Pohľad Shelly, novorodenej upírky:

Slzy mi tiekli dole tvárou a ja som sa nedokázala nadýchnuť. Pocit zrady, ktorý som cítila, bol príšerný. Milovala som ho. Skutočne. Najviac, ako človek mohol milovať iného človeka. Ale jemu to nestačilo. A mňa to zlomilo.

Schúlila som sa na zemi pred prázdnym obchodom a vyliala do seba posledné kvapky lacnej vodky. Fľašu som z celej sily hodila na tehlovú stenu oproti. Črepiny sa rozleteli na všetky strany, sprevádzané mojím výkrikom bolesti. Cítila som sa prázdna. On bol to jediné na celom svete, na čom mi záležalo. A teraz tam vo vnútri mňa už nebolo nič.


Smrkla som a načiahla sa do kapsy. Prsty sa mi omotali okolo ošúchanej kože starej zbrane. Vytiahla som ju proti mesačnému svitu. Odrážal sa on nej a mne šklblo ukazovákom. Pevnejšie som ju zovrela. Iróniou bolo, že to bola jeho zbraň, ktorou som si chcela vystreliť mozog z hlavy. Posledný raz som sa naplno nadýchla a zavrela oči. Priložila som si hlaveň ku spánku. Odistila. A...

Ktosi mi ju vytrhol z rúk. Prudko som otvorila oči, keď sa predo mnou mihli dve červené šmuhy. Cítila som chladné telo, ktoré sa na mňa pritislo, dokonca chladnejšie, než tá zbraň. To bolo posledné na čo som myslela pred príšernou bolesťou...

Sledovala som dve mŕtve telá. Nahé mŕtve telá, ktoré sa ohýbali v neprirodzenej polohe na veľkej posteli. Boli dotrhané, videla som vnútornosti a kosti. Nedvíhal sa mi žalúdok. Práve naopak – priťahovalo ma to. Olizla som si prsty a slastne vzdychla. On bol už mŕtvy. Ona ešte stále priškrtene dýchala. V otvorenom hrdle jej to kloktalo.

„Som na teba hrdý,“ zašepkal mi do ucha môj stvoriteľ. S úsmevom som sa otočila k Steviemu a pobozkala ho.

„Pomsta je najsladšia.“ Vycerila som zúbky. Stevie sa zasmial. Podišiel k tej suke a zlomil jej väzy. Zavrčala som.

„Nechceš predsa, aby sa prebudila v hrobe ako upírka, však?“ Rýchlo som pokrútila hlavou. Ale aj tak som nebola nadšená z toho, čo urobil. Chcela som sa pozerať, ako trpí. A z očí jej vychádza život. Všimol si to. „Už sa tu nemôžeme zdržiavať, miláčik. Musíme ísť do klubu, pamätáš?“

Smutne som prikývla. Prečo nejaký James chce doniesť všetkých novorodených upírov? A prečo mal nad Steviem takú veľkú moc? Pri odpovedi len pokrútil hlavou a vždy zavrčal. Nechápala som tomu. A už vôbec sa mi nechcelo ísť do upírskeho baru.

„Pôjdeme?“ opýtal sa ma. Preplietol si so mnou prsty a ja som venovala posledný pohľad na svojho bývalého. Potom sme vybehli upírskou rýchlosťou z jeho domu.

„Naozaj mi o ňom nič nepovieš?“ skúsila som to znovu. Silnejšie mi stlačil ruku a pridal. Pred podivným vchodom pripomínajúcim jaskyňu, som si vydýchla.

„Len mi nepovedz, že si unavená,“ podpichol ma. Z celej sily som do neho vrazila. Odhodilo ho niekoľko metrov do krovia. V sekunde bol znovu pri mne a venoval mi vášnivý bozk.

„Nezabudni, že o rok budú naše sily vyrovnané, Shelly a už mnou nebudeš môcť tak hádzať,“ smial sa. Objala som ho a pritlačila k sebe, až nemohol dýchať.

„Áno, ale až o rok,“ odvetila som mu so smiechom. Venoval mi ešte jeden krátky bozk a stiahol ma za ruku do baru.

Bola tu desná atmosféra. A ticho. Nikde neboli žiadny ľudia, nenalieval sa tu chľast, ako mi to Stevie popisoval. Zaviedol ma na malý balkónik, kde stálo niekoľko upírov. Ochranársky ma stiahol za seba, cítila som z neho nedôveru. V tej sekunde som bola šťastná, že má taký široký chrbát.

„Stevie. Rád ťa opäť vidím. A to je...“ zasekol sa blonďák a premeral si ma s nechutným úsmevom od hlavy po päty.

„Shelly. Prečo si nás volal, James?“ opýtal sa na rovinu môj stvoriteľ. V duchu som sa usmiala. Ten jeho rázny tón som milovala.

