Obaja ju milovali, ale ani jeden sa nechcel zmieriť s tým, že ju dostane ten druhý. A tak urobili kompromis. Bella pracuje ako grafička časopisu, ktorý vlastní najbohatšia firma Ameriky. Tú vedú dvaja najlepší priatelia – Edward a Nicolas. Keď u nich začala pracovať, obaja sa do nej okamžite zamilovali. Aj Belle sa ich súťaživosť páčila a páčili sa jej aj obaja muži. Ale čo keď po takej dlhej dobe, keď patrí obom, začne jeden chcieť viac? Čo keď sa hranica priateľstva sa naruší?
Dočerta.
S takou potupou by som sa nedokázala zmieriť. Aj keď som začínala čím ďalej tým viac mať pocit, že mala pravdu. Možno som nikdy nemala odísť z našej rezidencie. Opustiť ten dokonalý život, kde som mala všetko dopredu naplánované, vybratý dom, manžela, aj keď som dokončila ešte len tretí rok na vysokej. Možno mala pravdu a ja som sa nikdy nemala vydať do Ameriky. Bez peňazí. Konexii. Bez bytu. A práve preto som sa teraz ocitla tu. V tesných handrách, so životopisom v rukách a celá roztrasená sedím na drevenej stoličke s desiatkou ďalších žien, ktoré na uchádzajú o miesto sekretárky. Potupnej práci, kde vás obťažuje vlastný šéf a roznášate kávu, ako to zhrnula moja najlepšia a zároveň jediná priateľka Carrey. Toto však nebola žiadna treťotriedna firma. Toto bola Masen Corporation. Najbohatšia firma s akciami vlastniaca polovicu veľkých firiem v Amerike a časopis s rovnomenným názvom
Jasne som si spomínala na spoju prvú návštevu u Carrey. V tom malom preplnenom byte pri železničnej trati bolo kopec ich časopisov. Vypĺňali kúty jej malej obývačky zviazané motúzom do vysokých komínikov. Bola ním úplne posadnutá. Vlastne všetci v New Yorku ten časopis kupovali a to rovno z dvoch dôvodov – nebol drahý a obsahoval pikošky, najnovšie módne objavy a príbehy, ktoré doslova trhali srdce. Mimo iného tam bola aj zoznamka. Posledná dvojstránka obsahujúca fotky a krátky popis nezadaných, zúfalo túžiacich po láske.
„Isabella Marie Swanová,“ zachytila som svoje meno.
Vystrelila som zo stoličky a v pätnásť centimetrových opätkoch sa mi podlomili nohy. Stará žena sa zachechtla. Zodvihla som bradu a zagánila na ňu. Potom som prešla okolo konkurencie a jemne som potlačila kľučku. Predo mnou sa objavila malá kancelária. Zakliala som. Za stolom nesedel žiadny tučný chlap, ale žena. Ani sa na mňa nepozrela. Čosi zapisovala do papierov, pritom mi rukou pokynula nech si sadnem na stoličku. V rukách som nervózne zovrela životopis ako rozhodnutie o mojej budúcnosti.
„Takže. Slečna Isabella Swanová,“ vydýchla žena. Premerala si ma od hlavy po päty a čosi zaznamenala do otvorenej zložky. Tak to je môj koniec. To miesto nedostanem, pomyslela som si rezignovane. Žena nastavila ruku a ja som jej podala svoj krátky životopis. Prebehla ho očami a znova sa na mňa pozrela. Popravde, vôbec by som sa nečudovala, ak by ma okamžite vyhodila a nestrácala so mnou svoj drahocenný čas. Pretože skúsenosti s prácou sekretárky som mala úbohé. A tým myslím žiadne. Nie že by som za ten rok v New Yorku nikde nepracovala, práve naopak. Ten biely hárok v jej rukách zahrňoval až príliš veľa povolaní, ktoré som vystriedala. A to počnúc od letušky až po predavačku na pumpe.
„Slečna Swanová, povedzte, prečo by ste práve vy mali dostať túto prácu? Ako vidím, nemáte žiadne doterajšie skúsenosti. Viete vôbec, čo práca sekretárky zahrňuje? A aký náročný je tento post hlavne, čo sa týka oddelenia nášho finančného riaditeľa?“
V hrdle mi navrela hrča. „Samozrejme,“ zachripela som. Žena nadvihla obočie.
