďakujem vám za pomoc. Páni, tešilo ma.“ Vstala som a otočila sa na opätku. Lenže cestu mi zacláňala hora svalov v policajnom odeve. Pozrela som na šerifa. 

„Podrobili by ste sa testu na drogy?“ opýtal sa ma a ja som nevychádza z údivu. Keby som bola o desať, možno pätnásť rokov staršia, asi by som dostala infarkt a teraz by ma odtiaľto už vynášali nohami napred. 

„Neberte to zle, ale chcem mať vo svojom meste poriadok. Cudzinci ako vy sem často prinášajú drogy a predávajú ich maloletým.“ 

„Drogy? Doriti, ja som sem prišla žalovať toho hajzla, že ma znásilnil a vy si myslíte, že pašujem drogy? Prečo nezájdete radšej k tej ceste a nepresvedčíte sa sami, či tam ten dom naozaj je? A kým je deň, určite tam nájdete aj jeho majiteľa,“ vyhŕkla som. Oči mi blčali hnevom a rezali toho tučného šerifa v polovice. 

„Ako prosím?“ tentoraz sa tváril udivene on. Akoby som povedala, že zajtra sa chystá vpád mimozemšťanov do ich prekliateho mestečka. Vymenil si veľavýznamný pohľad so svojím asistentom, ktorý však mne nič nehovoril a opätoval mi predchádzajúci úsmev. 

„Slečna, myslím, že by bolo naozaj vhodné, aby ste sa podrobili tomu testu. Alebo aspoň dychovej skúške,“ presviedčal ma. Nebola som si istá, či sa mi to iba zdalo alebo nie, no jeho hlas znel príšerne rozkazovačne. 

Narovnala som sa a odfrkla. „Toto nemá cenu. Odchádzam.“ Otočila som sa a rozrazila si cestu cez policajta. No neprešla som ani k dverám a skončila som na zemi. Ruky mi spútali za chrbtom chladnými želiezkami, aj napriek mojim protestom. Kričala som, nadávala a kopala nohami. Nič však nezaberalo. Akoby ten chlap nado mnou, ktorý mi kolenom tlačil do lopatiek, necítil bolesť. 

„Isabella Swanová. Ste zatknutá za napadnutie verejného činiteľa a bránenie pri zatknutí. Máte právo nevypovedať. Všetko čo poviete môže a bude na súde použité proti vám. Máte právo na obhajcu. Ak si ho nemôžete dovoliť, pridelí vám ho štát. Rozumiete?“ 

„Čože? Nie! Aké napadnutie? Len som okolo neho prešla. Čo je to za hlúposť?“ lámal sa mi hlas. Putá mi škrtili ruky a keď ma dvíhali, mala som pocit, že mi ten chlap vykĺbi obe ramená. Hádzala som so sebou, šklbala. Robila som všetko preto, aby som sa mu vytrhla, no nepomohlo to. Bol ako skala. Viedol ma cez chodbičky, no ja som im nevenovala pozornosť. Neustále som sa pýtala, prečo ma zatkli, za čo vlastne. To ja som tu bola tá ublížená. Ale nepočúvali. 

Policajt ma strčil do väzenia, medzi tri steny a jednu mrežu a odopol mi putá. Keď zamkol, pripadalo mi to ako keby zavrel posledný východ z tohto pekla. Pretože presne tam som bola. V pekle. Odkedy som pristála šliapala som čoraz do väčšej kaluže. Bitka od dvoch bezdomovcov mi v porovnaní s týmto všetkým teraz prišla ako príjemná prechádzka ružovou záhradou. 

Udrela som päsťami do dverí a skríkla. Môj hlas sa odrážal od stien a robil desivú ozvenu. Pripadala som si ako v hrobe. Mysľou mi prebehlo, že možno s tým má Edward niečo spoločné. Áno, určite je to tak. Policajti by ma len tak do nestrčili do väzenia a nevykladali by mi moje práva. 