„Potrebujem malú službičku. Spomínaš si ešte, kto ti pomohol z toho slnka pred pár rokmi však, Stevie.“ Nebola to otázka. Stevie mi za chrbtom silnejšie zovrel ruku a prikývol. „Je na čase, aby si mi ten dlh splatil. Chcem tvoju novorodenú.“

Prehltla som na prázdno. Naozaj som počula správne? Ale prečo?

„Nie. Chceš od nej niečo zlé, cítim to z teba, Jemas. Žiadaj čokoľvek iné, ale ju-“ Zarazil sa. V šoku som uskočila. James stál pri ňom a ruku ponáral do jeho hrude. Zovieral mu srdce, nemusela som mať röntgenové oči. Chcela som vykríknuť, ale hlas mi zamrel v hrdle. Chcela som ho odstrčiť, ale vedela som, že by stačila len malá stotina a vytrhol by Steviemu srdce. Nebilo mu, bol mŕtvy. Aspoň spoly. Ale potreboval ho v tele.

„Prosím,“ pípla som zničene. James sa na mňa usmial. Zrazu ma držali traja upíri a znemožňovali mi pohyb. Trhla som sebou, nič. Boli prisilný. „Vezmite si ma, len ho nechajte odísť, prosím,“ zaprosila som. James si prudko vytiahol ruku z jeho tela a Stevie padol k zemi. Vykríkol od bolesti.

„James, to si nemusel,“ ozval sa za nami božský hlas. Otočila som hlavou, ako najviac to šlo a stretla sa s krvavými očami bledej brunetky. Rozhodne kráčala k nám, až sa jej opätky ozývali po celom klube. Pozrela na Stevieho a na Jamesa zavrčala.

„Zídu sa nám obaja. Čím viac upírov, tým väčšia šanca zabiť ho.“ Nerozumela som.

„Koho chcete zabiť?“ opýtala som sa. Žena sa na mňa otočila.

„Jedného veľmi zlého upríka, ktorý si o sebe myslí, že je boh,“ odvetila nepriamo a ja som pochopila, že sa viac nedozviem. Aspoň o ňom nie.

„Prečo čím viac upírov, tým väčšia šanca zabiť ho?“ neodpustila som si. James sa uchechtom a povedal niečo v tom zmysle, že ešte nič neviem o ich svete. Zvrtol sa a odišiel železnými dverami na konci balkónu. Pozrela som na tú upírku, no ona sa nedívala na mňa. Pomáhala Steviemu na nohy. Traja upíri ma pustili.

„Choď s ním dole. A nech vás ani nenapadne odísť odtiaľto. Za pár hodín bude svitať a ja by som nerada nechala zamilovaný pár uhorieť na slnku.“ Poslúchla som ju. Podoprela som Stevieho a vzala ho k baru. Tvár mal strhanú bolesťou a hnevom. Rana na hrudi sa sama začala hojiť.

„Budeš v poriadku, však?“ Ešte nikdy za posledných pár týždňov som nebola taká vydesená. Neodpovedal. Vrhol jeden pohľad na balkón a potom ma chytil za ruku. Viedol ma po malej chodbe do izby.

„Prepáč mi to, láska. Nemal som ani tušenie, čo odo mňa chce. Malo ma napadnúť, že to nebude nič dobré, keď povedal, aby som ťa priviedol.“ Zosunul sa na posteľ a tvár si skryl do dlaní.

„Čo je na tom také zlé? Len zabijeme jedného upíra a všetko bude zase v poriadku.“ Krútil hlavou. Chvíľu len tak sedel a potom sa nadýchol. Začal mi hovoriť o Alistairovi, majiteľovi klubu, o ktorom sa vravelo, že umrel. Hovoril, že tí upíri hore sú jeho posluhovači. A potom povedal meno upíra, ktorý ho zabil.

„Ak pôjdeme proti Edwardovi, nedopadne to dobre, Shelly. Je to starí upír. Má viac než ty, ja, James aj tá upírka, Kristie. Čím je upír starší, tým je silnejší. Je to vďaka krvi, ktorou sa živý. Čím lahodnejšia je krv, tým je v nej viac sily. Navyše vie čítať myšlienky. Ak bude len o čosi šikovnejší...“ Nedokončil, ale ja som vedela, čo chcel povedať. Všetci umrieme. Ešte nikdy som ho takého nevidela. Skutočne sa bál. On, Stevie, ktorý sa ani v ľudskom živote nikdy ničoho nebál. Odvážne sa postavil proti upírovi, ktorý mu zabil priateľku. A keď ho uhryzol, nevzdával sa a sotil ho do slnka. Prešla som mu prstami po polkruhovej striebornej jazvičke na krku. Vážne sa na mňa pozrel.

„Nechcem o teba prísť,“ šepol.