„Tak teda znovu. Prečo by ste práve by mali dostať túto prácu?“
Odkašľala som si a zhlboka sa nadýchla. Moje šance práve skončili na nule, tak prečo jej aspoň trochu nevytrieť zrak? „Uznávam, že moje doterajšie skúsenosti s prácou sekretárky nie sú práve najlepšie, ale to nemôže rozhodnúť či na to miesto mám alebo nie. Moje organizačné schopnosti si pochvaľujú všetky páry, ktorým moja kamarátka organizovala svadby a ja som jej pomáhala. Ako ste si možno všimli, perfektne ovládam prácu s počítačmi a pár týždňov som pracovala ako dispečerka na letisku. Ak som zvládla tisíce vtákov na oblohe, myslím, že zvládnem tých pár na zemi.“ Žena na mňa šokovane vyvalila oči a ja som sa s úsmevom nadýchla. Práve teraz bol ten okamih, kedy by som mala vstať a hrdo odísť, no ja som len sedela a čakala na jej odpoveď. A potom som si uvedomila, že sa nepozerá na mňa. Ale za mňa. Obzrela som sa cez rameno a uvidela hotového playboya.
Stál pri dverách. Jednu ruku mal zastrčenú do šedých nohavíc, s ktorými ladilo šedé sako. Tmavá kravata a biela košeľa boli perfektne upravené. Mal bledú pokožku, bronzové strapaté vlasy a hranatú bradu, ktorá sa namyslene dvíhala do hora. Oči mal žiarivej zlatej farby a na perách mu pohrával pobavený úsmev. Ako dlho tam už stál? Počul to, počul ma? Nemohla som uveriť, že som ho vôbec nepočula prísť. Iste to bol nejaký šéf. A možno práve ten z finančného oddelenia, pre ktorého hľadali sekretárku. Podľa výrazu jeho tvári som mohla usúdiť, že počul moje bláboli. Dočerta, moja hlúpa pusa.
„Pán Masen,“ vydýchla žena za stolom úplne rozčarovaná, no s obrovským rešpektom. Pozrela som sa na ňu a sánka mi padla nohám. Na jazyku mi uviazla otázka – Masen ako Masen Corporation?
Prešiel okolo mňa a obišiel stôl dokonalou chôdzou. Vzal môj životopis a prebehol ho očami. Prikrčila som sa na stoličke, ako najviac to šlo. Toto bude zlé. Lenže on si ma len premeral. Nie však ako tá žena. Jeho pohľad ma pálil na každom kúsočku môjho tela. Zlaté oči kĺzali po mojich lýtkach a zastavili sa na leme sukne, ktorá porušovala všetky dĺžky sukní povolených na pracovisku. Po blúzke sa presunul hore, chvíľu spočinul v mojom hlbokom výstrihu, no najdlhšie sa zdržal na mojej tvári. Náhle sa prestal usmievať a nakrčil čelo. Až teraz som si všimla tie fialové kruhy pod očami, ktoré mu trochu stmavli. Niečo sa mu na mne nepáčilo. Alebo som mala na sebe farbu, ktorú nenávidel? Premýšľala som, pretože presne tak sa tváril.
„Slečna Swanová, s takýmto životopisom sa zaujímate o miesto sekretárky finančného oddelenia?“ opýtal sa prekvapene.
Nebola som si istá, či to bol kompliment alebo urážka. Ale aj tak by som nedokázala odpovedať. Jeho hlas znel tak božsky až som si nebola istá, či je skutočný. A tá sladká vôňa, ktorá doľahla až ku mne... Ach. Toto bol ten najúžasnejší parfum, aký som kedy cítila. Rozčarovane som zahapkala nezmyselné slová a očervenela ako paprika.
„Beatris, práve sa nám uvoľnilo miesto dizajnéra časopisu. Dnes ráno sme vyhodili Johna, pretože predával naše články do Timeu. Prišiel som ťa požiadať o zariadenie ďalších pohovorov, ale myslím, že so životopisom slečny Swanovej, sme nášho človeka už našli.“ Mrkol na mňa. Ohúrene som vyvalila oči a otvorila ústa. Aj Beatris prekvapene zaklipkala viečkami a zalapala po dychu.
„Pri všetkej úcte, pán Masen, nemyslím si, že slečna Swanová...“
„Ale ja si to myslím,“ prerušil ju rozkazovačným tónom. „A som si istý, že Nicolas nebude namietať proti môjmu rozhodnutiu.“ Beatris prikývla a prikrčila sa k stolu, pričom nos skoro zaryla do papierov. Pán Masen sa pozrel na mňa. „Ak vám to nebude prekážať, prevediem vás po vašom novom oddelení, slečna Swanová.“ Nebola to otázka. Už kráčal k dverám, len cez rameno skontroloval, či idem za ním. A ja som išla. Kráčala som za tým perfektne tvarovaným zadkom a širokými ramenami. Preboha. Nemohla som uveriť, že tento chlap je skutočný. A práve ma zamestnal. Och, môj ty bože, ja mám prácu, chcela som vykríknuť, len tak-tak som to zadržala v sebe. No potom som sa zarazila. Môj životopis bol katastrofálny, správanie drzé a výzor viac než len provokujúci. Tak prečo ma tento okúzľujúci pánko vlastne zamestnal tak rýchlo? Napadala ma len jedna odpoveď.