„Prekliaty Edward,“ sykla som do ticha a zrútila sa na provizórnu posteľ. Hlavu som si položila do dlaní a už sa neubránila slzám. Toto bol môj koniec. 

***

„Mám právo aspoň na jeden telefonát?“ 

Strážnik predo mnou, ktorý mi doniesol večeru nadvihol obočie. Bol mladý a ja som dúfala, že nie je taký skazený ako jeho nadriadený. 

Pevnejšie som zovrela mrežu a čakala na jeho odpoveď. „Môžete. Ale len minútu,“ súhlasil. Otvoril mi mreže a prinútil ma dať ruky k sebe. Opäť mi ich spútal tými nepohodlnými železami, ktoré mi driapali kožu a vytvárali na nej nepríjemné škrabance. 

Vytiahol am z cely a stiahol ma do jednej chodbičky. Bolo tam pár stolov, skôr to vyzeralo ako v jedálni, no nekomentovala som to. Postavil ma k telefónu a o krok ustúpil. K tomu mi pripomenul, že mám iba minútu. 

Neváhala som. Vzala som do ruky slúchadlo a okamžite začala vytáčať číslo na sestru. Ozvalo sa pípnutie a jej odkazovač. V duchu som zanadávala. 

„Ahoj, Rose. Čo máš došľaka s mobilom? Prečo si sa mi vtedy hneď neozvala? No, to je však teraz už jedno. Mobil mi ukradli a momentálne som na policajnej stanici v malom zapadákove menom Forks. Musím ti povedať, že si mala pravdu. Veď ty vieš s čím...“ Vzdychla som si a neveselo sa zasmiala. „Jedného som našla alebo lepšie povedané, to on si našiel mňa. Teraz však potrebujem tvoju pomoc. Potrebujem, aby si sem okamžite naklusala, pretože mám vážny problém. Šerif je totálny magor a zavrel ma pre totálnu kravinu. Rose, bojím sa. Prosím, príď.“ Zadržala som slzy a mladý policajt mi už bral z ruky slúchadlo a vzal ma naspäť do cely.

Ako bez života som si sadla na posteľ a oprela si hlavu o chladnú stenu. Jedla som sa ani nedotkla, aj keď mi príšerne škvŕkalo v žalúdku. 

Zrazu sa dvere znova otvorili a dnu sa dovalila mohutná postava šerifa. Prsty mal zastoknuté za opaskom a na tvári stupídny výraz bossa. Zastavil pred mrežami a premeral si ma. Môj pohľad však upútal jeho priateľ. 

Vošiel do miestnosti o pár sekúnd neskôr. Pleť mal bielu ako mramor a postavu ako model. Brčkavé blond vlasy mal všade a robili ho neodolateľným. Jemné fúzy pod nosom a briadka mu dodávali vážnosti. Na sebe mal tmavé rifle aj tričko a koženú bundu. Na sekundu by som povedala, že sa stratil pri ceste do Hollywoodu, no keď som zbadala jeho oči, ktoré boli karmínovo červené, očarenie ma prešlo. Bol to uprí. Vstala som ako strela a pozorne ho sledovala. 

„Myslel som, že budete rád,“ zaškeril sa šerif. 

Upír si ma premeral od hlavy po päty a nebadane si olizol pery. Prehltla som na prázdno, keď mu oči stmavli na čierne jazierka. „To naozaj som, priateľu. Môžem si ju odviesť?“ nepýtal sa, skôr to oznamoval. Šerif prikývol hlavou a mne to prišlo, akoby majiteľ podrbal svojho psa. Bez ďalších rečí odomkol a vytiahol ma von. A aj som šla. Aj keď som sa na začiatku vzpierala, pohľad do upírskych očí ma akousi zvláštnou mocou presvedčil, že odpor je zbytočný. 

„Krásna Isabella,“ usmial sa na mňa. Vzal mi ruku a zdvorilostne sa uklonil s bozkom na ňu. „Volám sa Alistair,“ predstavil sa. Snažil sa spávať gentlemansky, ale jeho oči mi prezrádzali, že túži po jedinom. Vysať mi krv.