„Neprídeš.“ Prisahala som mu. Prešiel si už toľkým utrpením, keď prišiel o svoju prvú lásku, nechcela som, aby prišil aj o mňa. Posadil som sa mu obkročmo na nohy a zvalila ho na posteľ. Zacítila som sladkú ľudskú vôňu a v hrdle ma bolelo od hladu, no Stevie ju svojimi nenásytnými dotykmi rýchlo odohnal. Prevrátil ma na chrbát a celým svojim vzrušením sa vnoril do mňa. Prehla som sa ako luk. Ten slastný pocti som si chcela zapamätať. Rukami som prechádzala po jeho tele, pretože aj to som si chcela zapamätať. Čo ak mal predsa len pravdu a my to neprežijeme? Čo ak je toto naša posledná noc? Nie, zahnala som všetky zlé myšlienky. Chcela som si len užívať. A cítiť ho pri sebe.


Zobudila som sa na jeho dotyk. Hladil ma po tvári a šepkal sladké slová. Nehýbala som sa. Len som počúvala. Pri jedenom slove som však otvorila oči a pery sa mi rozšírili do úsmevu.

„Aj ja ťa milujem.“ Pobozkala som ho. Zarazil sa.

„Myslel som, že ešte spíš, Shelly,“ karhal ma. Použila som svoju novorodeneckú silu, aby som ho dostala pod seba. Čosi zaprašťalo a ja som vytiahla spod neho zlomenú dosku. Hodila som ju na miesto, kde sa váľali ostatné trosky, ktoré sa ešte pred pár hodinami označovali za posteľ.

„Inak by si mi to nepovedal.“ Usmial sa a pobozkal ma. Dvere sa otvorili.

„Och, aké sladké,“ zamraučala upírka. Prezrela si Stevieho telo skôr, ako som na nás stačila stiahnuť plachtu. Obaja sme na ňu zavrčali. „Len sa upokojte. Posiela ma Laurent. Už je čas. Tak sa oblečte a o pár minút sa stretneme na balkóne,“ oznámila nám a potom odišla. Pozrela som na Stevieho. Mal ustarostenú tvár. Postavil ma na nohy a pomohol mi obliecť. Nič nehovoril. Možno nemal čo. A ja som tiež nemala slová. Telo sa mi zvláštne chvelo vzrušením a strachom. Ideme na upíra, pomyslela som si s predstieranou radosťou. Nechcelo sa mi do toho, ale nemali sme na výber. Stevieho by inak zabili a mňa možno tiež. A takú predstavu som odmietala prijať.

Čakali sme na ostatných na balkóne. Opierala som sa o zábradlie, preplietala si prsty so svojou láskou a skúmala ostatných upírov. Nepoznala som ich. Nevedela som, či aj oni sú tu na niekoho príkaz a vyhrážanie. Len jeden z nich vyzeral rozhodne – dlhovlasý černoch. Hľadel do zeme, mastil si ruky a usmieval sa. Zjavne poznal Alistaira osobne.

„Dobre.“ Prišla Kristie. Tesne za ňou kráčal James.

„Plán?“ opýtal sa černoch.

„Ten hajzel zmizol,“ precedil James skrz zuby. „Nechal nám tu však sladkú Isabellu, je u jeho ľudského priateľa. Sú to už dva dni, čo odišiel, takže sa môže kedykoľvek vrátiť. Zabijeme toho chlapca, ju a počkáme na neho. Už sa na tú malú kurvu teším.“ Olizol si pery.

„Ako vieš, že sa ešte vráti?“ opýtal sa černoch.

„Pretože ju strážia Lolitine deti. Skrývajú sa medzi domami v tieňoch. Ale nebudú problémom. Je ich len päť. Odlákate ich na juh,“ spresnila Kristie. Černoch prikývol a postavil sa. Vzal troch upírov a vybehol z baru. Okrem mňa, Stevieho, Kristie a Jamesa tam ostali ešte ďalší štyria upíri. Nervózne pozerali jeden na druhého, zjavne chápali vážnosť situácie aj, čo mohli stratiť.

„Pôjdeme,“ zavelila Kristie. Telo sa mi roztriaslo, len Stevieho blízkosť ma nútila nezdupkať a bežať za Kristie po temnom lese. Obloha naberala modré odtiene, keď sme zastavili pred poschodovým domom. Zachytila som tri, šialene bijúce srdcia v obývačke. Ozval sa zvonivý smiech a potom plesnutie. Svetlo v kuchyni sa zapálilo. Cez okno som videla dievča. Mohla mať o pár rokov viac než ja v ľudských rokoch. Mala bledú pleť, ale nič ako upír. Priezračne bielu. S úsmevom hodila balíček popcornu do mikrovonky a zapla ju. Nahla sa do obývačky a opýtala sa dvoch chalanov, či si dajú ešte pivo. Súhlasili.