Nastúpila som s pánom Masenom do výťahu a on stlačil pätnáste poschodie. Z tých čísel sa mi točila hlava, aj napriek tomu som na treťom poschodí stlačila stopku. Výťah sa trhnutím zastavil a my sme nadskočili. Pán Masen sa na mňa prekvapene pozrel.
„Viem, prečo ste ma prijali,“ začala som potichu, ale odhodlane som sa mu pozerala do očí. „Odmietam niekomu robiť matrac, len aby som si udržala prácu. To radšej budem bývať pod mostom, pán Masen, Takže je mi ľúto, no to miesto nemôžem vziať.“ Vzdychla som si a zase pustila výťah. Zároveň som stlačila prízemie.
„Ste až roztomilo hlúpučká, Isabella,“ zasmial sa hrdelne. Opäť som sa na neho musela pozerať s ohromením. So širokým úsmevom sa nenútene oprel o stenu. „Neprijal som vás preto, lebo máte krátku sukňu a hlboký výstrih. Ale kvôli vaším schopnostiam. Študovali ste predsa na strednej a vysokej grafiku alebo sa mýlim? V obyčajnom svete je vás škoda, chcel som vám len pomôcť, ale keď nechcete.“ Pokrčil ramenami. Oprel si hlavu a sledoval digitálne číslice na malej tabuľke.
„Tak moment, vy ma naozaj chcete kvôli mojim schopnostiam?“ nemohla som tomu uveriť. Prepálil ma pohľadom, pri ktorom sa mi podlamovali kolená. Pohol sa ku mne ako puma blížiaca sa k svojej koristi. Stuhla som. Jeho vôňa ma úplne omámila, nemohla som sa nadýchnuť. Keď sa pritlačil na moje telo a ja som za sebou pocítila stenu výťahu, nebránila som sa. Chladnými rukami ma objal okolo pása. Perami mi prešiel po brade. Pobozkal ma na spodnú peru. Jeho pery boli také jemné, až sa mi zakrútila hlava. Ak by ma nedržal, skotúľala by som sa k zemi.
„Nepotrebujem ženám platiť, aby som ich mohol mať. Ani im dávať prácu, Isabella. Všetky mi padajú k nohám.“ Na brade som pocítila jeho arogantný úsmev. Odtiahol sa na druhú stranu a tváril sa akoby nič.
Výťah cinkol a dvere sa otvorili. Pán Masen vystúpil, vo dverách sa však otočil a pozrel na mňa. „Ešte stále chcete ísť na prízemie?“
Trklo ma a rýchlo som vyšla sa ním. Ocitli sme sa na dlhej chodbe lemovanej osobnými kanceláriami. Na dverách žiarili menovky. Bolo ich príliš veľa na zapamätanie, ale my sme kráčali ďalej po chodbe až pán Masen zastavil pred jednými konkrétnymi dverami. Bolo na nich napísané John Forest, dizajnér časopisu Masen Corporation.
„Toto je vaša nová kancelária, slečna Swanová,“ oznámil mi a otvoril dvere. Od prepichu sa mi zatočila hlava.
Tá miestnosť bola obrovská. Mimo toho, že okná tvorili celú časť protiľahlej steny a bol z nich ten najnádhernejší výhľad na mesto, sa v kancelárii nachádzali aj dva stoly – jeden pracovný a druhý dlhší konferenčný, tabule na poznámky, televízia s reproduktormi a malý minibar.
„Táto kancelária pôvodne slúžila šéfovi finančného, kým sme celé oddelenie nepresunuli na nižšie poschodie. Pán Forest si kanceláriu prerobil podľa vlastného gusta, no všetko môže ostať tak ako to je, ak si budete želať.“
Vošla som do miestnosti a potom sa na neho otočila. Môžete mi to zopakovať? Asi som niečo prepočula, chcela som ho požiadať. Lenže on pokračoval: „Náš časopis vychádza každý mesiac. Je to len akýsi bonus, nie je to hlavé zameranie tejto firmy. Preto ste na celú vizualizáciu a grafiku sama, slečna Swanová. Vždy dva týždne pred vydaním vám dodajú fotografi a reportéri potrebný materiál. Potom máte týždeň, aby ste informácie spracovali a poslali na tlač. Ale ešte predtým musíte prísť za nami na schválenie. Budete disponovať najnovšími programami, preto odporúčam, aby ste sa v nich naučili pracovať skôr, než budete musieť vytvoriť finálnu verziu časopisu, rozumiete?“
„Áno,“ prikývla som. Rozumela som, ale bolo to šialené. To celé som mala robiť sama? Bez školenia? Bez akejkoľvek pomoci? Fuu...
„Ak vám niečo nie je jasné, obráťte sa na moju sekretárku, tá vám všetko vysvetlí. Nastúpite v pondelok, ale očakávam, že sa zajtra zastavíte podpísať zmluvu a prebrať si ďalšie inštrukcie.“
„Samozrejme,“ znovu som prikývla, tak horlivo ako to len išlo. Pán Masen sa na mňa pozeral s chladnou tvárou, úplne profesionálne, akoby sa ten incident vo výťahu nebol nikdy stal. Snažila som sa chovať rovnako a zachovávať dôstojnosť, ale išlo to skutočne ťažko. Hlavne to neblúdiť pohľadom po jeho tele a pozerať sa mu do tváre.
„...vyhodiť. Slečna Swanová, vnímate ma vôbec?“
Zaklipkala som viečkami a spamätala sa. Skutočne povedal vyhodiť? „J-ja, prepáčte mi, nedávala som pozor,“ priznala som pošepky. V hlave mi začali vznikať tie najhoršie predstavy o tom, prečo použil práve slovo vyhodiť. Nebodaj ma chcel poslať preč skôr, ako ma vôbec prijal? Rozšírili sa mi oči pri tej myšlienke, ale na tvári mu pohrával opäť ten pobavený úsmev.
„Práve o tom som hovoril, slečna. Povedal som, že ak si nebudete plniť svoje povinnosti a nebudete stíhať s tempom firmy, budem nútený vás okamžite vyhodiť. Načo ďalšie myslíte, keď s vami hovorím?“ vyzvedal a mne do líc vstúpila červeň. V žiadnom prípadne som mu to nemohla povedať a tak som tú otázku nechala voľne sa rozplynúť vo vzduchu. Alebo aspoň chcela.
„Odpoviete mi?“ nedal.
„Uvažovala som, či mi to len nesníva. Pretože je to úžasná práca. Veľmi si túto šancu vážim, pán Masen a sľubujem, že urobím všetko pre to, aby ste ma nemuseli vyhodiť.“
Ešte chvíľu sa na mňa pozeral, skúmal každý detail môjho tela, kým sa mi opäť pozrel do očí. „To dúfam. A preto by ste už viac nemali nosiť krátke sukne a priliehavé košieľky ako zo striptízového klubu. Očakávam, že zajtra budete oblečená vhodnejšie.“
Horlivo som prikývla nehľadiac na urážku, ktorou ma počastoval. Potom ma odprevadil späť k výťahu, ale doň už so mnou nenastúpil. Rozlúčila som sa s ním ako s najvyšším šéfom a keď sa konečne zatvorili dvere za jeho zlatými očami, radostne som si poskočila. Mám prácu! A nie len tak hociakú. Pred budovou som ešte vytočila číslo na Carrey, aby som jej mohla oznámiť radostnú novinu a mohli sme to ísť večer osláviť. Hovorí sa síce nehovor hop, kým nepreskočíš plot – v tomto prípade, kým nepodpíšeš zmluvu, ale ja som si nemohla pomôcť. Cítila som vo vzduchu, že sa karta môjho nešťastia konečne obracia a ja som si možno práve našla stálejšie zamestnanie.
Dostala som sa na túto úžastnu stránku tejto výnimočnej autorky a prečítala som prvú časť tej najdokonalejšej poviedky pod menom Priatelia s výhodami. Bolo to tak úžastné. Bohatá slečinka z významnej rodiny sa rozhodne žiť nezávisle a nie je to žiadna bezbranná a naivná Bella. Zbožňujem takúto Bellu a Edwarda v úlohe arogantného šéfa, och ja sa tak neskutočne teším na ďalšiu kapitolku, pretože táto poviedka bude patriť k mojim srdcovkám, to už viem teraz, pretože som oddanou fanúšičkou Božského Bastarda a to som ešte zvedavá na toho druhého spolumajiteľa firmy...
OdpovedaťOdstrániťĎalej by som chcela povedať, že si ťa nesmierne vážim pretože si tak skvelá autorka tých najkrajších poviedok a vždy máš tak skvelé nápady, si proste talent, ktorý sa len tak ľahko nevidí. Ďakujem ti za túto stránku, pretože tak ako som mala rada stránku stmivani.eu, tak ju začínam pomaly obchádzať, tak neskutočne dlho sa čaká na pridanie novej kapitoly, že až...už ma to veľmi hnevá a odradzuje...Ďakujem za všetko a skláňam sa pred tebou...
Úžasné :) jedným slovom paráda a súper nápad :D len tak ďalej a rychlo pokracko :D
OdpovedaťOdstrániťahooj skvely začiatok tešim sa kedy bude asi pokračovanie???
OdpovedaťOdstrániťĎalšiu :D
OdpovedaťOdstrániťRýchlo ďalšiu :DD
OdpovedaťOdstrániť